Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 616/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o.,

Prievozská 4B, Bratislava, za ktorú koná advokát a spoločník JUDr. Michal Mišík, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014

doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. apríla 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ prihlásil 19 ks pohľadávok

u správcu dlžníka (S.), ktorého reštrukturalizáciu povolil okresný súd uznesením sp. zn. 3

zo 6. decembra 2013. Reštrukturalizačný plán bol chválený na schvaľovacej

schôdzi 4. apríla 2014. Na tejto schôdzi sťažovateľ hlasoval proti prijatiu plánu a zároveň

uplatnil do zápisnice námietky proti prijatiu plánu. Svoje výhrady proti prípustnosti

reštrukturalizácie dlžníka a prijatiu reštrukturalizačného plánu vyjadril sťažovateľ aj v

podnete na vykonanie dohľadu súdom doručenom okresnému súdu 14. apríla 2014.

Namietal najmä absenciu predpokladov na reštrukturalizáciu, ktoré spočívali v povahe

dlžníka, ktorý nie je podnikateľom, a tiež v zdrojoch, ktoré podľa neho mali byť použité na

plnenie reštrukturalizačného plánu (dotácia Ministerstva školstva Slovenskej republiky).

Namietal tiež postup pri schvaľovaní reštrukturalizačného plánu, kde navrhol vrátiť plán na

prepracovanie, ale nebolo mu vyhovené a o jeho návrhu sa nehlasovalo z dôvodu, že

sťažovateľ nevyužil toto svoje právo včas.

Okresný súd k podnetu sťažovateľa zaujal stanovisko vo vyjadrení z 22. apríla 2014.

Uznesením okresného súdu č. k. -715 z 23. apríla 2014 bol potvrdený

reštrukturalizačný plán v znení, v akom o ňom hlasovala schvaľovacia schôdza a bola

ukončená reštrukturalizácia dlžníka. Podľa sťažovateľa okresný súd zaťažil

reštrukturalizačné konanie takými vadami, v dôsledku ktorých boli porušené jeho označené

základné práva. Okresný súd v napadnutom uznesením „svoje rozhodnutie nijako

materiálne nezdôvodnil, odignoroval dôležité vyjadrenie vznesené sťažovateľom, nijako sa

s nimi nevysporiadal a predpoklady na potvrdenie reštrukturalizačného plánu súdom ako aj

ukončenie reštrukturalizácie skúmal čisto formálne a svojvoľne“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Sťažovateľ sa domnieva, že mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom. Súd v uznesení o potvrdení reštrukturalizačného plánu

a o skončení reštrukturalizácie nijakým spôsobom neuviedol a ani sa nevysporiadal

so skutočnosťami, dôležitými pre jeho rozhodnutie, ani to, ako sa s nimi vysporiadal.

Sťažovateľ sa v konaní vyjadril svojim podnetom a vyjadrením z 10. 4. 2014, pričom súd

túto skutočnosť v uznesení úplne odignoroval.

Konkrétne, súd vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, že:

- sťažovateľ ako účastník konania sa vyjadril k návrhu dlžníka na schválenie

reštrukturalizačného plánu,

- že sťažovateľ v ňom uviedol závažné skutočnosti odôvodňujúce zákonnú konverziu

reštrukturalizačného konania na konkurzné,

- poukázal na absenciu predpokladov na úspech reštrukturalizácie

- poukázal na odňatie možnosti konať na schvaľovacej schôdzi.

Všetky tieto skutočnosti mali byť obsiahnuté v uznesení odôvodnenia súdu, ktorým sa

konanie končí /§ 196 ZoKR v spojitosti s § 167 ods. 2 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku/. ZoKR vyslovene určuje pred potvrdením reštrukturalizačného plánu súdu

skúmať, či pri jeho schvaľovaní neboli porušené ustanovenia ZoKR a nebolo to na ujmu

niektorého z sťažovateľov, ako aj skutočnosť, či je schválenie plánu v spoločnom záujme

sťažovateľov /§ 154 ods. 1 písm. a), písm. d) Skutočnosti obsiahnuté v podnete

a vyjadrení sťažovateľa sa podstatným spôsobom týkali uvedených predpokladov pre

schválenie plánu, a preto sa mal súd s nimi jednoznačne v uznesení vysporiadať, čo však

neurobil. Podnet sťažovateľa ako sťažovateľa je jednoznačne vyjadrením účastníka konania

k závažným otázkam a skutočnostiam, ktoré boli predmetom konania. Súd sa však s týmto

skutočnosťami v uznesení o potvrdení plánu nevysporiadal a v podstate ich úplne

odignoroval. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je bez akýchkoľvek

pochýb prítomná aj v reštrukturalizačnom konaní bez akýchkoľvek obmedzení.

