Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 467/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosť V. R., zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Gavalčinom,

Advokátska kancelária, Platanová 5, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , , a 3 a Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 15. apríla 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3

To 45/2013 z 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna

2014 doručená sťažnosť V. R. (ďalej len „sťažovateľka“) doplnená na základe výzvy

ústavného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 7. augusta 2014 vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods.

2 (ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2013 uznaná vinnou z pokračujúceho

prečinu nebezpečného vyhrážania podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za ktorý jej bol

uložený peňažný trest 500 € a náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca.

Krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím zároveň rozhodol o oslobodení sťažovateľky

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa sp. zn. z 25. augusta 2008,

a to pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1

a pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ohovárania podľa

ods. 1 . Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 15. apríla

2014 odmietol sťažovateľkou podané dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). V ostatnom podala sťažovateľka ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Sťažovateľka v podanej sťažnosti brojila proti svojmu právoplatnému odsúdeniu

pre pokračujúci prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona, pričom svoju argumentáciu koncentruje výlučne do sféry skutkových zistení

všeobecných súdov. Ku skutkovým okolnostiam svojej právnej veci sťažovateľka poukázala

predovšetkým na to, že „Od roku 1994 poškodení poškodzovali majetok rodičov

sťažovateľky a neskôr aj jej majetok. Sťažovateľka a jej matka... si predbežnými

opatreniami - vstup na pozemok poškodených, žalobou na ochranu osobnosti, žalobou na

náhradu škody domáhali iba zákonom povolených prostriedkov na ochranu vlastníctva.

Tieto úkony, návrh na predbežné opatrenia, návrh na ochranu osobnosti, návrh na náhradu

škody boli podľa porušovateľov práva sťažovateľky motívom vydierania a vyhrážania

poškodeným zo strany sťažovateľky. Teda uplatňovanie práv zákonnými prostriedkami sú

podľa porušovateľov motívom spáchania trestných činov vyhrážania resp. vydierania. ...

bola z tohto trestného konania vynechaná hoci povedala, že iba v susedských hádkach

s poškodenou povedala, že zavolá rómov, aby ju zbili. Priznanie... bral súd ako účelové aby

pomohla sťažovateľke vyviniť sa z trestného konania, špinavosti prischli sťažovateľke.

Sťažovateľka sa domáhala preukázať svoju dôvery hodnosť aj na detektore lži. Kvalifikácia

skutku bola nesprávne aplikovaná, pretože nejde o trestný čin, ale prinajmenšom by sa

jednalo o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa zák. o

priestupkoch, i keď sa tento skutok zo strany sťažovateľky nestal.“.

3.2 Podľa názoru poškodenej závery súdov o tom, že (i) „... sa nevyhrážala

poškodeným útokmi ňou samou, ale tieto mala vykonať skupina rómov.“, (ii) „Taktiež

vzhľadom na viaceré podania zo strany obžalovanej na poškodeného..., boli aj jej vyhrážky,

že ho zničí, keď zabezpečí, aby ho vyhodili zo zamestnania, spôsobilé, ... vyvolať

u poškodeného dôvodnú obavu z ich realizácie obžalovanou.“, (iii) „... ide o dlhotrvajúci

exes v jej správaní podmienený defektom v susedských vzťahoch, ktorého závažnosť

z hľadiska zásahov do práv poškodených nemôže byť hodnotená ako nepatrná.“, sú

arbitrárne a zjavne nekorešpondujú so stavom veci, ktorý konajúce súdy interpretujú

svojvoľne a účelovo. K tomuto záveru dospela sťažovateľka aj v konfrontácii

s oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. zo 6. júna

2014 vo vzťahu k E. V., ktorá bola jednou z poškodených v jej trestnej veci a na ktorú

podala aj trestné oznámenie pre zločin vydierania podľa , a to

z dôvodu nepreukázania viny za dôkaznej situácie tvrdenia proti tvrdeniu, čo v jej prípade

malo opačný dôsledok.

