Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 356/2014
PDF · 156.27 KB
No categories available
III. ÚS 356/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného JUDr. Vladimírom Varinským,
Advokátska kancelária, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. I. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e
Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť I. K. trovy právneho
zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet
advokáta JUDr. Vladimíra Varinského, Advokátska kancelária, Námestie SNP 13, Banská
Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 356/2014-12 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. K. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Co 171/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného
konania na strane navrhovateľa iniciovaného návrhom na vydanie platobného rozkazu
podaného 2. augusta 2010.
Sťažovateľ uvádza, že označené súdne konanie je vedené prvostupňovým súdom –
Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 147/2010, v rámci ktorého bol 24. apríla
2012 vydaný rozsudok, ktorý sťažovateľ napadol odvolaním z 12. júna 2012.
Sťažovateľ argumentuje, že od podania odvolania uplynula doba viac ako jedného
roka a desiatich mesiacov, pričom krajský súd v priebehu uvedenej doby nevykonal vo veci
ani jeden procesný úkon, ktorý by smeroval k jej ukončeniu.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa takýto postup, resp. nečinnosť krajského súdu
nemožno považovať za postup bez zbytočných prieťahov, resp. postup v primeranej lehote,
v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ uvádza, že ochrany označených práv sa pokúsil domôcť
aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi krajského súdu,
ktorý ju síce posúdil ako dôvodnú a sťažovateľa upovedomil o osobnom dohľade v záujme
urýchleného rozhodnutia v jeho veci, reálne však zbytočné prieťahy odstránené neboli,
a sťažnosť mu teda nepriniesla požadovaný efekt.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho veci
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012, prikázal krajskému súdu konať v označenej
veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd
prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu 30. júla
2014 uznal dôvodnosť sťažnosti. V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas
s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.
V podaní doručenom ústavnému súdu 22. augusta 2014 sťažovateľ opätovne
zopakoval argumentáciu uvedenú v podanej sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu dospel
k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:
Prvostupňový rozsudok z 24. apríla 2012 napadol odvolaním sťažovateľ, a to
12. júna 2012, pričom odvolanie podala aj protistrana. Spisový materiál s opravným
prostriedkom bol krajskému súdu predložený 6. júla 2012. Dňa 13. júla 2012 predložil
sťažovateľ svoje vyjadrenie k odvolaniu protistrany. Ku dňu rozhodovania ústavného súdu
nebol vo veci sťažovateľa vykonaný žiaden procesný úkon.
V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo teda o veci sťažovateľa pred odvolacím
súdom rozhodnuté.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,
a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej
skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)
a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje,
že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je uplatnený nárok na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nemožno hodnotiť ako skutkovo či právne
zložité, pretože ide o otázky regulované jasnou právnou úpravou zastrešenou judikatúrou
všeobecných súdov. Napokon potenciálnu zložitosť sporu vylúčil aj predseda krajského
súdu vo svojom stanovisku.
2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska
druhého kritéria nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali podiel
sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu v posudzovanom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že okolnosťou, ktorá narušila plynulosť konania vo veci
sťažovateľa, bola ničím neodôvodnená pasivita krajského súdu, ktorý nekonal bez toho, aby
mu v tom bránila závažná prekážka, a do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
nevykonal v odvolacom konaní ani jeden procesný úkon vo veci.
S ohľadom na uvedené nemožno doterajšiu dobu odvolacieho konania vedeného
pred krajským súdom (viac ako dva roky) bez vykonania čo i len jediného procesného
úkonu považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani
za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48
ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli
porušené (bod 1 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie
nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu pred krajským súdom meritórne skončené,
prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci
nachádza (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
absolútnou pasivitou krajského súdu a s tým súvisiacim stavom právnej neistoty.
Ústavný súd považuje v tomto prípade za primerané priznať mu finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktorá zohľadňuje predmet konania pred všeobecným
súdom, charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa
spočívajúcu v pocite právnej neistoty.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02,
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých
výšku špecifikoval sumou 426,12 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal
úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)
v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhradu za tretí úkon
právnej služby – vyjadrenie k stanovisku krajského súdu ústavný súd nepriznal, keďže
v ňom sťažovateľ zopakoval argumentáciu pôvodnej sťažnosti, a teda uvedený úkon nijako
neprispel k objasneniu veci. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej
služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál
v sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej
sume 284,08 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2014