Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 735/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 19. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. marca 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) o žalobe sťažovateľa

z 2. septembra 2011, ktorou sa domáhal vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru daného mu 14. júla 2011 jeho zamestnávateľom (

) z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny kvôli jeho neospravedlnenej

neprítomnosti na pracovisku v čase od 14. júna 2011 do 24. júna 2011, ktorú však

sťažovateľ odôvodňoval faktickým čerpaním dovolenky, na čerpanie ktorej mal mať síce

vypísané dovolenkové lístky v apríli 2011 (9 pracovných dní) a máji 2011 (15 pracovných

dní), avšak k jej vyčerpaniu fakticky v tom čase nedošlo, a preto túto dovolenku mal

sťažovateľ fakticky vyčerpať práve v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2212 žalobu sťažovateľa

v celom rozsahu zamietol, avšak na základe odvolania sťažovateľa bol tento rozsudok

okresného súdu z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu zrušený uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. októbra 2012 a vec bola vrátená na ďalšie

konanie okresnému súdu, ktorý po doplnení dokazovania v intenciách pokynov krajského

súdu (vypočutie svedkov, pozn.) v poradí druhým rozsudkom sp. zn.

z 18. októbra 2013 žalobu sťažovateľa opätovne zamietol.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že v spornom období od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 sa sťažovateľ

nenachádzal na svojom pracovisku, a to aj napriek tomu, že nemal jemu nadriadeným

pracovníkom schválenú dovolenku a podpísaný dovolenkový lístok, pričom dokazovaním

(výpoveďami svedkov) nebolo preukázané obranné tvrdenie sťažovateľa o údajnej bežne

zaužívanej praxi u zamestnávateľa, podľa ktorej by mohol zamestnanec čerpať dovolenku na

zotavenie v inom čase, ako mal fakticky vypísaný dovolenkový lístok, prípadne iba

na základe ústneho oznámenia tejto skutočnosti nadriadenému pracovníkovi. Okresný súd

tiež poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ sa v rozhodnom čase zdržiaval v cudzine aj

napriek tomu, že ho telefonicky kontaktoval jeho zamestnávateľ s tým, aby sa dostavil

na pracovisko, na čo mal sťažovateľ reagovať tak, že z dôvodu rodinnej udalosti (promócie)

odsúva svoj príchod do práce ešte o niekoľko dní. Okrem toho okresný súd svoje

odôvodnenie založil aj na zistení, že v čase, kejď sa sťažovateľ zdržiaval v cudzine, mal

v elektronickom systéme zamestnávateľa ( ) vykazovať

vykonávanie skúšania študentov v skúšobných termínoch, ktoré určil sám sťažovateľ, ako aj

na zistení, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa bolo vopred riadne

zamestnávateľom prerokované s príslušným odborovým zväzom, a napokon aj

na konštatovaní, že k rozhodnutiu zamestnávateľa mohlo prispieť aj jeho podozrenie voči

sťažovateľovi z plagiátorstva pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, z dôvodu

ktorého mal sám sťažovateľ odstúpiť z funkcie prodekana. Správanie sťažovateľa, ktorý sa

napriek svojej vedomosti o tom, že nadriadený pracovník mu v rozhodnom období

neschválil dovolenku, zdržiaval mimo práce, okresný súd kvalifikoval ako „... úmyselné

konanie... vysokej intenzity, ktoré spočíva v neplnení si žiadnych povinností zamestnanca

počas pomerne dlhej doby“.

