Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 163/2014
PDF · 276.62 KB
No categories available
III. ÚS 163/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka
Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006
p o r u š e n é b o l i .
2. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, (slovom tisícpäťsto eur),
ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia
v sume 417, 98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho
právneho zástupcu, Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 163/2014-16 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K.. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 43/2006.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného konania
iniciovaného návrhom na vyplatenie náhrady mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1
Zákonníka práce, ktorý sťažovateľ okresnému súdu podal 10. marca 2006.
Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľ
argumentuje, že okresný súd napriek skutočnosti, že predmetom konania je pracovnoprávny
spor spojený s existenčnými dôsledkami pre sťažovateľa, nerešpektuje potrebu mimoriadnej
starostlivosti a pozornosti venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu v takom rozsahu, aby
bol naplnený účel súdneho konania. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonáva
jednotlivé procesné úkony v neprimeraných časových odstupoch bez toho, aby k tomu
existovali relevantné dôvody a nevyužíva dostatočne efektívne dostupné procesné
prostriedky na zabezpečenie plynulosti konania.
Sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru nejde o vec ani právne a ani skutkovo
zložitú, pričom ako účastník konania v ňom vystupuje dostatočne aktívne s náležitou
súčinnosťou.
Podľa názoru sťažovateľa je predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi,
v dôsledku ktorých jeho dĺžka ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavuje
„6 rokov a 9 mesiacov“.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho veci
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006, prikázal okresnému súdu konať v označenej
veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 7 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd
prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej stanovisko doručené ústavnému súdu
21. mája 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania
a toto vyjadrenie:
„Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu Spr. č. 2007/10 som zistila, že podaním
doručeným dňa 29.1.2010 sa sťažovateľ sťažoval na prieťahy v označenom konaní.
Sťažnosť bola vybavená v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako nedôvodná sťažnosť. V konaní
od podania návrhu do 5.1.2010 neboli zistené prieťahy. Odpoveď na sťažnosť Spr. 2007/10-
3 zo dňa 22.2.2010 bola doručená sťažovateľovi dňa 6.4.2010.
Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu vedeného pod č. Spr. 2051/2013 som zistila,
že podaním zo dňa 30.05.2013 sa sťažovateľ opätovne sťažoval na prieťahy v označenom
konaní. Po prešetrení veci podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava IV vybavila
sťažnosť ako dôvodnú, pričom zistila, že konanie bolo poznačené prieťahmi
v posudzovanom období (od vybavenia poslednej sťažnosti do určenie termínu
pojednávania na deň 17.10.2013), ktoré boli zapríčinené najmä v súvislosti s personálnymi
zmenami zákonných sudcov.
Vzhľadom na uvedené, je pravdou, že podaním sťažnosti na postup súdu bol
sťažovateľ činný za účelom odstránenia prieťahov. Tento jeho aktívny postoj však
absentoval v samotnom konaní, v ktorom svojim správaním sťažoval postup súdu.
Sťažovateľ označil v ústavnej sťažnosti za prvé obdobie vzniku zbytočných prieťahov,
obdobie odo dňa podania návrhu do 23.05.2007, kedy sa uskutočnilo vo veci prvé
pojednávanie. V uvedenom období súd vykonal vo veci potrebné procesné úkony, nakoľko
bolo potrebné ku konaniu pripojiť spis sp. zn. 7Cpr 32/2003, zároveň súd vyzval
navrhovateľa na opravu a doplnenie návrhu na začatie konania, ktorý potom doručoval
na vyjadrenie odporcovi. Je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že súd vyhovel žiadosti
právneho zástupcu na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k návrhu. S poukazom
na pojednávanie konané dňa 23.05.2007, na ktoré sa nedostavili účastníci konania
(navrhovateľ mal predvolanie na pojednávanie riadne vykázané) a postup súdu,
usudzujem, že toto obdobie nemožno označiť za obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi
v konaní.
Sťažovateľ ďalej namieta, že v období od 26.05.2008 do 14.09.2009, súd neurobil
žiaden relevantný procesný úkon. S takýmto tvrdením nemožno súhlasiť, nakoľko súd
v zmysle § 110 O.s.p. prerušil konanie. Potom čo sťažovateľ podal návrh na pokračovanie
v konaní, bol vo veci určený termín pojednávania. Na pojednávaní súd vyzval sťažovateľa
na špecifikáciu návrhu pod následkom odmietnutia podania, ktoré následne pre jeho
nedoplnenie uznesením odmietol. Mám za to, že v tomto období nedošlo k zbytočným
prieťahom v konaní.
