Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 584/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o., Trňanská 6,

Zvolen, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária GABE – BB, s. r. o.,

Profesora Sáru 3873/44, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľka a advokátka

JUDr. Gabriela Muránska Matušková, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 18. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

12. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Geis SK s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. júna 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím

napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 20. novembra 2012, ktorým bol žalobný návrh

sťažovateľky na zaplatenie istiny 39 741,75 € spolu s príslušenstvom zamietnutý a ktorým

bolo vyhovené vzájomnému návrhu obchodnej spoločnosti Edenred Slovakia, s. r. o. (ďalej

len „odporca“) na zaplatenie sumy 7 532,43 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

14,25 % ročne zo sumy 7 532,43 € od 10. mája 2008 do zaplatenia, a ktorým zároveň

zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľky „... rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave je arbitrárne, nepreskúmateľné a súčasne sa pri aplikácii

a výklade zákonného predpisu konajúci súd natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam“. Zároveň sťažovateľka predostrela

ústavnému súdu celkovo 7 dôvodov, ktorými zdôvodnila svoj právny názor na jej právnu

vec, ktorý je v opozícii s právnym názorom vysloveným krajským súdom, a zároveň

zdôvodnila svoje presvedčenie, že „... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

18.06.2014, sp. zn. , bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručené ... a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

ods. 1 Dohovoru...“.

3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd „... vydal takýto

nález:

I. Ústavný súd... vyslovuje, že základné právo spoločnosti Geis SK s. r. o., ...

na súdnu ochranu zaručené v ... a právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

18.06.2014, sp. zn. , porušené bolo.

II. Ústavný súd... rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.06.2014, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd... ukladá Krajskému súdu v Bratislave povinnosť uhradiť spoločnosti

Geis SK s. r. o... trovy právneho zastúpenia...“.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskoprávnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

8. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím

krajského súdu, pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že podala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 18. júna 2014

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, o ktorom je vecne príslušný rozhodnúť

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a o ktorom v súčasnom období

prebieha konanie.

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha ochrany uvedených práv jednak

na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre

predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa

v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ), že v prípade podania

opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je

ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom

prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo

vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)

napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014