Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 700/2014
PDF · 142.86 KB
No categories available
I. ÚS 700/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Š. V., zastúpeného advokátom
JUDr. Andrejom Molnárom, Majlátha 2518/14, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. V. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2014 doručená sťažnosť súdneho exekútora Š. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej ako „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11.
júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím
sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014 zmenil uznesenie Okresného súdu Vranov nad
Topľou č. k. 3 Er 3196/97-955 zo 7. novembra 2012 o náhrade trov súdneho exekútora tak,
že exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. S ohľadom na uvedené sťažovateľ
v sťažnosti namieta, argumentujúc rozsiahlymi skutkovými okolnosťami prípadu, ako aj
právnou argumentáciou, viaceré pochybenia krajského súdu, z ktorých odvodzuje
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľa
vedie k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako i čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ je toho názoru, že „... odvolací súd účelovo použil ustanovenie O.s.p.
o dôvodoch hodných osobitného zreteľa na odôvodnenie svojho nepreskúmateľného
rozhodnutia napriek skutočnosti, že trovy exekúcie ako aj rozhodovanie o nich sú upravené
jednoznačne v Exekučnom poriadku. ...
... odvolací súd nesprávne a arbitrárne odôvodnil nepriznanie trov exekúcie súdnemu
exekútorovi, teda ide o nesprávny a arbitrárny postup odvolacieho súdu, ktorý nemá žiadnu
oporu v EP a je výslovne v rozpore so znením ust. §197 a §200 EP a ktorý je subjektívnym
názorom, ktorý závažným spôsobom zasahuje a poškodzuje sťažovateľa na majetkovom
práve, ktorým je pohľadávka exekútora na trovy exekúcie (medzi inými napr. exekútorom
uhradené znalečné nie v nepatrnej výške), čím odvolací súd nerešpektoval základné právo
exekútora vlastniť majetok chránený v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ...
Odvolací súd nerešpektoval právnu úpravu nároku exekútora na priznanie trov
exekúcie v zmysle EP napriek skutočnosti, že v čase rozhodovania existovali obaja účastníci
exekučného konania. ...
Nie je možné súhlasiť s názorom odvolacieho súdu v súvislosti s rozhodnutím ESĽP -
Van der Mussele proti Belgicku, pretože sa netýka ani len profesie advokátov na Slovensku
pri zastupovaní ex offo nemajetných klientov, pretože tento problém je odlišne riešený
v Belgicku ako je a bol riešený v Slovenskej republike.“.
3. S ohľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd ním podanú
ústavnú sťažnosť vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu prijal na ďalšie konanie
a následne vydal tento nález:
„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 15CoE/42/2012-1013 zo dňa
11.6.2014 vo výroku o náhrade trov súdneho exekútora bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom
súde a tiež základné právo sťažovateľa spočívajúce v práve vlastniť majetok a v práve
na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v práve na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k.
15CoE/42/2012-1013 zo dňa 11.6.2014 vo výroku o náhrade trov súdneho exekútora a vec
vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške...
Eur a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“
4. Sťažovateľ zároveň v závere sťažnosti oznamuje, že 12. septembra 2014 podal
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu i dovolanie. Dodáva, že ústavnú sťažnosť
podáva z opatrnosti z dôvodu, že zákon ustanovuje iba dvojmesačnú lehotu na podanie
ústavnej sťažnosti.
II.
5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
7. Zo sťažnosti súdu vyplynulo, že sťažovateľ súbežne s ústavnou sťažnosťou
v lehote na podanie dovolania podal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu
z 11. júna 2014 i dovolanie.
8. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu
najmä z hľadiska rešpektovania základných práv (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa
sťažovateľ domáha [ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)] zrušenia ním
označeného uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014.
9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha svojich práv jednak na najvyššom súde
a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,
pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať
najvyšší súd.
10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania
opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je
ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom
prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo
vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48)
napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2014