3. 3 Uvedené pochybenia v skutkových zisteniach všeobecných súdov viedli podľa

sťažovateľky k porušeniu viacerých základných práv a slobôd, k čomu konštatovala:

„Sťažnosť smeruje k namietaniu porušenia základného práva sťažovateľky podľa č. 46

ods. 1 (každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky) SR, (každý má právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom) SR, (všetci účastníci sú

si v konaní podľa ods. 2 rovní) SR, (Nikomu nesmie byť spôsobená

ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva slobody )Ústavy SR, čl. 19 ods. 1

(každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena) SR, Listiny základných práv a slobôd,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 15.4. 2014 a Rozsudkom Krajského súdu Žilina č.k. 3

zo dňa 26. 9. 2013.“

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR Uznesením č.k. zo 15. 4. 2014 porušil základné

právo... na súdnu ochranu zaručené v a ods. 3 SR, právo rovnosti v

konaní zaručené SR, právo uplatňovania jej práv zaručených ods.

4 SR, právo na ochranu jej mena a dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1

SR a právo podľa Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd Žilina Rozsudkom č.k.3 To/45/2013 zo 26. 9. 2013 porušil základné

právo... na súdnu ochranu zaručené v a ods. 3, SR, právo rovnosti v

konaní zaručené SR, právo uplatňovania jej práv zaručených ods.

4 SR, právo na ochranu jej mena a dobrej povesti zaručeného

SR a právo podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 15.4.2014 zrušuje a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

4. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 26. 9. 2013 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie za porušenie jej práv v sume

25 000,- eur (slovom dvadsať päť tisíc eur ) a vzniknuté trovy právneho zastúpenia.“

II.A

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Sťažovateľka v podanej sťažnosti v súhrne konštatuje, že „Dôvody, na ktorých sú

založené... súdne rozhodnutia popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a sú zjavne

jednostranné (v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti) - tvrdenie proti tvrdeniu,

nerovnosť zbraní, klamlivé výpovede poškodených pretože skutok sa zo strany sťažovateľky

nestal, vyvodené závery súdu sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, sú neospravedlniteľné

a neudržateľné, ktoré mali za následok porušenie práv (záznam v odpise z registra trestov,

peňažný trest v sume 500-eur, trovy konania v sume 120,- eur, strata zamestnania,

sťahovanie sa za prácou, dlhodobú PN, smrť matky sťažovateľky..., nezapísanie do zoznamu

SAK, obmedzenie výberu práce z dôvodu záznamu v odpise registra trestov GP SR, šikana

počas celého konania.).“.

II. B

K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975,

séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp

rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní,

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu

(). Ústavný súd napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv

je preto potrebné posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 15. apríla 2014 v podstatnom

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) vec predbežne prerokoval

a zisti., že nie je dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodov uvedených v § 382 písm. a/, b/

alebo d/ až f/ Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

Popis skutku v bode 1/ rozsudku okresného súdu, ktorý zostal krajským súdom

nedotknutý, nepochybne obsahuje skutočnosti zodpovedajúce právnej kvalifikácii prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. pri použití § 138 písm.

b/ Tr. zák.

Podľa tohto popisu došlo zo strany obvinenej k vyhrážkam ťažkou ujmou na zdraví,

ba až usmrtením (tým, že poškodenej rozbije hlavu a „vykrúti krk“, čo je v hovorovej reči

slangovým vyjadrením usmrtenia) a taktiež inou ťažkou ujmou (psychické zničenie

poškodených, strata zamestnania poškodeného, zbitie poškodenej Rómami), teda takým

spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu poškodených, pričom čin páchala po dlhší

čas (od roku 1996 do mája 2007).

Neobstojí námietka, že išlo len o „silné slová v hádke“. V prípade trestného činu

nebezpečného vyhrážania ide práve o verbálny delikt a ujmy, ktorých spôsobením sa

obvinená vyhrážala poškodeným, reálne mohli vyvolať ich dôvodnú obavu.

