Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 588/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., zastúpeného advokátom Mgr. Dávidom Štefankom,

Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17,

, , a , a 2

Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 a čl. 17 Európskeho dohovoru

o odovzdávaní trestného stíhania „rozhodnutiami a postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici v konaní so sp. zn. “ a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2014

doručená sťažnosť P. H. (ďalej aj „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru a čl. 8 a 17 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného stíhania (ďalej

len „európsky dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v konaní sp. zn. a v ňom vydanými, bližšie však nešpecifikovanými

rozhodnutiami.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. októbra 2010 uznaný

vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu podľa § 20 a § 186

ods. 1 a 2 písm. b) a c) , obzvlášť závažného zločinu zavlečenia

do cudziny podľa a a a , zločinu

neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej

platobnej karty podľa a a a prečinu ublíženia

na zdraví podľa a a , za čo mu bol uložený

trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne, na výkon ktorého bol

zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia. Uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012 podľa krajský súd odvolanie sťažovateľa

zamietol a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 26. marca 2014 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľ spochybňuje právne

závery krajského súdu o tom, že trestné činy, za ktorých spáchanie bol súdený, boli

spáchané na chránenej osobe a závažnejším spôsobom konania, čo malo byť v jeho prípade

dôvodom použitia kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov, pri ktorých je

v ustanovená vyššia trestná sadzba, v rozmedzí ktorej môže byť

páchateľovi uložený trest odňatia slobody. Ďalej namieta naplnenie objektívnej stránky

trestného činu zavlečenia do cudziny podľa spochybňovaním

skutkových zistení krajského súdu a ich dopadu na právnu kvalifikáciu súdeného skutku,

ako aj záver všeobecných súdov o neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

S poukazom na postúpenie trestnej veci orgánmi Českej republiky sťažovateľ namieta

porušenie princípu, podľa ktorého nemôžu byť tresty uložené v dožiadanom štáte prísnejšie

ako tresty, ktoré by bolo možné uložiť v dožadujúcom štáte.

Porušenie zaručujúceho základné právo na obhajobu vidí

sťažovateľ v skutočnosti, že konajúce súdy dôkazy ním navrhnuté nevykonali

a v odôvodnení svojich rozhodnutí sa vôbec k uvádzaným argumentom nevyjadrili.

Následne obšírne spochybňuje jednotlivé dôkazy vykonané všeobecnými súdmi,

dôveryhodnosť osoby poškodeného a jeho svedeckej výpovede, ako aj nevysporiadanie sa

všeobecných súdov s rozpormi medzi jednotlivými výpoveďami poškodeného a ostatných

svedkov. Nedostatočné odôvodnenie meritórnych rozhodnutí krajského súdu a okresného

súdu potom dáva do priamej súvislosti s namietaným porušením a

ods. 1 dohovoru. Tieto rozhodnutia podľa jeho názoru vôbec neodôvodňujú, prečo nebolo

prihliadané na v jeho prospech uvádzané argumenty, pričom namieta, že krajský súd

len opakuje argumentáciu uvedenú v rozsudku okresného súdu. Rozhodnutie krajského

súdu potom sťažovateľ vyhlasuje za tendenčné a svojimi účinkami za nezlučiteľné

s obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Postup a rozhodnutie krajského súdu sťažovateľ vníma ako diskrimináciu, svojvôľu

a nespravodlivosť a argumentuje, že v jeho prípade rozhodovala na okresnom súde vylúčená

sudkyňa, keďže ona sama podala podľa návrh na svoje

vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ sama

sudkyňa usúdila, že jej vzťah k účastníkovi konania dosiahol takú intenzitu, že požiadala

o vylúčenie z trestného konania, mala byť z trestného konania vylúčená. Nadväzne na to

právno-teoreticky rozoberá podmienky nestrannosti sudcu, a poukazuje pritom na judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Napokon sa sťažovateľ zaoberá porušením svojich práv zakotvených v čl. 8 a čl. 17

európskeho dohovoru, namietajúc znemožnenie jeho vyjadrenia sa k odovzdaniu trestného

stíhania do Slovenskej republiky a porušenie zásady obojstrannej trestnosti. Nadväzne na to

sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa

v prípade trestného činu zavlečenia do cudziny podľa , vychádzajúc

z názoru, že na prerokovanie tohto trestného činu mal byť príslušný súd v Českej republike.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takéto

rozhodnutie:

