Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 884/2014
PDF · 216.58 KB
No categories available
II. ÚS 884/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
17 Co 545/2013 a jeho uznesením z 9. februára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014
doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 545/2013 a jeho uznesením z 19. februára 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že «Okresný súd Považská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn.: 8C/120/2013 v právnej veci návrhu na obnovu konania
zo strany odporcu: J. R... (ďalej ako „navrhovateľ obnovy“ a sťažovateľ“) a navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,... (ďalej ako „odporca
obnovy“) o obnovu konania zo strany odporcu (ďalej ako „predmetná obnova konania), na
základe návrhu o obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č.k.
1Rob/783/2002, návrh zamietol. Voči uvedenému rozhodnutiu (8C/120/2013-34) podal
navrhovateľ obnovy odvolanie zo dňa 21.05.2013, o ktorom rozhodoval Krajský súd
v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17Co/545/2013.
Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil a teda nepripustil možnosť obnovy konania
vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č. k. 1 Rob/783/2002 čím, podľa
názoru sťažovateľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).».
Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu
konania a uviedol:
„Občiansky súdny poriadok v ust. § 230 rozoznáva subjektívnu a objektívnu
prekluzívnu lehotu, v ktorej treba podať návrh na obnovu. Subjektívna (trojmesačná) lehota
sa počíta odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu, dozvedel o dôvode obnovy alebo odo
dňa keď ju mohol uplatniť. V prejedávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh na
obnovu konania z dôvodu, že bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty počítanej odo dňa,
keď sa navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy. Túto vedomosť vyvodil zo znenia
ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie,
v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že
dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti
uverejnených právne záväzných aktoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie je
nevyvrátiteľná. Súd prvého stupňa vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného
zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania
podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho
dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna
2000.“
Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil
v súvislosti s momentom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dôvode obnovy konania a kedy
ho mohol uplatniť. Zásadným je podľa jeho názoru v tomto prípade moment, kedy sa
o dôvode obnovy dozvedel (subjektívny prvok), a nie kedy sa o dôvode obnovy mohol
dozvedieť (objektívny prvok). Bol toho názoru, že je potrebné rozlišovať subjektívnu
skutočnosť, kedy sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania dozvedel, a čas uverejnenia
rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktorými navrhovateľ obnovy konania
argumentuje v návrhu na obnovu konania. Poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 1 Obdo 34/2006
z 26. novembra 2007. K výkladu § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku
Európskej únie uviedol, že je nutné rozlišovať, či ide o všeobecne právne záväzné
normatívne akty alebo o individuálne právne akty, akými sú rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie, a teda ide o individuálne právne akty záväzné iba pre toho aktéra, ktorému
sú adresované. Keďže sťažovateľ nebol účastníkom konania, domnienku uverejnenia právne
záväzných aktov, ktorá je nevyvrátiteľná, treba posudzovať so zreteľom na typológiu
právneho aktu, a teda či ide o normatívny právny akt, alebo o akt individuálny, tak ako to
rozlišuje samotný Úradný vestník Európskej únie, ktorý rozdeľuje právne akty do sekcie L,
C a S. Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne právne
posúdil vec, keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý obnovu konania zamietol ako
zrejme oneskorenú, pre zmeškanie 3-mesačnej subjektívnej lehoty, bez nariadenia
pojednávania.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že: „Podľa
ustanov. § 2 ods. 1 zák. č. 416/2004 o Úradnom vestníku Európskej únie o všetkom, čo bolo
v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho
sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho
spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. ...
Nakoľko sa v úradnom vestníku Európskej únie uverejňujú aj zhrnutia rozhodnutí
Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, pričom platí, že dňom uverejnenia sa stali známymi
každému, koho sa týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t. j.
v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania
dozvedel, keďže sa vo svojom návrhu odvoláva na Rozsudok Európskeho súdneho dvora
vo veci C-240/98 – Oceáno Grupo Editorial SA z 27. júna 2000.
Lehota pri obnove konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo
podať návrh na obnovu konania na súde. Zákon pripúšťa výnimky z objektívnej trojročnej
lehoty (§ 230 ods. 2 O. s. p.), nepripúšťa však výnimku zo subjektívnej lehoty, v ktorej musí
ten, kto sa o dôvode obnovy dozvedel, podať návrh na obnovu konania. Nakoľko sa
rozsudky Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev, vynášajú v čase, ktorý presahuje objektívnu trojročnú lehotu, zákon
umožňuje použiť dôvod na obnovu konania spočívajúci v takomto rozhodnutí aj po tejto
objektívnej lehote, avšak subjektívna trojmesačná lehota počítaná od okamihu, keď sa
navrhovateľ dozvedel alebo mohol o tomto rozsudku dozvedieť musí byť dodržaná. Zákon
nepripúšťa ani odpustenie takto zmeškanej lehoty.“
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na to, že „súd prvého stupňa
vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia a na jeho základe
správne ustálil, že návrh na obnovu konania podaný na Okresný súd Považská Bystrica
14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod
na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna 2000...
Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000.