Formulácia použitá v ustanovení § 360 ods. 1 Tr. zák. pritom hovorí o možnosti

spôsobenia dôvodnej obavy, nie o jej spôsobení, a použitý spôsob vyhrážania takú obavu

nepochybne vyvolať mohol. To platí najmä v situácii, keď nešlo o náhodný konflikt bez

sprievodných vecných súvislostí, ale o slovné útoky viazané jednak na spor poškodených

a..., týkajúci sa opravy oporného múru oddeľujúceho pozemky dotknutých vlastníkov, a

jednak žaloby... o ochranu osobnosti v pre ňu neúspešnom súdnom spore s poškodenými.

Systematické pokračovanie vo vyhrážkach po dobu jedenástich rokov možnosť vzbudenia

dôvodnej obavy umocňuje a kvalifikačné nezáleží na tom, kedy poškodení trestnú činnosť

oznámili (čo sa týka dôkaznej relevancie, súdom zistený skutok nemôže dovolací súd v

zmysle skúmať a meniť).

Skutok je aj dostatočne určitým spôsobom sformulovaný, pokiaľ ide o miesto, čas

a spôsob jeho spáchania. Pri páchaní verbálneho deliktu v tak širokom časovom období nie

je potrebné požadovať detailnú miestnu a časovú lokalizáciu všetkých slovných prejavov.

Je ešte potrebné pripomenúť, že miernejšia kvalifikácia činu (oproti kvalifikácii

trestného činu vydierania) nebola použitá len z dôvodov uvedených v ,

v čom sa najvyšší súd s krajským súdom stotožňuje.

Pokiaľ ide o závažnosť vyššiu než nepatrnú v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák., táto

rovnako vyplýva z popisu skutku v rozsudku okresného súdu. Pri charaktere použitých

vyhrážok a dĺžke tomu zodpovedajúceho konania obvinenej ide o tak vážny zásah

do osobnej sféry poškodených (resp. do „iných práv a slobôd“ podľa systematiky

začlenenia dotknutého trestného činu do deviatej hlavy osobitnej časti ),

že nemôže byť posúdený len ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49

ods. 1 písm. d/ o priestupkoch.

Aj keď obvinená nebola pred jej odsúdením súdne trestaná a je od zamestnávateľa

hodnotená pozitívne, ide o dlhotrvajúci exces v jej správaní, podmienený defektom

v susedských vzťahoch, ktorého závažnosť nemôže byť z hľadiska zásahu do práv

poškodených hodnotená ako nepatrná.

Dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i/ hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (

Tr. zák.) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané, nesmie však

skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku ( časť

vety za bodkočiarkou).

Čo sa týka námietok označených ako porušenie, zásady rovnosti strán, sú výlučne

zamerané voči skutkovým zisteniam súdu, resp. ich dôkaznej nepochybnosti. Ako už bolo

uvedené vyššie a ako vyplýva i z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, vychádzajúcej

z ustanovenia , dovolanie nemožno založiť na námietkach voči

správnosti a úplnosti zisteného skutku (okrem dovolania ministra spravodlivosti podaného

podľa ).

Na základe uvedeného bolo dovolanie obvinenej odmietnuté ako zrejme nedôvodné

podľa »

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 26. septembra 2013 uviedol:

„Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal podľa

zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu

konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej

lehote, oprávnenou osobou a že toto je čiastočne dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že pokiaľ ide o vykonanie dôkazov na hlavnom

pojednávaní pred prvostupňovým súdom, v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému

rozsudku sa postupovalo podľa príslušných ustanovení , ktorých

zmyslom je zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu. Okresný súd vykonal dokazovanie

v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Dôkazná situácia preto aj podľa názoru

krajského súdu umožňuje vo veci objektívne a spravodlivo rozhodnúť. Pokiaľ však ide

o hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom, s týmto sa krajský súd

nestotožňuje vo vzťahu k bodom 2/ a 3/ napadnutého rozsudku.

V súvislosti s výrokom o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku, keď bola obžalovaná

uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho trestného činu nebezpečného vyhrážania

podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák., krajský súd poznamenáva, že k tejto právnej

kvalifikácii už zaujal stanovisko vo svojom uznesení sp.zn. z 11.11.2010, keď

konštatoval, že podľa jeho názoru mal byť skutok správne kvalifikovaný ako trestný čin

vydierania, pričom k zmene kvalifikácie nebolo možné pristúpiť z dôvodov ustanovenia

, nakoľko odvolanie v neprospech obžalovanej nepodal prokurátor.

