Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d83/395513.f35d90.pdf
PDF · 124.88 KB
No categories available
2To/3/2007
N a j v y š š í s ú d 2 To 3/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obţalovanému P. G.,
pre trestný čin vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. na verejnom
zasadnutí 03. mája 2007 v Bratislave, o odvolaní obţalovaného P. G. proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júna 2006, sp. zn.
5 T 1/05 rozhodol
t a k t o:
Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006 sa odvolanie
obţalovaného P. G. z a m i e t a.
O d ô v o d n en i e:
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júna 2006, sp. zn.
5 T 1/05 bol obţalovaný P. G. uznaný za vinného v bode 1/ trestným činom vraţdy
podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v znení zák. č. 248/1994 Z.z. a v bode
2/ trestným činom vraţdy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v znení zák. č.
237/2002 Z.z. na tom skutkovom základe, ţe
1/ v presne nezistenej dobe, pravdepodobne 11. januára 1995 asi 50 m
za záhradou rodinného domu na N. S. č. X. v S., v úmysle usmrtiť V. S., nar. X.. J.
X., tohto viackrát bodol motýlikovým noţom s dĺţkou čepele cca 10 – 15 cm do
oblasti brucha, hrudníka a chrbta, čím mu
spôsobil zranenia, ktorým na mieste podľahol a následne spolu s V. G., nar. X.. S.
X., tam vykopali jamu, vloţili do nej telo V. S. a zahrabali.
Tohto konania sa dopustil po tom, čo bol rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp. zn. 2 T 5/92 z 26. marca 1992 uznaný vinným z trestného činu
vraţdy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a iné, za čo mu bol uloţený trest odňatia slobody
v trvaní štyroch rokov, so zaradením pre výkon trestu v nápravnovýchovnom ústave
pre mladistvých, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený Okresným súdom
v Martine, sp. zn. Pp 131/94 dňa 09. júna 1994 a bola určená skúšobná doba v trvaní
štyroch rokov, pričom výkon zvyšku trestu mu bol nariadený 02. januára 1996,
2/ v presne nezistenej dobe pravdepodobne 25. júla 2002 v lesnom poraste
v katastri turistickej oblasti Š., okres B., v úmysle usmrtiť Ľ. T., nar. X.. J. X., pod
vplyvom alkoholu, tomu z perkusného revolveru – 6 výstrelového, zn. LLIPIETTA,
talianskej výroby, kalibru 44 mm, výrobného čísla R., z tesnej blízkosti vystrelil jednu
ranu do oblasti jeho krku a druhú ranu do oblasti jeho hlavy, čím mu spôsobil
zranenia, ktorým na mieste podľahol a následne s V. G., nar. X.. S. X., tam vykopali
jamu, vloţili do nej telo Ľ. T. a jamu zahrabali, tohto konania sa dopustil po tom, čo
bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2 T 5/92
z 26. marca 1992, uznaný vinným z trestného činu vraţdy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák.
a iné, za čo mu bol uloţený trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, so zara-
dením pre výkon trestu v nápravnovýchovnom ústave pre mladistvých, z výkonu
ktorého bol podmienečne prepustený Okresným súdom v Martine, sp. zn. Pp 131/94
dňa 09. júna 1994 a bola mu určená skúšobná doba v trvaní štyroch rokov, pričom
výkon zvyšku trestu mu bol nariadený 02. januára 1996.
Za to bol odsúdený za skutky pod bodmi 1/ a 2/ podľa § 219 ods. 2 Tr. zák.
v znení zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov s pouţitím § 29
ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a § 35 ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnkov na výnimočný trest odňatia slobody na doţivotie, pričom tento trest
je trestom súhrnným vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/.
Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol zaradený na výkon trestu odňatia
slobody do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Zároveň bol zrušený výrok o treste z rozsudku Okresného súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 2 T 54/95 zo dňa 03. augusta 1995, ktorým bol obţalovanému
uloţený podľa § 247 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka
so zaradením do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny, ako aj všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. č. 300/2005 Z.z. v znení zák. č. 650/2005
Z.z. bol zhabaný 1 ks perkusný revolver zn. LLIPIETTA, kal. 44 mm, výr. č.
R. aj s príslušenstvom, pričom podľa § 83 ods. 2 Tr. zák. sa jeho vlastníkom stáva
štát.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. obţalovaný bol zaviazaný nahradiť M. G.
spôsobenú škodu 7 265 Sk a M. T. vo výške 7 225 Sk, pričom zo zvyškom na
náhradu škody boli obe poškodené podľa § 229 ods. 1 Tr. por. (správne malo byť
podľa § 229 ods. 2 Tr. por.) odkázané na konanie o veciach občianskoprávnych.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie obţa-
lovaný P. G. a to aj prostredníctvom svojej obhajkyne.