Existencia vyjadrenia účastníka konania na jednej strane a súčasná absencia

vysporiadania sa súdu s týmto vyjadrením v odôvodnení súdneho rozhodnutia je závažným

porušením práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ľudských právach a základných slobodách, najmä ak sa týka skutočností, ktoré sú

predpokladom pre vydanie osobitného typu súdneho rozhodnutia, akým je rozhodnutie

o potvrdení reštrukturalizačného plánu. Potvrdenie plánu súdom má zároveň výrazný

majetkový dopad na všetkých účastníkov plánu.

Na uvedených záveroch nič nemení ani skutočnosť, že súd zaujal k podnetu

sťažovateľa určité stanovisko, a to vo svojom vyjadrení zo dna 22. apríla 2014. Takéto

vyjadrenie síce obsahuje úvahy súdu ohľadom podnetu a vyjadrenia dlžníka, avšak samé

o sebe nemôže nahradiť odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Iba samotné rozhodnutie je

výsledkom aplikačnej činnosti súdu, zakladajú sa ním práva a povinnosti účastníkov, je

z neho zrejmý predmet konania ako aj stanoviská účastníkov konania. Účastník má právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nie vyjadrenie, avšak iba súdne rozhodnutie plní túto

funkciu aj navonok súdneho konania medzi všetkých účastníkov. Iba na podklade uznesenia

a v ňom obsiahnutých skutočností sa môže účastník ďalej domáhať svojich práv /napr.

domáhania sa vyslovenia neúčinnosti plánu podľa § 157 ods. 1 ZoKR/, a preto je

nevyhnutné, aby skutočnosti, ktoré majú pre účastníka význam aj v iných konaniach /napr.

že vzniesol námietky k priebehu schôdze, že spochybňoval zákonnosť jej priebehu a pod./,

boli v uznesení súdu a jeho odôvodnení obsiahnuté.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa J. J. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Bratislava I v

konaní vedenom pod spis. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. apríla 2014, spis. zn.

- 715 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť J. J. trovy právneho zastúpenia v

sume 323,50 €, na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária Mišík, s. r. o., so sídlom

Prievozská 4B, 821 09 Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Sťažovateľ ako účastník reštrukturalizačného konania, ktorý si prihlásil ako veriteľ

svoje pohľadávky voči dlžníkovi, proti ktorému je vedené reštrukturalizačné konanie,

namieta porušenie svojich práv podľa a dohovoru postupom

a konaním okresného súdu v reštrukturalizačnom konaní a jeho uznesením

sp. zn. z 23. apríla 2014, ktorým okresný súd potvrdil reštrukturalizačný plán

dlžníka a rozhodol o ukončení reštrukturalizácie dlžníka.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na priloženú zápisnicu

zo schvaľovacej schôdze, z ktorej bolo zrejmé, „že schvaľovacej schôdze sa zúčastnilo 21

veriteľov, z toho 1 zabezpečený veriteľ. Je zrejmé, že všetky vytvorené skupiny hlasovali za

prijatie plánu. Za prijatie plánu zároveň hlasovali prítomní veritelia s nadpolovičnou

väčšinou hlasov, počítaných podľa zistenej sumy ich zistených pohľadávok. Súd je názoru,

že v posudzovanom prípade boli splnené ust. , , a teda

reštrukturalizačný plán Dlžníka bol schvaľovacou schôdzou prijatý.“.

Okresný súd po preskúmaní predchádzajúceho postupu správcu, dlžníka aj veriteľov

napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka schválený schôdzou

veriteľov, založil na svojom zistení, že nie sú naplnené dôvody na postup podľa § 154 ods. 1

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii), podľa ktorého súd uznesením

zamietne plán, ak

a) boli podstatným spôsobom porušené ustanovenia tohto zákona o náležitostiach

plánu, postupe pri príprave plánu, hlasovaní o pláne alebo iné ustanovenia týkajúce sa

plánu, ak to malo nepriaznivý vplyv na niektorého z účastníkov plánu,

b) prijatie plánu bolo dosiahnuté podvodným konaním alebo poskytnutím

osobitných výhod niektorému účastníkovi plánu,

c) plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou alebo dlžníkom; to neplatí, ak súd

nahradil ich súhlas svojím rozhodnutím,

d) plán je v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Podľa názoru súdu „reštrukturalizačný plán zároveň nie je v podstatnom rozpore so

spoločným záujmom veriteľov, keď za tento spoločný záujem je potrebné pokladať

dosiahnutie čo najvyššej miery uspokojenia pohľadávok veriteľov ( ) pri zachovaní

aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka tak, že v reštrukturalizačnom konaní

možno odôvodnene predpokladať väčší rozsah uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade

vyhlásenia konkurzu [ a ]“.

Sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti na to, že hoci svoje námietky voči postupu

v reštrukturalizačnom konaní prezentoval ako na schvaľovacej schôdzi tak aj vo svojom

podaní, okresný súd ich neakceptoval ani v priebehu konania, ako ani pri schvaľovaní plánu

napadnutým uznesením.

Okresný súd zaujal k sťažovateľovým námietkam stanovisko vo svojom vyjadrení

z 22. apríla 2014, v ktorom uviedol:

«K absencii predpokladov na reštrukturalizačné konanie je potrebné uviesť, že súd

sa týmto zaoberal už vo fáze začatia reštrukturalizačného konania. Zákon neudáva

podmienku určitej právnej formy na to, aby subjekt mohol ísť do reštrukturalizácie.

Občianske združenie môže vykonávať podnikateľskú činnosť subsidiárne ku svojej hlavnej

aktivite, a síce určitej neziskovej činnosti. S. má vydané živnostenské oprávnenie, ktoré v

predmete podnikania uvádza reklamnú a propagačnú činnosť.

Vo svojom Podnete uvádzate dotáciu Ministerstva školstva SR ako zdroj finančných

prostriedkov slúžiaci na uspokojenie veriteľov. Z reštrukturalizačného plánu a ani

z vyjadrenia správcu zo dňa 16.04.2014 nevyplýva, že by malo prísť k uspokojeniu veriteľov

z takto získaných zdrojov.

Počas schvaľovacej schôdze sa malo o návrhu veriteľa J. J., ktorý konal

prostredníctvom splnomocneného zástupcu postupovať podľa ust. § 147 ods. 2 Z. z.

č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „ZKR“) a nie podľa ust. , v zmysle ktorého odôvodňoval správca svoj postup.

Je však potrebné uviesť, že v zmysle ust. práve správca ako predsedajúci

vyhodnotí, či z rozpravy vyplynula potreba urobiť v pláne zmeny a hlasovanie o prijatí

návrhu na 15 dní odročí. Rovnako v prípade pochybností môže navrhnúť, aby sa o odročení

hlasovalo. Z postupu správcu je však zrejmé, že z jeho pohľadu ako predsedajúceho

nevyplynula potreba na uplatnenie ust. a preto neodročil hlasovanie a ani

nenavrhol hlasovanie o odročení.»

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal z toho, že

reštrukturalizačné konanie je zložito štruktúrovaným právnym procesom, v ktorom má

konajúci súd povinnosť zistiť a ustáliť spoločný záujem veriteľov. Spoločný záujem

veriteľov pri kolektívnom uspokojení veriteľov v reštrukturalizácii spravidla

nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Prirodzeným záujmom

každého veriteľa, ktorý si do reštrukturalizácie prihlásil pohľadávku, je dosiahnuť čo

najvyššiu mieru jej uspokojenia. Individuálny veriteľ preto prirodzene ťažko akceptuje

dôvod, prečo by mal byť ukrátený pri uspokojovaní svojej pohľadávky v prospech

uspokojenia iných subjektov. To je však čisto individuálny záujem, ktorý nezohľadňuje

zmysel a účel reštrukturalizácie, ktorej podstatnou črtou je práve zabránenie individuálnemu

uplatňovaniu či výkonu práv jednotlivých veriteľov v prospech ich kolektívneho

uspokojenia (podobne ).

Ústavný súd preto pri preskúmaní uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 23. apríla 2014 zohľadnil už uvedený charakter reštrukturalizačného konania a uzatvára,

že argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

okresného súdu. Sťažovateľom uvádzané námietky voči uzneseniu okresného súdu

nezakladajú dôvod na vyslovenie porušenia a medzinárodnej zmluvy o ľudských

právach ústavným súdom.

Zároveň ústavný súd vzal do úvahy, že okresný súd sa už v priebehu

reštrukturalizácie v rámci dohľadu nad konaním zaoberal a vysporiadal so sťažovateľom

namietanými skutočnosťami, a to na základe podnetu sťažovateľa z 10. apríla 2014.

Samotnými argumentmi a výhradami sťažovateľa týkajúcimi sa potvrdenia

reštrukturalizačného plánu súdom a zdrojov na plnenie plánu sa ústavný súd nezaoberal

z dôvodu, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie

na zistenie skutkového stavu veci. Ústavný súd tiež dodáva, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia

základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľa. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd ešte dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „opravovať“

konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným úkonom mal výhrady.

Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie zákonnosť) konania pred všeobecnými

súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy postup súdu

kolidujúci so zákonom zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

(). Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup okresného súdu zásah takejto

intenzity do sťažovateľom označených základných práv nesignalizuje a je v súlade s limitmi

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014