Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 163/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka

Mgr. Martina Beňová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, (slovom tisícpäťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia

v sume 417, 98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho

právneho zástupcu, Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -16 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K.. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného konania

iniciovaného návrhom na vyplatenie náhrady mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1

, ktorý sťažovateľ okresnému súdu podal 10. marca 2006.

Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov konania sťažovateľ

argumentuje, že okresný súd napriek skutočnosti, že predmetom konania je pracovnoprávny

spor spojený s existenčnými dôsledkami pre sťažovateľa, nerešpektuje potrebu mimoriadnej

starostlivosti a pozornosti venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu v takom rozsahu, aby

bol naplnený účel súdneho konania. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonáva

jednotlivé procesné úkony v neprimeraných časových odstupoch bez toho, aby k tomu

existovali relevantné dôvody a nevyužíva dostatočne efektívne dostupné procesné

prostriedky na zabezpečenie plynulosti konania.

Sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru nejde o vec ani právne a ani skutkovo

zložitú, pričom ako účastník konania v ňom vystupuje dostatočne aktívne s náležitou

súčinnosťou.

Podľa názoru sťažovateľa je predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi,

v dôsledku ktorých jeho dĺžka ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu predstavuje

„6 rokov a 9 mesiacov“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho veci

nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať v označenej

veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

v sume 7 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej stanovisko doručené ústavnému súdu

21. mája 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a toto vyjadrenie:

„Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu Spr. č. 2007/10 som zistila, že podaním

doručeným dňa 29.1.2010 sa sťažovateľ sťažoval na prieťahy v označenom konaní.

Sťažnosť bola vybavená v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako nedôvodná sťažnosť. V konaní

od podania návrhu do 5.1.2010 neboli zistené prieťahy. Odpoveď na sťažnosť Spr. 2007/10-

3 zo dňa 22.2.2010 bola doručená sťažovateľovi dňa 6.4.2010.

Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu vedeného pod č. Spr. 2051/2013 som zistila,

že podaním zo dňa 30.05.2013 sa sťažovateľ opätovne sťažoval na prieťahy v označenom

konaní. Po prešetrení veci podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava IV vybavila

sťažnosť ako dôvodnú, pričom zistila, že konanie bolo poznačené prieťahmi

v posudzovanom období (od vybavenia poslednej sťažnosti do určenie termínu

pojednávania na deň 17.10.2013), ktoré boli zapríčinené najmä v súvislosti s personálnymi

zmenami zákonných sudcov.

Vzhľadom na uvedené, je pravdou, že podaním sťažnosti na postup súdu bol

sťažovateľ činný za účelom odstránenia prieťahov. Tento jeho aktívny postoj však

absentoval v samotnom konaní, v ktorom svojim správaním sťažoval postup súdu.

Sťažovateľ označil v ústavnej sťažnosti za prvé obdobie vzniku zbytočných prieťahov,

obdobie odo dňa podania návrhu do 23.05.2007, kedy sa uskutočnilo vo veci prvé

pojednávanie. V uvedenom období súd vykonal vo veci potrebné procesné úkony, nakoľko

bolo potrebné ku konaniu pripojiť spis sp. zn. , zároveň súd vyzval

navrhovateľa na opravu a doplnenie návrhu na začatie konania, ktorý potom doručoval

na vyjadrenie odporcovi. Je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že súd vyhovel žiadosti

právneho zástupcu na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k návrhu. S poukazom

na pojednávanie konané dňa 23.05.2007, na ktoré sa nedostavili účastníci konania

(navrhovateľ mal predvolanie na pojednávanie riadne vykázané) a postup súdu,

usudzujem, že toto obdobie nemožno označiť za obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi

v konaní.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v období od 26.05.2008 do 14.09.2009, súd neurobil

žiaden relevantný procesný úkon. S takýmto tvrdením nemožno súhlasiť, nakoľko súd

v zmysle prerušil konanie. Potom čo sťažovateľ podal návrh na pokračovanie

v konaní, bol vo veci určený termín pojednávania. Na pojednávaní súd vyzval sťažovateľa

na špecifikáciu návrhu pod následkom odmietnutia podania, ktoré následne pre jeho

nedoplnenie uznesením odmietol. Mám za to, že v tomto období nedošlo k zbytočným

prieťahom v konaní.

Vo svojom podaní sťažovateľ vytkol postup súdu, keď pojednávanie konané dňa

03.10.2011 súd neodročil na iný termín. Súd však postupoval v zmysle zákona, keď podľa

konanie prerušil.