„Základné právo P. H... podľa SR a Dohovoru...,

právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru, právo podľa čl. 48 ods. 1

SR, právo podľa a Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného

konania, podľa SR, podľa SR a , 2 Listiny základných

práv a slobôd a podľa SR, rozhodnutiami a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní so sp. zn. porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 19.01.2012 a zároveň vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi P. H. náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške 340,90 € ... ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmaním sťažnosti a jej príloh zistil, že predmetnú sťažnosť

podával v mene sťažovateľa advokát JUDr. Dávid Štefanka. Z pripojeného splnomocnenia

však vyplýva, že označený advokát nebol splnomocnený odsúdeným P. H., ale jeho matkou

E. H.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba môže

uplatňovať ochranu na ústavnom súde jedine v záujme ochrany svojich základných práv

(, ) s výnimkou, keď ide o prípady, keď fyzická osoba má

zákonného zástupcu.

Vo svojom ďalšom rozhodnutí ústavný súd vyslovil: „Na návrh fyzických alebo

právnických osôb je ústavný súd oprávnený konať buď o ústavných sťažnostiach podľa

alebo o podnetoch podľa , ak nimi namietali porušenie

svojich základných práv alebo slobôd. Žiadny iný spôsob začatia konania o ústavnej

sťažnosti alebo podnete „sprostredkovaný“ iným subjektom odlišným od samotnej fyzickej

alebo právnickej osoby namietajúcej porušenie svojich základných práv alebo slobôd ani

a ani nepozná, a preto ani neupravuje. Ak preto podnet

ústavnému súdu podal subjekt odlišný od toho, kto ním namietal porušenie svojho

základného práva alebo slobody, je potrebné ho odmietnuť, pretože ho podala zjavne

neoprávnená osoba.“ ().

Aj keď v niektorých svojich ustanoveniach ( a

ods. 2 ) priznáva určitým osobám právo podať v prospech obvineného

určitý opravný prostriedok proti rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní, neznamená to,

že tieto osoby sú rovnako tak oprávnené podať aj sťažnosť pre porušenie základného práva

alebo slobody vyplývajúcich z alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Kto je osobou

oprávnenou podať sťažnosť podľa , totiž explicitne definuje

písm. i) a za osobu oprávnenú podať sťažnosť nemožno akceptovať matku

obvineného.

Z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2014 vyplýva, že

odsúdený P. H., syn splnomocniteľky, nevystupoval v trestnom konaní ako osoba mladistvá,

prípadne osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony by bola obmedzená z iných dôvodov.

Nevznikol preto ani dôvod, aby jeho matka mohla zaňho podať návrh na začatie konania

pred ústavným súdom pre porušenie jeho práv alebo v jeho mene, resp. nahradiť jeho prejav

vôle na zastúpenie advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Sťažnosť bola podaná advokátom, avšak splnomocnenie nepodpísal sťažovateľ, ale

jeho matka.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj keby bola sťažnosť podaná

sťažovateľom, resp. v jeho mene advokátom na základe riadneho splnomocnenia, bolo by ju

možné odmietnuť aj pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí. Uplatnenie

právomocí ústavného súdu je totiž viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových

náležitostí sťažnosti. Popri chýbajúcom splnomocnení je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený

presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a ),

teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu

v uvedenej veci (, , ).

Ústavný súd zistil, že v petite sťažnosti nie je jasne vymedzené, ktorými

rozhodnutiami krajského súdu malo k porušeniu jeho základných práv a slobôd dôjsť,

a nedostatkami trpí aj samotné označenie práv alebo slobôd, ktoré mali byť bližšie

nešpecifikovanými rozhodnutiami krajského súdu porušené. Navrhovateľ totiž v petite síce

uviedol číselné označenie článkov , listiny, dohovoru a európskeho dohovoru, ktoré

mali byť krajským súdom porušené, neuviedol však slovné pomenovanie, ktoré z práv

zaručených uvedenými ustanoveniami mali byť porušené. Uvedené je nevyhnutné

pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum

dodržiavania základných práv a slobôd v konania realizovaného súdmi. Z nadväzného

ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade zisteného

porušenia základného práva alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré

základné právo a sloboda bolo porušené, a preto petit návrhu, ktorý nezohľadňuje náležitosti

vyplývajúce z uvedeného ustanovenia , nemôže byť východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, v dôsledku čoho rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

v danej veci stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014