Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 558/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

24. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON

TRADING spol. s r. o., Partizánska 4101, Poprad, zastúpenej advokátom Mgr. Stanislavom

Feketem, Námestie sv. Egídia 29/69, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa v spojení s , ,

a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON TRADING

spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa (ďalej len „“) v spojení s ,

, a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. mája 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -57

z 28. februára 2012, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí a postupu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/225/4806-

65528/2011/994136-r, č. I/225/4805-6552ž/2011/994136-r, č. I/225/4801-

65515/2011/994136-r, č. I/225/4799-65511/2011/994136-r, č. I/225/4802-

65518/2011/994136-r, č. I/225/4803-65520/2011/994136-r, č. I/225/4800-

65514/2011/994136-r a č. I/225/4804-65521/2011/994136-r zo 16. júna 2011, ktorými boli

potvrdené dodatočné platobné výmery Daňového úradu Poprad o vyrubení rozdielu dane

z pridanej hodnoty za viaceré zdaňovacie obdobia roka 2007.

S poukazom na v sťažnosti citovanú judikatúru ústavného súdu považuje

sťažovateľka napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnený, pričom

poukazuje na to, že samotný výklad hmotno-právnych predpisov uskutočnený všeobecnými

súdmi vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu v existujúcom

hmotnom práve. Namieta taktiež použite právnych záverov formulovaných v rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012 v odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu tvrdiac, že tieto závery nie je možné „vzťahovať na skutkovú

situáciu v našom prípade, keďže náš dodávateľ bol obchodníkom s použitým tovarom

a žiadna skutočnosť nám nebola v čase účtovania o prijatých faktúrach známa, že takýmto

obchodníkom nie je. Túto skutočnosť nám oznámila až daňová kontrola, ktorá sa podrobne

daným prípadom u nášho dodávateľa zaoberala...

V prípade uvádzanom v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa

28.03.2012 však žalobkyňa kombinovala dva režimy, t. j. na vstupe sa samozdanila a teda

priznala riadne intrakomunitárne dodanie tovaru, ale na výstupe použila osobitný režim

zdanenia. (por. str. 10 ods.2 Rozsudku). Naša spoločnosť takto nepostupovala, keďže aj

na vstupe aj na výstupe sme použili osobitný režim zdanenia. Rozhodne teda z našej strany

nedošlo ku kombinácii bežného a osobitného režimu zdanenia, ako to bolo v uvedenom

prípade.“.

Sťažovateľka súčasne namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej námietkou, že

u svojich dodávateľov už nemohla žiadať o dodatočné vystavenie opravných faktúr,

v dôsledku čoho jej nebolo umožnené uplatnenie dane z pridanej hodnoty na vstupe, čím

malo dôjsť k porušeniu „zásady daňovej neutrality“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší

súd nezaoberal „znením , o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého za správnosť údajov vo faktúre a za včasnosť

jej vyhotovenia zodpovedá platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu“, a riadne ani

neodôvodnil, na základe akého ustanovenia zákona bola sťažovateľka „povinná

pri uplatňovaní režimu dane zobrať do úvahy faktúru belgického dodávateľa, (ktorú naša

spoločnosť v zmysle platných daňových a účtovných predpisov nebola vôbec povinná

zaúčtovať), resp. ktoré zákonné ustanovenie ukladá našej spoločnosti vykonávať

vyšetrovanie a zaobstarávať si dôkazy o tom, či niektorý z účastníkov dodávateľského

reťazca postupoval správne pri uplatnení režimu dane“. Poukazujúc na § 2 ods. 2 zákona

Slovenskej národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe

daní“) sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozsudkom namieta porušenie zásady

zákonnosti. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva

na súdnu ochranu podľa potom malo zo strany všeobecných súdov dôjsť

neposkytnutím ochrany „pred účinkami nezákonných rozhodnutí správcu dane“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„Základné právo spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o... na súdnu ochranu

podľa ... v spojení s , , a

ods. 1 ... Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 23.05.2013 bolo porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

23.05.2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ základného práva je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania a náhradu trov právneho zastupovania na účet jeho právneho zástupcu

Mgr. Stanislava Feketeho... v sume 331,12 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že o obdobnej sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie tých istých základných práv podľa

a článkov rozhodnutím najvyššieho súdu, v obdobnej právnej veci sťažovateľky už

bolo rozhodnuté uznesením sp. zn. z 9. septembra 2014 tak, že bola

odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov

aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia

dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré

z práv uvedených v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi

konania zostala spornou „otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel

nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty,

a či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji

použitého tovaru v tuzemsku stanovené v , ako aj v Smernici

Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových

orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené

príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe

daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania

preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.“.

Najvyšší súd následne konštatoval obdobnosť sťažovateľkinho prípadu s iným

prípadom, o ktorom rozhodoval pod sp. zn. , predmetom ktorého bol súdny

prieskum rozhodnutí vydaných v daňovom konaní, ktorými mal byť žalobcovi ako

platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 vyrubený

rozdiel dane z pridanej hodnoty.

