Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 586/2014
PDF · 226.08 KB
No categories available
II. ÚS 586/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Meszárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť L. S.,
zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 CoP 22/2014 z 30. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2014 doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 10 CoP 22/2014 z 30. júla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Trnava
(ďalej len „okresný súd“) návrh na úpravu práv a povinností k mal. A. K. (ďalej len
„maloletý“). Následne v tomto konaní sťažovateľka navrhla, aby okresný súd predbežným
opatrením dočasne upravil výkon rodičovských práv a povinností k maloletému. Uznesením
č. k. 20 P 130/2014-38 zo 6. júna 2014 okresný súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým
maloletého zveril do osobnej starostlivosti sťažovateľky, upravil styk otca Z. K. (ďalej len
„otec maloletého“) s maloletým, zaviazal ho prispievať na jeho výživu a upravil výkon
ďalších práv a povinností. Okresný súd nariadil predbežné opatrenie do právoplatného
skončenia konania vo veci samej.
Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie otec maloletého, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením č. k. 10 CoP 22/2014-100 z 30. júla 2014 tak,
že uznesenie okresného súdu zmenil tak, že maloletého zveril do striedavej osobnej
starostlivosti oboch rodičov – sťažovateľky a otca maloletého, a upravil výkon ďalších práv
a povinností.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu, uvádza obsah svojho návrhu vo veci samej a tiež návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia, zoznam dôkazov, ktoré v konaní predložila a z ktorých má vyplývať
nevhodné správanie otca maloletého a vhodnosť úpravy vzťahov tak, aby maloletý A. bol
aspoň dočasne zverený do jej osobnej starostlivosti.
Sťažovateľka uvádza relevantné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“) a tiež Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Následne
vo svojej sťažnosti takto argumentuje:
„Som toho názoru, že pokiaľ... predpoklady pre rozhodnutie súdu o striedavej
osobnej starostlivosti v zmysle § 24 ods. 2 ZoR nie sú kumulatívne splnené, alebo hoc
aj z čiastočne z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani nemôžu byť splnené, nemôže súd
ani v rámci predbežného opatrenia nariadiť zverenie maloletého do striedavej osobnej
starostlivosti v zmysle § 76 ods. 1 písm. b) O. s. p.
Pokiaľ tieto predpoklady pre rozhodnutie súdu o striedavej osobnej starostlivosti nie
sú kumulatívne splnené v čase vydania rozhodnutia o predbežnom opatrení, súd nemôže
predbežným opatrením rozhodnúť o nariadení striedavej osobnej starostlivosti obidvoch
rodičov, pretože by to bolo v rozpore s ust. § 24 ods. 2 ZoR, ale zároveň by to bolo
v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Striedavá osobná starostlivosť, tak ako o nej rozhodol odvolací súd, nie je a ani
nemôže byť v záujme maloletého, pretože:
a/ Mal. A. bude mať dve bydliská, ktoré sú vzdialené od seba cca 40 km, pričom nie
je jasné z rozhodnutia odvolacieho súdu, kam bude mal. A. chodiť do školy od 01. 09. 2014,
či na ZŠ v T., kde by pokračoval v štúdiu v zmysle mojich predstáv a mojich súčasných
možností, alebo bude prehlásený na ZŠ v P., v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 245/2008 Z. z.,
tak ako sa to snaží presadiť otec a tým ma úplne vylúčiť zo starostlivosti o maloletého,
vzhľadom na moju súčasnú situáciu po narodení dieťaťa alebo ju významne obmedziť. Otec
si veľmi dobre uvedomuje, že počas týždňa, keď budem ja zabezpečovať starostlivosť o mal.
A., nebudem môcť s ním z T. cestovať do školy do P. a po skončení vyučovania späť z P.
do T., nakoľko mi v tom bude reálne brániť starostlivosť o mal. D. Pri takomto režime
by bola prakticky zmarená aj účasť mal. A. na rôznych krúžkoch po skončení vyučovania
organizovaných v rámci školy, alebo mimo školy, tak ako na to poukazujem aj vo svojich
listinných dokladoch.
b/ Rozhodnutie odvolacieho súdu tak vytvára predpoklady pre ďalší spor rodičov
na súde v zmysle ust. § 35 ZoR o tom, kam bude mal. A. chodiť do školy, či na základnú
školu v T. alebo základnú školu P.
c/ Odvolací súd si zrejme neuvedomil, že v porovnaní s obdobím do 30. 06. 2014
(ukončenie školského roku) sa zásadným spôsobom zmenili vzťahy medzi rodičmi,
ako aj zásadne sa zmenili pomery a možnosti na mojej strane, pričom pôvodné dohody
ohľadne úpravy práv a povinností k mal. A. už prestali platiť a režim úpravy, ktorý sme mali
dohodnutý približne do konca mája 2014, je už neaktuálny.
