Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 879/2014
PDF · 159.94 KB
No categories available
II. ÚS 879/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného
advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou, Advokátska kancelária, Rosná 5, Košice, vo veci
namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených
Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 25 P 119/2009 a jeho uznesením z 30. septembra
2013 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 8 CoP 498/2013 a jeho uznesením
z 30. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2014 osobne do podateľne doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 25 P 119/2009 a jeho uznesením z 30. septembra 2013 a Krajským súdom
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 CoP 498/2013 a jeho uznesením
z 30. júna 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu matky J. K. (ďalej len „matka) okresný
súd konal pod sp. zn. 25 P 119/2009 o zvýšení výživného na mal. O. M. (ďalej len „dieťa“),
ktorý je spoločným synom sťažovateľa a matky. Na pojednávaní konanom 7. apríla 2010
právny zástupca matky navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, ktorý
by mal posúdiť, či má sťažovateľ predpoklady na prevádzkovanie živnosti. Mal tiež zistiť
všetky jeho príjmy, dotácie, daňovo uznateľné výdavky, posúdiť ich opodstatnenosť,
vyčísliť rozdiel medzi príjmami a výdavkami a zistiť výbery a vklady z peňažného denníka.
Sťažovateľ by bol všetky potrebné doklady predložil aj bez ustanovenia znalca, ako to býva
v obdobných prípadoch pri riešení otázky výživného obvyklé. Predloženie dokumentácie
zvyčajne postačuje na vyvodenie záverov bez nutnosti priberania znalca a tým aj vytvárania
neprimeraných trov. Navyše nie je ani v kompetencii znalca z odboru účtovníctva, aby
posudzoval predpoklady na prevádzkovanie živnosti, keďže tieto upravuje zákon. Okresný
súd požiadavke matky napriek námietkam sťažovateľa vyhovel, hoci tieto námietky nie sú
súčasťou zápisnice. Zo znaleckého posudku bolo zrejmé, že výdavky sťažovateľa
prevyšovali príjmy, keďže išlo o obdobie začiatku podnikania, ktoré je spravidla spojené
so zvýšenými materiálovými vstupmi a nižšími príjmami. Navyše, sťažovateľ je podnikajúci
invalidný dôchodca s ťažkým telesným postihnutím. Matka namietala neobjektívnosť
a nepresnosť podaného posudku a predložila ďalší zoznam nekompetentných otázok
na doplnenie znaleckého dokazovania, ku ktorým sa znalec písomne vyjadril, čím vznikli
ďalšie neproduktívne trovy. Napokon sa okresný súd v rámci meritórneho rozsudku
podaným znaleckým posudkom, resp. jeho závermi neriadil. Práve naopak, uviedol
v odôvodnení rozsudku, že podnikanie sťažovateľa je neefektívne a neúčelné, hoci
v znaleckom posudku niet o tom ani zmienky, pričom paradoxne pri určení výživného
vychádzal z potenciálneho príjmu sťažovateľa, ktorý by dosiahol, keby sa zamestnal
v odbore stolárstva, v ktorom boli evidované tri voľné pracovné miesta. Skutočnosť, že
sťažovateľ je osobou s ťažkým telesným postihnutím, vôbec nevzal do úvahy. Rozsudok
okresného súdu č. k. 25 P 119/2009-303 zo 4. decembra 2012, ktorým bolo výživné zvýšené
zo sumy 33,19 € na 50 €, resp. na 60 €, bol rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 7/2013-
338, 8 CoP 8/2013 z 31. júla 2013 potvrdený.
O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k.
25 P 119/2009-348 z 25. septembra 2013 tak, že tak matku, ako aj sťažovateľa zaviazal
zaplatiť na účet okresného súdu po 286,96 € v mesačných splátkach po 20 €. V podanom
odvolaní sťažovateľ argumentoval tým, že z podnetu matky vykonané znalecké
dokazovanie bolo neefektívne, neúčelné, súd pri jeho nariadení nezohľadnil, že sťažovateľ
je ťažko telesne postihnutý. Tieto skutočnosti považoval sťažovateľ za dôvody hodné
osobitného zreteľa podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku, pričom trovy treba
považovať aj za neprimerane vysoké. Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoP 498/2013-371
z 30. júna 2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Podľa jeho názoru má štát tak
voči matke, ako aj voči sťažovateľovi právo na náhradu trov konania, ktoré vyplatil
znalcovi za znalecký posudok. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je
rozhodujúce, či dokazovanie, v dôsledku ktorého vznikli trovy, bolo opodstatnené, ani to,
ktorý účastník navrhol vykonanie tohto dôkazu, pretože štát má právo na náhradu trov proti
každému z účastníkov v rovnakom rozsahu.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv. Ak totiž súd
nariadi znalecké dokazovanie, pritom neberie na zreteľ, že účastník konania je ťažko
zdravotne postihnutý (čo by určite ovplyvnilo výsledok znaleckého dokazovania), pri
meritórnom rozhodnutí neberie znalecký posudok vôbec do úvahy, v rámci rozhodovania
o náhrade trov zaviaže účastníka konania na jeho náhradu a argumentuje tak, že nie je
rozhodujúce, či nariadené dokazovanie bolo opodstatnené, potom podľa názoru sťažovateľa
dochádza k zrejme nespravodlivému prenášaniu znášania finančných nákladov za
vykonanie dôkazu nariadeného súdom na účastníka konania, hoci sa týmto dôkazom súd ani
nezaoberal a dôkaz nemal žiaden vplyv na meritórne rozhodnutie. Dokonca sám súd
konštatuje, že nie je rozhodujúce, či je dokazovanie nariadené súdom opodstatnené, alebo
nie.
Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:
„1. Okresný súd Košice II v konaní č. 25P/119/2009, vydaním Uznesenia sp. zn.
25P/119/2009-348, 7209207905, a následne Krajský súd v Košiciach vydaním Uznesenia
sp. zn. 8CoP/498/2013-371, 7209207905, porušili základné práva M. M. na súdnu ochranu
a právo osoby so zdravotným postihnutím na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch,
zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 38 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 25P/119/2009-348, 7203207905,
v znení Uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/498/2013-371, 7209207905,
zrušuje a vracia vec Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie s tým, aby vo veci
rozhodol.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, v sume 63,54 €, ktoré
je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Federiky Birkovej do 15
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoP 498/2013-371 z 30. júna 2014, ktoré sa stalo
právoplatným 29. septembra 2014, vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného
súdu č. k. 25 P 119/2009-348 z 25. septembra 2013. Podľa názoru krajského súdu odmena
vyplatená znalcovi bola opodstatnená, pretože podanie znaleckého posudku malo svoj
význam pre rozhodnutie o výživnom v najlepšom záujme dieťaťa. Štát má podľa § 148
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku právo na náhradu trov konania, ktoré platil, a to
podľa výsledku konania. Tento zákonný predpoklad nie je totožný so zákonným
predpokladom úspechu vo veci podľa § 142 ods. 1, resp. § 143 Občianskeho súdneho
poriadku. Ustanovenie § 148 Občianskeho súdneho poriadku platí nielen pre sporové
konanie, ale aj pre konanie v ostatných veciach, v ktorých vzhľadom na povahu nemožno
hovoriť o úspechu alebo neúspechu účastníka. Štát má preto podľa výsledku konania proti
účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, aj v konaniach, v ktorých účastníci
nemajú postavenie navrhovateľov a odporcov, teda v konaniach vecne oslobodených od
súdnych poplatkov, alebo v konaniach, v ktorých sú účastníci osobne oslobodení od
súdnych poplatkov. Pre priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce,
či dokazovanie nariadené súdom, v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené,
ale ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie dôkazu. V nesporových konaniach, kde nie je
možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, má štát právo
na náhradu trov konania proti každému z účastníkov v rovnakom rozsahu bez ohľadu na
odvolacie námietky sťažovateľa a matky, avšak u každého účastníka musí skúmať, či
nespĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 Občianskeho
súdneho poriadku. V predmetnej veci okresný súd správne ustálil, že tieto podmienky
nespĺňa ani jeden z účastníkov. Takisto bolo správne ustálené, že ani u jedného účastníka
nie sú žiadne výnimočné okolnosti opodstatňujúce aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 25 P 119/2009 pre porušenie čl. 38 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
v tejto časti konania krajský súd v rámci odvolania. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu. Treba tiež dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie využil.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 CoP 498/2013. Túto časť sťažnosti treba
považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia všeobecných súdov sa javí ako
dostatočná a vyčerpávajúca. Nenesie známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti.
Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, sama osebe nezakladá porušenie
označených práv.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zdôrazniť, že závery krajského súdu,
podľa ktorých sťažovateľ nespĺňal zákonné podmienky na priznanie oslobodenia od
súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ale ani na postup
podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku (dôvody hodné osobitného zreteľa), sťažovateľ
v podanej sťažnosti nenapadol. Jadrom sťažnosti je totiž názor sťažovateľa, podľa ktorého
treba považovať za nespravodlivé prenášanie znášania finančných nákladov na účastníka
konania, ak je nariadené znalecké dokazovanie, ktoré neberie do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti, je neúčelné a neopodstatnené a jeho závery nie sú pri rozhodovaní použité,
resp. vzaté do úvahy. Hoci to sťažovateľ výslovne neuvádza, je zrejme toho názoru, že
v takýchto prípadoch by vzniknuté trovy mal znášať štát sám.
S úvahami sťažovateľa nie je možné súhlasiť. Za akceptovateľné treba totiž v tomto
smere považovať závery krajského súdu. Určité finančné riziko prejavujúce sa v trovách
konania, ktoré je spojené s vykonaním dôkazu súdom, znášajú v nesporovom konaní všetci
účastníci (s výnimkou tých, u ktorých prichádza do úvahy aplikácia § 138 ods. 1, resp.
§ 150 Občianskeho súdneho poriadku). Zodpovednosť štátu za výdavky vzniknuté
nariadením dokazovania by obstála iba vo forme náhrady škody spôsobenej prípadným
nesprávnym úradným postupom súdu alebo jeho nezákonným rozhodnutím, čo však je
celkom odlišný právny vzťah, ako je náhrada trov konania.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014