Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 256/2015
PDF · 418.03 KB
No categories available
III. ÚS 256/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného
spoločnosťou REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Boris Reken, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8.
novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2014 doručená sťažnosť , , toho času v Ústave
na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin
podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov, kde bol vzatý do väzby na základe namietaného
uznesenia okresného súdu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). O sťažnosti podanej
sťažovateľom proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd ďalším z namietaných
uznesení, ktorým uznesenie okresného súdu v bode I a II zrušil a sťažovateľa vzal do väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že podľa jeho názoru
„neboli a ani nie sú dané žiadne dôvody väzby, teda ani dôvody uvedené v § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku“.
Sťažovateľ svoje stanovisko opiera o túto argumentáciu:
«Po prvé, sťažnostný súd správne poukázal na dôkaznú vágnosť vo vzťahu
ku kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b), keď uviedol: „... iba na podklade údaju, ktorý
poskytol svedok , že pri ostatnej ceste mali zničiť dôkazný materiál, je treba
uviesť, že žiadnym spôsobom dosiaľ nebolo preukázané, že ak aj akási materiál bol zničený,
že mal alebo musel mať vzťah ku konkrétnej trestnej činnosti, pre ktorú sú v súčasnosti
obaja obvinení trestné stíhaní. Z toho dôvodu dôkazná vágnosť takejto konkrétnej okolnosti
nemala byť podkladom pre súd prvého stupňa na akceptáciu kolúznej väzby u týchto dvoch
obvinených. Preto túto zrejmú nezákonnosť sťažnostný súd vo vlastnej kompetencii
napravil...“ Uvedené konštatovanie sťažnostného súdu som si dovolil odcitovať z dôvodu, že
obdobná dôkazná situácia je, podľa môjho názoru, aj vo vzťahu k preventívnej väzbe.
Okrem toho, že neexistujú žiadne, nieto ešte konkrétne dôvody zakladajúce preventívnu
väzbu, tvrdenie okresného súdu, ktoré si osvojil aj sťažnostný súd „... obvinení mohli
pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“ je, podľa môjho názoru,
právne nesprávne a neudržateľné, pretože údajný skutok (skutky), pre ktoré mi bolo
vznesené obvinenie, už bol dokonaný, inak by nemohlo byť konkrétnym osobám vznesené
obvinenie. Pojem „dokonanie“ trestného činu sa vzťahuje na pokus trestného činu alebo
prípravu na trestný čin, čo však neplatí pre daný prípad. Inými slovami, údajný trestný čin
bol spáchaný okamihom jeho dokonania, je preto nelogické dôvodiť preventívnu väzbu
možnosťou dokonania trestného činu, keď ani nie som stíhaný za žiadnu trestnú činnosť
v štádiu prípravy, či pokusu. Od dokonania trestného činu treba v niektorých prípadoch
odlíšiť ukončenie trestnej činnosti, s čím sa okresný súd ale ani sťažnostný súd vôbec
nezaoberali, čo, podľa môjho názoru, má za následok nepreskúmateľnosť podmienok
preventívnej väzby z nedostatku dôvodov. Pojem „dokonanie trestného činu (t. j. naplnenie
všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu) a „ukončenie trestného činu“ sú pojmy
odlišné, a preto ich nemožno stotožňovať alebo zamieňať. Možno doplniť, že v rámci dôvodu
preventívnej väzby sa pojem „opakovanie trestnej činnosti“ môže vzťahovať len na tú
trestnú činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný a nemožno preto pod § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku subsumovať opakovanie akejkoľvek trestnej činnosti. Dôvodom
preventívnej väzby tak nemôže byť iba všeobecne poňaté nebezpečenstvo z opakovania
bližšie neurčenej inej trestnej činnosti.
Po druhé, pri tak závažnom zásahu do základných práv a slobôd, akým väzba
nepochybne je, sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu vo vzťahu k preventívnej
väzbe, uviedla iba všeobecné (nepreskúmateľné) úvahy (ktoré si osvojil aj sťažnostný súd),
ktoré odôvodnila v podstate iba tým, citujem: „... že v prípade prepustenia na slobodu by
títo obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“.
Je evidentné, že táto paušálna formulácia je použiteľná na akýkoľvek prípad, je v podstate
iba parafrázovaním právnej úpravy preventívnej väzby, čo je, podľa môjho názoru,
neprípustné, svojvoľné a nezákonné. Nepreskúmateľnosť väzobného dôvodu preventívnej
väzby zvyšuje i skutočnosť, že paušálna formulácia k preventívnej väzbe je vyslovená
ku všetkým obvineným, bez akéhokoľvek uvedenia aspoň okrajových a preskúmateľných
skutočností, vzťahujúcich sa na preventívnu väzbu. Prvostupňový súd ani len neuviedol,
v akej konkrétnej trestnej činnosti mám pokračovať, o čo sa opiera, z čoho vlastne vychádza
a podobne, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Sťažnostný súd nechal bez
povšimnutia moju námietku k väzobnému dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, kde som sa snažil poukázať na to, že už samotný návrh prokurátora Krajskej
prokuratúry Nitra na moje väzobné stíhanie je zmätočný a nepreskúmateľný, pretože sa
prokurátor vo svojom návrhu odvoláva na skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť
v minulosti. Ani v návrhu prokurátora, ale ani v rozhodnutiach, či už okresného súdu alebo
sťažnostného súdu o mojom väzobnom stíhaní, nie sú žiadne, nieto ešte konkrétne
a preskúmateľné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by som mal v budúcnosti, teda
od momentu vznesenia obvinenia, pokračovať v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. V tejto
súvislosti dodávam, že vo vzťahu k preventívnej väzbe nebezpečenstvo opakovania trestnej
činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, musí byť aktuálne, pričom obvinený musí byť vôbec
schopný (spôsobilý) takú trestnú činnosť opakovať.