Vo svojom podaní sťažovateľ vytkol postup súdu, keď pojednávanie konané dňa
03.10.2011 súd neodročil na iný termín. Súd však postupoval v zmysle zákona, keď podľa
Pri preskúmavaní prieťahov v rámci postupu súdu, možno pripísať na jeho ťarchu
prieťahy spôsobené viacnásobnými zmenami zákonného sudcu v danej veci.
S poukazom na súdom vykonané úkony vo veci, mám za to, že vec nie je právne
zložitá, ale je potrebné vziať do úvahy, že sťažovateľ a jeho zástupca opakovane sťažovali
postup súdu v konaní, pretože sa nedostavovali na stanovené termíny pojednávania a
takýmto spôsobom odďaľovali rozhodnutie vo veci samej. Bolo tomu tak na väčšine
určených pojednávaní, napríklad dňa 23.05.2007, 26.05.2008, 14.09.2009, 20.06.2011,
11.10.2012, 27.01.2014, okrem toho na pojednávaní dňa 17.10.2013 zástupca navrhovateľa
sám požiadal o odročenie pojednávania na nový termín pojednávania. Okrem toho,
zástupca sťažovateľa podáva procesné návrhy v zmysle O.s.p., o ktorých súd musí
rozhodnúť (naposledy návrh na doplnenie dokazovania), čím súdu bráni uznesením vyhlásiť
dokazovanie za skončené (ust. § 120 O.s.p.) a vyniesť rozsudok vo veci samej.
Záverom konštatujem, že napadnuté konanie bolo poznačené prieťahmi, ktoré
vzhľadom k okolnostiam prípadu, predmet sporu, spolu s prihliadnutím na prieťahy
spôsobenými samotnými sťažovateľmi, nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Navrhujem preto Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby ústavnú sťažnosť
v tomto konaní vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“
V liste predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 13. júna 2014 vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku
okresného súdu uviedol:
„K stanovisku predsedníčky Okresného súdu Bratislava IV JUDr. Márie
Čechovičovej, sp.zn. Spr. 3226/2014 zo dňa 12.5.2014, sťažovateľ uvádza, že sa
nestotožňuje so závermi predsedníčky okresného súdu, podľa ktorých sa v prípade konania
7C/43/2006 nejedná o zbytočné prieťahy, v rámci ktorých by malo dôjsť k zásahu do práva
sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote
garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a aj naďalej sa pridržiava svojej ústavnej sťažnosti
zo dňa 20.12.2013.
Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého
počas sťažovateľom označeného prvého obdobia zbytočných prieťahov od 10.3.2006 (kedy
sťažovateľ podal na okresný súd žalobu) do 23.5.2007 (kedy sa vo veci uskutočnilo prvé
pojednávanie) nedochádzalo k vzniku zbytočných prieťahov, nakoľko podľa názoru
porušovateľa okresný súd vykonával v tomto období (predstavujúcom dĺžku 1 rok a 2
mesiace) potrebné procesné úkony. Okresný súd v priebehu vyššie uvedeného obdobia sa
však obmedzil iba na vypracovanie dvoch žiadostí na pripojenie spisu 7Cpr/32/2003, ktorý
bol v tom čase právoplatne skončený a ktorý sa v tom čase nachádzal na tom istom
okresnom súde, vydanie uznesenia, ktorým sťažovateľa vyzval na doplnenie jeho návrhu
(po 5 mesiacoch od podania žaloby), odoslanie žaloby odporcovi na jeho vyjadrenie
a vytýčenie pojednávania na termín 23.5.2007). V tejto súvislosti je navyše potrebné
zdôrazniť, že okresný súd nevedel hneď na začiatku zabezpečiť spis 7Cpr32/2003 a musel
jeho predloženie opätovne urgovať aj napriek tomu, že sa tento nachádzal na tom istom
súde. Vyššie uvedené úkony súdu svojou povahou (v podstate administratívneho charakteru)
nepredstavovali také procesné úkony, ktoré by odôvodňovali dĺžku namietaného obdobia
v rozsahu 1 roka a 2 mesiacov. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nemôže niesť
zodpovednosť za nedostatky vzájomnej komunikácie medzi jednotlivými súdnymi
oddeleniami okresného súdu, vďaka ktorým nebol spis 7Cpr/32/2003 predložený zákonnej
sudkyni v primeranej lehote.
Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s názorom porušovateľa, podľa ktorého mala byť
v namietanom období od 26.8.2008 do 14.9.2009 zabezpečená plynulosť konania.