Zmeny sú podrobne opísané v mojom návrhu na začatie konania zo dňa 22. 05. 0214,
z môjho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia 04. 06. 2014, ako aj z vyjadrenia
matky k odvolaniu otca zo dňa 21. 07. 2014.
Podstatou týchto zmien je neseriózne konanie a správanie sa otca voči mne, ktorý
v prvom polroku 2014 so mnou prestal spolupracovať na riešení základných otázok
a problémov súvisiacich s výchovou mal. A. a zároveň začal zneužívať situáciu v čase, keď
mal mal. A. v starostlivosti a začal pripravovať pôdu na to, aby mal. A. mohol navštevovať
ZŠ v P. v súvislosti s tým, že otec Z. K. sa presťahoval zo S. do R. pri P., čo odvolací súd
taktiež vo veci neriešil.
Ja som na to prišla náhodou, keď mi to spontánne, v rámci rozhovoru prezradil
mal. A V tom momente som stratila akúkoľvek dôveru v seriózne konanie Z. K., ktorý vedel
o mojom tehotenstve, vedel o približnom termíne pôrodu a počítal s mojimi zúženými
možnosťami aktívne sa brániť a zasiahnuť. Vzhľadom na uvedené konanie otca, som bola
nútená obrátiť sa na súd a následne aj podať návrh na nariadenia predbežného opatrenia,
aby som stabilizovala situáciu, predišla chaosu pri zabezpečovaní starostlivosti
o maloletého tak, ako bola organizovaná približne do 11. 06. 2014 (doručenie uznesenia
Okresného súdu Trnava o predbežnom opatrení) s prihliadnutím na to, že Z. K.
sa v priebehu prvého pol roka 2014 presťahoval aj so svojou priateľkou M. R. a jej dcérou
L. zo S. do R. pri P.
Je poľutovania hodné, že otec dokonca vo svojom odvolaní zo dňa 24. 06. 2014 proti
uzneseniu súdu prvého stupňa, poukazuje na str. 91 bod 7. posledná veta, keď spochybňuje
moju schopnosť zabezpečovať starostlivosť o maloletého, a že či práve z dôvodu môjho
tehotenstva a pôrodu nebude vhodné, aby mal otec umožnené zabezpečovať starostlivosť
o maloletého tak, ako tomu bolo doteraz a tým prezrádza svoj zámer.
Otec maloletého ale neupozorňuje súd na obrovské problémy, ktoré reálne môžu
vznikať v súvislosti s nariadením striedavej osobnej starostlivosti v atmosfére mojej
nedôvery voči konaniu zo strany otca, ako je organizovanie školskej dochádzky (T. – P.),
zabezpečovanie striedavej starostlivosti z mojej strany po pôrode, s prihliadnutím na veľkú
vzdialenosť dvoch bydlísk maloletého a možného prehlásenia maloletého do školy v P.
a na celkovú nevhodnosť nariadenia striedavej osobnej starostlivosti pre maloletého.
d/ Prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, nevykonali v zmysle § 24 ods. 2 ZoR
povinné skúmanie, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa, aby odvolací
súd vôbec mohol rozhodnúť o striedavej osobnej starostlivosti.
V zmysle vyššie uvedených skutočností sa uznesenie Krajského súdu v Trnave... javí
byť svojvoľné, nezákonné a neústavné.“
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 CoP/22/2014-100, porušil
základné právo L. S... v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo... v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Zrušuje... uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. 07. 2014 sp. zn.
10 CoP/22/2014-100 a vec... vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Trnave je povinný L. S. uhradiť trovy konania v sume 340,09 €...
na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd v napadnutom uznesení z 30. júla 2014 poukázal na odôvodnenie
uznesenia okresného súdu zo 6. júna 2014, na odvolanie otca maloletého, vyjadrenie
sťažovateľky a kolízneho opatrovníka. V odôvodnení tiež zhrnul obsah návrhu sťažovateľky
vo veci samej, pričom uviedol:
„Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 20 P/130/2014
je návrh matky, v ktorom táto žiada, aby súd zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti,
aby bol otec zaviazaný platiť výživné na maloletého vo výške 500 eur mesačne
a aby bol upravený styk otca s maloletým každý párny týždeň od soboty 9.00 hod. do nedele
17.00 hod. Taktiež žiadala upraviť styk počas Vianoc a letných prázdnin. Návrh odôvodnila
tým, že maloletý je dieťa narodené mimo manželstva, pričom ako rodičia spolu žili do roku
2011, kedy sa rozhodli nenasťahovať do ich novopostaveného domu v R. a ona odišla
s maloletým do prenajatého bytu v P. V súčasnosti matka žije v rodinnom dome v D.
