Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 728/2014
PDF · 203.4 KB
No categories available
I. ÚS 728/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. M. F., zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom,
Prievozská 2/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6
Co 191/2014-454 z 30. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2014 doručená sťažnosť J. M. F. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
Andrejom Garom, Prievozská 2/B, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 191/2014-454 z 30. júna 2014 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 22. júla 2011 domáhala zvýšenia
výživného zo strany jej otca zo sumy 500 € mesačne na sumu 3 000 € mesačne. Okresný
súd o veci rozhodol rozsudkom č. k. 11 C 33/2011-392 z 23. januára 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) tak, že výživné zvýšil zo sumy 500 € na sumu 1 000 € mesačne
s účinnosťou od 22. júla 2011. O odvolaní sťažovateľky a otca sťažovateľky (žalovaného)
proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že
rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bolo výživné zvýšené zo sumy 500 € na sumu
1 000 € mesačne počnúc 22. júla 2011 zmenil tak, že výživné na sťažovateľku sa zvyšuje
na sumu 1 000 € od 1. januára 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľka nikdy netvrdila, že by mala právny nárok na konkrétne finančné
benefity, ktoré jej otec poskytoval v čase po uzatvorení zmieru, ktorým bolo upravené –
dohodnuté výživné pre sťažovateľku od otca v sume 500,- € mesačne. Sťažovateľka si vždy
bola a je vedomá, že tieto benefity jej otec poskytoval dobrovoľne, avšak zároveň si je
vedomá aj svojich zákonných práv, medzi ktoré okrem iného patrí právo podieľať sa na
životnej úrovni svojich rodičov... sťažovateľka... nemôže súhlasiť s názorom porušovateľa
o tom, že skutočnosť, že otec sťažovateľke prestal tieto benefity poskytovať, neznamená
zmenu pomerov... V čase vyhlásenia predošlého rozhodnutia, ktorým bol v konaní
o výživnom pre sťažovateľku schválený súdny zmier... otec sťažovateľke... benefity vo výške
cca štvornásobku výživného poskytoval... je relevantné výlučne a len to, že jej tieto benefity
otec poskytovať prestal, čo sa výrazne prejavilo v jej pomeroch, nakoľko nemala ako
uhrádzať náklady na potreby, na ktoré bola do toho času zvyknutá a ktoré boli uhrádzané
formou uvádzaných plnení od odporcu. Sťažovateľka bola na takú životnú úroveň zvyknutá,
nakoľko do toho času jej ju otec umožňoval v zhode s jeho majetkovými pomermi, resp.
s jeho životnou úrovňou, na ktorej sa tak v súlade so zákonom podieľala... došlo
k zásadnému poklesu jej dovtedajšej životnej úrovne a zároveň k porušeniu jej zákonného
práva podieľať sa na životnej úrovni svojho otca, ktorá je nadštandardne vysoká.
Príjem matky sťažovateľky síce možno prevyšuje priemerný príjem v Slovenskej
republike, ale rozhodne jej majetkové pomery nemožno zrovnávať s pomermi otca
sťažovateľky... kým preukázaný príjem matky sťažovateľky bol 1.900,- € mesačne...
preukázaný príjem otca sťažovateľky bol 27.000,- €, čo je enormný rozdiel, a to nehovoriac
už o ďalších rozdieloch v majetkových pomeroch rodičov sťažovateľky. Preto sa nemožno
stotožniť s názorom, že za daného stavuje primerané, ak má matka sťažovateľky na výživu
prispievať sumou 500,-€ mesačne a otec pri jeho príjmoch a pomeroch len sumou 1.000,- €
mesačne. Náklady otca sťažovateľky spojené s bytom, ktorý prenechal sťažovateľke
do užívania, sú s ohľadom na jeho príjmy zanedbateľné.
Vyznieva až paradoxne a absurdne, že odvolací súd sa na jednej strane nestotožnil
s názorom prvostupňového súdu o dôvodoch, v ktorých spočíva zmena pomerov na strane
sťažovateľky, avšak zároveň priznáva zmenu pomerov z iných dôvodov, a to s poukazom
na zmenu cenovej hladiny. Táto zmena cenovej hladiny pritom podľa odvolacieho súdu
odôvodňuje určenie výživného v raz takej sume ako bolo určené posledným rozhodnutím na
základe schválenia súdneho zmieru. Svojvoľne pritom určil, že k tejto zmene došlo podľa
jeho názoru od 01.01.2014, čo však nijako bližšie nezdôvodnil. V tomto smere trpí
napádané rozhodnutie aj vadou nedostatočného odôvodnenia, resp. vadou arbitrárnosti, čo
samo osebe predstavuje okolnosť spôsobujúcu jeho nesprávnosť a nezákonnosť.
