Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 256/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného

spoločnosťou REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Boris Reken, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2, 3 a 5 a podľa , 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 8.

novembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 21. novembra

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2014 doručená sťažnosť , , toho času v Ústave

na výkon väzby a na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2, 3 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 8. novembra 2014 a uznesením Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný pre trestný čin

podvodu podľa , a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov, kde bol vzatý do väzby na základe namietaného

uznesenia okresného súdu podľa a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). O sťažnosti podanej

sťažovateľom proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd ďalším z namietaných

uznesení, ktorým uznesenie okresného súdu v bode I a II zrušil a sťažovateľa vzal do väzby

podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že podľa jeho názoru

„neboli a ani nie sú dané žiadne dôvody väzby, teda ani dôvody uvedené v § 71 ods. 1

písm. c) “.

Sťažovateľ svoje stanovisko opiera o túto argumentáciu:

«Po prvé, sťažnostný súd správne poukázal na dôkaznú vágnosť vo vzťahu

ku kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b), keď uviedol: „... iba na podklade údaju, ktorý

poskytol svedok , že pri ostatnej ceste mali zničiť dôkazný materiál, je treba

uviesť, že žiadnym spôsobom dosiaľ nebolo preukázané, že ak aj akási materiál bol zničený,

že mal alebo musel mať vzťah ku konkrétnej trestnej činnosti, pre ktorú sú v súčasnosti

obaja obvinení trestné stíhaní. Z toho dôvodu dôkazná vágnosť takejto konkrétnej okolnosti

nemala byť podkladom pre súd prvého stupňa na akceptáciu kolúznej väzby u týchto dvoch

obvinených. Preto túto zrejmú nezákonnosť sťažnostný súd vo vlastnej kompetencii

napravil...“ Uvedené konštatovanie sťažnostného súdu som si dovolil odcitovať z dôvodu, že

obdobná dôkazná situácia je, podľa môjho názoru, aj vo vzťahu k preventívnej väzbe.

Okrem toho, že neexistujú žiadne, nieto ešte konkrétne dôvody zakladajúce preventívnu

väzbu, tvrdenie okresného súdu, ktoré si osvojil aj sťažnostný súd „... obvinení mohli

pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“ je, podľa môjho názoru,

právne nesprávne a neudržateľné, pretože údajný skutok (skutky), pre ktoré mi bolo

vznesené obvinenie, už bol dokonaný, inak by nemohlo byť konkrétnym osobám vznesené

obvinenie. Pojem „dokonanie“ trestného činu sa vzťahuje na pokus trestného činu alebo

prípravu na trestný čin, čo však neplatí pre daný prípad. Inými slovami, údajný trestný čin

bol spáchaný okamihom jeho dokonania, je preto nelogické dôvodiť preventívnu väzbu

možnosťou dokonania trestného činu, keď ani nie som stíhaný za žiadnu trestnú činnosť

v štádiu prípravy, či pokusu. Od dokonania trestného činu treba v niektorých prípadoch

odlíšiť ukončenie trestnej činnosti, s čím sa okresný súd ale ani sťažnostný súd vôbec

nezaoberali, čo, podľa môjho názoru, má za následok nepreskúmateľnosť podmienok

preventívnej väzby z nedostatku dôvodov. Pojem „dokonanie trestného činu (t. j. naplnenie

všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu) a „ukončenie trestného činu“ sú pojmy

odlišné, a preto ich nemožno stotožňovať alebo zamieňať. Možno doplniť, že v rámci dôvodu

preventívnej väzby sa pojem „opakovanie trestnej činnosti“ môže vzťahovať len na tú

trestnú činnosť, pre ktorú je obvinený stíhaný a nemožno preto pod § 71 ods. 1 písm. c)

subsumovať opakovanie akejkoľvek trestnej činnosti. Dôvodom

preventívnej väzby tak nemôže byť iba všeobecne poňaté nebezpečenstvo z opakovania

bližšie neurčenej inej trestnej činnosti.

Po druhé, pri tak závažnom zásahu do základných práv a slobôd, akým väzba

nepochybne je, sudkyňa pre prípravné konanie okresného súdu vo vzťahu k preventívnej

väzbe, uviedla iba všeobecné (nepreskúmateľné) úvahy (ktoré si osvojil aj sťažnostný súd),

ktoré odôvodnila v podstate iba tým, citujem: „... že v prípade prepustenia na slobodu by

títo obvinení mohli pokračovať v trestnej činnosti, resp. trestnú činnosť dokonať...“.

