Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 546/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, , zastúpenej advokátom

JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS,

Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , ako aj Listiny základných práv a slobôd

uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 11. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 11. mája 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

28. júla 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

je sťažovateľka v postavení oprávnenej a v postavení povinného bolo

Mestské kultúrne stredisko (ďalej len „povinný“).

Na návrh sťažovateľky uznesením okresného súdu č. k.

z 31. októbra 2014 (vydaným vyššou súdnou úradníčkou) bola pripustená zmena v osobe

súdneho exekútora a okrem toho bola pripustená zmena účastníka na strane povinného tak,

že namiesto povinného vstúpilo do konania mesto ako nový povinný (ďalej len

„zriaďovateľ“).

Na základe odvolania povinného uznesením sudcu okresného súdu č. k.

226 z 11. mája 2015 bola prvým výrokom pripustená zmena v osobe

súdneho exekútora a druhým výrokom sa nepripustila zmena účastníka na strane povinného.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 29. mája 2015.

Podľa právneho názoru sťažovateľky druhým výrokom uznesenia došlo k porušeniu

označených základných práv podľa a listiny.

Uznesením Mestského zastupiteľstva mesta (ďalej len „zastupiteľstvo“)

sp. zn. 253/2013 MsZ z 11. decembra 2013 došlo k zrušeniu povinného, pričom obsahom

uznesenia je aj prechod jeho práv a povinností, a to pohľadávok podľa účtovnej evidencie ku

dňu zániku povinného, ako aj záväzkov vyplývajúcich z účtovnej závierky ku dňu zániku

povinného s tým, že práva a záväzky prešli na Kultúrne centrum a múzeum Andreja

Sládkoviča v (ďalej len „kultúrne centrum“).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že v čase prijatia uznesenia o zrušení povinného

prebiehalo v prospech sťažovateľky voči povinnému už spomínané exekučné konanie. Preto

povinný a rovnako aj jeho zriaďovateľ mali nepochybne vedomosť o judikovanom záväzku

povinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie bolo predmetom exekúcie.

2

V zmysle o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rozpočtových pravidlách“) ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej

organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí

termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré

prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo

príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká

zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne

nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.

Uvedené podľa sťažovateľky znamená, že v prípade, ak dôjde k zániku príspevkovej

alebo rozpočtovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím, dáva zákon

zriaďovateľovi týchto organizácií právomoc rozhodnúť, ktoré konkrétne záväzky prejdú na

právneho nástupcu týchto organizácií. Dôsledkom prijatia uznesenia o zrušení povinného

bol jeho zánik (strata jeho subjektivity). V uznesení o zrušení povinného zriaďovateľ

v rámci svojej právomoci vyplývajúcej z citovaného ustanovenia § 21 ods. 13 zákona

o rozpočtových pravidlách určil a špecifikoval záväzky, ktoré prechádzajú z povinného na

kultúrne centrum. Tieto záväzky boli špecifikované tak, že vyplývali z účtovnej závierky

ku dňu zániku povinného, pričom boli uvedené v prílohe č. 2 uznesenia o zrušení

povinného. Záväzok povinného voči sťažovateľke, ktorého vymoženie je predmetom

exekúcie, však z účtovnej závierky povinného pre rok 2013 nevyplýva a nie je uvedený ani

v prílohe č. 2 uznesenia o zrušení povinného.

S poukazom na uvedené skutočnosti predmetný záväzok podľa sťažovateľky prešiel

z povinného na zriaďovateľa. Inými slovami, záväzok povinného tvoriaci predmet exekúcie

neprešiel na kultúrne centrum.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd bez zohľadnenia skutkového stavu pristúpil k

striktne formalistickému výkladu ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových

pravidlách, pričom tým poprel jeho elementárny účel a zmysel. Účelom a zmyslom tohto

ustanovenia je nepochybne inter alia ochrana veriteľov zanikajúcej rozpočtovej alebo

príspevkovej organizácie. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplývajú z pohľadu

veriteľa podľa sťažovateľky dve možné situácie.

