Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 543/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného

advokátkou JUDr. Z. C., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a , a 2 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Trnava č. k. -30 z 30. januára 2014 a uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. -43 zo 7. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014

doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 17

ods. 2, , a (ďalej len

„ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -30 z 30. januára 2014 a uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -43 zo 7. mája 2014. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 11. júla 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -30

z 30. januára 2014 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody podľa . Uznesením

krajského súdu č. k. -43 zo 7. mája 2014 bola sťažnosť podaná sťažovateľom

proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa názoru sťažovateľa

k porušeniu už označených práv.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. apríla 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným

zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa a a bol mu

za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky so zaradením do ústavu s minimálnym

stupňom stráženia. Od 9. júna 2010 do 9. júna 2013 bol vo väzbe, čo znamená, že vyše dve

tretiny vykonal väzbou a splnil tak podmienky na podanie žiadosti o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Žiadosť podal 22. októbra 2013, pričom

okresný súd o nej rozhodol až po vyše troch mesiacoch.

Od prepustenia z väzby až do podania žiadosti žil usporiadaným životom a predložil

potvrdenie o zamestnaní, kde pracoval a pracuje. Žiadneho protispoločenského konania sa

nedopustil. Napriek uvedenému však jeho žiadosť o podmienečné prepustenie bola

právoplatne zamietnutá.

Podľa názoru sťažovateľa sa všeobecné súdy nedostatočne vysporiadali s jeho

argumentáciou. Okresný súd poukázal na nesplnenie tej zákonnej podmienky, podľa ktorej

sa dá od sťažovateľa očakávať, že povedie riadny život. Argumentoval odsúdením

sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2008 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2008 pre trestný čin

podľa , za ktorý mu bol uložený podmienečný trest

odňatia slobody s účinkami zahladenia. Napriek tomu prihliadol na toto odsúdenie, pretože

aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe odsúdeného a o jeho sklonoch páchať trestnú

činnosť. Dospel k záveru, že ustanovenie ho oprávňuje

skúmať existenciu očakávania, že odsúdený povedie riadny život, pričom správanie

sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia nedáva záruku,

že povedie riadny život.

V sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ argumentoval, že

v posudku ústavu, kde vykonával väzbu, je podrobne popísané, že sa správal vyhovujúco.

Od prepustenia na slobodu pracoval 5 mesiacov v Anglicku a začiatkom roka 2014 sa vrátil

domov. Našiel si prácu, má rozostavaný rodinný dom, na ktorom takmer denne pracuje.

Splnenie podmienky, podľa ktorej od páchateľa možno očakávať, že bude v budúcnosti

viesť riadny život, vyplýva tiež z hodnotenia ústavu konštatujúceho, že sa vo väzení choval

slušne a bol bezproblémový. Sťažovateľ predložil aj potvrdenie o zamestnaní. Dostatočne

teda preukázal, že chce a bude pracovať. Pokiaľ okresný súd poukazoval na jeho odsúdenie

pre trestný čin spáchaný pred viac ako piatimi rokmi, namietal, že toto odsúdenie je

zahladené, a hľadí sa preto naňho ako na netrestaného.

Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu, keď tiež prihliadol

na uvedené odsúdenie, pretože aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe odsúdeného

a o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť. Aj zahladené odsúdenie oprávňuje všeobecný súd

skúmať existenciu očakávania, že odsúdený povedie riadny život, pričom správanie

sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia takúto záruku

nedáva. Krajský súd, ktorý rozhodoval päť mesiacov po rozhodnutí okresného súdu, podľa

sťažovateľa vôbec neskúmal aktuálny spôsob jeho života a zaoberal sa len jeho minulosťou.

Nič viac z uznesenia krajského súdu nevyplýva, a preto jeho rozhodnutie nie je riadne

a vyčerpávajúco odôvodnené. Skutočnosť, že sa krajský súd nezaoberal argumentáciou

sťažovateľa, treba považovať za prejav svojvôle a nepreskúmateľnosti.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo M. P.(...) na osobnú slobodu zaručené

Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa

čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo na obhajobu zaručené , a Slovenskej

republiky, postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

-30 zo dňa 30. 01. 2014 postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. -43 zo dňa 27. 05. 2014, porušené bolo.

II. Uznesenie Okresného súdu v Trnave sp. zn. -30 zo dňa

30. 01. 2014 a uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. -43 zo dňa

27. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

III. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť M. P. náhradu trov konania v sume

284,08 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Z. C.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -43 z 27. mája 2014 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 30. januára 2014.

