Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 192/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

a a 3 v súvislosti s , 2 a 3 a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. zo 17. februára 2014

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 4. novembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 v súvislosti s , 2 a 3 a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj

„okresný súd“) sp. zn. zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. zo 4. novembra 2015.

2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ vystupoval

v pozícii odporcu (žalovaného) v rámci občianskoprávneho súdneho konania vedeného pred

Okresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn. , v ktorom sa navrhovatelia

(žalobcovia) domáhali určenia priebehu hranice pozemkov. Rozsudkom sp. zn.

zo 17. februára 2014 okresný súd rozhodol, že: «Súd určuje, že hranica medzi pozemkami

parcelou KNC č. 5 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.142 m2, zapísanou na

a parcelou KNC č. 3 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.178 m2 , zapísanou

na k. ú. prebieha lomovými bodmi 125, 124, 76, 117, 119,

120, 50, 66, 97, 121 a 33, ktoré sú vyznačené na vytyčovacom náčrte znalkyne

zo dňa 19. 08. 2013, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 11/2012 b a ktorý

je súčasťou tohto rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.».

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský

súd v Trenčíne rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2015

potvrdil sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu.

3. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa sťažovateľa k porušeniu

ním označených práv došlo predovšetkým v dôsledku arbitrárnosti ním napádaných

rozhodnutí, nerešpektovaním ustanovení a iných zákonných

ustanovení konajúcimi súdmi, ako aj tým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatí

sudcovia.

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti (s. 59) taktiež uvádza:

„Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa

04. novembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 28. decembra 2015. Do podania

tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté o jeho

dovolaní, a teda či vôbec dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného

touto ústavnou sťažnosťou.

Predmetnú ústavnú sťažnosť sťažovateľ podáva s týmto vedomím ako aj zároveň

s vedomím dvojmesačnej lehoty podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. V tejto

súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby

nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť

podaného dovolania sťažovateľom.“

5. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 04. novembra 2015

a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa 17. februára 2014

porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti

s , 2 a 3 SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k.

zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská

Bystrica č. k. zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.

4. Základne právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníckeho

práva podľa a 4 SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica

č. k. zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.

5. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu osobnej cti

a dobrej povesti a na ochranu mena podľa SR rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného

súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa 17. februára 2014 p o r u š e n é bolo.

6. Prikazuje sa obnoviť stav pred porušením uložením povinnosti pozemok oplotiť

a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základných práv.

7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. zo dňa 04. novembra

2014 a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa 17. februára

2014 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Považská Bystrica vracia na ďalšia konanie.

8. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi majetkovú ujmu vo výške

2.314,96,- eur (slovom dvetisíc tristoštrnásť eur a deväťdesiat šesť centov) na účet

sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.

9. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 96.000,- eur (slovom deväťtiesiatšesťtisíc eur) na účet sťažovateľa SK65 7500

0000 0000 1163 0243.

10. Krajský súd v Trenčíne je p o v i n ý uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15

dní od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

10. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20

ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu sa. zn.

zo 17. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 4. novembra

2015, pričom podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo predovšetkým

v dôsledku arbitrárnosti ním napádaných rozhodnutí, nerešpektovaním ustanovení

a iných zákonných ustanovení konajúcimi súdmi, ako aj

tým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatí sudcovia.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti zároveň uvádza, že v predmetnej veci podal aj

dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to

28. decembra 2015, pričom o tomto dovolaní nebolo zatiaľ rozhodnuté. Napriek podanému

dovolaniu sťažovateľ zároveň využil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv i na

ústavnom súde. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ústavnú sťažnosť „podáva z dôvodu

opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú

neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.

12. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa , pričom v rámci

tohto preskúmania zistil, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

14. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Uplatnenie princípu

subsidiarity tak vylučuje duplicitu v rozhodovaní pri poskytovaní ochrany základným

právam alebo slobodám.

16. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

17. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 17. februára 2014 a rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2015 z hľadiska rešpektovania práv označených sťažovateľom, v dôsledku

namietaného porušenia ktorých sa domáha v konaní pred ústavným súdom a zároveň aj

podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaných rozhodnutí a vrátenia veci na

ďalšie konanie.

18. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu

pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte

predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa . V okolnostiach

daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu

v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať

sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány

verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť.

19. Sťažovateľ je povinný pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať všetky

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa

osobitných právnych predpisov. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu

dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a nebol pri ich uplatnení úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre

namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Sťažovateľ

nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na

výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od

súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je

kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná

logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných

práv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Pritom podľa judikatúry ústavného súdu

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

verejnej moci.

20. Vychádzajúc z už uvedeného, možno zhrnúť, že

a) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným súdom,

ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z nemá

právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol

prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,

b) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa krajským súdom,

ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z nemá

právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže sťažovateľ proti

tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

pričom v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti podľa má ústavný súd právomoc prerokovať takúto

sťažnosť až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní.

21. V nadväznosti na požiadavku vyčerpania všetkých právnych prostriedkov

(opravných prostriedkov) v systéme všeobecného súdnictva ústavný súd v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007

vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/0412, alebo rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54).

Argumentácia sťažovateľa o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o dovolaní, „aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie

vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“, nie je preto odôvodnená

a opodstatnená.

22. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou sťažovateľa meritórne

nezaoberal, ale ju v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavku

materiálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu bol

dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa

– k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľa advokátom, sťažovateľ k sťažnosti len pripojil fotokópiu žiadosti

o poskytnutie právnej pomoci, ktorú podal Centru právnej pomoci.

Ústavný súd sťažovateľa nevyzýval, aby oznámil, či mu bol Centrom právnej pomoci

ustanovený advokát, keďže otázka právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom nemá

žiaden vplyv na záver ústavného súdu, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Inak povedané, to, či sťažovateľovi bol Centrom právnej pomoci ustanovený

advokát, nič nemení na skutočnosti, že vo svojej právnej veci sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav

„dvojkoľajnosti konania“, čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty ústavne aprobovateľné.

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016