Po tretie, okresný súd ale ani sťažnostný súd sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou
môjho obhajcu, ktorý jasne argumentoval a poukazoval na absenciu akéhokoľvek dôvodu
väzby. Sťažnostný súd sa pri odôvodňovaní uznesenia vôbec nezaoberal konkrétnymi
skutočnosťami, hoci jedine takéto skutočnosti môžu v zmysle zákona založiť dôvod väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Dal za pravdu okresnému súdu, podľa
ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú
dané. Okresný súd ale ani sťažnostný súd sa v mojom prípade vôbec nezamerali
na posúdenie toho, či bol v mojej veci dodržaný zákonný imperatív naplnenia pojmu
„konkrétne skutočnosti“, na základe ktorého by bola založená dôvodná obava, že budem
konať spôsobom predpokladaným v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Po štvrté, pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú
nielen zistené skutočnosti podporené dôkazmi (nepravdivo ma „usvedčuje“ výlučne iba
, osoba s kriminálnou minulosťou), ale najmä obava založená
na konkrétnych dôvodoch. Obava, ktorá by umožňovala moje väzobné stíhanie z dôvodu
preventívnej väzby, v mojom prípade však zjavne absentuje. Dokonca ani nevierohodná
osoba (osoba s kriminálnou minulosťou) neuvádza žiadne skutočnosti
o mojom údajnom pokračovaní z trestnej činnosti. Inými slovami, neexistujú žiadne, ani len
nepravdivé údaje o mojom možnom pokračovaní v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti.
Samotná, ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí
okresného súdu a sťažnostného súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky tzv. preventívnej
väzby. Neexistujú žiadne nieto ešte konkrétne skutočnosti, z ktorých v danom štádiu
trestného konania možno vyvodiť záver o naplnení tak formálnych ako aj materiálnych
podmienok preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.»
Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5
listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp
123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21.
novembra 2014, predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy
a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného
súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia
ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému
rozhodnutiu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať
(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku sťažnosti. V tomto kontexte bol krajský
súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,
ktorých porušenie namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127
ods. 1 ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnému
postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu vylúčená. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označeného
základného práva zaručeného ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 Tp 123/2014 z 8. novembra 2014 odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy
a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského
súdu sp. zn. 1 Tpo 60/2014 z 21. novembra 2014
Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2, 3
a 5 ústavy a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv garantovaných čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru
v absencii zákonných podmienok, ktoré by napĺňali dôvody preventívnej väzby podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Je toho názoru, že konajúce súdy vo svojich
rozhodnutiach zákonom požadované konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu
z konania predpokladaného citovaným ustanovením Trestného poriadku nijako
neprezentovali.
Ústavný súd z obsahu namietaných rozhodnutí zistil tieto relevantné skutočnosti,
z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd vo vzťahu k osobe sťažovateľa
k dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že
skutočnosť zakladajúca dôvodnosť väzby „spočíva v tom, že dňa 5. 11. 2014 mu bolo
vyšetrovateľom PPZ NKA vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138
písm. i/ Tr. zák., ktorého trestného činu sa mal dopustiť obdobnými skutkami spáchanými
v lete 2012 a s ďalšími spoluobvinenými, z čoho je zrejmé, že takouto trestnou činnosťou sa
mal zaoberať najmenej od leta 2012. Z uvedeného je možné vyvodiť záver o tom, že
predmetná trestná činnosť ktorá sa kladie obvinenému za vinu nie je výnimočným
vybočením obvineného z riadneho života.“.
Krajský súd takéto odôvodnenie preventívnej väzby u osoby sťažovateľa považoval
za správne a zákonné a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavy ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy
a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje
aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem
iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej
slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jednou z nich je aj
právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby
pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04,
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového
a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý posúdil v odôvodnení svojho
rozhodnutia splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby a s ktorého
závermi sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.
V súvislosti so splnením hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú
znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ spolu
s ostanými spoluobvinenými) bolo poukázané na dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom
splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby a na zdôraznenie správnosti boli
zároveň popísané získané dôkazy zakladajúce dôvodné podozrenie vo vzťahu k osobe
sťažovateľa a spoluobvinených (zabezpečené listinné dôkazy a výpoveď špecifikovaného
svedka).
V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby
bolo poukázané na okolnosti, ktoré podľa názoru konajúcich súdov u sťažovateľa
opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti a súčasne vylučujú možnosť
substitúcie väzby prostredníctvom poskytnutej peňažnej záruky.
Konkrétne bola na tomto mieste zo strany súdov predložená argumentácia o značne
dlhodobom charaktere páchania vyšetrovanej trestnej činnosti (pokračovací obzvlášť
závažný zločin podvodu, pre ktorý je trestné stíhanie vedené), čo podľa názoru súdov
u osoby sťažovateľa signalizovalo, že nejde o ojedinelý exces z bezúhonného spôsobu
vedenia života, ale naopak, o náchylnosť osoby sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti,
čo súdy považovali za takú skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude
v trestnej činnosti pokračovať.
Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie väzby sťažovateľa ústavnoprávne
akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy, listiny a dohovoru,
pretože právne závery krajského súdu korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam,
pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia skutkových
okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ má
v uvedených súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho
vyvodený právny záver, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov
ústavy, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015