... odvolací súd... Nerozhodoval... o tom, aká výška výživného môže alebo nemôže
ohroziť... otca sťažovateľky, ale o tom, aké výživné je primerané s ohľadom na jeho príjmy,
majetkové pomery a možnosti v spojení s odôvodnenými potrebami sťažovateľky.
Za relevantné mal pritom vziať do úvahy najmä to, že sťažovateľka má ako dcéra zákonné
právo podieľať sa na životnej úrovni svojho otca. To, že jeho životná úroveň je značne
nadštandardná pritom nebolo pochybné a túto skutočnosť mali za preukázanú
a konštatovali oba konajúce súdy. ...
Poukazujeme pritom tiež na to, že v rovnakej sume, resp. takmer rovnakej sume platil
otec výživné na sťažovateľku aj na základe prvotného rozhodnutia, ktorým mu bola určená
vyživovacia povinnosť. Ide pritom o rozhodnutie spred viac ako siedmich rokov. Z toho je aj
bez ďalšieho zrejmé, že náklady na život sťažovateľky od toho obdobia značne vzrástli. Aj
keď je pre posúdenie zmeny pomerov relevantný stav od posledného rozhodnutia, sme toho
názoru, že aj uvedenú okolnosť treba brať do úvahy.
... súd sa nesprávne vysporiadal s vyčíslenými nákladmi sťažovateľky, ktorých
posúdenie a dôvodnosť poňal a zhodnotil zjavne všeobecne, bez zohľadnenia okolností
daného prípadu. Sťažovateľkou vyčíslené náklady na jej potreby totiž zodpovedali životnej
úrovni jej otca, resp. životnej úrovni, na ktorú bola zvyknutá až kým nedošlo k zmene
pomerov, teda až kým jej otec neprestal uhrádzať popri výživnom aj ostatné benefity, ktoré
jej do toho času uhrádzal a poskytoval. ...
Tým, že napádaným rozhodnutím bolo sťažovateľke priznané výživné v značne nižšej
sume ako by tomu malo byť... došlo... k poškodeniu sťažovateľky na jej legitímnych právach,
a to jednak na jej práve na výživné od otca a podieľanie sa na jeho životnej úrovni, ale v tej
spojitosti aj na jej práve na majetok, legitímne majetkové očakávania a ich ochranu. ...
V odôvodnení... rozhodnutia... sa z väčšej časti len konštatuje skutkový stav, pričom
odôvodnenie výrokov rozhodnutia je obsiahnuté v jednom odseku, resp. v necelých dvoch
odsekoch na prelome strán 4 a 5. Ide o veľmi stručné odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré ani zďaleka nespĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia...
Z toho dôvodu sa javí byť toto rozhodnutie zároveň aj značne arbitrárnym, pričom už len
táto skutočnosť sama osebe spôsobuje nesprávnosť a nezákonnosť daného súdneho
rozhodnutia. ...
V dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dochádza k porušeniu
práva účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru. Nakoľko takouto
vadou trpí aj napádané rozhodnutie porušovateľa, došlo podľa nášho názoru aj k porušeniu
práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, resp. práva na prístup
k súdu – na konanie pred súdom.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.: 6Co 191/2014-
454, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky vlastniť majetok a právo na jeho ochranu
v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky
na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.06.2014, č. k.: 6Co 191/2014-454,
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania a trovy
právneho zastúpenia vo výške 340,90- €... a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na
účet právneho zástupcu sťažovateľky...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05),
a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej
činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd
sa nesprávne posúdil zmenu pomerov na strane sťažovateľky a neprihliadol na skutočnosť,
že otec sťažovateľky (odporca) jej prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného
výživného, a nedostatočne odôvodnil, kedy došlo k zmene pomerov na strane sťažovateľky.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Pri rozhodovaní o zmene výživného podľa § 78 Zák. o rodine treba zistiť, či došlo,
v akom rozsahu a odkedy k zmene pomerov na strane oprávneného dieťaťa i na strane
oboch povinných rodičov. Pre zmenu rozhodnutia o výživnom je rozhodujúca závažná
(podstatná) zmena pomerov ako čo do svojho rozsahu tak i časového trvania. K takejto
zmene môže dôjsť najmä tým, že sa zmenili zárobkové a majetkové pomery účastníkov,
prípadne sa od poslednej úpravy výživného zvýšili odôvodnené potreby dieťaťa a pod.
