Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 438/2014
PDF · 222.51 KB
No categories available
I. ÚS 438/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval 12 sťažností obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 NcC 151/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19097/2013), sp. zn.
8 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19099/2013), sp. zn. 8 NcC 152/2012
z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19100/2013), sp. zn. 8 NcC 157/2012 z 22. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19101/2013), sp. zn. 8 NcC 149/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19102/2013), sp. zn. 8 NcC 208/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19103/2013),
sp. zn. 8 NcC 201/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19104/2013), sp. zn.
9 NcC 357/2012 z 25. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19105/2013), sp. zn. 2 NcC 336/2012
z 26. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19106/2013), sp. zn. 8 NcC 351/2012 z 29. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19107/2013), sp. zn. 6 NcC 347/2012 z 29. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19108/2013) a sp. zn. 4 NcC 357/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19109/2013)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 19097/2013 a sp. zn. Rvp 19099/2013 – Rvp 19109/2013 s p á j a
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19097/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júla 2013
doručených 12 sťažností obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví tohto rozhodnutia označenými
uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobami podanými
Okresnému súdu Pezinok, Okresnému súdu Bratislava III a Okresnému súdu Bratislava IV
(ďalej len „okresné súdy“) domáhala voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresných súdov
v iných, v predmetných žalobách označených exekučných konaniach, pričom za
tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup okresných súdov, ktoré
v tom-ktorom exekučnom konaní nerozhodovali o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonnej lehote.
V predmetných žalobách podaných okresným súdom sťažovateľka súčasne žiadala,
aby súd inštančne nadradený okresným súdom rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania
o týchto žalobách, pozn.) iným súdom, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer
k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. Sťažovateľka
požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie iným súdom z dôvodu ňou tvrdenej
zaujatosti všetkých sudcov predmetných okresných súdov argumentačne odôvodnila tým, že
v prípade neprikázania konaní o označených žalobách iným súdom budú o týchto žalobách
o náhradu škody rozhodovať okresné súdy, ktoré podľa tvrdení sťažovateľky samy svojím
nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobili. Inými slovami, podľa sťažovateľky
by tak okresné súdy rozhodovali o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mali tieto
okresné súdy aj samy spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.
Krajský súd sťažovateľkou napádanými uzneseniami sp. zn. 8 NcC 151/2012
z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19097/2013), sp. zn. 8 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19099/2013), sp. zn. 8 NcC 152/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19100/2013), sp. zn. 8 NcC 157/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19101/2013),
sp. zn. 8 NcC 149/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19102/2013), sp. zn.
8 NcC 208/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19103/2013), sp. zn. 8 NcC 201/2012
z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19104/2013), sp. zn. 9 NcC 357/2012 z 25. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19105/2013), sp. zn. 2 NcC 336/2012 z 26. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19106/2013), sp. zn. 8 NcC 351/2012 z 29. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19107/2013),
sp. zn. 6 NcC 347/2012 z 29. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19108/2013) a sp. zn.
4 NcC 357/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19109/2013) jej návrhom na vylúčenie
všetkých sudcov predmetných okresných súdov a na prikázanie predmetných vecí
na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu nevyhovel a v tom-ktorom prípade rozhodol iba
o vylúčení sudcu/sudcov okresného súdu, ktorý/ktorí bol/boli zákonným sudcom/zákonnými
sudcami v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému
postupu a v jeho dôsledku aj ku vzniku škody malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného
súdu z prerokovania a rozhodnutia o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.
Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné
právo domáhať sa súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil
objektívnu stránku nezaujatosti sudcov okresných súdov, t. j. keď neskúmal objektívne
symptómy vyvolávajúce podľa sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti,
ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresných súdov k veci, na rozhodnutí
ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu
nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom okresných súdov, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu
túto regresne vymáhať od okresných súdov, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok
aj napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresné súdy od štátu (ekonomická
závislosť okresných súdov od štátu).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného tiež uviedla:
«Z vyššie uvedených skutočností, bez ohľadu na konkrétnosti skutkového deja, je
zrejmé, že exekučný súd (Okresný súd...), ktorý v minulosti uskutočnil vo vzťahu
k sťažovateľovi nesprávny úradný postup, sa po podaní žaloby sťažovateľom v režime
zákona č. 514/2003 Z. z. stal súdom, ktorý bude rozhodovať o náhrade škody spôsobenej
tým istým, teda totožný, nesprávnym úradným postupom. Formulovaná konštatácia sa stáva
zásadnou pre posúdenie tejto sťažnosti. ...
Žalobca považuje za potrebné úvodom upozorniť na fundamentálnu skutočnosť
spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne
a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený
vec prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu
práva uplatňované touto žalobou. Okresný súd ... zapríčinil svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť
zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. ...
Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu ... by porušilo právo žalobcu
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde
neexistuje sudca, ktorý by nebol vo vecí zaujatý. ...
Sťažovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi). ...
Sťažovateľ v spore vedenom pred okresným súdom žiada, aby súd rozhodol
o povinnosti Slovenskej republiky uhradiť mu škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným
postupom tohto okresného súdu. V spore bude nevyhnutné na základe vykonaného
dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného
postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd,
ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade
preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestranností okresného súdu, ako aj
nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia. ...
Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, sťažovateľ je toho názoru, že objektívna
skutočnosť spočívajúca v tom, že majetková škoda a nemajetková ujma, ktorej náhrady sa
sťažovateľ žalobou domáha, mala byť spôsobená rozhodovaním sudcu Okresného súdu ...,
ktorý je miestom pôsobenia všetkých sudcov vykonávajúcich funkciu na tomto súde, pričom
všetci sudcovia tohto súdu majú minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah
k dotknutému sudcovi, vytvára taký vzťah sudcov k danej veci, z ktorého možno vyvodiť
dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti každého zo sudcov Okresného súdu ... . Žiaden
zo sudcov Okresného súdu ... sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôže javiť v očiach
strán ako nezávislý, pričom môžu vzniknúť dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti vo veci.
Nemôže byť v súlade s ústavnou zásadou nezávislého a nestranného súdu, ak by spor
o náhradu škody, resp. ujmy rozhodoval ten súd, ktorý sám mal svojím konaním žalovanú
škodu spôsobiť.»
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
už označenými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené
v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené
uznesenia krajského súdu a aby mu veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej
priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 500 € v každom jednotlivom
z označených 12 prípadov a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania
dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení
krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 19097/2013 a sp. zn. Rvp 19099/2013 – Rvp 19109/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj
krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 8 NcC 151/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19097/2013), sp. zn.
8 NcC 146/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19099/2013), sp. zn. 8 NcC 152/2012
z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19100/2013), sp. zn. 8 NcC 157/2012 z 22. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19101/2013), sp. zn. 8 NcC 149/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19102/2013), sp. zn. 8 NcC 208/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19103/2013),
sp. zn. 8 NcC 201/2012 z 22. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19104/2013), sp. zn.
9 NcC 357/2012 z 25. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19105/2013), sp. zn. 2 NcC 336/2012
z 26. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19106/2013), sp. zn. 8 NcC 351/2012 z 29. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19107/2013), sp. zn. 6 NcC 347/2012 z 29. októbra 2012 (sp. zn.
Rvp 19108/2013) a sp. zn. 4 NcC 357/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19109/2013)
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených
ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami
nevyhovel jej návrhom a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresných súdoch nevylúčil
všetkých sudcov týchto okresných súdov napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si
sťažovateľka na okresných súdoch týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení
vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve týchto okresných
súdov, ktorých sudcovia tak v tomto dôsledku podľa sťažovateľky nemôžu rozhodovať
objektívne a nezaujato.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto
sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal,
vo svojej argumentácii k odmietnutiu všetkých 12 sťažností pre nedostatok právomoci
ústavného súdu odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie
sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného
súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti
pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014