Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 495/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., zastúpeného advokátom

Mgr. Róbertom Bardačom, Advokátska kancelária Bardač s. r. o., Búdková 4, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení

s , ako aj práv zaručených v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2014 doručená sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného v v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že vo voľbách do orgánov samosprávy miest

a obcí konaných 27. novembra 2010 sťažovateľ ako nezávislý kandidát kandidoval na post

poslanca Mestského zastupiteľstva mesta Trenčín (ďalej len „mestské zastupiteľstvo“),

za volebný obvod č. 3, z ktorého malo byť do mestského zastupiteľstva zvolených

8 kandidátov. Keďže vzhľadom na získaný počet hlasov sa sťažovateľ v označených

voľbách umiestnil vo volebnom obvode č. 3 na 10. nezvoliteľnom mieste, stal sa tak

v poradí druhým náhradníkom na post poslanca mestského zastupiteľstva pre tento volebný

obvod. Vzhľadom na to, že počas funkčného obdobia mestského zastupiteľstva sa jedna

z jeho zvolených poslankýň za volebný obvod č. 3 vzdala poslaneckého mandátu, na jej

miesto nastúpil prvý v označených voľbách zvolený náhradník v tomto volebnom obvode

a sťažovateľ tak postúpil na miesto prvého náhradníka. Na mimoriadnom zasadnutí

mestského zastupiteľstva zvolaného na podnet primátora mesta Trenčín (ďalej len „primátor

mesta“) konaného 10. mája 2013 sa sťažovateľ dozvedel, že jeden z poslancov mestského

zastupiteľstva (R. K.), ktorý bol zvolený za jeho volebný obvod, počas výkonu

poslaneckého mandátu v mestskom zastupiteľstve bol súčasne v období od 10. júla 2012

do 31. decembra 2012 aj zamestnancom obce, a to na základe dohody o pracovnej činnosti

(ďalej len „dohoda“), ktorú tento poslanec podpísal 9. júla 2012 ako „zamestnanec“

s primátorom mesta ako „zamestnávateľom“ podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), s predmetom

činnosti – „Rétor na občianskych obradoch a slávnostiach ZPOZ“ (ZPOZ – rozumej „Zbor

pre občianske záležitosti“, pozn.).

Uvedená skutočnosť a to, že poslanec mestského zastupiteľstva R. K. bol počas

výkonu poslaneckého mandátu súčasne aj zamestnancom mesta Trenčín

(ďalej len „mesto“), bola predmetom mimoriadneho rokovania mestského zastupiteľstva

10. mája 2013, na ktorom poslanci mestského zastupiteľstva neschválili primátorom mesta

predložený návrh uznesenia, že z dôvodu nezlučiteľnosti funkcie poslanca mestského

zastupiteľstva s funkciou zamestnanca mesta v ktorom bol za poslanca zvolený v zmysle

o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), zaniká poslancovi

mestského zastupiteľstva R. K. poslanecký mandát podľa § 25 ods. 2 písm. h) zákona

o obecnom zriadení, a súčasne na toto uprázdnené poslanecké miesto mestské zastupiteľstvo

deleguje sťažovateľa, ktorý bol v tom čase prvým náhradníkom.

Z dôvodu, že poslanci mestského zastupiteľstva neprijali primátorom mesta

predkladaný návrh uznesenia v uvedenom znení, sťažovateľ sa žalobou podanou krajskému

súdu 7. júna 2013 podľa (ďalej aj „OSP“) domáhal

ochrany proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej moci (v danom prípade proti

nezákonnému zásahu mesta a mestského zastupiteľstva, pozn.) do jeho práva na prístup

k verejnej volenej funkcii, t. j. konkrétne k výkonu poslaneckého mandátu v mestskom

zastupiteľstve, keďže podľa sťažovateľa mestské zastupiteľstvo zanedbalo, resp. si nesplnilo

svoju zákonnú povinnosť podľa § 51 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov

(ďalej len „volebný zákon“), podľa ktorého v prípade uprázdnenia mandátu v mestskom

zastupiteľstve ma mestské zastupiteľstvo povinnosť do 15 dní po tom, ako sa mandát

uprázdnil, vyhlásiť nastúpenie náhradníka a odovzdať mu osvedčenie podpísané

primátorom mesta o tom, že sa stal poslancom.

Krajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom sp. zn.

z 23. októbra 2013 žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, dôvodiac tým, že mandát

poslanca mestského zastupiteľstva R. K. v skutočnosti nezanikol, pretože činnosť „rétora“

na občianskych podujatiach mala menovanému vyplývať aj z titulu výkonu jeho

poslaneckého mandátu, takže dohodu o pracovnej činnosti, ktorej predmetom bola identická

činnosť, uzavrel s mestom duplicitne, preto podľa krajského súdu uzavretie tejto dohody

bolo absolútne nadbytočné, pričom súčasne krajský súd neprisvedčil argumentácii

sťažovateľa, že menovaný poslanec si mal v súvislosti s uzavretím predmetnej dohody

splniť voči mestskému zastupiteľstvu oznamovaciu povinnosť v zmysle § 25 ods. 3 zákona

o obecnom zriadení, pretože podľa krajského súdu mesto ako jedna zo zmluvných strán

označenej dohody malo mať o jej uzavretí vedomosť. Okrem toho krajský súd, zohľadňujúc

„.. dĺžku a rozsah... “ pracovnej činnosti dojednanej medzi poslancom R. K. na jednej

strane a mestom na strane druhej, dospel k záveru, že výkon tejto činnosti „... neohrozil

verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie“ menovaným

poslancom. Vzhľadom na uvedené závery krajský súd uzavrel, že keďže nedošlo

k uprázdneniu poslaneckého mandátu v mestskom zastupiteľstve, mestské zastupiteľstvo ani

nemalo zákonnú povinnosť vyhlásiť nastúpenie sťažovateľa ako náhradníka podľa § 51

ods. 2 volebného zákona.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:

«... dôvody krajského súdu sú značne nelogické a arbitrárne... s argumentáciou

sťažovateľa sa vysporiadal len strohým konštatovaním, že „iný výklad ... by súd považoval

za príliš formalistický“ (str. 10). Krajský súd teda nevenuje v napadnutom rozhodnutí

argumentom sťažovateľa vôbec žiadnu pozornosť a tým rezignoval na povinnosť dbať na to,

aby odôvodnenie bolo riadne zdôvodnené. Povinnosti riadne svoje rozhodnutie zdôvodniť

mal krajský súd venovať o to väčšiu pozornosť, že konanie je jedno inštančné a proti

rozsudku vydanému v konaní podľa nie je prípustný žiaden opravný

prostriedok.

Sťažovateľ však nepovažuje za rozpor s jeho základnými právami len samotnú

okolnosť, že krajský súd sa jeho argumentom nevenoval, ale aj skutočnosť, že zdôvodnenie

krajského súdu trpí aj zásadnými logickými nedostatkami a značnou svojvoľnosťou.

Svojvoľnosť krajského súdu sa prejavila v napadnutom rozhodnutí jednak tým, že

z jednoznačne znejúcich zákonných ustanovení o zániku mandátu odvodil také dodatočné

podmienky pre zánik mandátu poslanca, ktoré z týchto ustanovení nevyplývajú, a jednak

tým, že niektoré relevantné okolnosti, majúce vplyv na zánik mandátu R. K. svojvoľne

bagatelizoval.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že „poslanec

R. K... neohrozil verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie“

(str. 10). Z odôvodnenia však nevyplýva, z ktorého zákonného ustanovenia upravujúceho

inštitút zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva krajský súd vyvodil požiadavku

na „verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie“. Inak povedané,

pokiaľ je z hľadiska zákonných dôvodov pre zánik mandátu poslanca mestského

zastupiteľstva relevantné ohrozenie verejného záujmu na nestrannom a nezávislom výkone

verejnej funkcie poslanca, potom sťažovateľ oprávnene očakáva, že krajský súd aspoň

zdôvodní pôvod tejto požiadavky a napríklad uvedie odkaz na toto zákonné ustanovenie.

Krajský súd totiž v napadnutom rozhodnutí cituje zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval,

no ani z jedného z týchto ustanovení nevyplýva oná podmienka, v zmysle ktorej by krajský

súd mal skúmať verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie.

Sťažovateľ je toho názoru, že zákonodarca takouto požiadavkou zánik mandátu

poslanca mestského zastupiteľstva nepodmienil a že z doslovného (jazykového) výkladu

ustanovenia v spojení s

jednoznačne vyplýva, že mandát poslanca mestského zastupiteľstva zaniká v prípade vzniku

nezlučiteľnosti tejto funkcie so statusom zamestnanca mesta, za ktoré bol poslanec zvolený,

čo je skutková okolnosť, ku ktorej došlo aj v danom prípade. Výklad krajského súdu je však

v priamom rozpore s týmto výkladom. Sťažovateľ akceptuje, že súd nie je doslovným znením

zákonného ustanovenia viazaný absolútne, no ak sa súd rozhodne vychádzať z iného

výkladu, ktorý napokon mal za následok úspech jedného z účastníkov, mal by presvedčivo

objasniť, ako a prečo zvolil práve onen výklad. ...