s jej súčasným manželom. Od roku 2011 do roku 2013 bol maloletý v starostlivosti otca
každý víkend, resp. každý druhý týždeň a to od soboty večera do utorka rána a zvyšný čas
v starostlivosti matky. Od leta 2013 po vzájomnej dohode rodičov fungovala striedavá
starostlivosť o maloletého v týždňových intervaloch od pondelka do pondelka s tým,
že rodičia ho zaviezli ráno do školy a poobede si dieťa prevzal druhý rodič. Dôvodom
podania návrhu je obava matky o nevhodnosti starostlivosti o maloletého zo strany otca.
Príprava maloletého do školy v čase jeho pobytu u otca je podľa tvrdení matky horšia ako
keď sa nachádza u nej, maloletému taktiež nevyhovuje dochádzanie do školy v T. zo S. (kde
býva otec so svojou priateľkou), nevhodné je aj to, že otec si maloletého kupuje vecami,
ktoré maloletý ani nepotrebuje. Bezprostredným dôvodom na podanie návrhu je to, že otec
sa plánuje nasťahovať do R. a maloletému vybavuje prestup na základnú školu v P.,
čo matka považuje za absolútne nevhodné pre maloletého, ktorému sa na základnej škole
v T. páči. Maloletý má v T. aj mimoškolské aktivity, ktoré mu ale otec počas doby keď je syn
v jeho starostlivosti neumožňuje vykonávať.“
Následne krajský súd citoval príslušné ustanovenia zákona o rodine (§ 24 ods. 2 a 4,
§ 36 ods. 1) a Občianskeho súdneho poriadku [§ 74, § 76 ods. 1 písm. b)] a s poukazom
na charakter rozhodnutia o predbežnom opatrení a jeho účel konštatoval:
«Pri zvážení týchto skutočností ako aj odvolacím súdom citovaných ustanovení
a napokon tiež s ohľadom na obsah spisového materiálu v prejednávanej veci potom
za osvedčený treba považovať nedostatok spolužitia rodičov dieťaťa (čo nespochybňuje ani
jeden z rodičov a čo bolo potvrdené prakticky všetkými doterajšími podaniami v spise,
preukazujúcimi odchylnosť ich adries), ako aj ich súčasná neochota sa dohodnúť na tom,
ako bude prebiehať starostlivosť o maloletého, pričom v aktuálnom stave veci je zrejmé,
že je tu neochota matky zotrvať na doterajšej striedavej starostlivosti o maloletého
v týždňových intervaloch a na druhej strane požiadavka otca, aby takáto forma
starostlivosti bola i naďalej realizovaná. Potrebnou tak vystala otázka úpravy rodičovských
práv a povinností spolu nežijúcich rodičov maloletého dieťaťa podľa ust. § 36 ods. 1 ZoR).
Už na tomto mieste je potrebné odmietnuť argumentáciu snažiacu sa presvedčiť
o krajnosti (výnimočnosti) súdneho rozhodnutia predstavovaného predbežným opatrením
o styku, nakoľko tu naopak každý prípad prerušenia spolužitia rodičov maloletého dieťaťa,
spojený s jeho vymanením z osobnej starosti jedného z rodičov, je dôvodom prakticky
bezodkladnej potreby upravenia rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Na takúto
úpravu s prihliadnutím k možnosti začatia konania vo veci starostlivosti o maloleté deti
súdom aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.), a to okamžite po zistení príslušnej skutočnosti,
dokonca nie je potrebný ani návrh (čo na druhej strane ale nebráni uplatneniu práva na
dočasnú úpravu pomerov návrhom). Úprava predbežným opatrením však musí mať
samozrejme opodstatnenie najmä v čase pred vydaním konečného rozhodnutia preto, že
dokazovanie smerujúce k podstate problému, teda sporu medzi rodičmi, je obvykle
prácnejším a časovo náročnejším a očakávateľný čas rozhodnutia vo veci takto pomerne
vzdialeným. Je to tak i preto, aby tu zverenie alebo ponechanie maloletého dieťaťa v
starostlivosti jedného z rodičov nebolo založené na svojvôli a aby nedochádzalo ani k
faktickému zneužívaniu nedostatku úpravy práve tým rodičom, ktorý má dieťa vo svojej
starostlivosti a ktorý, nebyť čo i len dočasnej úpravy výkonu práv a povinností, by mohol
svoju ochotu umožniť druhému rodičovi podiel na výchove dieťaťa podmieňovať či už
splnením celkom nesplniteľných, alebo pre druhého rodiča z určitého dôvodu
neakceptovateľných podmienok.
