Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 728/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. M. F., zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom,

Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6

Co 191/2014-454 z 30. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2014 doručená sťažnosť J. M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

Andrejom Garom, Prievozská 2/B, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -454 z 30. júna 2014 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 22. júla 2011 domáhala zvýšenia

výživného zo strany jej otca zo sumy 500 € mesačne na sumu 3 000 € mesačne. Okresný

súd o veci rozhodol rozsudkom č. k. -392 z 23. januára 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) tak, že výživné zvýšil zo sumy 500 € na sumu 1 000 € mesačne

s účinnosťou od 22. júla 2011. O odvolaní sťažovateľky a otca sťažovateľky (žalovaného)

proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bolo výživné zvýšené zo sumy 500 € na sumu

1 000 € mesačne počnúc 22. júla 2011 zmenil tak, že výživné na sťažovateľku sa zvyšuje

na sumu 1 000 € od 1. januára 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľka nikdy netvrdila, že by mala právny nárok na konkrétne finančné

benefity, ktoré jej otec poskytoval v čase po uzatvorení zmieru, ktorým bolo upravené –

dohodnuté výživné pre sťažovateľku od otca v sume 500,- € mesačne. Sťažovateľka si vždy

bola a je vedomá, že tieto benefity jej otec poskytoval dobrovoľne, avšak zároveň si je

vedomá aj svojich zákonných práv, medzi ktoré okrem iného patrí právo podieľať sa na

životnej úrovni svojich rodičov... sťažovateľka... nemôže súhlasiť s názorom porušovateľa

o tom, že skutočnosť, že otec sťažovateľke prestal tieto benefity poskytovať, neznamená

zmenu pomerov... V čase vyhlásenia predošlého rozhodnutia, ktorým bol v konaní

o výživnom pre sťažovateľku schválený súdny zmier... otec sťažovateľke... benefity vo výške

cca štvornásobku výživného poskytoval... je relevantné výlučne a len to, že jej tieto benefity

otec poskytovať prestal, čo sa výrazne prejavilo v jej pomeroch, nakoľko nemala ako

uhrádzať náklady na potreby, na ktoré bola do toho času zvyknutá a ktoré boli uhrádzané

formou uvádzaných plnení od odporcu. Sťažovateľka bola na takú životnú úroveň zvyknutá,

nakoľko do toho času jej ju otec umožňoval v zhode s jeho majetkovými pomermi, resp.

s jeho životnou úrovňou, na ktorej sa tak v súlade so zákonom podieľala... došlo

k zásadnému poklesu jej dovtedajšej životnej úrovne a zároveň k porušeniu jej zákonného

práva podieľať sa na životnej úrovni svojho otca, ktorá je nadštandardne vysoká.

Príjem matky sťažovateľky síce možno prevyšuje priemerný príjem v Slovenskej

republike, ale rozhodne jej majetkové pomery nemožno zrovnávať s pomermi otca

sťažovateľky... kým preukázaný príjem matky sťažovateľky bol 1.900,- € mesačne...

preukázaný príjem otca sťažovateľky bol 27.000,- €, čo je enormný rozdiel, a to nehovoriac

už o ďalších rozdieloch v majetkových pomeroch rodičov sťažovateľky. Preto sa nemožno

stotožniť s názorom, že za daného stavuje primerané, ak má matka sťažovateľky na výživu

prispievať sumou 500,-€ mesačne a otec pri jeho príjmoch a pomeroch len sumou 1.000,- €

mesačne. Náklady otca sťažovateľky spojené s bytom, ktorý prenechal sťažovateľke

do užívania, sú s ohľadom na jeho príjmy zanedbateľné.

Vyznieva až paradoxne a absurdne, že odvolací súd sa na jednej strane nestotožnil

s názorom prvostupňového súdu o dôvodoch, v ktorých spočíva zmena pomerov na strane

sťažovateľky, avšak zároveň priznáva zmenu pomerov z iných dôvodov, a to s poukazom

na zmenu cenovej hladiny. Táto zmena cenovej hladiny pritom podľa odvolacieho súdu

odôvodňuje určenie výživného v raz takej sume ako bolo určené posledným rozhodnutím na

základe schválenia súdneho zmieru. Svojvoľne pritom určil, že k tejto zmene došlo podľa

jeho názoru od 01.01.2014, čo však nijako bližšie nezdôvodnil. V tomto smere trpí

napádané rozhodnutie aj vadou nedostatočného odôvodnenia, resp. vadou arbitrárnosti, čo

samo osebe predstavuje okolnosť spôsobujúcu jeho nesprávnosť a nezákonnosť.

