Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 584/2014
PDF · 136.28 KB
No categories available
I. ÚS 584/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o., Trňanská 6,
Zvolen, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária GABE – BB, s. r. o.,
Profesora Sáru 3873/44, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľka a advokátka
JUDr. Gabriela Muránska Matušková, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola
12. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím
napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 24 Cb/171/2008 z 20. novembra 2012, ktorým bol žalobný návrh
sťažovateľky na zaplatenie istiny 39 741,75 € spolu s príslušenstvom zamietnutý a ktorým
bolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti Edenred Slovakia, s. r. o. (ďalej
len „odporca“) na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia, a ktorým zároveň
zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľky „... rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave je arbitrárne, nepreskúmateľné a súčasne sa pri aplikácii
a výklade zákonného predpisu konajúci súd natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam“. Zároveň sťažovateľka predostrela
ústavnému súdu celkovo 7 dôvodov, ktorými zdôvodnila svoj právny názor na jej právnu
vec, ktorý je v opozícii s právnym názorom vysloveným krajským súdom, a zároveň
zdôvodnila svoje presvedčenie, že „... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
18.06.2014, sp. zn. 3Cob/57/2013, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru...“.
3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... vydal takýto
nález:
I. Ústavný súd... vyslovuje, že základné právo spoločnosti Geis SK s. r. o., ...
na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
18.06.2014, sp. zn. 3Cob/57/2013, porušené bolo.
II. Ústavný súd... rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.06.2014, sp. zn.
3Cob/57/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
III. Ústavný súd... ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť spoločnosti
Geis SK s. r. o... trovy právneho zastúpenia...“.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práv poskytuje.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
8. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím
krajského súdu, pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu
vyplýva, že podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cob/57/2013 z 18. júna 2014
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období
prebieha konanie.
9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak
na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre
predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa
v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014