Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 884/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Rybárom, Advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája 2014

doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. februára 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že «Okresný súd Považská Bystrica

v konaní vedenom pod sp. zn.: v právnej veci návrhu na obnovu konania

zo strany odporcu: J. R... (ďalej ako „navrhovateľ obnovy“ a sťažovateľ“) a navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,... (ďalej ako „odporca

obnovy“) o obnovu konania zo strany odporcu (ďalej ako „predmetná obnova konania), na

základe návrhu o obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č.k.

, návrh zamietol. Voči uvedenému rozhodnutiu (-34) podal

navrhovateľ obnovy odvolanie zo dňa 21.05.2013, o ktorom rozhodoval Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil a teda nepripustil možnosť obnovy konania

vedeného na Okresnom súde v Považskej Bystrici pod č. k. čím, podľa

názoru sťažovateľa, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na právnu pomoc podľa ústavného

(ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).».

Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu

konania a uviedol:

„ v ust. rozoznáva subjektívnu a objektívnu

prekluzívnu lehotu, v ktorej treba podať návrh na obnovu. Subjektívna (trojmesačná) lehota

sa počíta odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu, dozvedel o dôvode obnovy alebo odo

dňa keď ju mohol uplatniť. V prejedávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh na

obnovu konania z dôvodu, že bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty počítanej odo dňa,

keď sa navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy. Túto vedomosť vyvodil zo znenia

ustanovenia o úradnom vestníku Európskej únie,

v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že

dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti

uverejnených právne záväzných aktoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie je

nevyvrátiteľná. Súd prvého stupňa vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného

zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania

podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho

dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna

2000.“

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyslovil

v súvislosti s momentom, kedy sa navrhovateľ dozvedel o dôvode obnovy konania a kedy

ho mohol uplatniť. Zásadným je podľa jeho názoru v tomto prípade moment, kedy sa

o dôvode obnovy dozvedel (subjektívny prvok), a nie kedy sa o dôvode obnovy mohol

dozvedieť (objektívny prvok). Bol toho názoru, že je potrebné rozlišovať subjektívnu

skutočnosť, kedy sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania dozvedel, a čas uverejnenia

rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ktorými navrhovateľ obnovy konania

argumentuje v návrhu na obnovu konania. Poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn.

z 26. novembra 2007. K výkladu o Úradnom vestníku

Európskej únie uviedol, že je nutné rozlišovať, či ide o všeobecne právne záväzné

normatívne akty alebo o individuálne právne akty, akými sú rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie, a teda ide o individuálne právne akty záväzné iba pre toho aktéra, ktorému

sú adresované. Keďže sťažovateľ nebol účastníkom konania, domnienku uverejnenia právne

záväzných aktov, ktorá je nevyvrátiteľná, treba posudzovať so zreteľom na typológiu

právneho aktu, a teda či ide o normatívny právny akt, alebo o akt individuálny, tak ako to

rozlišuje samotný Úradný vestník Európskej únie, ktorý rozdeľuje právne akty do sekcie L,

C a S. Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne právne

posúdil vec, keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý obnovu konania zamietol ako

zrejme oneskorenú, pre zmeškanie 3-mesačnej subjektívnej lehoty, bez nariadenia

pojednávania.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že: „Podľa

ustanov. o Úradnom vestníku Európskej únie o všetkom, čo bolo

v úradnom vestníku uverejnené platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho

sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho

spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. ...

Nakoľko sa v úradnom vestníku Európskej únie uverejňujú aj zhrnutia rozhodnutí

Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, pričom platí, že dňom uverejnenia sa stali známymi

každému, koho sa týkajú, nemožno považovať návrh na obnovu konania za podaný včas, t. j.

v lehote troch mesiacov od toho času, keď sa navrhovateľ o dôvode obnovy konania

dozvedel, keďže sa vo svojom návrhu odvoláva na Rozsudok Európskeho súdneho dvora

vo veci C-240/98 – Oceáno Grupo Editorial SA z 27. júna 2000.

