Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 558/2014
PDF · 358.27 KB
No categories available
III. ÚS 558/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON
TRADING spol. s r. o., Partizánska 4101, Poprad, zastúpenej advokátom Mgr. Stanislavom
Feketem, Námestie sv. Egídia 29/69, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 28/2013 z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON TRADING
spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 28/2013 z 23. mája 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 115/2011-57
z 28. februára 2012, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí a postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/225/4806-
65528/2011/994136-r, č. I/225/4805-6552ž/2011/994136-r, č. I/225/4801-
65515/2011/994136-r, č. I/225/4799-65511/2011/994136-r, č. I/225/4802-
65518/2011/994136-r, č. I/225/4803-65520/2011/994136-r, č. I/225/4800-
65514/2011/994136-r a č. I/225/4804-65521/2011/994136-r zo 16. júna 2011, ktorými boli
potvrdené dodatočné platobné výmery Daňového úradu Poprad o vyrubení rozdielu dane
z pridanej hodnoty za viaceré zdaňovacie obdobia roka 2007.
S poukazom na v sťažnosti citovanú judikatúru ústavného súdu považuje
sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnený, pričom
poukazuje na to, že samotný výklad hmotno-právnych predpisov uskutočnený všeobecnými
súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom
hmotnom práve. Namieta taktiež použite právnych záverov formulovaných v rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012 v odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že tieto závery nie je možné „vzťahovať na skutkovú
situáciu v našom prípade, keďže náš dodávateľ bol obchodníkom s použitým tovarom
a žiadna skutočnosť nám nebola v čase účtovania o prijatých faktúrach známa, že takýmto
obchodníkom nie je. Túto skutočnosť nám oznámila až daňová kontrola, ktorá sa podrobne
daným prípadom u nášho dodávateľa zaoberala...
V prípade uvádzanom v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžf/20/2011 zo dňa
28.03.2012 však žalobkyňa kombinovala dva režimy, t. j. na vstupe sa samozdanila a teda
priznala riadne intrakomunitárne dodanie tovaru, ale na výstupe použila osobitný režim
zdanenia. (por. str. 10 ods.2 Rozsudku). Naša spoločnosť takto nepostupovala, keďže aj
na vstupe aj na výstupe sme použili osobitný režim zdanenia. Rozhodne teda z našej strany
nedošlo ku kombinácii bežného a osobitného režimu zdanenia, ako to bolo v uvedenom
prípade.“.
Sťažovateľka súčasne namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej námietkou, že
u svojich dodávateľov už nemohla žiadať o dodatočné vystavenie opravných faktúr,
v dôsledku čoho jej nebolo umožnené uplatnenie dane z pridanej hodnoty na vstupe, čím
malo dôjsť k porušeniu „zásady daňovej neutrality“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší
súd nezaoberal „znením § 75 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z., o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého za správnosť údajov vo faktúre a za včasnosť
jej vyhotovenia zodpovedá platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu“, a riadne ani
neodôvodnil, na základe akého ustanovenia zákona bola sťažovateľka „povinná
pri uplatňovaní režimu dane zobrať do úvahy faktúru belgického dodávateľa, (ktorú naša
spoločnosť v zmysle platných daňových a účtovných predpisov nebola vôbec povinná
zaúčtovať), resp. ktoré zákonné ustanovenie ukladá našej spoločnosti vykonávať
vyšetrovanie a zaobstarávať si dôkazy o tom, či niektorý z účastníkov dodávateľského
reťazca postupoval správne pri uplatnení režimu dane“. Poukazujúc na § 2 ods. 2 zákona
Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe
daní“) sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom namieta porušenie zásady
zákonnosti. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy potom malo zo strany všeobecných súdov dôjsť
neposkytnutím ochrany „pred účinkami nezákonných rozhodnutí správcu dane“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto
rozhodnutie:
„Základné právo spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o... na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144
ods. 1 Ústavy... Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Sžf/28/2012
zo dňa 23.05.2013 bolo porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Sžf/28/2012 zo dňa
23.05.2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Porušovateľ základného práva je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania a náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu
Mgr. Stanislava Feketeho... v sume 331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že o obdobnej sťažnosti
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie tých istých základných práv podľa ústavy
a článkov ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu, v obdobnej právnej veci sťažovateľky už
bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. III. ÚS 541/2014 z 9. septembra 2014 tak, že bola
odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia
dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie
základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená
v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi
konania zostala spornou „otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel
nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty,
a či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji
použitého tovaru v tuzemsku stanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v Smernici
Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe
daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.“.
Najvyšší súd následne konštatoval obdobnosť sťažovateľkinho prípadu s iným
prípadom, o ktorom rozhodoval pod sp. zn. 6 Sžf 20/2011, predmetom ktorého bol súdny
prieskum rozhodnutí vydaných v daňovom konaní, ktorými mal byť žalobcovi ako
platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty.