Uvedený rozsudok okresného súdu preskúmal na základe odvolania podaného

sťažovateľom krajský súd a napádaným rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2014

ho potvrdil, pričom v rozsahu odôvodnenia sa krajský súd stotožnil s okresným súdom

okrem časti týkajúcej sa podozrení sťažovateľa z plagiátorstva, ktorých výpovednú hodnotu

vo vzťahu k predmetu konania vyhodnotil krajský súd ako irelevantnú.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje hlboké rozhorčenie nad

postupom zamestnávateľa, ktorý s ním z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny

okamžite skončil pracovný pomer. Tento postup bol odobrený aj napádaným rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2014, ktorému sťažovateľ vyčíta

nedostatočné odôvodnenie a nesprávne právne posúdenie zisteného skutkového stavu,

poukazujúc pritom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) podľa sťažovateľa v obdobných veciach. Sťažovateľ v týchto súvislostiach

v podanej sťažnosti rozvíja teórie o viazanosti všeobecných súdov nižších stupňov právnymi

názormi najvyššieho súdu v obdobných veciach a konštatuje, že krajský súd

nerešpektovaním tejto zásady konal v rozpore s princípom právnej istoty, v dôsledku čoho

porušil jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil aj takto:

«Všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní v ničom nerešpektovali a nevychádzali

zo súdnej judikatúry, čo je potrebné hodnotiť za nesprávne právne posúdenie veci. ...

Až po skončení štátnych záverečných skúšok som oznámil poverenej osobe,

sekretárke katedry, že čerpám podpísanú a nevyčerpanú starú dovolenku ešte za rok 2010

a s týmto som aj na zahraničnú dovolenku spolu s celou rodinou nastúpil.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich

pracovníkov fakulty (dekana a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný.

Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa

svojho rozhodnutia, a to takýmto spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry.

nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní

porušenia pracovnej disciplíny, ktoré má byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru,

rozlišovať menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a závažné porušenie pracovnej

disciplíny.

Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej

disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. ...

Hlavnou príčinou okamžitého: skončenia pracovného pomeru v mojom prípade

nebolo neoprávnené čerpanie dovolenky, ale „údajné plagiátorstvo“ z mojej strany,

na ktoré mal môj zamestnávateľ podozrenie, avšak v tejto oblasti nemohol v ničom konať

v dôsledku uplynutia premlčacích lehôt.

Zamestnávateľ teda využil situáciu môjho čerpania dovolenky a doslova všetko

prekrútil v môj neprospech, aj pôvodné vyznačovanie mojej neúčasti na pracovisku ako

čerpanie dovolenky, následne na iný dôvod ako absencie po uplynutí doby viac ako dvoch

mesiacov.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19.3.2014

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 19.3.2014 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť v sume

340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Františkovi Koníkovi, Advokátska

kancelária, Hlavná 27, Prešov, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19. marca 2014.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v

prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k

porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.

ÚS 13/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa , , a to bez nariadenia

pojednávania ( ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. ...

Podľa účinného v čase podania okamžitého skončenia

pracovného pomeru, t.j. účinného do 31. 8. 2011 pracovný pomer možno skončiť

a) dohodou,

b) výpoveďou,

c) okamžitým skončením,

d) skončením v skúšobnej dobe.

Podľa citovaného Zamestnávateľ môže

okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne

pracovnú disciplínu.

Podľa citovaného zamestnanec je povinný najmä byť

na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať

z neho až po skončení pracovného času.

Podľa citovaného výpoveď alebo okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať

so zástupcami zamestnancov, inak je neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný

prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti

zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu

došlo.

Podľa čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku

dovolenkový lístok je zamestnanec povinný vypísať najmenej 1 deň pred nástupom

na dovolenku. Zamestnanec môže čerpať dovolenku len po podpísaní dovolenkového lístka

priamym vedúcim zamestnancom pred nástupom na dovolenku, v opačnom prípade sa jeho

neprítomnosť v práci považuje za absenciu. Dovolenkové lístky sa zakladajú do evidencie

dochádzky.