Prvou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zanikne

a zriaďovateľ vymedzí v rámci rozhodnutia o zrušení organizácie záväzky, ktoré

prechádzajú na právneho nástupcu. V tomto prípade je zrejmé, že veriteľ má v ďalšom právo

vymáhať svoju judikovanú pohľadávku u právneho nástupcu zaniknutej rozpočtovej alebo

príspevkovej organizácie. Treba však povedať, že v danom prípade takáto situácia nenastala,

keďže v rámci uznesenia o zrušení povinného nebol žiadnym spôsobom vymedzený nijaký

záväzok voči sťažovateľke, hoci išlo o záväzok judikovaný.

Druhou situáciou je, keď rozpočtová alebo príspevková organizácia zanikne

a zriaďovateľ nevymedzí v uznesení o zrušení organizácie záväzky, ktoré prechádzajú na

právneho nástupcu. V tomto prípade prechádzajú tieto záväzky na zriaďovateľa.

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že nemôže nastať situácia, v ktorej jednak zriaďovateľ

nevymedzí určitý konkrétny záväzok, ktorý prechádza na právneho nástupcu, a jednak sám

nie je za splnenie tohto záväzku zodpovedný. Takýto nezákonný absurdný stav by

znamenal, že zriaďovateľ by v rozhodnutí nevymedzil nikdy žiadny záväzok.

Pri výklade ustanovenia § 21 ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách došlo podľa

sťažovateľky v dôsledku prílišného formalizmu k absolútnemu popretiu zmyslu a účelu

tohto ustanovenia. Ak by bolo toto ustanovenie vykladané tak, ako to urobil okresný súd,

dochádzalo by k situácii, v ktorej by príspevková organizácia mohla na seba kumulovať

záväzky donekonečna bez povinnosti plniť ich, resp. išlo by iba o formálnu povinnosť, ale

záväzky by boli de facto nevymožiteľné. Stačilo by totiž, aby zriaďovateľ zrušil príspevkovú

organizáciu s ustanovením právneho nástupcu v podobe rozpočtovej organizácie, pri ktorej

podľa zákona o rozpočtových pravidlách neexistuje rozpočtový, resp. sankčný

mechanizmus. Takýto výklad by spôsoboval, že aj judikované pohľadávky by sa stali

prakticky nevymožiteľnými. Je nepredstaviteľné, aby zákonodarca, ktorý priznal určitej

pohľadávke v rámci ním upraveného procesného postupu vymožiteľnosť, by následne prijal

4

normu, ktorou by ju znegoval. Navyše podľa tohto výkladu by v uznesení o zrušení ani

nemusel špecifikovať žiadne záväzky (napriek tomu, že mu takúto povinnosť zákon

výslovne dáva), t. j. zákonnej povinnosti zriaďovateľa špecifikovať v uznesení o zrušení

organizácie záväzky, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, by chýbal akýkoľvek zmysel.

Sťažovateľka je toho názoru, že druhý výrok uznesenia okresného súdu je arbitrárny a

ústavne neudržateľný, keďže nie je náležite odôvodnený a nespĺňa ani požiadavky kladené

na spravodlivý súdny proces. Okresný súd aplikoval právnu normu v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti a spôsobom, ktorý popiera jej elementárny účel a zmysel.

Spôsobil tým de facto absolútnu nevymožiteľnosť judikovanej pohľadávky.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Druhým výrokom Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn.

zo dňa 11.05.2015 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu

a vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 SR,

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd .

2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Zvolen sp. zn. zo dňa

11.05.2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 31a Zákona

o Ústavnom súde. Okresný súd Zvolen je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia

Sťažovateľa.“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. z 11. mája 2015 vyplýva, že sa

pripustila zmena v osobe súdneho exekútora a nepripustila sa zmena účastníka na strane

povinného. Okresný súd citoval okrem iného ustanovenie § 21 ods. 13 zákona

o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo

príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí

v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práv

a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová

organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková

organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom

bezprostredne nasledujúcim po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon

neustanovuje inak. Podľa názoru okresného súdu treba mať za preukázané, že dňom

31. decembra 2013 došlo k zániku povinného jeho zlúčením s právnym nástupcom, čím po

začatí exekučného konania nastali skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu

alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu na právneho nástupcu

pôvodného povinného. Z výpisu z uznesenia zastupiteľstva z 11. decembra 2013 vyplýva, že