Pri preskúmavaní prieťahov v rámci postupu súdu, možno pripísať na jeho ťarchu

prieťahy spôsobené viacnásobnými zmenami zákonného sudcu v danej veci.

S poukazom na súdom vykonané úkony vo veci, mám za to, že vec nie je právne

zložitá, ale je potrebné vziať do úvahy, že sťažovateľ a jeho zástupca opakovane sťažovali

postup súdu v konaní, pretože sa nedostavovali na stanovené termíny pojednávania a

takýmto spôsobom odďaľovali rozhodnutie vo veci samej. Bolo tomu tak na väčšine

určených pojednávaní, napríklad dňa 23.05.2007, 26.05.2008, 14.09.2009, 20.06.2011,

11.10.2012, 27.01.2014, okrem toho na pojednávaní dňa 17.10.2013 zástupca navrhovateľa

sám požiadal o odročenie pojednávania na nový termín pojednávania. Okrem toho,

zástupca sťažovateľa podáva procesné návrhy v zmysle , o ktorých súd musí

rozhodnúť (naposledy návrh na doplnenie dokazovania), čím súdu bráni uznesením vyhlásiť

dokazovanie za skončené (ust. ) a vyniesť rozsudok vo veci samej.

Záverom konštatujem, že napadnuté konanie bolo poznačené prieťahmi, ktoré

vzhľadom k okolnostiam prípadu, predmet sporu, spolu s prihliadnutím na prieťahy

spôsobenými samotnými sťažovateľmi, nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Navrhujem preto Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby ústavnú sťažnosť

v tomto konaní vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

V liste predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 13. júna 2014 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku

okresného súdu uviedol:

„K stanovisku predsedníčky Okresného súdu Bratislava IV JUDr. Márie

Čechovičovej, sp.zn. Spr. 3226/2014 zo dňa 12.5.2014, sťažovateľ uvádza, že sa

nestotožňuje so závermi predsedníčky okresného súdu, podľa ktorých sa v prípade konania

nejedná o zbytočné prieťahy, v rámci ktorých by malo dôjsť k zásahu do práva

sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48

ods. 2 , ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote

garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a aj naďalej sa pridržiava svojej ústavnej sťažnosti

zo dňa 20.12.2013.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého

počas sťažovateľom označeného prvého obdobia zbytočných prieťahov od 10.3.2006 (kedy

sťažovateľ podal na okresný súd žalobu) do 23.5.2007 (kedy sa vo veci uskutočnilo prvé

pojednávanie) nedochádzalo k vzniku zbytočných prieťahov, nakoľko podľa názoru

porušovateľa okresný súd vykonával v tomto období (predstavujúcom dĺžku 1 rok a 2

mesiace) potrebné procesné úkony. Okresný súd v priebehu vyššie uvedeného obdobia sa

však obmedzil iba na vypracovanie dvoch žiadostí na pripojenie spisu , ktorý

bol v tom čase právoplatne skončený a ktorý sa v tom čase nachádzal na tom istom

okresnom súde, vydanie uznesenia, ktorým sťažovateľa vyzval na doplnenie jeho návrhu

(po 5 mesiacoch od podania žaloby), odoslanie žaloby odporcovi na jeho vyjadrenie

a vytýčenie pojednávania na termín 23.5.2007). V tejto súvislosti je navyše potrebné

zdôrazniť, že okresný súd nevedel hneď na začiatku zabezpečiť spis a musel

jeho predloženie opätovne urgovať aj napriek tomu, že sa tento nachádzal na tom istom

súde. Vyššie uvedené úkony súdu svojou povahou (v podstate administratívneho charakteru)

nepredstavovali také procesné úkony, ktoré by odôvodňovali dĺžku namietaného obdobia

v rozsahu 1 roka a 2 mesiacov. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ nemôže niesť

zodpovednosť za nedostatky vzájomnej komunikácie medzi jednotlivými súdnymi

oddeleniami okresného súdu, vďaka ktorým nebol spis predložený zákonnej

sudkyni v primeranej lehote.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s názorom porušovateľa, podľa ktorého mala byť

v namietanom období od 26.8.2008 do 14.9.2009 zabezpečená plynulosť konania.

Predsedníčka okresného súdu v tejto súvislosti uvádza, že po tom, čo sťažovateľ podal

návrh na pokračovanie pojednávania, okresný súd promptne nariadil vo veci ďalšie

pojednávanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ podal predmetný

návrh na pokračovanie v konaní dňa 8.10.2008 a najbližšie pojednávanie vo veci sa

uskutočnilo až dňa 23.3.2009, teda 5 mesiacov od predmetného návrhu, čo podľa názoru

sťažovateľa nezodpovedá plynulému postupu súdu v predmetnej veci.