Je evidentné, že táto paušálna formulácia je použiteľná na akýkoľvek prípad, je v podstate

iba parafrázovaním právnej úpravy preventívnej väzby, čo je, podľa môjho názoru,

neprípustné, svojvoľné a nezákonné. Nepreskúmateľnosť väzobného dôvodu preventívnej

väzby zvyšuje i skutočnosť, že paušálna formulácia k preventívnej väzbe je vyslovená

ku všetkým obvineným, bez akéhokoľvek uvedenia aspoň okrajových a preskúmateľných

skutočností, vzťahujúcich sa na preventívnu väzbu. Prvostupňový súd ani len neuviedol,

v akej konkrétnej trestnej činnosti mám pokračovať, o čo sa opiera, z čoho vlastne vychádza

a podobne, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Sťažnostný súd nechal bez

povšimnutia moju námietku k väzobnému dôvodu uvedeného § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, kde som sa snažil poukázať na to, že už samotný návrh prokurátora Krajskej

prokuratúry Nitra na moje väzobné stíhanie je zmätočný a nepreskúmateľný, pretože sa

prokurátor vo svojom návrhu odvoláva na skutky, ktorých som sa mal údajne dopustiť

v minulosti. Ani v návrhu prokurátora, ale ani v rozhodnutiach, či už okresného súdu alebo

sťažnostného súdu o mojom väzobnom stíhaní, nie sú žiadne, nieto ešte konkrétne

a preskúmateľné skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by som mal v budúcnosti, teda

od momentu vznesenia obvinenia, pokračovať v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti. V tejto

súvislosti dodávam, že vo vzťahu k preventívnej väzbe nebezpečenstvo opakovania trestnej

činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, musí byť aktuálne, pričom obvinený musí byť vôbec

schopný (spôsobilý) takú trestnú činnosť opakovať.

Po tretie, okresný súd ale ani sťažnostný súd sa vôbec nevyrovnali s argumentáciou

môjho obhajcu, ktorý jasne argumentoval a poukazoval na absenciu akéhokoľvek dôvodu

väzby. Sťažnostný súd sa pri odôvodňovaní uznesenia vôbec nezaoberal konkrétnymi

skutočnosťami, hoci jedine takéto skutočnosti môžu v zmysle zákona založiť dôvod väzby

podľa . Dal za pravdu okresnému súdu, podľa

ktorého všetky formálne a materiálne podmienky ďalšieho trvania preventívnej väzby sú

dané. Okresný súd ale ani sťažnostný súd sa v mojom prípade vôbec nezamerali

na posúdenie toho, či bol v mojej veci dodržaný zákonný imperatív naplnenia pojmu

„konkrétne skutočnosti“, na základe ktorého by bola založená dôvodná obava, že budem

konať spôsobom predpokladaným v .

Po štvrté, pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú

nielen zistené skutočnosti podporené dôkazmi (nepravdivo ma „usvedčuje“ výlučne iba

, osoba s kriminálnou minulosťou), ale najmä obava založená

na konkrétnych dôvodoch. Obava, ktorá by umožňovala moje väzobné stíhanie z dôvodu

preventívnej väzby, v mojom prípade však zjavne absentuje. Dokonca ani nevierohodná

osoba (osoba s kriminálnou minulosťou) neuvádza žiadne skutočnosti

o mojom údajnom pokračovaní z trestnej činnosti. Inými slovami, neexistujú žiadne, ani len

nepravdivé údaje o mojom možnom pokračovaní v páchaní akejkoľvek trestnej činnosti.

Samotná, ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí

okresného súdu a sťažnostného súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky tzv. preventívnej

väzby. Neexistujú žiadne nieto ešte konkrétne skutočnosti, z ktorých v danom štádiu

trestného konania možno vyvodiť záver o naplnení tak formálnych ako aj materiálnych

podmienok preventívnej väzby podľa .»

