Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 543/2014
PDF · 172.42 KB
No categories available
II. ÚS 543/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného
advokátkou JUDr. Z. C., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 30 PP 127/2013-30 z 30. januára 2014 a uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014
doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 30 PP 127/2013-30 z 30. januára 2014 a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 11. júla 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 30 PP 127/2013-30
z 30. januára 2014 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Uznesením
krajského súdu č. k. 5 Tos 39/2014-43 zo 7. mája 2014 bola sťažnosť podaná sťažovateľom
proti uzneseniu okresného súdu zamietnutá.
Uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo podľa názoru sťažovateľa
k porušeniu už označených práv.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 79/10 z 2. apríla 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 To 48/2013 z 22. októbra 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným
zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona a bol mu
za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 roky so zaradením do ústavu s minimálnym
stupňom stráženia. Od 9. júna 2010 do 9. júna 2013 bol vo väzbe, čo znamená, že vyše dve
tretiny vykonal väzbou a splnil tak podmienky na podanie žiadosti o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Žiadosť podal 22. októbra 2013, pričom
okresný súd o nej rozhodol až po vyše troch mesiacoch.
Od prepustenia z väzby až do podania žiadosti žil usporiadaným životom a predložil
potvrdenie o zamestnaní, kde pracoval a pracuje. Žiadneho protispoločenského konania sa
nedopustil. Napriek uvedenému však jeho žiadosť o podmienečné prepustenie bola
právoplatne zamietnutá.
Podľa názoru sťažovateľa sa všeobecné súdy nedostatočne vysporiadali s jeho
argumentáciou. Okresný súd poukázal na nesplnenie tej zákonnej podmienky, podľa ktorej
sa dá od sťažovateľa očakávať, že povedie riadny život. Argumentoval odsúdením
sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 30 T 91/2006 z 15. mája 2008 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 55/2008 z 27. novembra 2008 pre trestný čin
podľa § 187 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, za ktorý mu bol uložený podmienečný trest
odňatia slobody s účinkami zahladenia. Napriek tomu prihliadol na toto odsúdenie, pretože
aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe odsúdeného a o jeho sklonoch páchať trestnú
činnosť. Dospel k záveru, že ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona ho oprávňuje
skúmať existenciu očakávania, že odsúdený povedie riadny život, pričom správanie
sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia nedáva záruku,
že povedie riadny život.
V sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ argumentoval, že
v posudku ústavu, kde vykonával väzbu, je podrobne popísané, že sa správal vyhovujúco.
Od prepustenia na slobodu pracoval 5 mesiacov v Anglicku a začiatkom roka 2014 sa vrátil
domov. Našiel si prácu, má rozostavaný rodinný dom, na ktorom takmer denne pracuje.
Splnenie podmienky, podľa ktorej od páchateľa možno očakávať, že bude v budúcnosti
viesť riadny život, vyplýva tiež z hodnotenia ústavu konštatujúceho, že sa vo väzení choval
slušne a bol bezproblémový. Sťažovateľ predložil aj potvrdenie o zamestnaní. Dostatočne
teda preukázal, že chce a bude pracovať. Pokiaľ okresný súd poukazoval na jeho odsúdenie
pre trestný čin spáchaný pred viac ako piatimi rokmi, namietal, že toto odsúdenie je
zahladené, a hľadí sa preto naňho ako na netrestaného.
Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu, keď tiež prihliadol
na uvedené odsúdenie, pretože aj zahladené odsúdenie dáva obraz o osobe odsúdeného
a o jeho sklonoch páchať trestnú činnosť. Aj zahladené odsúdenie oprávňuje všeobecný súd
skúmať existenciu očakávania, že odsúdený povedie riadny život, pričom správanie
sťažovateľa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia takúto záruku
nedáva. Krajský súd, ktorý rozhodoval päť mesiacov po rozhodnutí okresného súdu, podľa
sťažovateľa vôbec neskúmal aktuálny spôsob jeho života a zaoberal sa len jeho minulosťou.
Nič viac z uznesenia krajského súdu nevyplýva, a preto jeho rozhodnutie nie je riadne
a vyčerpávajúco odôvodnené. Skutočnosť, že sa krajský súd nezaoberal argumentáciou
sťažovateľa, treba považovať za prejav svojvôle a nepreskúmateľnosti.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„I. Základné právo M. P.(...) na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa
čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo na obhajobu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
30PP/127/2013-30 zo dňa 30. 01. 2014 postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5Tos/39/2014-43 zo dňa 27. 05. 2014, porušené bolo.
II. Uznesenie Okresného súdu v Trnave sp. zn. 30PP/127/2013-30 zo dňa
30. 01. 2014 a uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5Tos/39/2014-43 zo dňa
27. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
III. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť M. P. náhradu trov konania v sume
284,08 € k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Z. C.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tos 39/2014-43 z 27. mája 2014 vyplýva, že ním
bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
30 PP 127/2013 z 30. januára 2014.
Podľa zistení krajského súdu sťažovateľ sa správal počas výkonu väzby na
požadovanej úrovni, bezproblémovo. Nevyvolával ani konfliktné situácie, nebol
disciplinárne potrestaný a bol umiestnený na oddiele so štandardným režimom výkonu
väzby. Ponúknutú možnosť zaradenia do práce nevyužil. Podľa odpisu z registra trestov bol
dosiaľ dvakrát súdne trestaný. Najprv to bolo rozsudkom okresného súdu sp. zn.