Podľa zistení krajského súdu sťažovateľ sa správal počas výkonu väzby na

požadovanej úrovni, bezproblémovo. Nevyvolával ani konfliktné situácie, nebol

disciplinárne potrestaný a bol umiestnený na oddiele so štandardným režimom výkonu

väzby. Ponúknutú možnosť zaradenia do práce nevyužil. Podľa odpisu z registra trestov bol

dosiaľ dvakrát súdne trestaný. Najprv to bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 15. mája 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. novembra 2008 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej

látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d)

, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov

so skúšobnou dobou na 3 a pol roka, ktorá mala uplynúť 27. mája 2012. Výkon tohto trestu

mu bol odpustený na základe amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013

s tým, že sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený. Z uvedených skutočností je zrejmé, že

trestnú činnosť, pre ktorú je sťažovateľ teraz odsúdený a v ktorej sa koná o jeho

podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, spáchal v čase plynutia

skúšobnej doby skoršieho už uvedeného podmienečného odsúdenia.

Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v čase podania žiadosti splnil formálnu

podmienku podmienečného prepustenia, a to vykonanie dvoch tretín uloženého trestu

odňatia slobody. Neboli však splnené všetky zákonom ustanovené podmienky v zmysle

, podľa ktorého možno odsúdeného podmienečne prepustiť

na slobodu, ak vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal

polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. V tomto

smere sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého sa nesmelo prihliadať

na jeho predchádzajúce odsúdenie s ohľadom na to, že sa skutku dopustil pred viac ako

piatimi rokmi a jeho odsúdenie bolo zahladené. Takéto tvrdenia sťažovateľa sú absolútne

neopodstatnené. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom poukazujúcim na to, že

sťažovateľ sa trestnej činnosti dopustil v čase podmienečného odsúdenia pre rovnaký druh

drogovej trestnej činnosti a hoci bolo jeho predchádzajúce odsúdenie amnestované

s účinkami zahladenia odsúdenia, nebráni táto skutočnosť súdu naň prihliadať pri

rozhodovaní o žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Aj zahladenie odsúdenia dáva obraz o osobe odsúdeného a jeho sklonoch páchať trestnú

činnosť, pričom ustanovenie plne oprávňuje súdy pri

posudzovaní osobného profilu odsúdeného prihliadať aj na takéto odsúdenie. Je teda

nepochybné, že sťažovateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti a ani podmienečné

odsúdenie mu nebránilo v tom, aby sa počas plynutia skúšobnej doby opätovne dopustil

obdobnej trestnej činnosti. Znamená to, že záruka toho, že po prípadnom podmienečnom

prepustení povedie riadny život, je málo pravdepodobná.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená

právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný

prostriedok aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy neboli

oprávnené pri posudzovaní jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia

slobody prihliadnuť na skoršie právoplatné odsúdenie, keďže toto bolo zahladené, a navyše

ubehla doba piatich rokov od skoršieho odsúdenia.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 ak bolo

odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako by nebol odsúdený. Prakticky identicky

znie aj ustanovenie účinného od 1. januára 2006.

Fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy

páchateľa prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto

skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti a jeho

vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným , možností jeho nápravy

a pod. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že

páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Zahladením odsúdenia, alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba

skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný

čin (R 71/1975).

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za

dostatočnú, jasnú a presvedčivú s tým, že je v súlade so súdnou praxou rešpektovanou

viacero desaťročí. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať

porušenie označených práv.

Zo skutkového hľadiska je nesporné (ani sťažovateľ to nepopiera), že potom, ako bol

sťažovateľ právoplatne uznaný vinným z drogového trestného činu a bol mu uložený

podmienečný trest odňatia slobody, v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia

sa znova dopustil drogového trestného činu. Nebyť amnestie by sa mu zrejme muselo

podmienečné odsúdenie premeniť na nepodmienečný trest odňatia slobody. Aj ústavný súd

je tej mienky, že uvedená skutočnosť bez ďalšieho je dostatočným signálom

spochybňujúcim očakávanie, že po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody v budúcnosti povedie riadny život. Na tomto závere nič nemení ani doba, ktorá

medzi dvoma skutkami sťažovateľa uplynula.

Skutočnosť, že sa v dôsledku amnestie na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený

(teda ako keby bolo jeho právoplatné odsúdenie zahladené), neznamená, že by sa na

páchateľa malo hľadieť tak, ako keby sa skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený, vôbec

nestal. Zákon totiž ustanovuje len fikciu neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia

odsúdenia, nie teda fikciu, že sa nestal skutok, za ktorý bol páchateľa právoplatne odsúdený.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014