K poukazu predsedníčky okresného súdu aj na viacnásobné zmeny zákonného sudcu

sťažovateľ poukazuje na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v rámci ktorej ústavný súd uviedol, že otázky množstva vecí, personálne a organizačné

problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným

prieťahom v konaní (. Nález z 1. júna 2000. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 148), pričom uplatnenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská

republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo

ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej

právnej neistoty (. Nález z 8. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999). Na základe uvedeného máme za to, že tu

existuje minimálne objektívna zodpovednosť súdu ako orgánu štátu garantujúceho právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov za porušenie tohto práva sťažovateľa

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. .

Sťažovateľ sa rovnako nestotožňuje ani s námietkami predsedníčky okresného súdu

týkajúcimi sa odročených pojednávaní, v rámci ktorých predsedníčka okresného súdu

naznačuje podiel sťažovateľa, ako účastníka konania na vzniknutých prieťahoch v trvaní

dnes už vyše 8 rokov a 3 mesiacov v podobe jeho neúčasti na niekoľkých pojednávaniach.

V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na niektoré pochybenia samotného okresného

súdu, ktorý najmä v začiatku konania nerešpektoval zástupcu sťažovateľa pri doručovaní

niektorých súdnych zásielok, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ označil tohto zástupcu už

v jeho žalobe zo dňa 10.3.2006. Navyše je potrebné v prípade posúdenia neúčasti

sťažovateľa na niektorých pojednávaniach prihliadnuť aj na samotnú dĺžku konania, ktorá

nemôže byť ospravedlnená uvedeným počtom pojednávaní, na ktorých sa sťažovateľ

nezúčastnil. Okresný súd mal vzhľadom na vyššie uvedenú dĺžku konania dostatočnú

možnosť uskutočniť ďalšie pojednávania, na ktorých by sa sťažovateľ zúčastnil. Okresný

súd však túto možnosť nevyužil. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Matoušková proti Slovenskej republike

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002, vo veci sťažnosti č.

39752/98). Záverom uvádzame, že v prípade veci sa jednalo o jednoduchý

pracovnoprávny spor, konkrétne vyplatenia náhrady mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru, ktorý sa existenčne dotýkal sťažovateľa. Na existenčný význam

pracovnoprávnych sporov a s tým súvisiacu potrebu osobitnej rýchlosti súdnych konaní

týkajúcich sa týchto sporov bolo už skôr poukázané v rámci rozhodovacej činnosti tak

Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. , z 8. septembra 1999.), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

rozhodnutie vo veci Tomková proti Slovenskej republike z 13. júla 2004 týkajúce sa

sťažnosti č. 51646/99; alebo rozhodnutie vo veci Jakub proti Slovenskej republike z 28.

februára 2006 týkajúce sa sťažnosti č. 2015/02). Napriek právne aj skutkovo jednoduchej

veci, kedy o otázke neplatnosti skončenia pracovného pomeru bolo rozhodnuté už v

predchádzajúcich konaniach a , ako aj napriek existencii potreby

osobitnej rýchlosti konania nedošlo v predmetnom konaní k odstráneniu právnej neistoty

sťažovateľa ani po uplynutí 8 rokov a 3 mesiacov, pričom okresný súd v prevažnej miere

vykonával iba procesné úkony administratívnej povahy.

Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj na základe skutočností uvedených

v ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2013, má sťažovateľ za to, že postupom Okresného súdu

Bratislava IV došlo v konaní k porušeniu jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v

Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel jeho

ústavnej sťažnosti, vyslovil, že vyššie uvedené práva sťažovateľa v konaní

porušené boli, prikázal Okresnému súdu Bratislava IV konať bez zbytočných prieťahov,

priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a zaviazal porušovateľa nahradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia vyčíslené v ústavnej

sťažnosti zo dňa 20.12.2014 sťažovateľ dopĺňa o 1 úkon - spísanie podania na ústavný súd

á 134,-EUR + 1x režijný paušál á 8,04 EUR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu

a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľ „návrh o náhradu mzdy ist. a prísl. z neplatného zrušenia PP“ podal

10. marca 2006.

V priebehu novembra 2006 účastníci konania reagovali na výzvu okresného súdu

na predloženie svojho vyjadrenia k podanému návrhu. Okresný súd následne vykonal

23. mája 2007 pojednávanie, ktoré bolo odročené na 24. október 2007, pretože sa naň

nedostavil sťažovateľ, keďže sa mu nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (táto bola

uložená na pošte bez prevzatia), ako aj odporca, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnil.