Predsedníčka okresného súdu v tejto súvislosti uvádza, že po tom, čo sťažovateľ podal
návrh na pokračovanie pojednávania, okresný súd promptne nariadil vo veci ďalšie
pojednávanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ podal predmetný
návrh na pokračovanie v konaní dňa 8.10.2008 a najbližšie pojednávanie vo veci sa
uskutočnilo až dňa 23.3.2009, teda 5 mesiacov od predmetného návrhu, čo podľa názoru
sťažovateľa nezodpovedá plynulému postupu súdu v predmetnej veci.
K poukazu predsedníčky okresného súdu aj na viacnásobné zmeny zákonného sudcu
sťažovateľ poukazuje na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v rámci ktorej ústavný súd uviedol, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné
problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným
prieťahom v konaní (III. ÚS 14/2000. Nález z 1. júna 2000. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 148), pričom uplatnenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty (II. ÚS 52/1999. Nález z 8. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999). Na základe uvedeného máme za to, že tu
existuje minimálne objektívna zodpovednosť súdu ako orgánu štátu garantujúceho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov za porušenie tohto práva sťažovateľa
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 7C/43/2006.
Sťažovateľ sa rovnako nestotožňuje ani s námietkami predsedníčky okresného súdu
týkajúcimi sa odročených pojednávaní, v rámci ktorých predsedníčka okresného súdu
naznačuje podiel sťažovateľa, ako účastníka konania na vzniknutých prieťahoch v trvaní
dnes už vyše 8 rokov a 3 mesiacov v podobe jeho neúčasti na niekoľkých pojednávaniach.
V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na niektoré pochybenia samotného okresného
súdu, ktorý najmä v začiatku konania nerešpektoval zástupcu sťažovateľa pri doručovaní
niektorých súdnych zásielok, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ označil tohto zástupcu už
v jeho žalobe zo dňa 10.3.2006. Navyše je potrebné v prípade posúdenia neúčasti
sťažovateľa na niektorých pojednávaniach prihliadnuť aj na samotnú dĺžku konania, ktorá
nemôže byť ospravedlnená uvedeným počtom pojednávaní, na ktorých sa sťažovateľ
nezúčastnil. Okresný súd mal vzhľadom na vyššie uvedenú dĺžku konania dostatočnú
možnosť uskutočniť ďalšie pojednávania, na ktorých by sa sťažovateľ zúčastnil. Okresný
súd však túto možnosť nevyužil. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matoušková proti Slovenskej republike
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002, vo veci sťažnosti č.
39752/98). Záverom uvádzame, že v prípade veci 7C/43/2006 sa jednalo o jednoduchý
pracovnoprávny spor, konkrétne vyplatenia náhrady mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktorý sa existenčne dotýkal sťažovateľa. Na existenčný význam
pracovnoprávnych sporov a s tým súvisiacu potrebu osobitnej rýchlosti súdnych konaní
týkajúcich sa týchto sporov bolo už skôr poukázané v rámci rozhodovacej činnosti tak
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. II. ÚS 52/1999, z 8. septembra 1999.), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozhodnutie vo veci Tomková proti Slovenskej republike z 13. júla 2004 týkajúce sa
sťažnosti č. 51646/99; alebo rozhodnutie vo veci Jakub proti Slovenskej republike z 28.
februára 2006 týkajúce sa sťažnosti č. 2015/02). Napriek právne aj skutkovo jednoduchej
veci, kedy o otázke neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo rozhodnuté už v
predchádzajúcich konaniach 7Cpr 32/03 a 8C/34/04, ako aj napriek existencii potreby
osobitnej rýchlosti konania nedošlo v predmetnom konaní k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľa ani po uplynutí 8 rokov a 3 mesiacov, pričom okresný súd v prevažnej miere
vykonával iba procesné úkony administratívnej povahy.
Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj na základe skutočností uvedených
v ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2013, má sťažovateľ za to, že postupom Okresného súdu
Bratislava IV došlo v konaní 7C/43/2006 k porušeniu jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel jeho
ústavnej sťažnosti, vyslovil, že vyššie uvedené práva sťažovateľa v konaní 7C/43/2006
porušené boli, prikázal Okresnému súdu Bratislava IV konať bez zbytočných prieťahov,
priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a zaviazal porušovateľa nahradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia vyčíslené v ústavnej
sťažnosti zo dňa 20.12.2014 sťažovateľ dopĺňa o 1 úkon - spísanie podania na ústavný súd
á 134,-EUR + 1x režijný paušál á 8,04 EUR.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu
a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Sťažovateľ „návrh o náhradu mzdy ist. a prísl. z neplatného zrušenia PP“ podal
10. marca 2006.
