Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 546/2015
PDF · 400.57 KB
No categories available
II. ÚS 546/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
, , zastúpenej advokátom
JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS,
Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015
doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 23 Er 475/2010 z 11. mája 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu
28. júla 2015.
Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
23 Er 475/2010 je sťažovateľka v postavení oprávnenej a v postavení povinného bolo
Mestské kultúrne stredisko (ďalej len „povinný“).
Na návrh sťažovateľky uznesením okresného súdu č. k. 23 Er 475/2010 201
z 31. októbra 2014 (vydaným vyššou súdnou úradníčkou) bola pripustená zmena v osobe
súdneho exekútora a okrem toho bola pripustená zmena účastníka na strane povinného tak,
že namiesto povinného vstúpilo do konania mesto ako nový povinný (ďalej len
„zriaďovateľ“).
Na základe odvolania povinného uznesením sudcu okresného súdu č. k.
23 Er 475/2010 226 z 11. mája 2015 bola prvým výrokom pripustená zmena v osobe
súdneho exekútora a druhým výrokom sa nepripustila zmena účastníka na strane povinného.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 29. mája 2015.
Podľa právneho názoru sťažovateľky druhým výrokom uznesenia došlo k porušeniu
označených základných práv podľa ústavy a listiny.
Uznesením Mestského zastupiteľstva mesta (ďalej len „zastupiteľstvo“)
sp. zn. 253/2013 MsZ z 11. decembra 2013 došlo k zrušeniu povinného, pričom obsahom
uznesenia je aj prechod jeho práv a povinností, a to pohľadávok podľa účtovnej evidencie ku
dňu zániku povinného, ako aj záväzkov vyplývajúcich z účtovnej závierky ku dňu zániku
povinného s tým, že práva a záväzky prešli na Kultúrne centrum a múzeum Andreja
Sládkoviča v (ďalej len „kultúrne centrum“).
Sťažovateľka ďalej uviedla, že v čase prijatia uznesenia o zrušení povinného
prebiehalo v prospech sťažovateľky voči povinnému už spomínané exekučné konanie. Preto
povinný a rovnako aj jeho zriaďovateľ mali nepochybne vedomosť o judikovanom záväzku
povinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie bolo predmetom exekúcie.
2
V zmysle § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej
správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rozpočtových pravidlách“) ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej
organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí
termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré
prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká
zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne
nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.
Uvedené podľa sťažovateľky znamená, že v prípade, ak dôjde k zániku príspevkovej
alebo rozpočtovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím, dáva zákon
zriaďovateľovi týchto organizácií právomoc rozhodnúť, ktoré konkrétne záväzky prejdú na
právneho nástupcu týchto organizácií. Dôsledkom prijatia uznesenia o zrušení povinného
bol jeho zánik (strata jeho subjektivity). V uznesení o zrušení povinného zriaďovateľ
v rámci svojej právomoci vyplývajúcej z citovaného ustanovenia § 21 ods. 13 zákona
o rozpočtových pravidlách určil a špecifikoval záväzky, ktoré prechádzajú z povinného na
kultúrne centrum. Tieto záväzky boli špecifikované tak, že vyplývali z účtovnej závierky
ku dňu zániku povinného, pričom boli uvedené v prílohe č. 2 uznesenia o zrušení
povinného. Záväzok povinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie je predmetom
exekúcie, však z účtovnej závierky povinného pre rok 2013 nevyplýva a nie je uvedený ani
v prílohe č. 2 uznesenia o zrušení povinného.
S poukazom na uvedené skutočnosti predmetný záväzok podľa sťažovateľky prešiel
z povinného na zriaďovateľa. Inými slovami, záväzok povinného tvoriaci predmet exekúcie
neprešiel na kultúrne centrum.
Podľa názoru sťažovateľky okresný súd bez zohľadnenia skutkového stavu pristúpil k
striktne formalistickému výkladu ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových
pravidlách, pričom tým poprel jeho elementárny účel a zmysel. Účelom a zmyslom tohto
ustanovenia je nepochybne inter alia ochrana veriteľov zanikajúcej rozpočtovej alebo
príspevkovej organizácie. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplývajú z pohľadu
veriteľa podľa sťažovateľky dve možné situácie.