Ďalšou takou podmienkou, ktorou krajský súd bez vysvetlenia v rozpore so znením

dodatočne podmienil zánik mandátu poslanca

je dĺžka a rozsah pracovnej činnosti. V priamej reči krajského súdu, krajský súd k záveru

zamietnuť návrh dospel „nielen s prihliadnutím na duplicitne uzavretú dohodu o pracovnej

činnosti, ale aj vzhľadom na jej dĺžku a rozsah“ (str. 10). Sťažovateľ by uvedenému

rozumel, ak by z hľadiska mala relevanciu

právna forma zakladajúca pracovnoprávny vzťah s obcou (mestom), prípadne dĺžka či

rozsah trvania tohto pracovnoprávneho vzťahu.

Nič také ale zo zákonnej úpravy nevyplýva (napríklad, rozsah pracovnej činnosti

nerozhoduje, pretože nie je naviazaný na rozsah

pracovnej činnosti zamestnanca). Rozhodnutie krajského súdu je teda svojvoľné

a neumožňuje si urobiť vôbec žiadnu predstavu, akú dĺžku a rozsah pracovnoprávneho

vzťahu by už považoval za relevantnú pre zánik mandátu a ktorú ešte nie. (...) Inak

povedané, krajský súd napadnutým rozhodnutím vyslovil že rozsah a trvanie dohody

o pracovnej činnosti K. ešte nedosahujú tej miery, prekročenie ktorej by už zánik mandátu

vyvolalo, no aká je oná miera alebo predvídateľné kritériá k jej stanoveniu, to už

v napadnutom rozhodnutí krajský súd neuvádza.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa K. B. na prístup k voleným a iným verejným

funkciám podľa v spojení so základným právom na súdnu ochranu

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo bez akýchkoľvek

rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných

služieb svojej krajiny garantované čl. 25 písm. c) paktu rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 23. októbra 2013, č. k. 13 S/90/2013-I57, a postupom Krajského súdu

v Trenčíne, ktorý mu predchádzal, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. októbra 2013, č. k.

157, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi K. B. náhradu trov

právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva zaručeného v v spojení s , ako aj práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 25 písm. c) paktu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. októbra 2013, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými

slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

„V je tak vyjadrený verejný záujem na nestrannom

a nezávislom výkone poslaneckých mandátov. Nedôvodný zásah do vôle voličov, ktorú

vyjadrili vo voľbách, znamená ohrozenie verejného záujmu na nestrannom a nezávislom

výkone verejnej funkcie. Preto o obecnom zriadení ()

taxatívne upravil dôvody zániku mandátu poslanca. V súvislosti so zánikom poslaneckého

mandátu o voľbách do orgánov samosprávy obcí v ustanovení

§ 51 ods. 2 upravuje povinnosť obecného (mestského) zastupiteľstva vyhlásiť nastúpenie

náhradníka na uprázdnený mandát a odovzdať mu osvedčenie o tom, že sa stal poslancom.

Súd pri posudzovaní, či došlo k zániku poslaneckého mandátu R. K. nemohol

opomenúť skutočnosť, že ide o poslanca, ktorý sa zúčastňoval verejného života ako Člen -

rétor Zboru pre občianske záležitosti a na výkon rovnakej činnosti uzavrel dohodu

o pracovnej činnosti na dobu určitú cca 6 mesiacov s predpokladaným rozsahom pracovnej

činnosti najviac 10 hodín týždenne. Pritom táto činnosť a aj jej odmeňovanie boli osobitne

upravené v Smernici mesta Trenčín č. 16/2011, a preto sa javí uzavretie osobitnej dohody

na rovnakú činnosť ako nadbytočné. Poznamenáva sa, že uvedenú činnosť vykonával tento

poslanec aj po uplynutí doby, na ktorú bola dohoda o pracovnej činnosti uzavretá. Súbeh

výkonu poslaneckého mandátu a zamestnaneckého pomeru boli predmetom rokovania

Mestského zastupiteľstva v Trenčíne na návrh primátora až v máji 2013 napriek tomu, že

Mesto Trenčín ako jedna zo strán pracovnoprávneho vzťahu, muselo vedieť, že dohodu

o pracovnej činnosti uzavrelo s poslancom. Preto súd považoval námietku navrhovateľa

o tom, že poslanec R. K. si nesplnil povinnosť v zmysle § 25 ods. 3 zákona o obecnom

zriadení v tejto súvislosti za nedôvodnú.

