Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 488/2014
PDF · 148.94 KB
No categories available
I. ÚS 488/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou
Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 103/13 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2014 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 103/13.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním
označených práv nečinnosťou krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 103/13, ktoré sa začalo 8. februára 2013.
Sťažovateľ podal 25. júna 2014 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní, ktorá bola vybavená listom predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 2200/14
z 21. júla 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ je obeťou prieťahov a hrubej nečinnosti porušovateľa v odvolacom
konaní č. k. 3 Co/103/13 od 08. 02. 2013 (v ktorom vec OS BA III č. k. 17 C/142/11
o vzájomnom návrhu sťažovateľa – vylúčená na samostatné konanie rozhodnutím práve
porušovateľa rozsudkom č. k. 5 Co 377/2010-143 z 20. 09. 2011, pôvodné konania sa
začalo vydaním platobného rozkazu č. k. 39 Ro 2663/06 dňa 02. 11. 2006, vzájomný návrh
uplatnený sťažovateľom na OS BA III dňa 21. 04. 2010 v konaní pod č. k. 8 C 64/2007)
nebola a ani nie je vinou porušovateľa ku dňu podania tejto sťažnosti rozhodnutá. Konanie
na odvolacom súde (KS Bratislava) je od 08. 02. 2013 za viac ako 1,5 roka
v nerozhodnutom stave, čo malo za následok vyvolanie na strane sťažovateľa –
nemajetkovej ujmy, pričom vec ako celok je od 02. 11. 2006 stále v nerozhodnutom stave,
teda viac ako 7 rokov a 9 mesiacov. Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam, je po
skutkovej a právnej stránke jednoduchá – nezložitá. Sťažovateľ k prieťahom a nečinnosti
porušovateľa neprispel. Viac ako 1,5 roka pasivity porušovateľa v odvolacom konaní je
z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné!“
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom KS v
Bratislave v konaní č. k. 3 Co/103/13 porušené bolo
2. KS v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní č. k. 3 Co/103/13 konal bez zbytočných
prieťahov
3. J. S. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- eur, ktoré je KS v Bratislave
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
4. J. S. priznáva úhradu trov konania v sume 283,60 eur, ktoré je KS v Bratislave
povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Emília Korčeková, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej
normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
§ 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2
ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch].
Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti
je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Predseda krajského súdu v liste sp. zn. Spr 2200/14 z 21. júla 2014, ktorý bol
doručený sťažovateľovi 24. júla 2014, uznal, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 103/13 došlo k prieťahom, a sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú. Zároveň oboznámil
sťažovateľa s tým, že podľa stanoviska predsedu senátu sa vo veci bude konať v septembri
2014, a uviedol, že „vec... bude prevedená do režimu sledovania predsedom krajského súdu
za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov v konaní“.
Vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní 25. júna 2014
a od vybavenia tejto sťažnosti listom predsedu krajského súdu z 21. júla 2014 do doručenia
sťažnosti ústavnému súdu 19. augusta 2014 uplynul len krátky čas na zjednanie nápravy,
posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany
sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto
sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu
na uskutočnenie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06,
Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu
nemožno považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom
štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania
dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých
sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade
s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom
alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti
vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).
Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom,
predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014