Okresný súd vykonal 24. októbra 2007 pojednávanie, ktorého sa sťažovateľ

nezúčastnil, pretože sa mu opäť nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (pošta oznámila,

že na adrese uvedenej v návrhu je adresát „neznámy“).

Okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa v októbri 2007.

Medzitým sťažovateľ doručil 20. marca 2008 okresnému súdu splnomocnenie

na jeho zastupovanie, v prílohe listu sa nachádzalo podanie doručené okresnému súdu

5. decembra 2007 označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní č. “, v ktorom

sťažovateľ oznamoval okresnému súdu novú adresu na doručovanie (nezreteľne, dolu

pod svojím podpisom). Okresný súd vykonal 26. mája 2008 pojednávanie, na ktoré sa

nedostavili účastníci konania a svoju neúčasť neospravedlnili napriek tomu, že doručenie

predvolania mali riadne vykázané. Okresný súd prijal uznesenie, ktorým konanie prerušil.

Sťažovateľ následne doručil okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti svojím

oneskoreným príchodom na začiatok pojednávania a 8. októbra 2008 doručil okresnému

súdu návrh na pokračovanie v konaní.

Okresný súd vykonal 23. marca 2009 pojednávanie, kde bol sťažovateľ poučený

o náležitostiach návrhu, a jeho právny zástupca požiadal o poskytnutie lehoty 30 dní

na doručenie riadne špecifikovaného návrhu. Tejto žiadosti bolo vyhovené a pojednávanie

bolo odročené na neurčito.

Okresný súd vykonal 14. septembra 2009 pojednávanie, na ktoré sa účastníci konania

bez ospravedlnenia nedostavili napriek tomu, že doručenie predvolania mali riadne

vykázané. Okresný súd konštatoval, že sťažovateľ v určenej lehote nedoručil špecifikáciu

návrhu v zmysle predchádzajúcej výzvy. Špecifikáciu návrhu sťažovateľ okresnému súdu

doručil 14. septembra 2009.

Okresný súd 31. mája 2010 vykonal pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili účastníci

konania, odporca neúčasť ospravedlnil dodatočne, sťažovateľovi bolo predvolanie

doručované na pôvodnú, neaktuálnu adresu, na ktorej teda sťažovateľ nemohol zásielku

prevziať. Okresný súd následne vykonal pojednávanie 21. apríla 2011. Pojednávanie

po prednesení vyjadrenia zástupcu sťažovateľa bolo odročené na neurčito.

Okresný súd vykonal ďalšie pojednávanie 3. októbra 2011. Na pojednávanie sa

nedostavili bez ospravedlnenia účastníci konania napriek tomu, že doručenie predvolania

mali vykázané. Uznesením okresný súd pojednávanie prerušil. Dodatočne vyplynulo, že

sťažovateľ sa dostavil na pojednávanie oneskorene.

Okresný súd vykonal 11. októbra 2012 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili

účastníci konania bez ospravedlnenia napriek tomu, že o termíne boli riadne upovedomení.

Následne okresný súd 8. augusta 2013 vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti.

Okresný súd vykonal 27. januára 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia

nedostavil sťažovateľ, bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na 10. apríl 2014.

Okresný súd vykonal 29. mája 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia

sťažovateľ nedostavil. Pojednávanie bolo po vyhlásení dokazovania za skončené odročené

pre účely vyhlásenia rozsudku na 12. jún 2014, keď bol rozsudok aj vyhlásený.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

garantovaného , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,

a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej

skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej

správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že

konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je rozhodovanie o nárokoch z neplatného

skončenia pracovného pomeru (a tiež o nároku z platného skončenia pracovného pomeru),

nemožno hodnotiť ako skutkovo náročné, keďže okresný súd, ako sám v rozsudku uvádza,

rozhodoval bez potreby znaleckého dokazovania. Ústavný súd nezistil ani právnu zložitosť

posudzovanej veci sťažovateľa, keďže táto tvorí stálu súčasť agendy všeobecných súdov

a je regulovaná zreteľnou právnou úpravou.

Z hľadiska kritéria významnosti posudzovaného konania z pohľadu sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že ustálená judikatúra tak ústavného súdu, ako aj štrasburských

orgánov ochrany práva daný typ konania zaradzuje do kategórie konaní privilegovaných

vyžadujúcich si zvláštnu starostlivosť venovanú plynulosti konania.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska

druhého kritéria zistil ústavný súd okolnosti signalizujúce výrazný podiel sťažovateľa ako

účastníka konania na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

V prvom rade ide o nedostatok súčinnosti sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý

neoznámil okresnému súdu zmenu svojej aktuálnej adresy na účely doručovania písomností

náležitým spôsobom, čo viedlo v dvoch prípadoch k odročeniu pojednávania. Sťažovateľ

totiž zmenu aktuálnej adresy avizoval v podaní, ktoré nebolo adresované zákonnému

sudcovi (v sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej ako takej predsedovi príslušného

súdu).