30 T 91/2006 z 15. mája 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 To 55/2008
z 27. novembra 2008 pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej
látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov
so skúšobnou dobou na 3 a pol roka, ktorá mala uplynúť 27. mája 2012. Výkon tohto trestu
mu bol odpustený na základe amnestie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013
s tým, že sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený. Z uvedených skutočností je zrejmé, že
trestnú činnosť, pre ktorú je sťažovateľ teraz odsúdený a v ktorej sa koná o jeho
podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, spáchal v čase plynutia
skúšobnej doby skoršieho už uvedeného podmienečného odsúdenia.
Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ v čase podania žiadosti splnil formálnu
podmienku podmienečného prepustenia, a to vykonanie dvoch tretín uloženého trestu
odňatia slobody. Neboli však splnené všetky zákonom ustanovené podmienky v zmysle
§ 66 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého možno odsúdeného podmienečne prepustiť
na slobodu, ak vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal
polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. V tomto
smere sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého sa nesmelo prihliadať
na jeho predchádzajúce odsúdenie s ohľadom na to, že sa skutku dopustil pred viac ako
piatimi rokmi a jeho odsúdenie bolo zahladené. Takéto tvrdenia sťažovateľa sú absolútne
neopodstatnené. Krajský súd sa stotožnil s okresným súdom poukazujúcim na to, že
sťažovateľ sa trestnej činnosti dopustil v čase podmienečného odsúdenia pre rovnaký druh
drogovej trestnej činnosti a hoci bolo jeho predchádzajúce odsúdenie amnestované
s účinkami zahladenia odsúdenia, nebráni táto skutočnosť súdu naň prihliadať pri
rozhodovaní o žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Aj zahladenie odsúdenia dáva obraz o osobe odsúdeného a jeho sklonoch páchať trestnú
činnosť, pričom ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona plne oprávňuje súdy pri
posudzovaní osobného profilu odsúdeného prihliadať aj na takéto odsúdenie. Je teda
nepochybné, že sťažovateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti a ani podmienečné
odsúdenie mu nebránilo v tom, aby sa počas plynutia skúšobnej doby opätovne dopustil
obdobnej trestnej činnosti. Znamená to, že záruka toho, že po prípadnom podmienečnom
prepustení povedie riadny život, je málo pravdepodobná.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 30 PP 127/2013, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v rámci opravného konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená
právomoc ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať riadny opravný
prostriedok aj využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 Tos 39/2014. Túto časť treba považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej všeobecné súdy neboli
oprávnené pri posudzovaní jeho žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia
slobody prihliadnuť na skoršie právoplatné odsúdenie, keďže toto bolo zahladené, a navyše
ubehla doba piatich rokov od skoršieho odsúdenia.
Podľa § 70 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 ak bolo
odsúdenie zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako by nebol odsúdený. Prakticky identicky
znie aj ustanovenie § 93 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.
Fikcia zahladenia odsúdenia nebráni tomu, aby súd pri hodnotení možností nápravy
páchateľa prihliadol na skutočnosť, že páchateľ už v minulosti spáchal trestný čin, a z tejto
skutočnosti vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti a jeho
vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možností jeho nápravy
a pod. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že
páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).
Zahladením odsúdenia, alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba
skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný
čin (R 71/1975).
Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu všeobecných súdov považovať za
dostatočnú, jasnú a presvedčivú s tým, že je v súlade so súdnou praxou rešpektovanou
viacero desaťročí. V žiadnom prípade sa nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená.
Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať
porušenie označených práv.
Zo skutkového hľadiska je nesporné (ani sťažovateľ to nepopiera), že potom, ako bol
sťažovateľ právoplatne uznaný vinným z drogového trestného činu a bol mu uložený
podmienečný trest odňatia slobody, v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
sa znova dopustil drogového trestného činu. Nebyť amnestie by sa mu zrejme muselo
podmienečné odsúdenie premeniť na nepodmienečný trest odňatia slobody. Aj ústavný súd
je tej mienky, že uvedená skutočnosť bez ďalšieho je dostatočným signálom
spochybňujúcim očakávanie, že po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody v budúcnosti povedie riadny život. Na tomto závere nič nemení ani doba, ktorá
medzi dvoma skutkami sťažovateľa uplynula.
Skutočnosť, že sa v dôsledku amnestie na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený
(teda ako keby bolo jeho právoplatné odsúdenie zahladené), neznamená, že by sa na
páchateľa malo hľadieť tak, ako keby sa skutok, za ktorý bol právoplatne odsúdený, vôbec
nestal. Zákon totiž ustanovuje len fikciu neodsúdenia páchateľa v dôsledku zahladenia
odsúdenia, nie teda fikciu, že sa nestal skutok, za ktorý bol páchateľa právoplatne odsúdený.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2014