Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 192/2016
PDF · 190.3 KB
No categories available
III. ÚS 192/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj
„okresný súd“) sp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015.
2. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ vystupoval
v pozícii odporcu (žalovaného) v rámci občianskoprávneho súdneho konania vedeného pred
Okresným súdom Považská Bystrica pod sp. zn. 6 C 55/2009, v ktorom sa navrhovatelia
(žalobcovia) domáhali určenia priebehu hranice pozemkov. Rozsudkom sp. zn. 6 C 55/2009
zo 17. februára 2014 okresný súd rozhodol, že: «Súd určuje, že hranica medzi pozemkami
parcelou KNC č. 5 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.142 m2, zapísanou na
a parcelou KNC č. 3 „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 1.178 m2 , zapísanou
na k. ú. prebieha lomovými bodmi 125, 124, 76, 117, 119,
120, 50, 66, 97, 121 a 33, ktoré sú vyznačené na vytyčovacom náčrte znalkyne
zo dňa 19. 08. 2013, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 11/2012 b a ktorý
je súčasťou tohto rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodne samostatným uznesením
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.».
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom Krajský
súd v Trenčíne rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra 2015
potvrdil sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu.
3. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno zhrnúť, že podľa sťažovateľa k porušeniu
ním označených práv došlo predovšetkým v dôsledku arbitrárnosti ním napádaných
rozhodnutí, nerešpektovaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonných
ustanovení konajúcimi súdmi, ako aj tým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatí
sudcovia.
4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti (s. 59) taktiež uvádza:
„Proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 626/2014 zo dňa
04. novembra 2015 podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 28. decembra 2015. Do podania
tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté o jeho
dovolaní, a teda či vôbec dovolací súd pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného
touto ústavnou sťažnosťou.
Predmetnú ústavnú sťažnosť sťažovateľ podáva s týmto vedomím ako aj zároveň
s vedomím dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. V tejto
súvislosti sťažovateľ poznamenáva, že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby
nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť
podaného dovolania sťažovateľom.“
5. V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015
a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014
porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti
s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 626/2014
zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica č. k.
6 C 55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská
Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
4. Základne právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníckeho
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.
17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica
č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 porušené bolo.
5. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu osobnej cti
a dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra 2015 a rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára 2014 p o r u š e n é bolo.
6. Prikazuje sa obnoviť stav pred porušením uložením povinnosti pozemok oplotiť
a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základných práv.
7. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17Co/626/2014 zo dňa 04. novembra
2014 a rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 6C/55/2009 zo dňa 17. februára
2014 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Považská Bystrica vracia na ďalšia konanie.
8. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi majetkovú ujmu vo výške
2.314,96,- eur (slovom dvetisíc tristoštrnásť eur a deväťdesiat šesť centov) na účet
sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.
9. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 96.000,- eur (slovom deväťtiesiatšesťtisíc eur) na účet sťažovateľa SK65 7500
0000 0000 1163 0243.
10. Krajský súd v Trenčíne je p o v i n ý uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15
dní od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa SK65 7500 0000 0000 1163 0243.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 v súvislosti s čl. 12 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom okresného súdu sa. zn. 6 C 55/2009
zo 17. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 626/2014 zo 4. novembra
2015, pričom podľa sťažovateľa k porušeniu ním označených práv došlo predovšetkým
v dôsledku arbitrárnosti ním napádaných rozhodnutí, nerešpektovaním ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonných ustanovení konajúcimi súdmi, ako aj
tým, že v predmetnej veci nerozhodovali nezaujatí sudcovia.
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti zároveň uvádza, že v predmetnej veci podal aj
dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to
28. decembra 2015, pričom o tomto dovolaní nebolo zatiaľ rozhodnuté. Napriek podanému
dovolaniu sťažovateľ zároveň využil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv i na
ústavnom súde. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že ústavnú sťažnosť „podáva z dôvodu
opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú
neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“.
12. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom v rámci
tohto preskúmania zistil, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu. Uvedené ústavný súd odôvodňuje takto:
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
15. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Uplatnenie princípu
subsidiarity tak vylučuje duplicitu v rozhodovaní pri poskytovaní ochrany základným
právam alebo slobodám.
16. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
17. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozsudku okresného súdu
sp. zn. 6 C 55/2009 zo 17. februára 2014 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co 626/2014
zo 4. novembra 2015 z hľadiska rešpektovania práv označených sťažovateľom, v dôsledku
namietaného porušenia ktorých sa domáha v konaní pred ústavným súdom a zároveň aj
podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaných rozhodnutí a vrátenia veci na
ďalšie konanie.
18. V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu
pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej právnej veci dovolanie ešte
predtým, ako doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach
daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať
sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány
verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd
napraviť.
19. Sťažovateľ je povinný pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať všetky
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa
osobitných právnych predpisov. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu
dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody
a nebol pri ich uplatnení úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre
namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Sťažovateľ
nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na
výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od
súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je
kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná
logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných
práv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Pritom podľa judikatúry ústavného súdu
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na
použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená
jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
verejnej moci.
20. Vychádzajúc z už uvedeného, možno zhrnúť, že
a) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa okresným súdom,
ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá
právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol
prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľ aj využil,
b) pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa krajským súdom,
ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá
právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže sťažovateľ proti
tomuto rozhodnutiu krajského súdu podal mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
pričom v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne
podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy má ústavný súd právomoc prerokovať takúto
sťažnosť až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní.
21. V nadväznosti na požiadavku vyčerpania všetkých právnych prostriedkov
(opravných prostriedkov) v systéme všeobecného súdnictva ústavný súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007
vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/0412, alebo rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54).
Argumentácia sťažovateľa o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o dovolaní, „aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie
vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania sťažovateľom“, nie je preto odôvodnená
a opodstatnená.
22. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou sťažovateľa meritórne
nezaoberal, ale ju v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavku
materiálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu bol
dôvod na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde – k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľa advokátom, sťažovateľ k sťažnosti len pripojil fotokópiu žiadosti
o poskytnutie právnej pomoci, ktorú podal Centru právnej pomoci.
Ústavný súd sťažovateľa nevyzýval, aby oznámil, či mu bol Centrom právnej pomoci
ustanovený advokát, keďže otázka právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom nemá
žiaden vplyv na záver ústavného súdu, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Inak povedané, to, či sťažovateľovi bol Centrom právnej pomoci ustanovený
advokát, nič nemení na skutočnosti, že vo svojej právnej veci sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav
„dvojkoľajnosti konania“, čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty ústavne aprobovateľné.
24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2016