zriaďovateľ zrušuje povinného zlúčením s právnym nástupcom (kultúrnym centrom)

s účinnosťou od 1. januára 2014. Týmto dňom prechádzajú na kultúrne centrum ako na

právneho nástupcu všetky práva a povinnosti zrušenej organizácie (povinného), pričom

podľa názoru okresného súdu skutočnosť, či sa namietaná pohľadávka nachádzala v účtovnej

evidencii a účtovnej uzávierke ku dňu zániku povinného, alebo nie, nemá za následok, že

táto prechádza na zriaďovateľa povinného. V zmysle § 21 ods. 13 in fine zákona o

rozpočtových pravidlách práva a povinnosti povinného prechádzajú na zriaďovateľa výlučne

vtedy, ak príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu. V tomto prípade

však povinný nezanikol zrušením bez právneho nástupcu, ale k zrušeniu došlo zlúčením.

Preto v zmysle zákona práva a povinnosti nemohli prejsť na zriaďovateľa. Potom aj otázka,

či zriaďovateľ vychádzal zo správneho alebo nesprávneho účtovníctva povinného, je v

tomto smere irelevantná. Zlúčením došlo k prechodu celého imania na nástupnícky subjekt

a v takom prípade zákon neumožňuje prechod záväzkov na zriaďovateľa. Preto nebolo

možné vyhovieť návrhu sťažovateľky na zmenu povinného, teda na pripustenie zmeny

účastníka konania na strane povinného.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

6

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Jadrom sťažnosti je právny názor sťažovateľky, podľa ktorého treba ustanovenie § 21

ods. 13 zákona o rozpočtových pravidlách vykladať tak, že pri zrušení rozpočtovej alebo

príspevkovej organizácie rozdelením, zlúčením alebo splynutím je v právomoci

zriaďovateľa rozhodnúť, ktoré práva a záväzky zrušenej organizácie prechádzajú na

právneho nástupcu, pričom všetky ostatné práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa.

Naproti tomu okresný súd vykladá uvedené ustanovenie tak, že všetky práva

a záväzky zrušenej organizácie prechádzajú v uvedenom prípade na právneho nástupcu bez

ohľadu na to, či sú, alebo nie sú uvedené v účtovnej evidencii a účtovnej závierke zrušenej

organizácie. K prechodu práv a záväzkov na zriaďovateľa dochádza totiž podľa názoru

okresného súdu iba vtedy, ak sa organizácia zrušuje bez právneho nástupcu.

Sťažovateľka označuje výklad citovaného ustanovenia zo strany okresného súdu za

formalistický, avšak inak konkrétne nijako nevysvetľuje, prečo má byť zákonný text

vykladaný tak, ako to tvrdí ona. Týmto výkladom dochádza podľa nej k absolútnemu

popretiu zmyslu a účelu tohto ustanovenia.

Podľa názoru ústavného súdu treba výklad ustanovenia § 21 ods. 13 zákona

o rozpočtových pravidlách zastávaný okresným súdom považovať za presvedčivo

8

zdôvodnený a ústavne konformný. Ide o doslovný výklad uvedeného ustanovenia. Výklad

sťažovateľky, podľa ktorého zákonnú dispozíciu „zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín,

vecné a finančné vymedzenie majetku, vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré

prechádzajú na právneho nástupcu, ktorý môže byť len rozpočtová organizácia alebo

príspevková organizácia“, treba chápať tak, že zriaďovateľ si môže vybrať, ktoré práva

a záväzky určí v rozhodnutí za také, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, pričom

ostatné práva a záväzky prejdú na zriaďovateľa, je nekonzistentný a nelogický, pretože

záver o prechode ostatných práv a záväzkov na zriaďovateľa nemá oporu v zákone. Ako na

to totiž správne poukazuje okresný súd, práva a záväzky prechádzajú na zriaďovateľa iba

vtedy, ak organizácia zanikne bez právneho nástupcu. Výklad okresného súdu poskytuje

podľa názoru ústavného súdu dostatočnú ochranu veriteľovi.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že v zmysle právneho názoru vysloveného

okresným súdom sťažovateľke nič nebráni viesť exekúciu proti kultúrnemu centru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015