V prejednávanej veci poslednú úpravu výživného vykonal súd prvého stupňa
uznesením z 22. 4. 2010 č. k. 45C 131/2009-138, právoplatným dňa 14. 5. 2010. Týmto
uznesením súd prvého stupňa schválil zmier uzavretý účastníkmi konania, podľa ktorého sa
žalovaný zaviazal platiť výživné na žalobkyňu vo výške 500 eur mesačne od jeho
právoplatnosti. Vzhľadom na to bolo pre rozhodnutie predmetnej veci podstatné porovnanie
pomerov účastníkov, ktoré tu boli ku dňu 14. 5. 2010, s ich súčasnými pomermi.
Súd prvého stupňa zaujal stanovisko, že zmenou pomerov je tá skutočnosť, že
žalovaný po poslednej úprave výživného prestal žalobkyni poskytovať finančné plnenia,
ktoré jej predtým poskytoval nad rámec súdom určeného, resp. v zmieri dojednaného
výživného. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí a v tomto smere sa stotožňuje s názorom
žalovaného, ktorý prezentoval v odvolaní. Aj podľa odvolacieho súdu nemôže predstavovať
zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného, to, že žalovaný prestal platiť
žalobkyni finančné sumy, ktoré jej dobrovoľne platil nad rámec súdom určeného výživného,
teda nad rámec sumy 500 eur mesačne. Na základe týchto dobrovoľných platieb žalovaného
nevznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah, na základe ktorého by žalobkyni vznikol
nárok na platby prevyšujúce sumu 500 eur mesačne. Preto žalovanému nič nebránilo, aby
jej tieto platby na základe svojho slobodného prestal poskytovať. V tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že nie je rozhodujúce, aké pohnútky viedli žalobkyňu v tomu, že uzavrela
so žalovaným zmier, ktorým došlo k zníženiu výživného.
Odvolací súd je toho názoru, že od poslednej úpravy pomerov došlo k zmene
pomerov na strane žalobkyne. Táto zmena pomerov spočíva v tom, že v čase od poslednej
úpravy výživného do 1. 1. 2014 sa nepochybne zvýšili náklady žalobkyne potrebné na
pokrytie jej odôvodnených potrieb, čo súvisí so zmenou cenovej hladiny. Pokiaľ ide o výšku
výživného, v konaní bolo preukázané, že žalovaný dosahuje výrazne nadštandardné príjmy,
takže výživné vo výške 1 000 eur mesačne ho rozhodne nemôže existenčne ohroziť. Ako
vyplynulo z výpovede matky žalobkyne pred odvolacím súdom, dosahuje príjem 1 900 eur
mesačne, ktorý tiež treba považovať vzhľadom na úroveň platov v Slovenskej republike za
nadštandardný, je vlastníčkou dvoch luxusných motorových vozidiel a z vyporiadania BSM
získala sumu 50 000 eur. Z toho je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že matka žalobkyne je
schopná prispievať na výživu žalobkyne sumou minimálne 500 eur mesačne. Výživné
na žalobkyňu vo výške 1 500 eur mesačne zo strany oboch rodičov je podľa
názoru odvolacieho súdu postačujúce a žalobkyňa bude schopná pokryť z neho svoje
odôvodnené potreby aj s prihliadnutím na to, že žalovaný jej bezodplatne prenechal do
užívania 2-izbový byt a platí všetky náklady s ním súvisiace.
Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok tak,
že výživné na žalobkyňu zvýšil na sumu 1 000 eur mesačne počnúc dňom 1.1.2014.
Vzhľadom na to odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku, t. j. v časti výživného presahujúceho 1 000 eur
mesačne, zamietnutá.“
V citovanej časti odôvodenia rozsudku krajský súd uvádza podrobné dôvody, prečo
nepovažuje za zmenu pomerov skutočnosť, že otec sťažovateľky (odporca) sťažovateľke
prestal poskytovať benefity nad rámec súdom určeného výživného. Takisto krajský súd, aj
keď stručne ale predsa len ústavne súladným spôsobom zdôvodňuje, prečo výživné
na sťažovateľku zvýšil od 1. januára 2014.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie
navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré
použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu
(§ 211 ods. 2 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)
uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade
nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy
správne právne vyhodnotili zistený stav.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie
právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne posudzoval
aplikovateľnosť čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014