Súd uzavrel, že poslanec R. K. výkonom činnosti rétora ZPOZ, na ktorú činnosť mal

v období od 10. júla 2012 do 31. decembra 2012 súčasne uzavretú s odporcom 1/ odplatnú

dohodu o pracovnej činnosti, neohrozil verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone

verejnej funkcie. Uvedené nezávislosť nemohla byť ani hypoteticky ohrozená činnosťou

rétora, ktorá spočíva len v slovnom prejave na občianskych obradoch ZPOZ. K tomuto

záveru súd dospel nielen s prihliadnutím na duplicitne uzavretú dohodu o pracovnej

činnosti, ale aj vzhľadom na jej dĺžku a rozsah. Iný výklad ohrozenia verejného záujmu

na nestrannom a nezávislom výkone verejnej funkcie v súvislosti nezlučiteľnosťou výkonu

poslaneckého mandátu s pracovnoprávnym vzťahom, predmetom ktorého bola tá istá

činnosť na akú bol poslanec zaradený po zložení poslaneckého sľubu, by súd považoval

za príliš formalistický.

Poslanecký mandát poslanca R. K. nezanikol podľa § 25 ods. 2, písm. h), z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 11 ods. 2, písm. b), zákona o obecnom zriadení. Preto nebol

dôvod, aby Mestské zastupiteľstvo mesta Trenčín (odporca 2) malo povinnosť vyhlásiť

nastúpenie navrhovateľa ako náhradníka na výkon poslaneckého mandátu a odovzdať mu

osvedčenie o tom, že sa stal poslancom postupom podľa

o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.

Súd z dôvodov uvedených vyššie nezistil, že navrhovateľ bol ukrátený na svojich

právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánmi verejnej správy,

a preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol podľa .“

Citované rozhodnutie krajského súdu je založené na zistení, že vzhľadom

na charakter činnosti, ktorá bola predmetom dohody uzavretej medzi poslancom mestského

zastupiteľstva na jednej strane a mestom na strane druhej, ako aj vzhľadom na náplň

činnosti poslanca mestského zastupiteľstva bola predmetná dohoda uzavretá duplicitne,

t. j. jej uzavretie nemalo mať žiadny vplyv na verejný záujem na nestrannom a nezávislom

výkone mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Vzhľadom na uvedené zistenie, podľa

ktorého nedošlo k uprázdneniu poslaneckého mandátu, krajský súd uzavrel, že mestskému

zastupiteľstvu ani nemohla vzniknúť povinnosť podľa § 51 ods. 2 volebného zákona

vyzývať sťažovateľa, aby na uprázdnený poslanecký mandát nastúpil ako náhradník.

V súvislosti s preskúmaním citovaného rozsudku krajského súdu sťažovateľ nastolil

dve základné otázky, a to akceptovateľnosť ingerencie krajského súdu do zániku

poslaneckého mandátu podľa § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, ktorý mandát zaniká

podľa sťažovateľa ex lege, a tiež otázka rozsahu prieskumnej kompetencie krajského súdu

týkajúca sa zániku poslaneckého mandátu.

Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj

orgány územnej samosprávy, sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom,

resp. zosúladia svoje správanie s platným právnym poriadkom. Vzhľadom na túto

skutočnosť priamo v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom

(obdobne aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy) dáva priestor na dozor štátu,

resp. ingerenciu štátu do vecí územnej samosprávy, ktorý je však striktne obmedzený

požiadavkou vykonania takého zásahu iba spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania

zásahu do vecí územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom.

Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva

nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb

zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie,

do ktorej bol zvolený. Realizáciou svojich práv má teda zvolený poslanec obecného

zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných v obci na základe mandátu

získaného vo voľbách. Akýkoľvek zásah do mandátu poslanca obecného zastupiteľstva

spôsobuje nielen zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania

mandátu od voličov, ale v konečnom dôsledku aj mení, resp. zasahuje do samotnej vôle

voličov vyjadrenej v uskutočnených voľbách.

Z uvedeného dôvodu zákonodarca v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení taxatívne

vymedzil možnosti zániku mandátu poslanca obecného (mestského) zastupiteľstva, aby sa

tak zamedzilo svojvôli pri zasahovaní do jeho výkonu. Uprázdnenie mandátu poslanca

obecného zastupiteľstva súčasne znamená pre obecné zastupiteľstvo i starostu obce vznik

povinnosti podľa § 51 ods. 2 volebného zákona, a to povinnosť vyhlásiť nastúpenie

náhradníka za poslanca obecného zastupiteľstva a vydanie mu osvedčenia o jeho zvolení.