Pasivita sťažovateľa bola ústavným súdom zistená aj v súvislosti s účasťou

sťažovateľa na jednotlivých termínoch pojednávania, z ktorých viac ako polovice

vykonaných termínov sa sťažovateľ nezúčastnil bez toho, aby išlo o neúčasť z objektívnych,

ospravedlniteľných dôvodov (23. máj 2007, 24. október 2007, 26. máj 2008, 14. september

2009, 3. október 2011, 11. október 2012, 27. január 2014 a 29. máj 2014).

Nedostatok aktívneho prístupu sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania

napokon ústavný súd konštatuje aj v prípade výzvy okresného súdu adresovanej

sťažovateľovi pre účely špecifikácie podaného návrhu, ktorú sťažovateľ nesplnil v súdom

určenej lehote 30 dní, ale až po uplynutí takmer piatich mesiacov.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel

k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania (okrem spomínaného

podielu sťažovateľa na narušení jeho plynulosti), boli obdobia nečinnosti, v ktorých okresný

súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná prekážka.

Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne

piatich mesiacov zistil ústavný súd v období konania od novembra 2006, keď účastníci

konania reagovali na výzvu okresného súdu na predloženie svojho vyjadrenia, do 23. mája

2007, keď bolo vo veci vykonané pojednávanie.

Okresný súd zostal opätovne nečinný, a to zhruba päť mesiacov v období konania

od októbra 2007, keď zisťoval aktuálny pobyt sťažovateľa, do 26. mája 2008, keď vykonal

vo veci pojednávanie.

Obdobie nečinnosti zodpovedajúce približne deviatim mesiacom zaznamenal ústavný

súd v etape konania od 31. mája 2010, keď vykonal okresný súd vo veci pojednávanie,

do 21. apríla 2011, keď sa uskutočnil ďalší termín pojednávania.

Napokon bolo obdobie pasivity na strane okresného súdu, keď tento nekonal bez

existencie zákonnej prekážky, identifikované v období konania od 11. októbra 2012, keď sa

uskutočnilo vo veci sťažovateľa pojednávanie, do 8. augusta 2013, keď okresný súd vyzval

odporcu na poskytnutie súčinnosti (nečinnosť v celkovom rozsahu 8 mesiacov).

K obrane okresného súdu o početných zmenách v osobe zákonného sudcu

predstavujúcich podľa okresného súdu objektívnu okolnosť majúcu negatívny dopad

na plynulosť konania vo veci sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru

platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné

prieťahy v súdnom konaní (). Námietka personálnych komplikácií nemá

povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie

vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že relevantným faktorom, ktorý mal negatívny dopad

na plynulý priebeh posudzovaného konania, bol (okrem iných faktorov – pozri bod 2)

postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil, v dôsledku označených

období nečinnosti (v celkovom rozsahu dvoch rokov a troch mesiacov).

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného

pred okresným súdom (zhruba osem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1

dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu

sťažovateľa zaručenému . Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené

práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj porušenie práva

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neuložil

okresnému súdu príkaz, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Konanie bolo totiž

v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené (prijatím

rozsudku 12. júna 2014). Povinnosť okresného súdu konať vo veci sťažovateľa bez

zbytočných prieťahov v potenciálnom prípade vrátenia veci na základe možného

odvolania prvostupňovému súdu na ďalšie konanie napokon vyplýva pre okresný súd

priamo z garantujúcej toto základné právo sťažovateľa.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 500 €

odôvodnil sťažovateľ neprimeranou dĺžkou konania a s tým súvisiacim stavom právnej

neistoty.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené okolnosti veci nepovažoval iba

konštatovanie porušenia práv sťažovateľa za dostatočné, a preto vyhovel jeho návrhu

na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (,

).

Ústavný súd rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €, ktorá

podľa jeho názoru zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú

ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, privilegovaný charakter konania,

ale na druhej strane aj negatívny a súčasne výrazný podiel sťažovateľa na predĺžení konania

narušením jeho plynulosti.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých

výšku špecifikoval celkovou sumou 417,98 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012 a za I. polrok 2013

Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11

ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál

v sume 7,81 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena 134 €,

k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania v celkovej požadovanej sume 417,98 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014