V priebehu novembra 2006 účastníci konania reagovali na výzvu okresného súdu
na predloženie svojho vyjadrenia k podanému návrhu. Okresný súd následne vykonal
23. mája 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. október 2007, pretože sa naň
nedostavil sťažovateľ, keďže sa mu nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (táto bola
uložená na pošte bez prevzatia), ako aj odporca, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil.
Okresný súd vykonal 24. októbra 2007 pojednávanie, ktorého sa sťažovateľ
nezúčastnil, pretože sa mu opäť nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (pošta oznámila,
že na adrese uvedenej v návrhu je adresát „neznámy“).
Okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa v októbri 2007.
Medzitým sťažovateľ doručil 20. marca 2008 okresnému súdu splnomocnenie
na jeho zastupovanie, v prílohe listu sa nachádzalo podanie doručené okresnému súdu
5. decembra 2007 označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní č. 7C 43/2006“, v ktorom
sťažovateľ oznamoval okresnému súdu novú adresu na doručovanie (nezreteľne, dolu
pod svojím podpisom). Okresný súd vykonal 26. mája 2008 pojednávanie, na ktoré sa
nedostavili účastníci konania a svoju neúčasť neospravedlnili napriek tomu, že doručenie
predvolania mali riadne vykázané. Okresný súd prijal uznesenie, ktorým konanie prerušil.
Sťažovateľ následne doručil okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti svojím
oneskoreným príchodom na začiatok pojednávania a 8. októbra 2008 doručil okresnému
súdu návrh na pokračovanie v konaní.
Okresný súd vykonal 23. marca 2009 pojednávanie, kde bol sťažovateľ poučený
o náležitostiach návrhu, a jeho právny zástupca požiadal o poskytnutie lehoty 30 dní
na doručenie riadne špecifikovaného návrhu. Tejto žiadosti bolo vyhovené a pojednávanie
bolo odročené na neurčito.
Okresný súd vykonal 14. septembra 2009 pojednávanie, na ktoré sa účastníci konania
bez ospravedlnenia nedostavili napriek tomu, že doručenie predvolania mali riadne
vykázané. Okresný súd konštatoval, že sťažovateľ v určenej lehote nedoručil špecifikáciu
návrhu v zmysle predchádzajúcej výzvy. Špecifikáciu návrhu sťažovateľ okresnému súdu
doručil 14. septembra 2009.
Okresný súd 31. mája 2010 vykonal pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili účastníci
konania, odporca neúčasť ospravedlnil dodatočne, sťažovateľovi bolo predvolanie
doručované na pôvodnú, neaktuálnu adresu, na ktorej teda sťažovateľ nemohol zásielku
prevziať. Okresný súd následne vykonal pojednávanie 21. apríla 2011. Pojednávanie
po prednesení vyjadrenia zástupcu sťažovateľa bolo odročené na neurčito.
Okresný súd vykonal ďalšie pojednávanie 3. októbra 2011. Na pojednávanie sa
nedostavili bez ospravedlnenia účastníci konania napriek tomu, že doručenie predvolania
mali vykázané. Uznesením okresný súd pojednávanie prerušil. Dodatočne vyplynulo, že
sťažovateľ sa dostavil na pojednávanie oneskorene.
Okresný súd vykonal 11. októbra 2012 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili
účastníci konania bez ospravedlnenia napriek tomu, že o termíne boli riadne upovedomení.
Následne okresný súd 8. augusta 2013 vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti.
Okresný súd vykonal 27. januára 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia
nedostavil sťažovateľ, bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na 10. apríl 2014.
Okresný súd vykonal 29. mája 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia
sťažovateľ nedostavil. Pojednávanie bolo po vyhlásení dokazovania za skončené odročené
pre účely vyhlásenia rozsudku na 12. jún 2014, keď bol rozsudok aj vyhlásený.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej
správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že
konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je rozhodovanie o nárokoch z neplatného
skončenia pracovného pomeru (a tiež o nároku z platného skončenia pracovného pomeru),
nemožno hodnotiť ako skutkovo náročné, keďže okresný súd, ako sám v rozsudku uvádza,
rozhodoval bez potreby znaleckého dokazovania. Ústavný súd nezistil ani právnu zložitosť
posudzovanej veci sťažovateľa, keďže táto tvorí stálu súčasť agendy všeobecných súdov
a je regulovaná zreteľnou právnou úpravou.
Z hľadiska kritéria významnosti posudzovaného konania z pohľadu sťažovateľa
ústavný súd konštatuje, že ustálená judikatúra tak ústavného súdu, ako aj štrasburských
orgánov ochrany práva daný typ konania zaradzuje do kategórie konaní privilegovaných
vyžadujúcich si zvláštnu starostlivosť venovanú plynulosti konania.