S poukazom na § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
najvyšší súd citoval z označeného rozsudku na prípad dopadajúce ustanovenia právnych
predpisov, ako aj vyvodené právne závery, v zmysle ktorých „možno prisvedčiť postupu
Daňového úradu Liptovský Mikuláš, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu
vydal, po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe
daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 24 327,09 €, keďže táto
si v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznala
v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových
vozidiel, keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou
a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona,
pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských
predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené
v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou
uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali
kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice
Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. Naviac, žalobkyňa svojím postupom sama
deklarovala použitie bežného režimu zdanenia, keď v rámci tzv. samozdanenia zdanila
podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona, nadobudnutie ojazdených automobilov.
V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré
sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v
rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza
k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte
dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza
k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte
odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EU platí
základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento
princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok
a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo
preprava tovaru.
Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia
osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu
neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim
spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady
(ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane
z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležité zistil skutkový stav,
ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia
a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené
zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom
tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody
(keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobkyňa podľa § 69 ods. 6 zákona
č. 222/2004 Z. z. zaplatila DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť
nespochybňovala).
Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť
platiteľa DPH v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného
a osobitného režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených
automobilov použila bežný režim zdanenia podľa §11 zákona o DPH a pri ich predaji
použila osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu
zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo
uplatniť tento režim zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH
uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH.
Z uvedeného, preto podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že žalobkyňa
nepostupovala v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových
vozidiel použila osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že tieto motorové vozidlá
neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. Preto bola žalobkyňa povinná
použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacej námietke obsiahnutej
v doplnenom odvolaní, odvolávajúc na ustanovenie § 205 ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 vety prvej OSP, považuje za potrebné uviesť, že na túto odvolaciu námietku
prihliadnuť nemôže, keďže táto bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania
(lehota na podanie odvolania uplynula 1. marca 2011). V tejto súvislosti najvyšší súd
dodáva, že zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z tohto doplneného
odvolacieho dôvodu by rovnako v danom prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko
žalobkyňa tento žalobný dôvod v žalobe neuviedla (§ 250h ods. 1 OSP).
Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto
podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný
správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými
námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.
Odvolací súd rovnako zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo
vyporiadal so žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov
vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
na každú vznesenú námietku žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého
rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe
spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu
ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.“.
Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch
stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu, boli obdobné ako skutkové zistenia
v preskúmavanej veci v danom prípade (dodávateľské faktúry z Rakúska a Nemecka
týkajúce sa dodávky tovaru — použité vozidlá, ale v zdaňovacom období I. štvrťrok 2007),
a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci senát odvolacieho súdu v danom
prípade odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil z jeho vecne a právne správnych dôvodov.
Ďalej najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „v danom prípade taktiež
nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia
daňových orgánov z dôvodu, že objektívne nemohol zabezpečiť opravu dodávateľských
faktúr. Bolo povinnosťou žalobcu, aby opravil svoje daňové doklady so zistenými
skutočnosťami na základe vykonanej daňovej kontroly a zistené nedostatky v účtovníctve
odstránil, a ak tak neurobil jeho následkom bolo dovyrúbenie dane za predmetné
zdaňovacie obdobia.
Taktiež nemohol súd akceptovať námietky žalobcu ohľadom rozsudkov ESD
vo veciach Optigen, Kittel a Ecotrade, nakoľko tieto nemohli byť na vyššie citované závery
rozsudku Najvyššieho súdu akceptované a to vzhľadom na iné skutkové okolnosti uvedených
prípadov v nich opísaných a skutkové okolnosti tohto prípadu, kedy mal žalobca po celý čas
k dispozícii možnosť zistiť z dodávateľských faktúr vystavených belgickým dodávateľom
nesprávnosť uplatnenia režimu dane z pridanej hodnoty.“.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy najmä v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ktorým nemalo byť odpovedané na všetky jej námietky spochybňujúce
právne posúdenie ustálené daňovými orgánmi v jej právnej veci a závery formulované
v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 20/2011 mal najvyšší súd nesprávne považovať
za aplikovateľné v sťažovateľkinej veci.