Lehota pri obnove konania je lehotou prekluzívnou, t. j. jej uplynutím zaniká právo

podať návrh na obnovu konania na súde. Zákon pripúšťa výnimky z objektívnej trojročnej

lehoty ( ), nepripúšťa však výnimku zo subjektívnej lehoty, v ktorej musí

ten, kto sa o dôvode obnovy dozvedel, podať návrh na obnovu konania. Nakoľko sa

rozsudky Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych

spoločenstiev, vynášajú v čase, ktorý presahuje objektívnu trojročnú lehotu, zákon

umožňuje použiť dôvod na obnovu konania spočívajúci v takomto rozhodnutí aj po tejto

objektívnej lehote, avšak subjektívna trojmesačná lehota počítaná od okamihu, keď sa

navrhovateľ dozvedel alebo mohol o tomto rozsudku dozvedieť musí byť dodržaná. Zákon

nepripúšťa ani odpustenie takto zmeškanej lehoty.“

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia poukázal na to, že „súd prvého stupňa

vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného zákonného ustanovenia a na jeho základe

správne ustálil, že návrh na obnovu konania podaný na Okresný súd Považská Bystrica

14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod

na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna 2000...

Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000.

V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, z ktorej by

bolo možné vyvodiť, že navrhovateľ mohol uplatniť dôvod na obnovu konania známy

od 27. júna 2000, len v čase, od ktorého do 14.6.2013 neuplynula lehota dlhšia

ako 3 mesiace.“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že platobný rozkaz a následná exekúcia

v konaní, voči ktorému smerovala obnova konania, bola neoprávnená od samého začiatku,

keďže oprávneným subjektom bola úverová spoločnosť POHOTOVOSŤ, s. r. o., a Okresný

súd Považská Bystrica posúdil spotrebiteľa na účely zmluvného vzťahu ako podnikateľa

uzatvárajúceho zmluvu podľa , a nie ako subjekt spotrebiteľského

práva. Obnova konania by podľa jeho názoru napravila pochybenia Okresného súdu

Považská Bystrica.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ tiež uviedol, že krajský súd

„- svojvoľne nerešpektoval kogentnú normu a postupoval v rozpore so základnými

zásadami práva (neaplikoval všeobecný predpis) tým, že pri výklade a aplikácii právnych

noriem postupoval príliš formalisticky

- marí možnosť poskytnutia ochrany a právnej pomoci spotrebiteľom, ako slabšej

zmluvnej strane, a tak napomáha nezákonnému vymáhaniu plnení podnikateľom od osôb,

ktoré nedisponujú znalosťami práva ani finančnými možnosťami, ktoré by im umožnili

účelné bránenie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. R... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva

na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.02.2014 vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. porušené boli.

2. Krajskému súdu v Trenčíne sa v konaní vedenom pod sp. zn.

prikazuje povoliť obnovu konania.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 350,- Eur (slovom

tristopäťdesiat eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania vo výške 276,40 Eur na

účet právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29,

040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom

(okresným súdom) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne

, ).

V zmysle uvedeného je predmetom sťažnosti sťažovateľom namietané porušenie

jeho základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. februára 2014, ktorým

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -34 zo 4. júla 2013.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý

napadnutým uznesením potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa

na obnovu konania pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym záverom krajského súdu,

ktorým sa krajský súd stotožnil s právnym posúdením veci okresným súdom v otázke

uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty, v ktorej je možné podať návrh na obnovu

konania. Podľa sťažovateľa v zmysle ustálenej praxe za svojvôľu, ktorá má za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , treba považovať aj

nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych

noriem, čo podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie napĺňa. Výklad § 2 ods. 1 zákona

č. o Úradnom vestníku Európskej únie v súvislosti s výkladom zákona

č. 99/1963 v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)

napadnutým rozhodnutím krajského súdu je podľa názoru sťažovateľa výsledkom prílišného

formalizmu a marí možnosť poskytnutia právnej pomoci spotrebiteľom ako slabšej

zmluvnej strane.