S poukazom na (ďalej aj „OSP“)

najvyšší súd citoval z označeného rozsudku na prípad dopadajúce ustanovenia právnych

predpisov, ako aj vyvodené právne závery, v zmysle ktorých „možno prisvedčiť postupu

Daňového úradu Liptovský Mikuláš, ktorý v pozícii prvostupňového správneho orgánu

vydal, po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe

daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 v sume 24 327,09 €, keďže táto

si v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s priznala

v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových

vozidiel, keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou

a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona,

pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri umeleckých dielach, zberateľských

predmetoch, starožitnostiach a použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené

v , konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou

uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona a taktiež faktúry dodávateľa neobsahovali

kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice

Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. Naviac, žalobkyňa svojím postupom sama

deklarovala použitie bežného režimu zdanenia, keď v rámci tzv. samozdanenia zdanila

podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona, nadobudnutie ojazdených automobilov.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré

sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v

rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza

k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte

dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza

k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte

odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EU platí

základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento

princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok

a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo

preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia

osobitnej úpravy zdanenia podľa nedá odvolaciemu súdu

neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim

spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady

(ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane

z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležité zistil skutkový stav,

ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia

a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Na základe takto zisteného skutkového stavu je zjavné, že v danej veci neboli splnené

zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky pri použitom

tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody

(keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobkyňa podľa § 69 ods. 6 zákona

č. zaplatila DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť

nespochybňovala).

Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť

platiteľa DPH v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného

a osobitného režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených

automobilov použila bežný režim zdanenia podľa §11 zákona o DPH a pri ich predaji

použila osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu

zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo

uplatniť tento režim zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH

uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH.

Z uvedeného, preto podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že žalobkyňa

nepostupovala v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových

vozidiel použila osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že tieto motorové vozidlá

neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. Preto bola žalobkyňa povinná

použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vzťahu k odvolacej námietke obsiahnutej

v doplnenom odvolaní, odvolávajúc na ustanovenie v spojení s

ods. 1 vety prvej , považuje za potrebné uviesť, že na túto odvolaciu námietku

prihliadnuť nemôže, keďže táto bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania

(lehota na podanie odvolania uplynula 1. marca 2011). V tejto súvislosti najvyšší súd

dodáva, že zrušenie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu z tohto doplneného

odvolacieho dôvodu by rovnako v danom prípade neprichádzalo do úvahy, nakoľko

žalobkyňa tento žalobný dôvod v žalobe neuviedla ( ).

Odvolací súd, tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto

podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný

správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými

námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.

Odvolací súd rovnako zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo

vyporiadal so žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov

vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

na každú vznesenú námietku žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvené v ods. I , v zmysle ktorého

rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu, ako aj prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe

spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa veta druhá v spojení s a .“.

Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch

stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu, boli obdobné ako skutkové zistenia

v preskúmavanej veci v danom prípade (dodávateľské faktúry z Rakúska a Nemecka

týkajúce sa dodávky tovaru — použité vozidlá, ale v zdaňovacom období I. štvrťrok 2007),

a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci senát odvolacieho súdu v danom

prípade odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa v spojení

s a a potvrdil z jeho vecne a právne správnych dôvodov.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „v danom prípade taktiež

nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia

daňových orgánov z dôvodu, že objektívne nemohol zabezpečiť opravu dodávateľských

faktúr. Bolo povinnosťou žalobcu, aby opravil svoje daňové doklady so zistenými

skutočnosťami na základe vykonanej daňovej kontroly a zistené nedostatky v účtovníctve

odstránil, a ak tak neurobil jeho následkom bolo dovyrúbenie dane za predmetné

zdaňovacie obdobia.

Taktiež nemohol súd akceptovať námietky žalobcu ohľadom rozsudkov ESD

vo veciach Optigen, Kittel a Ecotrade, nakoľko tieto nemohli byť na vyššie citované závery

rozsudku Najvyššieho súdu akceptované a to vzhľadom na iné skutkové okolnosti uvedených

prípadov v nich opísaných a skutkové okolnosti tohto prípadu, kedy mal žalobca po celý čas

k dispozícii možnosť zistiť z dodávateľských faktúr vystavených belgickým dodávateľom

nesprávnosť uplatnenia režimu dane z pridanej hodnoty.“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie základného práva

podľa najmä v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ktorým nemalo byť odpovedané na všetky jej námietky spochybňujúce

právne posúdenie ustálené daňovými orgánmi v jej právnej veci a závery formulované