Vzhľadom na uvedené v závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil

porušenie jeho základných práv podľa , 2, 3 a 5 a podľa , 2 a 5

listiny a práv podľa a 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4

123/2014 z 8. novembra 2014 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 21.

novembra 2014, predmetné rozhodnutia zrušil a priznal mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný súd tak môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2, 3 a 5

a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 8. novembra 2014

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia

ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému

rozhodnutiu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať

(a aj sa domáhal) využitím opravného prostriedku sťažnosti. V tomto kontexte bol krajský

súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,

ktorých porušenie namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127

ods. 1 ) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnému

postupu okresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu vylúčená. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia označeného

základného práva zaručeného a listinou a práva zaručeného dohovorom uznesením

okresného súdu sp. zn. z 8. novembra 2014 odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (podľa ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2, 3 a 5

a čl. 8 ods. 1, 2 a 5 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 21. novembra 2014

Sťažovateľ vidí porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 17 ods. 1, 2, 3

a 5 a , 2 a 5 listiny a práv garantovaných a 4 dohovoru

v absencii zákonných podmienok, ktoré by napĺňali dôvody preventívnej väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Je toho názoru, že konajúce súdy vo svojich

rozhodnutiach zákonom požadované konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnú obavu

z konania predpokladaného citovaným ustanovením nijako

neprezentovali.

Ústavný súd z obsahu namietaných rozhodnutí zistil tieto relevantné skutočnosti,

z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd vo vzťahu k osobe sťažovateľa

k dôvodom preventívnej väzby podľa uviedol, že

skutočnosť zakladajúca dôvodnosť väzby „spočíva v tom, že dňa 5. 11. 2014 mu bolo

vyšetrovateľom PPZ NKA vznesené obvinenie za pokračovací obzvlášť závažný zločin

podvodu podľa § 221 ods. 1, 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138

písm. i/ Tr. zák., ktorého trestného činu sa mal dopustiť obdobnými skutkami spáchanými

v lete 2012 a s ďalšími spoluobvinenými, z čoho je zrejmé, že takouto trestnou činnosťou sa

mal zaoberať najmenej od leta 2012. Z uvedeného je možné vyvodiť záver o tom, že

predmetná trestná činnosť ktorá sa kladie obvinenému za vinu nie je výnimočným

vybočením obvineného z riadneho života.“.

Krajský súd takéto odôvodnenie preventívnej väzby u osoby sťažovateľa považoval

za správne a zákonné a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je v zmysle čl. 127

ods. 1 ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy

a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje

aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem

iného) na kvalitu preskúmania. Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej

slobode obvinenej osoby musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého

konania podľa dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj

právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby

pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o vzatí sťažovateľa do väzby) vychádzal zo skutkového

a právneho stavu uvedeného v uznesení okresného súdu, ktorý posúdil v odôvodnení svojho

rozhodnutia splnenie jednak formálnych, ako aj materiálnych podmienok väzby a s ktorého

závermi sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.

V súvislosti so splnením hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú

znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ spolu

s ostanými spoluobvinenými) bolo poukázané na dôkaznú situáciu v rozsahu podporujúcom

splnenie tohto aspektu materiálnych podmienok väzby a na zdôraznenie správnosti boli

zároveň popísané získané dôkazy zakladajúce dôvodné podozrenie vo vzťahu k osobe

sťažovateľa a spoluobvinených (zabezpečené listinné dôkazy a výpoveď špecifikovaného

svedka).

V rámci posúdenia splnenia ďalšieho z aspektov hmotnoprávnych podmienok väzby

bolo poukázané na okolnosti, ktoré podľa názoru konajúcich súdov u sťažovateľa

opodstatňujú dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti a súčasne vylučujú možnosť

substitúcie väzby prostredníctvom poskytnutej peňažnej záruky.

Konkrétne bola na tomto mieste zo strany súdov predložená argumentácia o značne

dlhodobom charaktere páchania vyšetrovanej trestnej činnosti (pokračovací obzvlášť

závažný zločin podvodu, pre ktorý je trestné stíhanie vedené), čo podľa názoru súdov

u osoby sťažovateľa signalizovalo, že nejde o ojedinelý exces z bezúhonného spôsobu

vedenia života, ale naopak, o náchylnosť osoby sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti,

čo súdy považovali za takú skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že sťažovateľ bude

v trestnej činnosti pokračovať.

Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie väzby sťažovateľa ústavnoprávne

akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov , listiny a dohovoru,

pretože právne závery krajského súdu korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam,

pričom tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia skutkových

okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke. Skutočnosť, že sťažovateľ má

v uvedených súvislostiach odlišný názor na vyhodnotenie skutkového stavu a z neho

vyvodený právny záver, ešte nezakladá sama osebe porušenie označených práv.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov

, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2015