V predmetnej veci bolo nepochyhne preukázané, že žalobca nerešpektoval čl. 16 bod

3 Pracovného poriadku Prešovskej univerzity v spojení s § 81 písm. b) citovaného

v tom zmysle, že odišiel na dovolenku v dňoch 14. 6. až 29. 6. 2011, a to

bez toho, aby mal podpísaný dovolenkový lístok jeho nadriadeným a naplnil takto

predpoklad oprávneného čerpania dovolenky. Na tejto okolnosti nemení nič ani fakt, že

úmysel čerpania dovolenky oznámil svojej bezprostrednej nadriadenej, a to vedúcej

katedry, na ktorej bol žalobca v predmetnom čase zaradený, pretože takéto oznámenie je vo

vzťahu k čl. 16 bod 3 Pracovného poriadku bez právneho významu.

Povinnosťou žalobcu bolo vyčkať a overiť si, či oprávnená osoba — dekan fakulty mu

dovolenku podpísal a takýmto spôsobom ju udelil, nakoľko žalovaný vo svojom vyjadrení

k odvolaniu žalobcu správne poukazuje na ust. a nasl. s tým, že

čerpanie dovoleniek určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu

dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Okolnosť, že

plán dovolenky eventuálne vypracovaný nebol, ako na to poukazuje žalobca vo svojom

odvolaní, je bez právneho významu, pretože rozhodujúcim činiteľom je súhlas

zamestnávateľa v tomto kontexte dekana fakulty s čerpaním dovolenky. Navyše v kritickom

čase mal žalobca byť na pracovisku z dôvodu prebiehajúceho skúšobného obdobia

a z dôvodu existencie skúšobných termínov, ktoré sám stanovil. V tomto ohľade tvrdenie

žalobcu, že jeho prítomnosť na pracovisku sa nevyžadovala, je taktiež bez právneho

významu. Napokon je potrebné poukázať na to, že pôvodná obrana žalobcu, ktorú

prezentoval v skorších štádiách tohto konania spočívajúca v tom, že mal súhlas

na započítanie dovolenky, ktorú čerpal v predchádzajúcom období v mesiacoch apríl a máj

2011, pričom v skutočnosti si plnil pracovné povinnosti na pracovisku a takýmto spôsobom

mala byť kompenzovaná jeho neprítomnosť v spomínaných dňoch 14.6. až 29.6.2011,

preukázaná nebola, najmä vo svetle výpovede svedka .

Okolnosť, že pôvodne v evidenčných podkladoch evidovaných v počítačovom systéme

žalovaného bola neprítomnosť žalobcu kvalifikovaná ako čerpanie dovolenky, bola náležite

vysvetlená v neskorších štádiách konania, a to výpoveďou svedkyne , ktorá

náležite objasnila, z akých dôvodov bola v informačnom systéme prvotne vykazovaná

neprítomnosť žalobcu na pracovisku ako dovolenka. Išlo len o úmysel zabrániť

eventuálnemu neoprávnenému kráteniu náhrady mzdy na strane žalobcu, ak by skutočne

bola jeho neprítomnosť na pracovisku uznaná ako ospravedlnená, a teda ako čerpanie

dovolenky.

V konaní bolo preukázané aj riadne prerokovanie predmetného okamžitého

skončenia pracovného pomeru so žalobcom zo strany zástupcov zamestnancov v zmysle §

74 , súd prvého stupňa dokazovaniu tejto okolnosti venoval počas

doplňujúceho dokazovania náležitú pozornosť, vypočul v tomto smere celý rad svedkov,

ktorí potvrdili, že najmä na druhom zasadnutí, ktoré sa konalo za prítomnosti rektora

univerzity , bol tento orgán a jeho členovia, teda zástupcovia zamestnancov

náležité oboznámení so zámerom žalovaného skončiť okamžite pracovný pomer so žalobcom

a s dôvodmi tohto postupu. V tomto ohľade nemožno v postupe žalovaného vidieť rozpor

s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to najmä z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. . Je taktiež bez právneho

významu to, že zasadnutie tohto orgánu zástupcov zamestnancov sa konalo celkom dvakrát,

pričom pri prvotnom prerokovaní problematiky poukázal tento orgán na okolnosť, že chyba

