Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 879/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného

advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Advokátska kancelária, Rosná 5, Košice, vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených

Okresným súdom Košice II pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra

2013 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. septembra 2013 a Krajským súdom

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. júna 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu matky J. K. (ďalej len „matka) okresný

súd konal pod sp. zn. o zvýšení výživného na mal. O. M. (ďalej len „dieťa“),

ktorý je spoločným synom sťažovateľa a matky. Na pojednávaní konanom 7. apríla 2010

právny zástupca matky navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, ktorý

by mal posúdiť, či má sťažovateľ predpoklady na prevádzkovanie živnosti. Mal tiež zistiť

všetky jeho príjmy, dotácie, daňovo uznateľné výdavky, posúdiť ich opodstatnenosť,

vyčísliť rozdiel medzi príjmami a výdavkami a zistiť výbery a vklady z peňažného denníka.

Sťažovateľ by bol všetky potrebné doklady predložil aj bez ustanovenia znalca, ako to býva

v obdobných prípadoch pri riešení otázky výživného obvyklé. Predloženie dokumentácie

zvyčajne postačuje na vyvodenie záverov bez nutnosti priberania znalca a tým aj vytvárania

neprimeraných trov. Navyše nie je ani v kompetencii znalca z odboru účtovníctva, aby

posudzoval predpoklady na prevádzkovanie živnosti, keďže tieto upravuje zákon. Okresný

súd požiadavke matky napriek námietkam sťažovateľa vyhovel, hoci tieto námietky nie sú

súčasťou zápisnice. Zo znaleckého posudku bolo zrejmé, že výdavky sťažovateľa

prevyšovali príjmy, keďže išlo o obdobie začiatku podnikania, ktoré je spravidla spojené

so zvýšenými materiálovými vstupmi a nižšími príjmami. Navyše, sťažovateľ je podnikajúci

invalidný dôchodca s ťažkým telesným postihnutím. Matka namietala neobjektívnosť

a nepresnosť podaného posudku a predložila ďalší zoznam nekompetentných otázok

na doplnenie znaleckého dokazovania, ku ktorým sa znalec písomne vyjadril, čím vznikli

ďalšie neproduktívne trovy. Napokon sa okresný súd v rámci meritórneho rozsudku

podaným znaleckým posudkom, resp. jeho závermi neriadil. Práve naopak, uviedol

v odôvodnení rozsudku, že podnikanie sťažovateľa je neefektívne a neúčelné, hoci

v znaleckom posudku niet o tom ani zmienky, pričom paradoxne pri určení výživného

vychádzal z potenciálneho príjmu sťažovateľa, ktorý by dosiahol, keby sa zamestnal

v odbore stolárstva, v ktorom boli evidované tri voľné pracovné miesta. Skutočnosť, že

sťažovateľ je osobou s ťažkým telesným postihnutím, vôbec nevzal do úvahy. Rozsudok

okresného súdu č. k. -303 zo 4. decembra 2012, ktorým bolo výživné zvýšené

zo sumy 33,19 € na 50 €, resp. na 60 €, bol rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 7/2013-

338, z 31. júla 2013 potvrdený.

O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k.

-348 z 25. septembra 2013 tak, že tak matku, ako aj sťažovateľa zaviazal

zaplatiť na účet okresného súdu po 286,96 € v mesačných splátkach po 20 €. V podanom

odvolaní sťažovateľ argumentoval tým, že z podnetu matky vykonané znalecké

dokazovanie bolo neefektívne, neúčelné, súd pri jeho nariadení nezohľadnil, že sťažovateľ

je ťažko telesne postihnutý. Tieto skutočnosti považoval sťažovateľ za dôvody hodné

osobitného zreteľa podľa , pričom trovy treba

považovať aj za neprimerane vysoké. Uznesením krajského súdu č. k. -371

z 30. júna 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa jeho názoru má štát tak

voči matke, ako aj voči sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, ktoré vyplatil

znalcovi za znalecký posudok. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je

rozhodujúce, či dokazovanie, v dôsledku ktorého vznikli trovy, bolo opodstatnené, ani to,

ktorý účastník navrhol vykonanie tohto dôkazu, pretože štát má právo na náhradu trov proti

každému z účastníkov v rovnakom rozsahu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv. Ak totiž súd

nariadi znalecké dokazovanie, pritom neberie na zreteľ, že účastník konania je ťažko

zdravotne postihnutý (čo by určite ovplyvnilo výsledok znaleckého dokazovania), pri

meritórnom rozhodnutí neberie znalecký posudok vôbec do úvahy, v rámci rozhodovania

o náhrade trov zaviaže účastníka konania na jeho náhradu a argumentuje tak, že nie je

rozhodujúce, či nariadené dokazovanie bolo opodstatnené, potom podľa názoru sťažovateľa

dochádza k zrejme nespravodlivému prenášaniu znášania finančných nákladov za

vykonanie dôkazu nariadeného súdom na účastníka konania, hoci sa týmto dôkazom súd ani

nezaoberal a dôkaz nemal žiaden vplyv na meritórne rozhodnutie. Dokonca sám súd

konštatuje, že nie je rozhodujúce, či je dokazovanie nariadené súdom opodstatnené, alebo

nie.

Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:

„1. Okresný súd Košice II v konaní č. , vydaním Uznesenia sp. zn.

-348, 7209207905, a následne Krajský súd v Košiciach vydaním Uznesenia

sp. zn. -371, 7209207905, porušili základné práva M. M. na súdnu ochranu

a právo osoby so zdravotným postihnutím na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch,

zaručené v , SR a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. -348, 7203207905,

v znení Uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -371, 7209207905,

zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie s tým, aby vo veci

rozhodol.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, v sume 63,54 €, ktoré

je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Federiky Birkovej do 15

dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -371 z 30. júna 2014, ktoré sa stalo

právoplatným 29. septembra 2014, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného

súdu č. k. -348 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu odmena

vyplatená znalcovi bola opodstatnená, pretože podanie znaleckého posudku malo svoj

význam pre rozhodnutie o výživnom v najlepšom záujme dieťaťa. Štát má podľa § 148

ods. 1 právo na náhradu trov konania, ktoré platil, a to

podľa výsledku konania. Tento zákonný predpoklad nie je totožný so zákonným

predpokladom úspechu vo veci podľa § 142 ods. 1, resp. § 143 Občianskeho súdneho

poriadku. Ustanovenie platí nielen pre sporové

konanie, ale aj pre konanie v ostatných veciach, v ktorých vzhľadom na povahu nemožno

hovoriť o úspechu alebo neúspechu účastníka. Štát má preto podľa výsledku konania proti

účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, aj v konaniach, v ktorých účastníci

nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach vecne oslobodených od

súdnych poplatkov, alebo v konaniach, v ktorých sú účastníci osobne oslobodení od

súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce,

či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené,

ale ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie dôkazu. V nesporových konaniach, kde nie je

možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo

na náhradu trov konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu bez ohľadu na

odvolacie námietky sťažovateľa a matky, avšak u každého účastníka musí skúmať, či

nespĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho

súdneho poriadku. V predmetnej veci okresný súd správne ustálil, že tieto podmienky

nespĺňa ani jeden z účastníkov. Takisto bolo správne ustálené, že ani u jedného účastníka

nie sú žiadne výnimočné okolnosti opodstatňujúce aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1

.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre porušenie a , ako aj

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal

v tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému krajským súdom pod sp. zn. . Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia všeobecných súdov sa javí ako

dostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenie

označených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zdôrazniť, že závery krajského súdu,

podľa ktorých sťažovateľ nespĺňal zákonné podmienky na priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov podľa , ale ani na postup

podľa (dôvody hodné osobitného zreteľa), sťažovateľ

v podanej sťažnosti nenapadol. Jadrom sťažnosti je totiž názor sťažovateľa, podľa ktorého

treba považovať za nespravodlivé prenášanie znášania finančných nákladov na účastníka

konania, ak je nariadené znalecké dokazovanie, ktoré neberie do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, je neúčelné a neopodstatnené a jeho závery nie sú pri rozhodovaní použité,

resp. vzaté do úvahy. Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, je zrejme toho názoru, že

v takýchto prípadoch by vzniknuté trovy mal znášať štát sám.

S úvahami sťažovateľa nie je možné súhlasiť. Za akceptovateľné treba totiž v tomto

smere považovať závery krajského súdu. Určité finančné riziko prejavujúce sa v trovách

konania, ktoré je spojené s vykonaním dôkazu súdom, znášajú v nesporovom konaní všetci

účastníci (s výnimkou tých, u ktorých prichádza do úvahy aplikácia § 138 ods. 1, resp.

). Zodpovednosť štátu za výdavky vzniknuté

nariadením dokazovania by obstála iba vo forme náhrady škody spôsobenej prípadným

nesprávnym úradným postupom súdu alebo jeho nezákonným rozhodnutím, čo však je

celkom odlišný právny vzťah, ako je náhrada trov konania.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014