Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 556/2014
PDF · 145.63 KB
No categories available
III. ÚS 556/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Čadca a jeho uznesením sp. zn.
10 Er 694/2002 z 19. októbra 2012 (Rvp 234/2014), postupom Okresného súdu Námestovo
a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 2250/2008 z 20. marca 2013 (Rvp 337/2014) a postupom
Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 110/2013 z 30. augusta 2013
(Rvp 334/2014) a sp. zn. 1 CoE 64/2013 z 5. novembra 2013 (Rvp 337/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 334/2014 a sp. zn. Rvp 337/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 556/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. januára
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva
na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Čadca a jeho uznesením
sp. zn. 10 Er 694/2002 z 19. októbra 2012 (Rvp 234/2014), postupom Okresného súdu
Námestovo a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 2250/2008 z 20. marca 2013 (Rvp 337/2014)
a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.
5 CoE 110/2013 z 30. augusta 2013 (Rvp 334/2014) a sp. zn. 1 CoE 64/2013 z 5. novembra
2013 (Rvp 337/2014) (ďalej aj „uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnosti
poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní
vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Sťažovateľka v sťažností
tvrdí, že v priebehu označených exekučných konaní bolo označenými uzneseniami
Okresného súdu Čadca a Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresné súdy“)
v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučných
konaní. Ďalej tiež sťažovateľka tvrdí, že krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi
rozhodnutiami potvrdil napadnuté uznesenia okresných súdov o zastavení exekúcie ako
vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje
ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené
konania. V sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2014, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,
čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 47 charty postupom
a uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedených
konaniach, zruší označené uznesenia okresných súdov a uznesenia krajského súdu, veci
vráti okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 334/2014 a sp. zn. Rvp 337/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, a totožnú v nich použitú argumentáciu,
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o vylúčení
súdneho exekútora z toho ktorého označeného exekučného konania, ústavný súd vzhľadom
na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto uzneseniam bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenia
okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutí
predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na
to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu
v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd z predložených sťažností a ich príloh zistil, že sťažovateľka
v skutočnosti nenapáda uznesenia okresného súdu a krajského súdu (táto skutočnosť
vyplýva z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, pozn.), ktorým okresný súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil konanie, a k tomu nadväzujúce uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu, tak ako to tvrdila v prerokúvaných sťažnostiach, ale
uznesenia okresného súdu, ktorými dotknutý okresný súd vylúčil súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého z prebiehajúcich exekučných konaní, a uznesenia krajského súdu,
ktorými krajský súd potvrdil uznesenia súdov prvého stupňa.
Uvedená nezrovnalosť medzi tvrdeniami sťažovateľky o zastavení exekúcie (a z nej
plynúcu argumentáciu sťažovateľky v prerokúvaných sťažnostiach, pozn.) a skutočnosť, že
sťažnosti smerujú proti rozhodnutiam krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté uznesenia
okresného súdu o vylúčení súdneho exekútora z prebiehajúcich exekučných konaní,
spôsobuje zmätočnosť argumentácie vo vzťahu k napadnutým uzneseniam, čo v konečnom
dôsledku vyúsťuje do právneho záveru ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti
prerokúvaných sťažností sťažovateľky, ktorými napádala označené uznesenia krajského
súdu a jeho predchádzajúci postup v napadnutých konaniach.
Ústavný súd preto túto časť sťažností pri ich predbežnom prerokovaní odmietol
z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014