sa stala na oboch stranách, teda tak na strane zamestnanca, ako aj zamestnávateľa

a neodporučil radikálne riešenie situácie v podobe okamžitého skončenia pracovného

pomeru. Táto okolnosť, teda konkrétne vyjadrenie sa zástupcov zamestnancov k zámerom

zamestnávateľa nie je právne významné, pretože citovaného

zakotvoval len povinnosť zamestnávateľa prerokovať túto problematiku so zástupcami

zamestnancov a eventuálnym stanoviskom orgánu zástupcov zamestnancov nebol

zamestnávateľ viazaný. Zákon dokonca umožňuje právnu domnienku, že ak v lehote

uvedenej v by k prerokovaniu vôbec nedošlo, platí právna

domnienka, že k tomuto prerokovaniu došlo.

Vychádzať z náznakov uvedených v odvolaní žalobcu voči rozsudku súdu prvého

stupňa spočívajúcich v tom, že zástupcovia zamestnancov mohli byť ovplyvnení na tomto

druhom rokovaní v dôsledku prítomnosti rektora univerzity, je taktiež bez právneho

významu. citovaného totiž ukladá priamo povinnosť zamestnávateľa

prerokovať túto problematiku so zástupcami zamestnancov a toto nie je možné bez účasti

štatutárneho zástupcu na takomto zasadnutí a bez výmeny názorov.

Predovšetkým z výpovede svedka jednoznačne vyplýva, že zástupcovia

zamestnancov (Rada odborov) mala vedomosť o zamýšľanom skončení pracovného pomeru

vo vzťahu k žalobcovi zo strany žalovaného. Na č.1. 172 sa nachádza aj žiadosť

o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom.

Za týchto okolností je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa v tom slova

zmysle, že došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktorý si

počínal neuvážene a spôsobil dlhodobú neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku. Ide

o obdobie dvoch týždňov a faktom zostáva v zmysle vyššie uvedeného, že podpísaný

dovolenkový lístok, teda súhlas, či udelenie súhlasu na čerpanie dovolenky žalobca nemal,

hoci Pracovný poriadok (čl. 16 bod 3) poznal, resp. mal poznať.

Navyše (taktiež v zmysle vyššie uvedeného) doplnené dokazovanie na súde prvého stupňa

potvrdzuje najmä ten fakt (bez ohľadu na to, i aké predstavy mal, či postupy chcel voliť

žalobca), že v kritickej dobe mal žalobca vytýčené termíny skúšok.

Všetky vyššie uvedené okolnosti nemožno v konečnom dôsledku zvážiť a uzavrieť

iným spôsobom, než tým, že skutočne ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny

spočívajúce v dlhodobej neprítomnosti na pracovisku bez podpísaného dovolenkového

lístka.

Takýmto spôsobom bolo naplnené ust. ,

po naplnení procesných okolností ( ), pretože súd prvého stupňa

správne konštatuje, že reťazová a dlhodobá neprítomnosť na pracovisku (absencia) je

dôvodom na postup podľa v podobe okamžitého

skončenia pracovného pomeru.

Vyššie bolo naznačené, že nemožno súhlasiť so všetkými zisteniami súdu prvého

stupňa a táto okolnosť sa týka jednoznačného tvrdenia súdu prvého stupňa uvedeného

v odôvodnení jeho rozhodnutia v tom zmysle, že žalobca sa dopustil plagiátorstva ako

osoba vo vysokej pedagogickej funkcii. Už v skorších štádiách tohto konania bolo

naznačené, že skúmanie problematiky údajného plagiátorstva nie je predmetom konania a

rozhodne nebolo vykonané dostatočné dokazovanie na závery, ktoré urobil súd prvého

stupňa, navyše vo vzťahu k problematike, ktorá nie je bezprostredne právne významná pre

rozhodnutie v predmetnej veci. Nemožno konštatovať, žeby bolo zhromaždených dostatok