Pokiaľ však ide o dôkaznú situáciu vo vzťahu k tomuto bodu rozsudku, nebolo ani

podľa názoru krajského súdu vzhľadom na zabezpečené dôkazy potrebné dopĺňať

dokazovanie v rozsahu požadovanom obžalovanou. Okresný súd potom podľa názoru

krajského súdu postupoval správne, keď návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania

odmietol a jeho postup aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá ustanoveniu § 272 ods. 3

Záver prvostupňového súdu o neopodstatnenosti návrhu obžalovanej na doplnenie

dokazovania považuje aj krajský súd za správny, a preto neobstojí námietka obžalovanej, že

postupom prvostupňového súdu bolo porušené jej právo na obhajobu. Právom na obhajobu

nemožno rozumieť, že súd musí nevyhnutne vyhovieť všetkým návrhom obžalovanej

na doplnenie dokazovania bez toho, aby sám posúdil opodstatnenosť a potrebnosť

doplnenia dokazovania. Vo vzťahu k výroku o vine v bode 1/ napadnutého rozsudku preto

krajský súd konštatuje, že tento výrok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu,

a preto zodpovedá zákonu.

Krajský súd nepovažuje za opodstatnené ani tie námietky obžalovanej, v ktorých

uvádza porušovanie viacerých zásad trestného konania pred prvostupňovým súdom.

Ukladanie poriadkových pokút, resp. úkony smerujúce k zisteniu zdravotného stavu

obžalovanej nemožno považovať za porušenie príslušných ustanovení

prvostupňovým súdom, a to ani vtedy, ak k takémuto postupu má iný názor nadriadený súd.

V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že ide o riadne inštitúty trestného konania,

ktoré považoval prvostupňový súd v určitom štádiu konania za opodstatnené.

Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou obžalovanej vo vzťahu k bodu 1/

napadnutého rozsudku, že prvostupňový súd nemal záujem zistiť skutočný stav veci, keď

neuveril obhajobe obžalovanej, ale len tvrdeniam poškodených. V súvislosti s hodnotením

dôkazov prvostupňovým súdom vo vzťahu k bodu 1/ napadnutého rozsudku krajský súd

poukazuje na svoj názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn. z 11.11.2010 s tým, že

postup prvostupňového súdu týkajúci sa hodnotenia dôkazov považuje za zodpovedajúci

zákonu.

Pokiaľ obžalovaná namietala, že jej prípadné vyjadrenia na adresu poškodených

neboli takého charakteru, že by mohli u poškodených vzbudiť dôvodnú obavu o život, resp.

zdravie, krajský súd sa s takýmto názorom obžalovanej nestotožňuje. Je zrejmé, že

obžalovaná sa nevyhrážala poškodeným priamymi útokmi ňou samou, ale tieto mala

vykonať skupina Rómov. Taktiež vzhľadom na viaceré podania zo strany obžalovanej na

poškodeného..., boli aj jej vyhrážky, že ho zničí, keď zabezpečí, aby ho vyhodili zo

zamestnania, spôsobilé podľa názoru krajského súdu vyvolať u poškodeného dôvodnú

obavu z ich realizácie obžalovanou.

Na trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej nemení nič ani skutočnosť, že medzi

ňou a poškodenými existujú dlhoročné susedské spory a že sama obžalovaná bola - ako

tvrdí v odvolaní - v minulosti obeťou útoku zo strany poškodenej...

Ani dlhoročné susedské spory a negatívny vzťah medzi obžalovanou a poškodenými

neoprávňujú obžalovanú, aby vzájomné konflikty s poškodenými riešila spôsobom

uvedeným v bode 1/ napadnutého rozsudku.

Výrok prvostupňového súdu o vine obžalovanej v bode 1/ napadnutého rozsudku, aj

napriek výhradám obžalovanej uvedeným v podanom odvolaní, preto považuje krajský súd

za zákonný.