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy a dospel k obdobnému záveru, ako to bolo aj v obdobnej veci
sťažovateľky vedenej pod sp. zn. III. ÚS 541/2014, že je ústavne udržateľný
a sťažovateľkou uplatnené námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného
súdu do výsledku napadnutého konania. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je
skúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné omyly v parciálnych
otázkach, ktorých sa mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi
preskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred
všeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľky o nedostatočnosti odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý poukázal na odôvodnenie iného svojho
rozhodnutia vydaného v obdobnej daňovej veci. Preverením obsahu napadnutého rozsudku
totiž ústavný súd zistil, že najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozsudku postupoval
v súlade s § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd
v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Bolo tomu tak aj v sťažovateľkinom prípade, v ktorom najvyšší súd v úplnosti citoval
odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, časť
obsahujúcu právne posúdenie prípadu. Nemožno sa stotožniť so sťažovateľkou
prezentovaným názorom, že právne závery citované v označenom rozsudku nebolo možné
v danom prípade použiť, keďže z daňovými orgánmi zisteného a sťažovateľkou v správnom
súdnictve v zásade nespochybneného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka nebola
oprávnená použiť osobitný režim zdaňovania, keď v rámci intrakomunitárneho plnenia bol
predchádzajúcim dodávateľom v reťazci obchodov uplatnený bežný režim zdaňovania.
Aj v prípade, na ktorý najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, „neboli
splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky
pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo... o tzv. intrakomunitárne obchody“, a rovnako je aj
na prípad sťažovateľky plne aplikovateľný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku,
že právo uplatniť osobitný režim zdanenia má platiteľ dane len v prípade, ak na
predchádzajúcom stupni daň z pridanej hodnoty nebola v bežnom režime zdanenia
uplatnená.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na už uvádzané znenie § 250j OSP,
z ktorého vyplýva, že takýto postup pri odôvodňovaní rozsudku vydávaného v správnom
súdnictve najvyšší súd môže použiť, a to v každom podobnom prípade, pričom označené
ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nevyžaduje jeho úplná totožnosť v každej
parciálnej otázke, postačuje zhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci.
V konečnom dôsledku vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku stotožnenie sa najvyššieho
súdu ako súdu odvolacieho s právnym posúdením veci krajským súdom v rozsudku
sp. zn. 1 S 115/2011 z 28. februára 2012, a preto pri odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu
bol aplikovateľný aj § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z konštantnej
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných ľudských práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Odôvodnenie
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu preto s prihliadnutím na § 219 ods. 2
OSP nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08)
a odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom
krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho
posúdenia jej veci.
S prihliadnutím na uvedené je na označený rozsudok krajského súdu potrebné
poukázať, aj pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej
tvrdením, že až v čase daňovej kontroly sa dozvedel o nesprávnom uplatnení režimu dane
z pridanej hodnoty. Z odôvodnenia tohto rozsudku totiž jednoznačne vyplýva zistenie, že
sťažovateľka mala vedomosť, že ide o intrakomunitárne dodanie tovaru, na ktorý si nemôže
uplatniť osobitnú úpravu dane, a to z faktúr preložených z belgického do slovenského
jazyka, z ktorých tieto skutočnosti vyplývali. Preto už krajský súd nepriznal právnu
relevanciu obrane sťažovateľky, že nemôže byť zodpovedná za nesprávnosť údajov
vo faktúrach o dodaní predmetného tovaru.
Ústavný súd preto námietky sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil ako neopodstatnené, keďže z obsahu rozsudku
najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nevyplýva, že by ich právne závery
v predloženom prípade popierali podstatu a zmysel relevantnej zákonnej úpravy dane
z pridanej hodnoty. Pri uplatňovaní daňových predpisov sa v daňovom konaní berie vždy
do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre správne
určenie alebo vyhodnotenie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Právne závery
o nedostatku žalobných dôvodov na zrušenie sťažovateľkou napádaných rozhodnutí
daňového riaditeľstva bolo najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, pričom najvyšší súd
venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky sťažovateľky, ktoré v konečnom
dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o nesprávnom postupe sťažovateľky pri zisťovaní
správnej výšky dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto nevykazuje znaky zjavných právnych ani
skutkových omylov a vzhľadom na to ústavný súd nevyhodnocuje označený rozsudok ako
arbitrárny.
Ústavný súd tak dospel k záveru o neodôvodnenosti sťažnostných námietok
sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť medzi označeným
základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali na prípad
dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) ústavne
konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej
základnému právu právnu ochranu v požadovanej kvalite. Aj keď sa v danom prípade
vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny
názor najvyššieho súdu, ústavný súd pripomína, že obsahom označeného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Zároveň ústavný súd pripomína, že pre ústavnú
konformnosť napádaných súdnych rozhodnutí s obsahom označeného základného práva na
súdnu ochranu postačuje, ak toto rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania, pričom všeobecný súd nemusí nevyhnutne poskytnúť odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam.
Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáha vyslovenia
porušenia ďalších článkov ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1),
ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že uvedené články ústavy
neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V prípade sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva
zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného
základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keďže porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako sa toho v petite sťažnosti sťažovateľka domáhala.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi
sťažovateľkou označeným základným právom, ako aj ďalších ňou označených ustanovení
ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími
požiadavkami sťažovateľky (na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie
veci na ďalšie konanie a priznanie náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal, pretože
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2014