Pre rozhodovanie súdu o predbežnej úprave rodičovských práv a povinností (v časti
zabezpečenia stabilného výchovného prostredia maloletého dieťaťa aspoň do tej miery,
do akej to umožňuje povaha konania o predbežnom opatrení) najvýznamnejším bolo,
že aj napriek opačnému názoru matky neboli zistené vonkoncom žiadne pochybnosti o plnej
výchovnej spôsobilosť otca. Určujúcim pri zvolení úpravy aj vo forme striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov (§ 24 ods. 2 ZoR) je totiž v prvom rade záujem dieťaťa
a na odpovedanie otázky existencie takéhoto záujmu nemôže poslúžiť len konanie
o predbežnom opatrení − v ktorom sa i pre krátkosť času vymedzeného pre súd
na rozhodnutie o návrhu účastníka vyžaduje iba osvedčenie významných skutočností a nie
aj ich preukázanie.
Takto potom rozhodnutie súdu prvého stupňa opierajúce sa len o návrh a tvrdenia
matky, ktoré prakticky bez bližšej analýzy a odôvodnenia súd prvého stupňa len prevzal
do odôvodnenia napadaného uznesenia, nebolo správne. Matka totiž v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia iba vyjadrila svoje subjektívne obavy o úmysloch
otca, pri nestotožnení s ktorými ale pripadá do úvahy konanie podľa § 35 ZoR, t. j.
rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov, podľa ktorého ak sa rodičia nedohodnú
o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností (najmä
o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa,
o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti a o príprave na budúce povolanie), rozhodne na návrh niektorého z rodičov
súd (na čo správne poukázal aj odvolateľ). Ak potom obidvaja rodičia zhodne tvrdili,
že tu od roku 2011 až do podania návrhu matky bola riadne vykonávaná striedavá
starostlivosť o maloletého, v poslednom roku v režime týždenných intervalov, a v súčasnom
stave veci nie je nič spochybňujúce výchovnú spôsobilosť oboch rodičov a ani nič
nasvedčujúce, že by samotné dieťa takúto formu starostlivosti odmietalo, za opodstatnené
a v záujme maloletého je možné považovať faktické potvrdenie doterajšej striedavej osobnej
starostlivosti s tou zmenou, že tu týždenné intervaly budú vymedzené (či ohraničené)
nedeľou (konkrétne 18-tou hodinou), keďže tento deň je podľa súdu prvého stupňa vhodný
na vytvorenie ucelenej doby jedného týždňa, neviazanej na návštevu školy,
a to i s prihliadnutím na to, že v súčasnosti sú (tzv. letné) školské prázdniny a možné (aj keď
nie nevyhnutné) je, že tu pondelok i počas riadneho školského roka môže pripadnúť na deň
školských prázdnin či deň pracovného pokoja (pričom samozrejme dohodou rodičov
založenou na báze dobrovoľnosti môže byť tento deň nimi modifikovaný).
Za správny tak bolo možné považovať len záver súdu prvého stupňa, že tu existovala
potreba dočasnej úpravy pomerov, no správnym už nebolo stotožnenie sa s návrhom matky
v plnom rozsahu.
Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, ako napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa § 220 O. s. p. zmeniť spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho
rozhodnutia, Spôsob úpravy zvolený odvolacím súdom možno považovať za primeraný
potrebe dočasnej úpravy pomerov, nakoľko práve takáto úprava zabezpečí na jednej strane
istú stabilizáciu výchovného prostredia maloletého až do času, kedy sa výsledkami
dokazovania vo veci poskytnú podklady či už pre potvrdenie takéhoto spôsobu úpravy
osobnej starostlivosti o dieťa alebo naopak pre ústup od nej, na druhej strane potom aj
potrebnú kultiváciu vzťahu oboch rodičov a dieťaťa v priebehu časových úsekov aspoň
niekoľkých po sebe nasledujúcich dní (v rámci ktorých sa opäť predbežný záver o
dostatočnej výchovnej spôsobilosti oboch rodičov buď môže potvrdiť alebo vyvrátiť).