Krajský súd sa však stotožňuje s námietkami obžalovanej vo vzťahu k bodom 2/ a 3/

napadnutého rozsudku, keď obžalovaná bola uznaná za vinnú zo spáchania prečinov

krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Tr. zák. a ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák.

Krajský súd poznamenáva, že už vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sp.zn.

z 11.11.2010 konštatoval, že pokiaľ nebude objektívne preukázané, že údaje uvádzané

obžalovanou v trestnom oznámení, resp. oznámení adresovanom zamestnávateľovi

poškodeného... nie sú pravdivé a najmä, že obžalovaná o ich nepravdivosti vedela, nemôže

byť jej konanie posudzované ako trestný čin krivého obvinenia, resp. ohovárania. V tejto

súvislosti krajský súd poznamenáva, že ani po doplnení dokazovania prvostupňovým súdom

takýto záver z vykonaných dôkazov bezpečne a nepochybne nevyplýva. Nie je preto

podstatná ani skutočnosť ako formulovala obžalovaná trestné oznámenie, či vo forme

podozrenia alebo jednoznačných faktov. Taktiež ani úmysel obžalovanej privodiť trestné

stíhanie poškodeného nepostačuje k uznaniu jej viny, keďže nebolo spoľahlivo preukázané,

že údaje, ktoré uviedla v trestnom oznámení, resp. oznámení adresovanom

zamestnávateľovi poškodeného, boli nepravdivé a ona o ich nepravdivosti vedela. Doposiaľ

podľa názoru krajského súdu nebolo objektívne a jednoznačne vyvrátené tvrdenie

obžalovanej, že... ubytovával viacerých hostí za poplatok. K tejto skutočnosti obžalovaná

predložila ako svoje poznatky čísla viacerých ŠPZ konkrétnych vozidiel ubytovaných hostí.

Aj keď poškodený... a jeho manželka tvrdili, že ubytovávali síce ľudí, ale bez odplaty - ako

svojich známych, toto ich tvrdenie podľa názoru krajského súdu nebolo dostatočne

preverené. Prvostupňový súd uveril tvrdeniu poškodených, že pokiaľ ubytovávali hostí, bolo

to bez odplaty. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na samotné vyjadrenie

poškodených z 20.3.2013 k odvolaniu obžalovanej (č. l. 975), kde priamo poškodení v

súvislosti s ubytovávaním hostí uvádzajú, že pokiaľ aj prenajímali nehnuteľnosť a získavali

finančne z nájmu (správne má byť zrejme získavali financie z nájmu), túto skutočnosť ani

pracovníkom daňového úradu a ani polícii netajili. Aj zo spisu ČVS: ORP-485/OVK-KK-

2007 týkajúceho sa trestného oznámenia podaného obžalovanou je zrejmé, že tvrdenia

obžalovanej uvádzané v trestnom oznámení neboli dostatočne preverené. Taktiež pokiaľ ide

o oznámenie obžalovanej zaslané zamestnávateľovi poškodeného..., zo spisu vyplýva, že

obžalovaná v tomto oznámení uvádzala svoje vlastné poznatky, ako aj poznatky jej matky.

Je nesporné, že obžalovaná uviedla v oznámení tie skutočnosti, ktoré videla - privážanie

častí nábytku poškodeným a uviedla aj skutočnosti, o ktorých sa dozvedela od svojej matky,

ktorá ich vedela od kolegu poškodeného – pána... - išlo o čierne ubytovávanie hostí. V

tomto smere nebolo vyvrátené tvrdenie obžalovanej, že v oznámení uviedla len to, čo

skutočne videla, resp. počula od svojej matky. Skutočnosť, že poškodený odvážal z hotela

určité časti nábytku bola objektívne preukázaná. Takýto údaj uvedený v oznámení preto

nemožno považovať za údaj, o ktorom by obžalovaná vedela, že je nepravdivý. Pokiaľ aj

svedok... poprel, že by matke obžalovanej rozprával o čiernom ubytovávaní hostí zo strany

poškodeného..., obžalovaná keďže túto informáciu mala sprostredkovane od svojej matky,

vzhľadom aj na svoje konkrétne poznatky, nemala podľa názoru krajského súdu dôvod sa

domnievať, že ide o informáciu nepravdivú.

Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nebolo

objektívne a bez akýchkoľvek pochýb preukázané, že obžalovaná či už v trestnom oznámení,

resp. oznámení zamestnávateľovi poškodeného... uvádzala nepravdivé údaje, o

nepravdivosti ktorých by aj vedela. Za takýchto okolností ani prípadný úmysel obžalovanej

privodiť trestné stíhanie poškodeného nepostačuje k vyvodeniu jej trestnoprávnej

zodpovednosti v zmysle podanej obžaloby.

Krajský súd preto na základe podaného odvolania, keďže sa stotožnil s odvolacími

námietkami obžalovanej vo vzťahu k bodom 2/ a 3/ napadnutého rozsudku, zrušil rozsudok

prvostupňového súdu ohľadom skutkov kvalifikovaných ako prečin krivého obvinenia podľa

§ 345 ods. 1 Tr. zák. a prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a sám postupom

podľa obžalovanú spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že tieto skutky

nie sú trestným činom. Vo vzťahu k bodu 3/ napadnutého rozsudku krajský súd do skutku

uviedol aj čiastkový útok, ktorého sa dopustila obžalovaná vo vzťahu k poškodenej... tak,

aby celý skutok uvedený v bode 3/ sa zhodoval so skutkom uvedeným v bode 3/ v podanej

obžalobe.

Vzhľadom na oslobodzujúci výrok krajského súdu pokiaľ ide o skutky uvedené

v bodoch 2/ a 3/ podanej obžaloby, krajský súd potom zmenil aj výrok o treste. Pre

pokračujúci prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. uložil

obžalovanej peňažný trest vo výmere 500,- Eur s náhradným trestom odňatia slobody

vo výmere 1 mesiac pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený.

Krajský súd prihliadol najmä na osobu obžalovanej, ktorá doposiaľ súdne trestaná nebola,

prihliadol tiež na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku - viac ako 6 rokov, na okolnosti

prípadu, spôsobený následok, pričom mal na zreteli aj fakt, že konanie obžalovanej bolo

dôsledkom dlhoročných susedských sporov s poškodenými, ktoré vyústili až do ich

vzájomného nepriateľského vzťahu, pričom ako vyplýva zo spisu, na existencii takéhoto

stavu nemožno vylúčiť ani prípadný podiel zodpovednosti poškodených. Peňažný trest

uložený krajským súdom možno považovať za spravodlivý a objektívny obraz potrieb

individuálnej a generálnej prevencie. Takýto trest podľa názoru krajského súdu v plnej

miere odzrkadľuje závažnosť spáchaného prečinu, ako aj možnosť nápravy a pomery

obžalovanej. Ide o trest, ktorý je spôsobilý zároveň vyjadriť aj morálne odsúdenie

obžalovanej spoločnosťou.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

15. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ).

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3,

pozn.) konštatuje, že tak najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací

konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na

aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych

zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu aj

náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich napadnutých

rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom

reflektovali na sťažovateľkou vznesené obhajobné tvrdenia a ňou udané pochybenia

v skutkových zisteniach a hodnotiacich úsudkov všeobecných súdov, ku ktorým

v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa o skutkové

zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery.

17. V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné

súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

18. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku

zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti

najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája

1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že

právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný

za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

19. Ústavný súd uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu nie je

možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

20. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj porušenie ďalších základných

práv, resp. ustanovení a listiny, a to podľa , , ,

a podľa listiny napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu, a to v rovine rovnakej argumentačnej línie ako pri namietaní už

spomenutých práv na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od porušenia týchto práv odvodzovala aj

porušenie ďalších ňou označených práv, resp. ustanovení a listiny. Vzhľadom na to,

že ústavný súd po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu nedospel k porušeniu práv sťažovateľky podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľkou

označených práv podľa a listiny a preto jeho sťažnosť aj v tejto ostatnej časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014