dôkazov na uzavretie údajného plagiátorstva na strane žalobcu a pre vyriešenie

problematiky, ktorú je potrebné v tomto konaní riešiť, sú tieto okolnosti bez právneho

významu. S touto časťou odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa preto nemožno

súhlasiť.“

Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd v prvom rade podotýka, že jej

odôvodnenie nie je v žiadnej interakcii s napádaným rozhodnutím krajského súdu, pretože

sťažovateľ v sťažnosti iba vo všeobecnej rovine rozvádza konštatovania a teórie

o nedostatočnom odôvodnení tohto rozhodnutia a o nesprávnej právnej kvalifikácii

zisteného skutkového stavu krajským súdom, avšak bez konkretizácie, v čom by mala táto

nesprávna právna kvalifikácia spočívať (sťažovateľ nekonkretizuje, ktoré na daný prípad

aplikované zákonné ustanovenie bolo použité nesprávne, prípadne ktoré nemalo byť použité

vôbec a pod., pozn.), prípadne v čom vzhliadol nedostatok odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu. Pokiaľ sa totižto sťažovateľ domnieva, že nedostatok odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu tkvie v nevysporiadaní sa s ním označenou judikatúrou

v obdobných veciach, táto argumentácia neobstojí aj preto, že sťažovateľom označené

rozhodnutia najvyššieho súdu sa netýkali obdobných skutkových okolností, aké boli

predmetom posúdenia v danom prípade, tak ako sa domnieva sťažovateľ [napr.

v sťažovateľom uvádzanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. bola riešená

otázka závažnosti porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v neprítomnosti

zamestnanca na pracovisku z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa, ktorý

od zamestnanca vyžadoval, aby bez zmeny pracovnej zmluvy vykonával prácu na inom

mieste, čo nebol aj prípad sťažovateľa obdobne ako ním nebola ani situácia posudzovaná

v ďalších sťažovateľom označených rozhodnutiach, ktoré sa týkali povinnosti

zamestnávateľa pred okamžitým skončením pracovného pomeru toto vopred prerokovať

s príslušným odborovým orgánom, pretože v danom prípade bolo dokazovaním

(výpoveďami svedkov, ako aj záznamami z rokovania odborového orgánu) nesporne

preukázané, že v tomto bode bola litera zákona naplnená, pričom v tejto súvislosti aj krajský

súd v napádanom rozhodnutí tiež podotkol, že „V tomto ohľade nemožno v postupe

žalovaného vidieť rozpor s judikatúrou, o ktorej hovorí žalobca vo svojom odvolaní, a to

najmä z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. .“,

pozn.].

Okrem uvedeného podľa ústavného súdu arbitrárnosť rozsudku krajského súdu

nemôže indikovať ani argumentácia sťažovateľa, podľa ktorej „Z vykonaného dokazovania

vyplýva, že takýto spôsob čerpania dovolenky u vedúcich pracovníkov fakulty (dekana

a prodekanov) bol bežnou praxou a dlhodobo zaužívaný. Ja, sťažovateľ, tak aj ďalší

prodekani, ako aj samotný dekan, dovolenku čerpali podľa svojho rozhodnutia, a to takýmto

spôsobom, že to oznámili len sekretárke katedry.“. Z rozhodnutia krajského súdu, ako aj

z jemu predchádzajúcich rozhodnutí totižto nevyplýva, že by bolo dokazovaním

preukázané, že u sťažovateľovho zamestnávateľa bolo bežnou praxou faktické čerpanie

dovolenky na zotavenie zamestnancami bez vypísania si dovolenkového lístka, tak ako to

vyžadoval v spojení s pracovným poriadkom zamestnávateľa, práve naopak,

dokazovaním (výpoveďami svedkov) bolo preukázané, že tomu tak nebolo, takže v tomto

smere možno konštatovania sťažovateľa považovať za účelovo vykonštruované, navyše,

sťažovateľ sa dovoláva spôsobu čerpania dovoleniek prodekanmi a dekanom

zamestnávateľa, avšak v rozhodnom čase, t. j. v čase ním nedovoleného, resp.

neschváleného čerpania dovolenky na zotavenie od 14. júna 2011 do 24. júna 2011,

sťažovateľ už nezastával funkciu prodekana (z tejto funkcie bol odvolaný 13. mája 2011,

pozn.).