Odvolací súd svojím rozhodnutím napokon v súlade so svojou ustálenou
rozhodovacou praxou (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 23. decembra 2011 vo veci sp. zn. 10 CoP/32/2011) reagoval aj na stav vzdialenia bydlísk
rodičov a možné (i keď nie nevyhnutné) zmeny v tomto smere. Toto sa prejavilo v tom,
že považoval (odvolací súd) za spravodlivé, aby sa riziko znášania zvýšených výdavkov
spojených s realizáciou práva rodičov na styk (a to i výdavkov s možným ich vznikom
až v budúcnosti) rozdelilo medzi oboch rodičov − a to tak, že sa za miesto odovzdania
a prevzatia maloletého určí bydlisko toho rodiča, ktorý má dieťa odovzdať (čo takto prinúti
nielen „prvého“ rodiča pre prípad záujmu na výkone príslušného práva vycestovať
za „druhým“ rodičom, ktorý má dieťa v príslušnom týždni v osobnej starostlivosti,
ale i opačne po skončení styku bude vyžadovať od „druhého“ rodiča, aby za účelom
prevzatia si dieťaťa meral rovnakú cestu, hoc aj opačným smerom).
Odvolací súd tu pritom zdôrazňuje, že toto rozhodnutie odvolacieho súdu
je len rozhodnutím dočasného charakteru a konečnú odpoveď na opodstatnenosť striedavej
starostlivosti (s prihliadnutím najmä na záujem dieťaťa) dá až právoplatné rozhodnutie
vo veci samej.»
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu možno považovať
za dostatočnú a akceptovateľnú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého
by rozhodnutie o zmene uznesenia okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné
opatrenie, malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení
okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe
bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského
súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil
svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob výkladu
príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie,
vzhľadom na osvedčený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Krajský súd poukázal na charakter konania o nariadení predbežného opatrenia s tým,
že predbežným opatrením sa dočasne upravujú pomery účastníkov konania na základe
aspoň osvedčených skutočností spravidla bez potreby vykonávania dokazovania. Stotožnil
sa so záverom okresného súdu, že v predmetnej veci bola daná potreba dočasnej úpravy
pomerov rodičov k maloletému dieťaťu. Za relevantné považoval zistenie, že rodičia
maloletého nežijú v spoločnej domácnosti a nedokážu sa dohodnúť na starostlivosti
o maloletého. Vychádzal tiež zo zistenia, že od roku 2011 až do podania návrhu
sťažovateľkou rodičia maloletého zabezpečovali oňho starostlivosť formou striedavej
osobnej starostlivosti. Konštatoval, že neboli osvedčené také skutočnosti,
ktoré by spochybňovali spôsobilosť otca maloletého zabezpečovať výchovu svojho syna,
rovnako tak neboli osvedčené také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že maloletý
takúto formu výchovy odmieta. Na tomto základe dospel k záveru, že je potrebné zachovať
faktický výkon striedavej osobnej starostlivosti až do právoplatného skončenia konania
vo veci samej. Prihliadol aj na to, že takouto dočasnou úpravou pomerov sa zabezpečí
stabilizácia výchovného prostredia maloletého a jeho pravidelný kontakt s obidvoma
rodičmi. Pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľky s ďalším pokračovaním striedavej osobnej
starostlivosti, krajský súd poukázal na to, že pri nezhode o podstatných veciach pri výkone
rodičovských práv a povinností môže ktorýkoľvek z rodičov iniciovať konanie podľa § 35
zákona o rodine.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup krajského súdu
ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 30. júla 2014, ktorým zmenil
uznesenie okresného súdu tak, že predbežným opatrením zveril maloletého do striedavej
osobnej starostlivosti oboch rodičov a upravil výkon ďalších rodičovských práv
a povinností, nemá znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi
predpismi [napr. § 74, § 76 ods. 1 písm. b) OSP, § 36, § 24 ods. 2 a 4 zákona o rodine]
s tým, že krajský súd ako odvolací súd svoje závery primerane odôvodnil. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu,
ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu z 30. júla 2014. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad príslušných ustanovení OSP – predovšetkým § 74 a § 76 ods. 1 písm. b)
a príslušných ustanovení zákona o rodine – najmä § 24 ods. 2 a 4 krajským súdom
ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014