... odvolací súd... Nerozhodoval... o tom, aká výška výživného môže alebo nemôže

ohroziť... otca sťažovateľky, ale o tom, aké výživné je primerané s ohľadom na jeho príjmy,

majetkové pomery a možnosti v spojení s odôvodnenými potrebami sťažovateľky.

Za relevantné mal pritom vziať do úvahy najmä to, že sťažovateľka má ako dcéra zákonné

právo podieľať sa na životnej úrovni svojho otca. To, že jeho životná úroveň je značne

nadštandardná pritom nebolo pochybné a túto skutočnosť mali za preukázanú

a konštatovali oba konajúce súdy. ...

Poukazujeme pritom tiež na to, že v rovnakej sume, resp. takmer rovnakej sume platil

otec výživné na sťažovateľku aj na základe prvotného rozhodnutia, ktorým mu bola určená

vyživovacia povinnosť. Ide pritom o rozhodnutie spred viac ako siedmich rokov. Z toho je aj

bez ďalšieho zrejmé, že náklady na život sťažovateľky od toho obdobia značne vzrástli. Aj

keď je pre posúdenie zmeny pomerov relevantný stav od posledného rozhodnutia, sme toho

názoru, že aj uvedenú okolnosť treba brať do úvahy.

... súd sa nesprávne vysporiadal s vyčíslenými nákladmi sťažovateľky, ktorých

posúdenie a dôvodnosť poňal a zhodnotil zjavne všeobecne, bez zohľadnenia okolností

daného prípadu. Sťažovateľkou vyčíslené náklady na jej potreby totiž zodpovedali životnej

úrovni jej otca, resp. životnej úrovni, na ktorú bola zvyknutá až kým nedošlo k zmene

pomerov, teda až kým jej otec neprestal uhrádzať popri výživnom aj ostatné benefity, ktoré

jej do toho času uhrádzal a poskytoval. ...

Tým, že napádaným rozhodnutím bolo sťažovateľke priznané výživné v značne nižšej

sume ako by tomu malo byť... došlo... k poškodeniu sťažovateľky na jej legitímnych právach,

a to jednak na jej práve na výživné od otca a podieľanie sa na jeho životnej úrovni, ale v tej

spojitosti aj na jej práve na majetok, legitímne majetkové očakávania a ich ochranu. ...

V odôvodnení... rozhodnutia... sa z väčšej časti len konštatuje skutkový stav, pričom

odôvodnenie výrokov rozhodnutia je obsiahnuté v jednom odseku, resp. v necelých dvoch

odsekoch na prelome strán 4 a 5. Ide o veľmi stručné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré ani zďaleka nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia...

Z toho dôvodu sa javí byť toto rozhodnutie zároveň aj značne arbitrárnym, pričom už len

táto skutočnosť sama osebe spôsobuje nesprávnosť a nezákonnosť daného súdneho

rozhodnutia. ...

V dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu

práva účastníkov konania podľa a Dohovoru. Nakoľko takouto

vadou trpí aj napádané rozhodnutie porušovateľa, došlo podľa nášho názoru aj k porušeniu

práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, resp. práva na prístup

k súdu – na konanie pred súdom.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.:

454, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo na jeho ochranu

v zmysle a v zmysle Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky

na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle a právo

na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.: -454,

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania a trovy

právneho zastúpenia vo výške 340,90- €... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na

účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ),

a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej

činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd

sa nesprávne posúdil zmenu pomerov na strane sťažovateľky a neprihliadol na skutočnosť,

že otec sťažovateľky (odporca) jej prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného

výživného, a nedostatočne odôvodnil, kedy došlo k zmene pomerov na strane sťažovateľky.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Pri rozhodovaní o zmene výživného podľa § 78 Zák. o rodine treba zistiť, či došlo,

v akom rozsahu a odkedy k zmene pomerov na strane oprávneného dieťaťa i na strane

oboch povinných rodičov. Pre zmenu rozhodnutia o výživnom je rozhodujúca závažná

(podstatná) zmena pomerov ako čo do svojho rozsahu tak i časového trvania. K takejto

zmene môže dôjsť najmä tým, že sa zmenili zárobkové a majetkové pomery účastníkov,

prípadne sa od poslednej úpravy výživného zvýšili odôvodnené potreby dieťaťa a pod.