Sťažovateľ súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru môže dôjsť aj vtedy, ak je

odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o obnove konania celkom

nedostatočné, t. j. nepreskúmateľné.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa ako vecne správne, vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom

posúdení začiatku plynutia premlčacej doby uviedol:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh na obnovu konania

z dôvodu, že bol podaný po uplynutí subjektívnej lehoty počítanej odo dňa, keď sa

navrhovateľ obnovy dozvedel o dôvode obnovy. Túto vedomosť vyvodil zo znenia

ustanovenia o úradnom vestníku Európskej únie,

v ktorom sa výslovne uvádza, že o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené platí, že

dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka, pričom domnienka o znalosti

uverejnených právne záväzných aktoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie je

nevyvrátiteľná. Súd prvého stupňa vykonal správny výklad aj aplikáciu citovaného

zákonného ustanovenia a na jeho základe správne ustálil, že návrh na obnovu konania

podaný na Okresný súd Považská Bystrica 14.06.2013, hoci rozsudok Európskeho súdneho

dvora, ktorý uplatňuje ako dôvod na obnovu konania danej veci bol uverejnený 27. júna

2000.

Navrhovateľ obnovy poukazuje v odvolaní na tú skutočnosť, že ustanovenie § 230

ods. 1 upravuje dva spôsoby počítania lehoty, s tým, že subjektívna lehota na podanie

návrhu na obnovu konania sa počíta buď odo dňa, keď sa ten, kto navrhuje obnovu

dozvedel o dôvode obnovy alebo odo dňa, keď ju mohol uplatniť.

Nepochybné je, že navrhovateľ obnovy sa dozvedel o dôvode obnovy 27. júna 2000.

V návrhu na obnovu konania ani v odvolaní neuvádza žiadnu takú skutočnosť, v ktorej by

bolo možné vyvodiť, že navrhovateľ mohol uplatniť dôvod na obnovu konania známy

od 27. júna 2000, len v čase, od ktorého do 14.06.2013 neuplynula doba dlhšia ako

3 mesiace.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa spochybňujúcemu právny názor

okresného súdu nevyhovel a pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako

vecne správne potvrdil. Krajský súd svoj právny názor potvrdzujúci správnosť záveru

okresného súdu o uplynutí lehoty na podanie obnovy konania oprel o výslovné znenie § 2

ods. 1 o Úradnom vestníku Európskej únie, ktorý formuluje

domnienku o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva

a Európskej únie ako nevyvrátiteľnú. V zmysle takého znenia uvedeného ustanovenia

potom súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa o judikáte Súdneho

dvora Európskej únie dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to jeho advokát

oznámil až teraz. Takýto výklad by potom umožňoval bezhraničné predlžovanie lehoty na

podanie obnovy konania. Okresný súd v súlade s vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu preto správne označil moment, kedy sa účastník o dôvode obnovy

konania dozvedel.

Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu

pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na

svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci,

nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (,

).

Nemožno súhlasiť ani s názorom sťažovateľa, že právny názor krajského súdu

vyslovený v napadnutom rozsudku je v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu

v obdobnej veci. V rozsudku sp. zn. z 26. novembra 2007, na ktorý

sťažovateľ poukázal, sa najvyšší súd venoval posúdeniu procesného charakteru lehoty

na podanie obnovy konania, a teda jeho právna úvaha smerovala ku skutočnosti, či

v posledný deň trojmesačnej lehoty je možné ešte podať návrh na obnovu konania

na poštovú prepravu alebo či je nutné, aby v tento posledný deň lehoty bolo už podanie

doručené súdu.

V citovanom rozhodnutí najvyšší súd zaujal názor, podľa ktorého sú v

ustanovené lehoty, ktoré majú charakter zákonných procesných lehôt, a preto ak účastníčka

konania podá návrh na obnovu konania v posledný deň lehoty, možno takýto návrh

na obnovu považovať za návrh podaný včas. Ústavný súd preto konštatuje, že krajský súd

v napadnutom uznesení neriešil analogickú situáciu, ktorá už bola právoplatne vyriešená

podstatne odlišným spôsobom, preto sa nemohol odkloniť od ustálenej judikatúry

najvyššieho súdu.

Ústavný súd právny záver krajského súdu v otázke začiatku plynutia lehoty

na podanie obnovy konania v prípade sťažovateľa aj v kontexte citovaného rozhodnutia

najvyššieho súdu preto nepovažuje za svojvoľný, prijatý v zjavnom omyle konajúceho

krajského súdu, resp. za výsledok formalistického výkladu aplikovaných právnych noriem.

Podľa názoru ústavného súdu aplikácia relevantných ustanovení krajským súdom

v napadnutom uznesení nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle a ani

nepopiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru

krajského súdu, možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením ústavný

súd ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces podľa ,

práva na právnu pomoc podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

namietaného porušenia základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014