Prvou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zanikne
a zriaďovateľ vymedzí v rámci rozhodnutia o zrušení organizácie záväzky, ktoré
prechádzajú na právneho nástupcu. V tomto prípade je zrejmé, že veriteľ má v ďalšom právo
vymáhať svoju judikovanú pohľadávku u právneho nástupcu zaniknutej rozpočtovej alebo
príspevkovej organizácie. Treba však povedať, že v danom prípade takáto situácia nenastala,
keďže v rámci uznesenia o zrušení povinného nebol žiadnym spôsobom vymedzený nijaký
záväzok voči sťažovateľke, hoci išlo o záväzok judikovaný.
Druhou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zanikne
a zriaďovateľ nevymedzí v uznesení o zrušení organizácie záväzky, ktoré prechádzajú na
právneho nástupcu. V tomto prípade prechádzajú tieto záväzky na zriaďovateľa.
Podľa sťažovateľky je zrejmé, že nemôže nastať situácia, v ktorej jednak zriaďovateľ
nevymedzí určitý konkrétny záväzok, ktorý prechádza na právneho nástupcu, a jednak sám
nie je za splnenie tohto záväzku zodpovedný. Takýto nezákonný absurdný stav by
znamenal, že zriaďovateľ by v rozhodnutí nevymedzil nikdy žiadny záväzok.
Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách došlo podľa
sťažovateľky v dôsledku prílišného formalizmu k absolútnemu popretiu zmyslu a účelu
tohto ustanovenia. Ak by bolo toto ustanovenie vykladané tak, ako to urobil okresný súd,
dochádzalo by k situácii, v ktorej by príspevková organizácia mohla na seba kumulovať
záväzky donekonečna bez povinnosti plniť ich, resp. išlo by iba o formálnu povinnosť, ale
záväzky by boli de facto nevymožiteľné. Stačilo by totiž, aby zriaďovateľ zrušil príspevkovú
organizáciu s ustanovením právneho nástupcu v podobe rozpočtovej organizácie, pri ktorej
podľa zákona o rozpočtových pravidlách neexistuje rozpočtový, resp. sankčný
mechanizmus. Takýto výklad by spôsoboval, že aj judikované pohľadávky by sa stali
prakticky nevymožiteľnými. Je nepredstaviteľné, aby zákonodarca, ktorý priznal určitej
pohľadávke v rámci ním upraveného procesného postupu vymožiteľnosť, by následne prijal
4
normu, ktorou by ju znegoval. Navyše podľa tohto výkladu by v uznesení o zrušení ani
nemusel špecifikovať žiadne záväzky (napriek tomu, že mu takúto povinnosť zákon
výslovne dáva), t. j. zákonnej povinnosti zriaďovateľa špecifikovať v uznesení o zrušení
organizácie záväzky, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, by chýbal akýkoľvek zmysel.
Sťažovateľka je toho názoru, že druhý výrok uznesenia okresného súdu je arbitrárny a
ústavne neudržateľný, keďže nie je náležite odôvodnený a nespĺňa ani požiadavky kladené
na spravodlivý súdny proces. Okresný súd aplikoval právnu normu v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti a spôsobom, ktorý popiera jej elementárny účel a zmysel.
Spôsobil tým de facto absolútnu nevymožiteľnosť judikovanej pohľadávky.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Druhým výrokom Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23 Er/475/2010 226
zo dňa 11.05.2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu
a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR,
a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd .
2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. 23Er/475/2010 226 zo dňa
11.05.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania
titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 31a Zákona
o Ústavnom súde. Okresný súd Zvolen je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia
Sťažovateľa.“
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 475/2010 226 z 11. mája 2015 vyplýva, že sa
pripustila zmena v osobe súdneho exekútora a nepripustila sa zmena účastníka na strane
povinného. Okresný súd citoval okrem iného ustanovenie § 21 ods. 13 zákona
o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo
príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí
v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práv
a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová
organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková
organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom
bezprostredne nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. Podľa názoru okresného súdu treba mať za preukázané, že dňom
31. decembra 2013 došlo k zániku povinného jeho zlúčením s právnym nástupcom, čím po
začatí exekučného konania nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu
alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na právneho nástupcu
pôvodného povinného. Z výpisu z uznesenia zastupiteľstva z 11. decembra 2013 vyplýva, že
zriaďovateľ zrušuje povinného zlúčením s právnym nástupcom (kultúrnym centrom)
s účinnosťou od 1. januára 2014. Týmto dňom prechádzajú na kultúrne centrum ako na
právneho nástupcu všetky práva a povinnosti zrušenej organizácie (povinného), pričom
podľa názoru okresného súdu skutočnosť, či sa namietaná pohľadávka nachádzala v účtovnej
evidencii a účtovnej uzávierke ku dňu zániku povinného, alebo nie, nemá za následok, že
táto prechádza na zriaďovateľa povinného. V zmysle § 21 ods. 13 in fine zákona o
rozpočtových pravidlách práva a povinnosti povinného prechádzajú na zriaďovateľa výlučne
vtedy, ak príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu. V tomto prípade
však povinný nezanikol zrušením bez právneho nástupcu, ale k zrušeniu došlo zlúčením.
Preto v zmysle zákona práva a povinnosti nemohli prejsť na zriaďovateľa. Potom aj otázka,
či zriaďovateľ vychádzal zo správneho alebo nesprávneho účtovníctva povinného, je v
tomto smere irelevantná. Zlúčením došlo k prechodu celého imania na nástupnícky subjekt
a v takom prípade zákon neumožňuje prechod záväzkov na zriaďovateľa. Preto nebolo
možné vyhovieť návrhu sťažovateľky na zmenu povinného, teda na pripustenie zmeny
účastníka konania na strane povinného.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
6
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého treba ustanovenie § 21
ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách vykladať tak, že pri zrušení rozpočtovej alebo
príspevkovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím je v právomoci
zriaďovateľa rozhodnúť, ktoré práva a záväzky zrušenej organizácie prechádzajú na
právneho nástupcu, pričom všetky ostatné práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa.
Naproti tomu okresný súd vykladá uvedené ustanovenie tak, že všetky práva
a záväzky zrušenej organizácie prechádzajú v uvedenom prípade na právneho nástupcu bez
ohľadu na to, či sú, alebo nie sú uvedené v účtovnej evidencii a účtovnej závierke zrušenej
organizácie. K prechodu práv a záväzkov na zriaďovateľa dochádza totiž podľa názoru
okresného súdu iba vtedy, ak sa organizácia zrušuje bez právneho nástupcu.
Sťažovateľka označuje výklad citovaného ustanovenia zo strany okresného súdu za
formalistický, avšak inak konkrétne nijako nevysvetľuje, prečo má byť zákonný text
vykladaný tak, ako to tvrdí ona. Týmto výkladom dochádza podľa nej k absolútnemu
popretiu zmyslu a účelu tohto ustanovenia.
Podľa názoru ústavného súdu treba výklad ustanovenia § 21 ods. 13 zákona
o rozpočtových pravidlách zastávaný okresným súdom považovať za presvedčivo
8
zdôvodnený a ústavne konformný. Ide o doslovný výklad uvedeného ustanovenia. Výklad
sťažovateľky, podľa ktorého zákonnú dispozíciu „zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín,
vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré
prechádzajú na právneho nástupcu, ktorý môže byť len rozpočtová organizácia alebo
príspevková organizácia“, treba chápať tak, že zriaďovateľ si môže vybrať, ktoré práva
a záväzky určí v rozhodnutí za také, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, pričom
ostatné práva a záväzky prejdú na zriaďovateľa, je nekonzistentný a nelogický, pretože
záver o prechode ostatných práv a záväzkov na zriaďovateľa nemá oporu v zákone. Ako na
to totiž správne poukazuje okresný súd, práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa iba
vtedy, ak organizácia zanikne bez právneho nástupcu. Výklad okresného súdu poskytuje
podľa názoru ústavného súdu dostatočnú ochranu veriteľovi.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že v zmysle právneho názoru vysloveného
okresným súdom sťažovateľke nič nebráni viesť exekúciu proti kultúrnemu centru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015