Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 513/2014
PDF · 191.8 KB
No categories available
I. ÚS 513/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval dve sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 NcC 528/2012
z 23. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19110/2013) a sp. zn. 4 NcC 535/2012 z 19. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19111/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 19110/2013 a sp. zn. Rvp 19111/2013 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 19110/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. júla 2013
doručené dve sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví tohto rozhodnutia označenými
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa 2 žalobami podanými
Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia
náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom okresného súdu v iných, v predmetných žalobách označených exekučných
konaniach, pričom za tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup
okresného súdu, ktorý v tom-ktorom exekučnom konaní nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonnej lehote.
V predmetných žalobách podaných okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala,
aby súd inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní týchto vecí (konania
o týchto žalobách, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Považská Bystrica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. Sťažovateľka požiadavku na prikázanie vecí na konanie a rozhodnutie inému
súdu z dôvodu ňou tvrdenej zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu argumentačne
odôvodnila tým, že v prípade neprikázania konaní o označených žalobách inému súdu bude
o týchto žalobách o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení
sťažovateľky sám svojím nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými
slovami, podľa sťažovateľky by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku
na náhradu škody, ktorú mal tento okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky
neprípustné.
Krajský súd sťažovateľkou napádanými uzneseniami sp. zn. 19 NcC 528/2012
z 23. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19110/2013) a sp. zn. 4 NcC 535/2012 z 19. októbra 2012
(sp. zn. Rvp 19111/2013) jej návrhom na vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu
a na prikázanie predmetných vecí na prerokovanie a rozhodnutie inému súdu nevyhovel
a v tom-ktorom prípade rozhodol iba o vylúčení sudcu okresného súdu, ktorý bol zákonným
sudcom v predmetných exekučných konaniach, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu
a v jeho dôsledku aj ku vzniku škody malo dôjsť, avšak ostatní sudcovia okresného súdu
z prerokovania a rozhodnutia o týchto žalobách sťažovateľky vylúčení neboli.
Podľa sťažovateľky krajský súd ňou napádanými uzneseniami porušil jej základné
právo domáhať sa súdnej ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil
objektívnu stránku nezaujatosti sudcov okresného súdu, t. j. keď neskúmal objektívne
symptómy vyvolávajúce podľa sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti,
ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí
ktorej majú svoj záujem, pretože v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu
nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom okresného súdu, štát by mohol v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu
túto regresne vymáhať od okresného súdu, čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj
napríklad zníženie rozpočtových prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická
závislosť okresného súdu od štátu).
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného tiež uviedla:
«Z vyššie uvedených skutočností, bez ohľadu na konkrétnosti skutkového deja, je
zrejmé, že exekučný súd (Okresný súd Považská Bystrica), ktorý v minulosti uskutočnil
vo vzťahu k sťažovateľovi nesprávny úradný postup, sa po podaní žaloby sťažovateľom
v režime zákona č. 514/2003 Z. z. stal súdom, ktorý bude rozhodovať o náhrade škody
spôsobenej tým istým, teda totožný, nesprávnym úradným postupom. Formulovaná
konštatácia sa stáva zásadnou pre posúdenie tejto sťažnosti. ...
Žalobca považuje za potrebné úvodom upozorniť na fundamentálnu skutočnosť
spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne
a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený
vec prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu
práva uplatňované touto žalobou. Okresný súd Považská Bystrica zapríčinil svojim
nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu,
a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. ...
Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Považská Bystrica by
porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo vecí zaujatý. ...
Sťažovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi). ...
Sťažovateľ v spore vedenom pred okresným súdom žiada, aby súd rozhodol
o povinnosti Slovenskej republiky uhradiť mu škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným
postupom tohto okresného súdu. V spore bude nevyhnutné na základe vykonaného
dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného
postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd,
ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade
preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestranností okresného súdu, ako aj
nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia. ...
Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, sťažovateľ je toho názoru, že objektívna
skutočnosť spočívajúca v tom, že majetková škoda a nemajetková ujma, ktorej náhrady sa
sťažovateľ žalobou domáha, mala byť spôsobená rozhodovaním sudcu Okresného súdu
Považská Bystrica, ktorý je miestom pôsobenia všetkých sudcov vykonávajúcich funkciu
na tomto súde, pričom všetci sudcovia tohto súdu majú minimálne kolegiálny a väčšina isto
i priateľský vzťah k dotknutému sudcovi, vytvára taký vzťah sudcov k danej veci, z ktorého
možno vyvodiť dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti každého zo sudcov Okresného súdu
Považská Bystrica. Žiaden zo sudcov Okresného súdu Považská Bystrica sa vzhľadom
na dane okolnosti prípadu nemôže javiť v očiach strán ako nezávislý, pričom môžu vzniknúť
dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti vo veci. Nemôže byť v súlade s ústavnou zásadou
nezávislého a nestranného súdu, ak by spor o náhradu škody, resp. ujmy rozhodoval ten
súd, ktorý sám mal svojím konaním žalovanú škodu spôsobiť.»
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému
súdu domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že
už označenými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené
v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené
uznesenia krajského súdu a aby mu veci vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej
priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume po 500 € v každom jednotlivom
z označených 2 prípadov a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťami podanými ústavnému súdu domáhala vydania
dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaných uznesení
krajského súdu.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 19110/2013 a sp. zn. Rvp 19111/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj
krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či napádanými uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 19 NcC 528/2012 z 23. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19110/2013)
a sp. zn. 4 NcC 535/2012 z 19. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 19111/2013) došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných práv zaručených
ústavou a práva zaručeného dohovorom tým, že krajský súd označenými uzneseniami
nevyhovel jej návrhom a z prerokovania ňou podaných žalôb na okresnom súde nevylúčil
všetkých sudcov tohto okresného súdu napriek tomu, že škoda, ktorej náhradu si
sťažovateľka na okresnom súde týmito žalobami uplatnila, mala podľa jej tvrdení vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom práve toho okresného súdu, ktorého
sudcovia tak v tomto dôsledku podľa sťažovateľky nemôžu rozhodovať objektívne
a nezaujato.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto
sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal,
vo svojej argumentácii k odmietnutiu oboch sťažností pre nedostatok právomoci ústavného
súdu odkazuje, čo sa týka odôvodnenia, na svoje identické rozhodnutie
sp. zn. II. ÚS 356/2013 z 19. júna 2013.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe
dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného
súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné
uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti
pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach ústavný súd
rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje v týchto okolnostiach identické
rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014