Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 322/2015
PDF · 386.71 KB
No categories available
II. ÚS 322/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. Ústav na výkon
väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného advokátom
Mgr. Petrom Schmidlom, Advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 109/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť t. č. Ústav
na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 109/2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„Po vrátení veci OS BA I ako prvostupňový súd dňa 24.03.2014 opätovne rozsudkom
rozhodol pričom, ale nesprávne opätovne rozhodol aj vine za zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 Tr. zákona za čo
sťažovateľovi uložil opätovne trest odňatia slobody na 3 roky s podmienečným odkladom
so skúšobnou dobou 5 rokov... a vo vzťahu k obzvlášť závažnému zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c)
Tr. zákona rozhodol tak, že sťažovateľa opäť už po druhýkrát oslobodil...
Proti už vyššie spomínanému rozsudku OS BA I sp. zn. 5T/72/2012 zo dňa
24.03.2014 podal prokurátor GP SR ihneď po jeho vyhlásení odvolanie do zápisnice,
pričom toto odvolanie písomne odôvodnil dňa 15.05.2014.
Dňa 16.09.2014 senát Krajského súdu v Bratislave na neverejnom zasadnutí
rozhodol uznesením, sp. zn. 3To/109/2014 podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku
rozsudok OS Bratislava I, sp. zn. 5T/72/2012 zo dňa 24.03.2014 zrušil a podľa § 322 ods. 1
Tr. poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
O obsahu odôvodnenia odvolania sa sťažovateľ a jeho obhajca dozvedeli až
z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k.: 3 To/109/2014. Podľa
ustanovenia § 311 ods. 2 Tr. poriadku aj odvolanie prokurátora musí byť zároveň
odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú
rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Podľa ustanovenia § 314
Tr. poriadku predseda senátu doručí rovnopis odvolania ostatným stranám, ktoré by mohli
byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu k odvolaniu
vyjadriť. Prvostupňový súd však tento postup opomenul, čo zároveň ušlo pozornosti senátu
Krajského súdu v Bratislave.“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
«1.) Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/92/2014
(s prihliadnutím na obsah sťažnosti a priložené listinné dôkazy správne má byť uvedené pod
sp. zn. 3 To 109/2014, pozn.) porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
2.) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. značka 3To/109/2014 zo dňa
16.09.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3.) Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich
práv podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru postupom
krajského súdu.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to
záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa ustanovenia § 314 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) predseda senátu doručí rovnopis
odvolania ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté,
s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť; len čo lehota na podanie odvolania
všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží spisy odvolaciemu súdu.
Pokiaľ sťažovateľ v podanej sťažnosti označil postup Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) spočívajúci v nedoručení odvolania prokurátora Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) za postup v rozpore
s ustanovením § 314 Trestného poriadku, pričom zároveň namietal, že zo strany krajského
súdu nedošlo k náprave tohto pochybenia, je potrebné tejto námietke sťažovateľa prisvedčiť.
Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje
všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť
pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným
spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na
obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktorý sa
usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie
príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.
Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
V danom prípade ústavný súd konštatuje, že došlo k pochybeniu zo strany krajského
súdu, ktorý neučinil nápravu v postupe okresného súdu, keď sťažovateľovi nedoručil
odvolanie podané prokurátorom generálnej prokuratúry, ale v danom prípade je nevyhnutné
zohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by
odôvodňovala vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa. V danom
prípade po zrušujúcom uznesení krajského súdu bola vec vrátená okresnému súdu
na opätovné prerokovanie a rozhodnutie. Sťažovateľ tak bude mať možnosť a priestor
vyjadriť sa ku všetkým námietkam a k vykonanému dokazovaniu, bude mu poskytnutá
príležitosť brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.
Zároveň však ústavný súd podotýka, že jeho pozornosti neušli ani dôvody, pre ktoré
krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu, pričom ide o výhrady k procesnému
pochybeniu okresného súdu, ktoré by viedli k zrušeniu rozsudku bez ohľadu na to, či by
odvolanie prokurátora generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi doručené, a teda by postup
krajského súdu bol po formálnej stránke bez vád. Krajský súd v odôvodnení uznesenia
poukázal okrem iného aj na tieto dôvody:
„Po vydaní predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 17.10.2013
a vrátení veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie okresný súd bez vykonania ďalších
dôkazov pristúpil k vyhláseniu rozsudku. Po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti
napadnutých výrokov rozsudku a správnosti postupu konania, ktoré ich vydaniu
predchádzalo, musí odvolací súd konštatovať, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade
s Trestným poriadkom, pretože nenapravil pochybenia, ktorých sa dopustil
v predchádzajúcom konaní a ktoré boli vytknuté v prvom rozhodnutí odvolacieho súdu.
Súčasne nesplnil povinnosť upravenú v § 327 ods. 1 Tr. poriadku, pretože nerešpektoval
právny názor vyslovený predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu.
Obdobne ako to už bolo konštatované v predchádzajúcom rozhodnutí krajského
súdu, je potrebné znovu zdôrazniť, že rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k
oslobodzujúcemu výroku nespĺňa kritéria stanovené v § 168 ods. 1 Tr. poriadku...“
Ústavný súd ďalej z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd
konštatoval nemennosť a zhodnosť dôvodov uvádzaných prokurátorom generálnej
prokuratúry v predmetnom odvolaní s odvolaním podaným prokurátorom generálnej
prokuratúry proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu (rozsudku okresného súdu
sp. zn. 5 T 72/2012 z 3. júla 2013, pozn.), pričom sťažovateľ nenamieta nedoručenie
odvolania proti prvému rozsudku okresného súdu. Pokiaľ sťažovateľ zaujal stanovisko
k predchádzajúcemu odvolaniu, s prihliadnutím na nemennosť a zhodnosť dôvodov je
predpoklad, že vyjadrenie sťažovateľa by sa nelíšilo od jeho predchádzajúceho vyjadrenia.
Vzhľadom na to, že konanie toho času prebieha na okresnom súde, sťažovateľ má
v konaní podľa názoru ústavného súdu stále k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý
mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho základných práv v systéme všeobecného
súdnictva. Takým opravným prostriedkom je dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Trestné konanie je od jeho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom
môžu orgány činné v trestnom konaní a takisto aj súd v rámci vykonávania jednotlivých
úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd naprávať, resp. korigovať aj
ich prípadné pochybenia.
V rámci predmetného trestného konania bude môcť byť postup krajského súdu
a intenzita zásahu v súvislosti s uvedeným postupom krajského súdu do sťažovateľovho
práva na obhajobu podrobený kontrole dovolacieho súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015