V prejednávanej veci poslednú úpravu výživného vykonal súd prvého stupňa

uznesením z 22. 4. 2010 č. k. -138, právoplatným dňa 14. 5. 2010. Týmto

uznesením súd prvého stupňa schválil zmier uzavretý účastníkmi konania, podľa ktorého sa

žalovaný zaviazal platiť výživné na žalobkyňu vo výške 500 eur mesačne od jeho

právoplatnosti. Vzhľadom na to bolo pre rozhodnutie predmetnej veci podstatné porovnanie

pomerov účastníkov, ktoré tu boli ku dňu 14. 5. 2010, s ich súčasnými pomermi.

Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že zmenou pomerov je tá skutočnosť, že

žalovaný po poslednej úprave výživného prestal žalobkyni poskytovať finančné plnenia,

ktoré jej predtým poskytoval nad rámec súdom určeného, resp. v zmieri dojednaného

výživného. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí a v tomto smere sa stotožňuje s názorom

žalovaného, ktorý prezentoval v odvolaní. Aj podľa odvolacieho súdu nemôže predstavovať

zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného, to, že žalovaný prestal platiť

žalobkyni finančné sumy, ktoré jej dobrovoľne platil nad rámec súdom určeného výživného,

teda nad rámec sumy 500 eur mesačne. Na základe týchto dobrovoľných platieb žalovaného

nevznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah, na základe ktorého by žalobkyni vznikol

nárok na platby prevyšujúce sumu 500 eur mesačne. Preto žalovanému nič nebránilo, aby

jej tieto platby na základe svojho slobodného prestal poskytovať. V tejto súvislosti odvolací

súd poznamenáva, že nie je rozhodujúce, aké pohnútky viedli žalobkyňu v tomu, že uzavrela

so žalovaným zmier, ktorým došlo k zníženiu výživného.

Odvolací súd je toho názoru, že od poslednej úpravy pomerov došlo k zmene

pomerov na strane žalobkyne. Táto zmena pomerov spočíva v tom, že v čase od poslednej

úpravy výživného do 1. 1. 2014 sa nepochybne zvýšili náklady žalobkyne potrebné na

pokrytie jej odôvodnených potrieb, čo súvisí so zmenou cenovej hladiny. Pokiaľ ide o výšku

výživného, v konaní bolo preukázané, že žalovaný dosahuje výrazne nadštandardné príjmy,

takže výživné vo výške 1 000 eur mesačne ho rozhodne nemôže existenčne ohroziť. Ako

vyplynulo z výpovede matky žalobkyne pred odvolacím súdom, dosahuje príjem 1 900 eur

mesačne, ktorý tiež treba považovať vzhľadom na úroveň platov v Slovenskej republike za

nadštandardný, je vlastníčkou dvoch luxusných motorových vozidiel a z vyporiadania BSM

získala sumu 50 000 eur. Z toho je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že matka žalobkyne je

schopná prispievať na výživu žalobkyne sumou minimálne 500 eur mesačne. Výživné

na žalobkyňu vo výške 1 500 eur mesačne zo strany oboch rodičov je podľa

názoru odvolacieho súdu postačujúce a žalobkyňa bude schopná pokryť z neho svoje

odôvodnené potreby aj s prihliadnutím na to, že žalovaný jej bezodplatne prenechal do

užívania 2-izbový byt a platí všetky náklady s ním súvisiace.

Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa napadnutý rozsudok tak,

že výživné na žalobkyňu zvýšil na sumu 1 000 eur mesačne počnúc dňom 1.1.2014.

Vzhľadom na to odvolací súd potvrdil podľa výrok napadnutého

rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku, t. j. v časti výživného presahujúceho 1 000 eur

mesačne, zamietnutá.“

V citovanej časti odôvodenia rozsudku krajský súd uvádza podrobné dôvody, prečo

nepovažuje za zmenu pomerov skutočnosť, že otec sťažovateľky (odporca) sťažovateľke

prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného výživného. Takisto krajský súd, aj

keď stručne ale predsa len ústavne súladným spôsobom zdôvodňuje, prečo výživné

na sťažovateľku zvýšil od 1. januára 2014.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Vyjadruje to aj znenie (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne

a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie

navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré

použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu

( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)

uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie

právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval

aplikovateľnosť a dodatkového protokolu.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014