Z hľadiska preskúmania ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

neobstojí ani argumentácia sťažovateľa o tom, že skutočným dôvodom okamžitého

skončenia pracovného pomeru v jeho prípade bolo podozrenie z plagiátorstva voči jeho

osobe pri hodnotení autenticity jeho habilitačnej práce, pretože, tak ako to vyplýva

z posledného citovaného odseku napadnutého rozsudku, krajský súd dôrazne podotkol, že

táto skutočnosť nemá žiadny súvis s predmetom konania, a teda nemohla byť ani osve a ani

v kooperácii s inými skutočnosťami dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru

so sťažovateľom.

Z citovaného rozsudku krajského súdu totižto vyplýva, že naplnenie skutkovej

podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré bolo príčinnou okamžitého

skončenia pracovného pomeru zamestnávateľa so sťažovateľom, bolo dané neprítomnosťou

sťažovateľa na pracovisku v čase od 14. júna 2011 do 24. júna 2011 bez toho, aby túto jeho

neprítomnosť schválil a povolil jemu nadriadený pracovník podpísaním dovolenkového

lístka, tak ako to vyžadoval pracovný poriadok zamestnávateľa, ktorý sťažovateľovi ako

zamestnancovi mohol a mal byť známy. Uvedená neprítomnosť sťažovateľa na pracovisku

nebola kvalifikovaná ako jednorazová (jeden deň trvajúca) neprítomnosť, ale vzhľadom

na jej niekoľkodňové trvanie (ktoré sťažovateľ nijak nepopiera) bola táto neprítomnosť

sťažovateľa na pracovisku kvalifikovaná ako reťazová (niekoľko dní trvajúca) a dlhodobá

neprítomnosť na pracovisku, čo v zmysle judikatúry signalizuje, že intenzita porušenia

pracovnej disciplíny vykazuje až stupeň závažného porušenia pracovnej disciplíny, čo je

v zmysle predpokladom pre okamžité skončenie pracovného pomeru

so zamestnancom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade bola závažnosť porušenia pracovnej

disciplíny sťažovateľom umocnená aj (tak ako to vyplýva z rozhodnutia krajského súdu,

pozn.) ďalšími dokazovaním preukázanými skutočnosťami, ako bolo konanie sťažovateľa,

ktorý mal v dňoch 15. júna 2011 a 22. júna 2011, t. j. v čase jeho pobytu v zahraničí,

vykonať záznam v elektronickom systéme MAIS o tom, že vykonal skúšanie študentov

v týchto termínoch, ktoré sám určil, a to aj napriek tomu, že v tom čase sa v skutočnosti

fyzicky na pracovisku nezdržiaval, ako aj to, že sťažovateľ sa neospravedlnene

zdržiaval mimo pracoviska práve v „kritickom čase“ skúšania študentov (skúškové obdobie

na vysokej škole, pozn.), kedy bola jeho prítomnosť na pracovisku ako vysokoškolského

pedagóga nanajvýš žiaduca, a napokon aj zistenie, že sťažovateľ sa od 13. mája 2011, keď

bol odvolaný z funkcie prodekana, nezapisoval do knihy príchodov a odchodov

zamestnancov (od prodekana sa táto povinnosť nevyžadovala, pozn.), tak ako to vyžadoval

zamestnávateľ.

Kumulácia všetkých uvedených skutočností viedla krajský súd k záveru, že

sťažovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, čím bol naplnený zákonný

dôvod okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Tento

záver krajského súdu je ústavne udržateľný a podľa ústavného súdu mu nemožno vyčítať

rozporuplnosť, svojvoľnosť a neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014