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska
druhého kritéria zistil ústavný súd okolnosti signalizujúce výrazný podiel sťažovateľa ako
účastníka konania na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.
V prvom rade ide o nedostatok súčinnosti sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý
neoznámil okresnému súdu zmenu svojej aktuálnej adresy na účely doručovania písomností
náležitým spôsobom, čo viedlo v dvoch prípadoch k odročeniu pojednávania. Sťažovateľ
totiž zmenu aktuálnej adresy avizoval v podaní, ktoré nebolo adresované zákonnému
sudcovi (v sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej ako takej predsedovi príslušného
súdu).
Pasivita sťažovateľa bola ústavným súdom zistená aj v súvislosti s účasťou
sťažovateľa na jednotlivých termínoch pojednávania, z ktorých viac ako polovice
vykonaných termínov sa sťažovateľ nezúčastnil bez toho, aby išlo o neúčasť z objektívnych,
ospravedlniteľných dôvodov (23. máj 2007, 24. október 2007, 26. máj 2008, 14. september
2009, 3. október 2011, 11. október 2012, 27. január 2014 a 29. máj 2014).
Nedostatok aktívneho prístupu sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania
napokon ústavný súd konštatuje aj v prípade výzvy okresného súdu adresovanej
sťažovateľovi pre účely špecifikácie podaného návrhu, ktorú sťažovateľ nesplnil v súdom
určenej lehote 30 dní, ale až po uplynutí takmer piatich mesiacov.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel
k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania (okrem spomínaného
podielu sťažovateľa na narušení jeho plynulosti), boli obdobia nečinnosti, v ktorých okresný
súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná prekážka.
Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne
piatich mesiacov zistil ústavný súd v období konania od novembra 2006, keď účastníci
konania reagovali na výzvu okresného súdu na predloženie svojho vyjadrenia, do 23. mája
2007, keď bolo vo veci vykonané pojednávanie.
Okresný súd zostal opätovne nečinný, a to zhruba päť mesiacov v období konania
od októbra 2007, keď zisťoval aktuálny pobyt sťažovateľa, do 26. mája 2008, keď vykonal
vo veci pojednávanie.
Obdobie nečinnosti zodpovedajúce približne deviatim mesiacom zaznamenal ústavný
súd v etape konania od 31. mája 2010, keď vykonal okresný súd vo veci pojednávanie,
do 21. apríla 2011, keď sa uskutočnil ďalší termín pojednávania.
Napokon bolo obdobie pasivity na strane okresného súdu, keď tento nekonal bez
existencie zákonnej prekážky, identifikované v období konania od 11. októbra 2012, keď sa
uskutočnilo vo veci sťažovateľa pojednávanie, do 8. augusta 2013, keď okresný súd vyzval
odporcu na poskytnutie súčinnosti (nečinnosť v celkovom rozsahu 8 mesiacov).
K obrane okresného súdu o početných zmenách v osobe zákonného sudcu
predstavujúcich podľa okresného súdu objektívnu okolnosť majúcu negatívny dopad
na plynulosť konania vo veci sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru
platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií nemá
povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie
vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol (okrem iných faktorov – pozri bod 2)
postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil, v dôsledku označených
období nečinnosti (v celkovom rozsahu dvoch rokov a troch mesiacov).
S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného
pred okresným súdom (zhruba osem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1
dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu
sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené
práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neuložil
okresnému súdu príkaz, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Konanie bolo totiž
v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené (prijatím
rozsudku 12. júna 2014). Povinnosť okresného súdu konať vo veci sťažovateľa bez
zbytočných prieťahov v potenciálnom prípade vrátenia veci na základe možného
odvolania prvostupňovému súdu na ďalšie konanie napokon vyplýva pre okresný súd
priamo z ústavy garantujúcej toto základné právo sťažovateľa.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 500 €
odôvodnil sťažovateľ neprimeranou dĺžkou konania a s tým súvisiacim stavom právnej
neistoty.
Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené okolnosti veci nepovažoval iba
konštatovanie porušenia práv sťažovateľa za dostatočné, a preto vyhovel jeho návrhu
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Ústavný súd rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €, ktorá
podľa jeho názoru zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú
ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, privilegovaný charakter konania,
ale na druhej strane aj negatívny a súčasne výrazný podiel sťažovateľa na predĺžení konania
narušením jeho plynulosti.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých
výšku špecifikoval celkovou sumou 417,98 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012 a za I. polrok 2013
Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál
v sume 7,81 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena 134 €,
k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania v celkovej požadovanej sume 417,98 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014