V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, z ktorej by
bolo možné vyvodiť, že navrhovateľ mohol uplatniť dôvod na obnovu konania známy
od 27. júna 2000, len v čase, od ktorého do 14.6.2013 neuplynula lehota dlhšia
ako 3 mesiace.“.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že platobný rozkaz a následná exekúcia
v konaní, voči ktorému smerovala obnova konania, bola neoprávnená od samého začiatku,
keďže oprávneným subjektom bola úverová spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., a Okresný
súd Považská Bystrica posúdil spotrebiteľa na účely zmluvného vzťahu ako podnikateľa
uzatvárajúceho zmluvu podľa Obchodného zákonníka, a nie ako subjekt spotrebiteľského
práva. Obnova konania by podľa jeho názoru napravila pochybenia Okresného súdu
Považská Bystrica.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd
„- svojvoľne nerešpektoval kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými
zásadami práva (neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade a aplikácii právnych
noriem postupoval príliš formalisticky
- marí možnosť poskytnutia ochrany a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej
zmluvnej strane, a tak napomáha nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb,
ktoré nedisponujú znalosťami práva ani finančnými možnosťami, ktoré by im umožnili
účelné bránenie.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa J. R... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva
na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.02.2014 vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 17Co/545/2013 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Trenčíne sa v konaní vedenom pod sp. zn. 17Co/545/2013
prikazuje povoliť obnovu konania.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom
tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania vo výške 276,40 Eur na
účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29,
040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom
(okresným súdom) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne
III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
V zmysle uvedeného je predmetom sťažnosti sťažovateľom namietané porušenie
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 545/2013 z 19. februára 2014, ktorým
krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 120/2013-34 zo 4. júla 2013.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý
napadnutým uznesením potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa
na obnovu konania pod sp. zn. 1 Rob 783/2002.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym záverom krajského súdu,
ktorým sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom v otázke
uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné podať návrh na obnovu
konania. Podľa sťažovateľa v zmysle ustálenej praxe za svojvôľu, ktorá má za následok
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba považovať aj
nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych
noriem, čo podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie napĺňa. Výklad § 2 ods. 1 zákona
č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie v súvislosti s výkladom § 230 zákona
č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
napadnutým rozhodnutím krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa výsledkom prílišného
formalizmu a marí možnosť poskytnutia právnej pomoci spotrebiteľom ako slabšej
zmluvnej strane.
Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť aj vtedy, ak je
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o obnove konania celkom
nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Krajský súd v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého
stupňa ako vecne správne, vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom
posúdení začiatku plynutia premlčacej doby uviedol:
„V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh na obnovu konania
z dôvodu, že bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty počítanej odo dňa, keď sa
navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy. Túto vedomosť vyvodil zo znenia
ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie,
v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že
dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti
uverejnených právne záväzných aktoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie je
nevyvrátiteľná. Súd prvého stupňa vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného
zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania
podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho
dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna
2000.
Navrhovateľ obnovy poukazuje v odvolaní na tú skutočnosť, že ustanovenie § 230
ods. 1 O.s.p. upravuje dva spôsoby počítania lehoty, s tým, že subjektívna lehota na podanie
návrhu na obnovu konania sa počíta buď odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu
dozvedel o dôvode obnovy alebo odo dňa, keď ju mohol uplatniť.
Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000.
V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, v ktorej by
bolo možné vyvodiť, že navrhovateľ mohol uplatniť dôvod na obnovu konania známy
od 27. júna 2000, len v čase, od ktorého do 14.06.2013 neuplynula doba dlhšia ako
3 mesiace.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor
okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne potvrdil. Krajský súd svoj právny názor potvrdzujúci správnosť záveru
okresného súdu o uplynutí lehoty na podanie obnovy konania oprel o výslovné znenie § 2
ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie, ktorý formuluje
domnienku o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva
a Európskej únie ako nevyvrátiteľnú. V zmysle takého znenia uvedeného ustanovenia
potom súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa o judikáte Súdneho
dvora Európskej únie dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to jeho advokát
oznámil až teraz. Takýto výklad by potom umožňoval bezhraničné predlžovanie lehoty na
podanie obnovy konania. Okresný súd v súlade s vysloveným právnym názorom
odvolacieho súdu preto správne označil moment, kedy sa účastník o dôvode obnovy
konania dozvedel.
Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu
pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na
svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,
nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96,
Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že právny názor krajského súdu
vyslovený v napadnutom rozsudku je v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu
v obdobnej veci. V rozsudku sp. zn. 1 Obdo 34/2006 z 26. novembra 2007, na ktorý
sťažovateľ poukázal, sa najvyšší súd venoval posúdeniu procesného charakteru lehoty
na podanie obnovy konania, a teda jeho právna úvaha smerovala ku skutočnosti, či
v posledný deň trojmesačnej lehoty je možné ešte podať návrh na obnovu konania
na poštovú prepravu alebo či je nutné, aby v tento posledný deň lehoty bolo už podanie
doručené súdu.
V citovanom rozhodnutí najvyšší súd zaujal názor, podľa ktorého sú v § 230 OSP
ustanovené lehoty, ktoré majú charakter zákonných procesných lehôt, a preto ak účastníčka
konania podá návrh na obnovu konania v posledný deň lehoty, možno takýto návrh
na obnovu považovať za návrh podaný včas. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd
v napadnutom uznesení neriešil analogickú situáciu, ktorá už bola právoplatne vyriešená
podstatne odlišným spôsobom, preto sa nemohol odkloniť od ustálenej judikatúry
najvyššieho súdu.
Ústavný súd právny záver krajského súdu v otázke začiatku plynutia lehoty
na podanie obnovy konania v prípade sťažovateľa aj v kontexte citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu preto nepovažuje za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho
krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem.
Podľa názoru ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom
v napadnutom uznesení nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani
nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
krajského súdu, možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
takéto nedostatky nevykazuje.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením ústavný
súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2014