Realizácia tejto povinnosti však predpokladá utvorenie záveru o uprázdnení mandátu

poslanca obecného zastupiteľstva z dôvodov špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona

o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie tejto povinnosti obecným (mestským)

zastupiteľstvom by totiž mohlo dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva,

ktorému by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej

bol zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo, a v konečnom dôsledku

by takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov

územnej samosprávy.

Vzhľadom na uvedené je tak podľa ústavného súdu ingerencia orgánu verejnej moci,

v tomto prípade krajského súdu, do práva na samosprávu obce v súvislosti s preskúmaním

dôvodnosti zániku poslaneckého mandátu plne legitímna a ústavne akceptovateľná, preto je

argument sťažovateľa súvisiaci s nedostatkom právomoci krajského súdu na rozhodnutie

v tejto veci potrebné považovať za nedôvodný.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, že k porušeniu ním označených práv malo dôjsť aj

v dôsledku toho, že závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku sú arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pretože podľa sťažovateľa mal

krajský súd svojvoľne rozšíriť zákonný katalóg kritérií na zánik mandátu poslanca

mestského zastupiteľstva, ústavný súd predmetný rozsudok krajského súdu preskúmal aj

z pohľadu jeho ústavnej konformnosti.

Podstata zakotvenia dôvodov zániku poslaneckého mandátu v § 25 ods. 2 zákona

o obecnom zriadení je daná snahou zákonodarcu vytvoriť účinné zákonné mechanizmy

na ochranu verejného záujmu, t. j. záujmu „voličskej“ verejnosti, aby nimi zvolení poslanci

obecných (mestských) zastupiteľstiev vykonávali im z moci verejnosti zverené mandáty

(verejné funkcie) riadne, nezávisle a nestranne od činností, ktoré sú nezlučiteľné s výkonom

tejto ich verejnej funkcie. Inými slovami, zákonná úprava dôvodov zániku poslaneckého

mandátu je zhmotnením, resp. je vyústením verejného záujmu na nestrannom a nezávislom

výkone funkcie poslanca mestského (obecného) zastupiteľstva.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd zdôrazňuje, že k výkladu právnych predpisov

a ich inštitútov nemožno pristupovať len striktne formalisticky z hľadiska textu zákona, a to

ani v takom prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým

podľa zmyslu a účelu zákona, ako aj v záujme ochrany ústavnoprávnych princípov vrátane

ochrany základných práv.

Námietka sťažovateľa, že krajský súd rozhodol ústavne neakceptovateľným

spôsobom, keď pri posudzovaní zániku poslaneckého mandátu okrem striktne stanoveného

zákonného dôvodu na zánik poslaneckého mandátu, ktorým bol v danom prípade dôvod

podľa § 25 ods. 2 písm. h) v spojení s § 11 ods. 2 zákona o obecnom zriadení, t. j. že

poslanec mestského zastupiteľstva sa stal aj zamestnancom mesta, v ktorom bol zvolený,

zohľadňoval aj to, či činnosť dotknutého poslanca vykonávaná na základe dohody

o pracovnej činnosti neohrozila „... verejný záujem na nestrannom a nezávislom výkone

verejnej funkcie“, sa vzhľadom na uvedené javí ako neopodstatnená. A contrario, záver

krajského súdu, že činnosť rétora vykonávaná poslancom na občianskych podujatiach

na základe dohody o pracovnej činnosti svojou podstatou korešponduje s úlohami poslanca

mestského zastupiteľstva, takže jej výkonom nebol ohrozený záujem voličov na nestrannom

a nezávislom výkone jeho poslaneckého mandátu, je ústavne akceptovateľný a dôvodný.

Vzhľadom na už uvedený záver o neexistencii konfliktu medzi výkonom mandátu

poslanca mestského zastupiteľstva na jednej strane a jeho prácou pre obec na základe

dohody na strane druhej (otázka prípadného bezdôvodného obohatenia na strane poslanca

na základe neplatnej dohody nebola predmetom skúmania krajského súdu, pozn.) sa tak

argumentácia krajského súdu o dĺžke a rozsahu tejto pracovnej činnosti z hľadiska jej

vplyvu na trvanie poslaneckého mandátu javí už ako nadbytočná a nepodstatná, t. j.

nemajúca vplyv na konečný záver krajského súdu o tom, že k zániku sporného poslaneckého

mandátu nedošlo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie logicky a zrozumiteľne odôvodnil, pričom

jeho závery nemožno podľa ústavného súdu považovať za svojvoľné alebo arbitrárne, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd

o týchto nárokoch už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014