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. mal najvyšší súd nesprávne považovať

za aplikovateľné v sťažovateľkinej veci.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe

sťažnosti podľa a dospel k obdobnému záveru, ako to bolo aj v obdobnej veci

sťažovateľky vedenej pod sp. zn. , že je ústavne udržateľný

a sťažovateľkou uplatnené námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného

súdu do výsledku napadnutého konania. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je

skúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné omyly v parciálnych

otázkach, ktorých sa mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi

preskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred

všeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boli

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľky o nedostatočnosti odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý poukázal na odôvodnenie iného svojho

rozhodnutia vydaného v obdobnej daňovej veci. Preverením obsahu napadnutého rozsudku

totiž ústavný súd zistil, že najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozsudku postupoval

v súlade s , podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd

v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Bolo tomu tak aj v sťažovateľkinom prípade, v ktorom najvyšší súd v úplnosti citoval

odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 28. marca 2012, časť

obsahujúcu právne posúdenie prípadu. Nemožno sa stotožniť so sťažovateľkou

prezentovaným názorom, že právne závery citované v označenom rozsudku nebolo možné

v danom prípade použiť, keďže z daňovými orgánmi zisteného a sťažovateľkou v správnom

súdnictve v zásade nespochybneného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka nebola

oprávnená použiť osobitný režim zdaňovania, keď v rámci intrakomunitárneho plnenia bol

predchádzajúcim dodávateľom v reťazci obchodov uplatnený bežný režim zdaňovania.

Aj v prípade, na ktorý najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, „neboli

splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania prirážky

pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo... o tzv. intrakomunitárne obchody“, a rovnako je aj

na prípad sťažovateľky plne aplikovateľný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku,

že právo uplatniť osobitný režim zdanenia má platiteľ dane len v prípade, ak na

predchádzajúcom stupni daň z pridanej hodnoty nebola v bežnom režime zdanenia

uplatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na už uvádzané znenie ,

z ktorého vyplýva, že takýto postup pri odôvodňovaní rozsudku vydávaného v správnom

súdnictve najvyšší súd môže použiť, a to v každom podobnom prípade, pričom označené

ustanovenie nevyžaduje jeho úplná totožnosť v každej

parciálnej otázke, postačuje zhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci.

V konečnom dôsledku vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku stotožnenie sa najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho s právnym posúdením veci krajským súdom v rozsudku

sp. zn. z 28. februára 2012, a preto pri odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu

bol aplikovateľný aj , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z konštantnej

judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných ľudských práv a slobôd (, ). Odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu preto s prihliadnutím na § 219 ods. 2

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , )

a odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom

krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho

posúdenia jej veci.

S prihliadnutím na uvedené je na označený rozsudok krajského súdu potrebné

poukázať, aj pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej

tvrdením, že až v čase daňovej kontroly sa dozvedel o nesprávnom uplatnení režimu dane

z pridanej hodnoty. Z odôvodnenia tohto rozsudku totiž jednoznačne vyplýva zistenie, že

sťažovateľka mala vedomosť, že ide o intrakomunitárne dodanie tovaru, na ktorý si nemôže

uplatniť osobitnú úpravu dane, a to z faktúr preložených z belgického do slovenského

jazyka, z ktorých tieto skutočnosti vyplývali. Preto už krajský súd nepriznal právnu

relevanciu obrane sťažovateľky, že nemôže byť zodpovedná za nesprávnosť údajov

vo faktúrach o dodaní predmetného tovaru.

Ústavný súd preto námietky sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vyhodnotil ako neopodstatnené, keďže z obsahu rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nevyplýva, že by ich právne závery

v predloženom prípade popierali podstatu a zmysel relevantnej zákonnej úpravy dane

z pridanej hodnoty. Pri uplatňovaní daňových predpisov sa v daňovom konaní berie vždy

do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre správne

určenie alebo vyhodnotenie dane (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Právne závery

o nedostatku žalobných dôvodov na zrušenie sťažovateľkou napádaných rozhodnutí

daňového riaditeľstva bolo najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, pričom najvyšší súd

venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky sťažovateľky, ktoré v konečnom

dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o nesprávnom postupe sťažovateľky pri zisťovaní

správnej výšky dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto nevykazuje znaky zjavných právnych ani

skutkových omylov a vzhľadom na to ústavný súd nevyhodnocuje označený rozsudok ako

arbitrárny.

Ústavný súd tak dospel k záveru o neodôvodnenosti sťažnostných námietok

sťažovateľky, pretože tieto nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť medzi označeným

základným právom na súdnu ochranu podľa a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali na prípad

dopadajúce ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“) ústavne

konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej

časti konajúce súdy svojimi rozsudkami poskytli jej

základnému právu právnu ochranu v požadovanej kvalite. Aj keď sa v danom prípade

vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny

názor najvyššieho súdu, ústavný súd pripomína, že obsahom označeného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Zároveň ústavný súd pripomína, že pre ústavnú

konformnosť napádaných súdnych rozhodnutí s obsahom označeného základného práva na

súdnu ochranu postačuje, ak toto rozhodnutie dostatočne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania, pričom všeobecný súd nemusí nevyhnutne poskytnúť odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam.

Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáha vyslovenia

porušenia ďalších článkov (, , a ),

ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že uvedené články

neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody. V prípade sťažnosti podľa

však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva

zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a porušenie iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti podľa

ods. 1 namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného

základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Keďže porušenie základného práva sťažovateľky podľa

zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a , ako sa toho v petite sťažnosti sťažovateľka domáhala.

Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi

sťažovateľkou označeným základným právom, ako aj ďalších ňou označených ustanovení

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné podľa zákona

o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími

požiadavkami sťažovateľky (na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie

veci na ďalšie konanie a priznanie náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal, pretože

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014