V písomných dôvodoch svojho odvolania poukázal predovšetkým na to,
ţe zo spáchania skutkov kladených mu za vinu sa necíti byť vinným. Celé trestné
stíhanie bolo zaloţené len na výpovedi svedka V. G., ktorý paradoxne „asistoval“ pri
oboch skutkoch, ale tým, ţe oznámil vec na polícii sa dostal do výhodného
postavenia.
Celé dokazovanie je tak poznačené bezvýhradnou dôverou v jeho výpoveď.
Pritom vo viacerých svojich výpovediach uvádzal rozdielne skutočnosti, či uţ ohľadne
spútania poškodeného S., vlastníctve motýlikového noţíka a o spôsobe jeho
napadnutia. Nebolo tieţ zisťované napriek jeho námietkam a ţiadostiam, aké bolo
počasie a terén v čase spáchania skutku, kto podhodil občiansky preukaz poško-
deného do dvora domu poškodeného, súd nevypočul svedka K. na otázku,
kde skončilo video, ktoré malo byť motívom činu a nebola preverená doba, kedy
mala zhorieť chatka, ktorej skelet komína mal vidieť svedok V. G. v čase vraţdy.
Pritom chatka podľa jeho vedomia zhorela v mesiaci február 1995 a skutok sa mal
stať 11. januára 1995.
Rovnako dôkazná situácia týkajúca sa skutku popísanom pod bodom 2/
obţaloby nesie znaky plnej dôvery vo výpoveď svedka V. G.. Pritom práve V. G.
vyzval v inkriminovaný deň poškodeného, aby išiel s nimi v aute. Boli zabezpečené
dôkazy, ţe tento svedok s poškodeným páchali trestnú činnosť aj mimo územia
republiky a dokonca on sám, tzn. obţalovaný, podával informácie polícii o páchaní
trestnej činnosti T.. Poškodený mal pritom kontakt na mobilný telefón V. G.. Súd
nedostatočne prihliadol na to, ţe svedok P., ktorý označil obţalovaného ako osobu,
z ktorej mal poškodený strach, je vlastne nevieryhodná osoba. Bol totiţ aj s T.
odsúdený za závaţnú trestnú činnosť - vykrádanie kostolov v Rakúskej republike. Ak
T. mal z niečoho obavu rozhodne to nemohlo byť z neho, t.j. obţalovaného, ale
z prezradenia zdrojov príjmu, tzn. z osôb, ktoré o tom vedeli, teda zo svedkov P.
a G..
Napokon aj keď náš právny poriadok nepripúšťa dôkaz na detektore lţi,
svedok G. aj obţalovaný absolvovali vyšetrenie a z neho vyplývajú minimálne
pochybnosti o vierohodnosti tohto svedka. Okrem toho súd nesprávne postupoval
aj pokiaľ sa týka stanovenia trestu, keď nezohľadnil závery znalcov, ktorí nevylúčili
nápravu obţalovaného a napriek tomu v rozpore s ustanovením § 29 ods. 3 Tr. zák.
mu uloţili trest odňatia slobody na doţivotie.
Ţiadal preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok
a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Generálny prokurátor v rámci svojho záverečného návrhu poukázal, ţe vyko-
naným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bola vina obţalovaného bez akých-
koľvek pochybností preukázaná. Pochybil však krajský súd pokiaľ neskúmal,
či vo vzťahu ku skutku 1/ nešlo aj o naplnenie znakov obzvlášť nebezpečnej recidívy.
Vo výroku o treste nesprávne citoval prvostupňový súd ustanovenie § 35 ods. 3
Tr. zák., pričom správne malo byť § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania
skutku a pri zaradení do príslušnej nápravnovýchovnej skupiny ustanovenie § 39a
ods. 3 Tr. zák. Pri rozhodovaní o náhrade škody zrejme nedopatrením pri odkázaní
poškodených so zostatkom nároku na náhradu škody uviedol krajský súd ustano-
venie § 229 ods. 1 Tr. por. miesto správneho § 229 ods. 2 Tr. por.
Navrhol preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1
písm. d/ a písm. f/ Tr. por. a napravil tak uvedené pochybenie krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 254
ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku,
proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané a zistil, ţe odvolanie obţalovaného P. G. nie je dôvodné.
Všetky výroky rozsudku krajského súdu majú oporu v riadne zistenom skut-
kovom stave podľa § 2 ods. 5 Tr. por. vyvodenom zo správneho hodnotenia dôkazov
v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por., ktoré boli zákonným spôsobom vykonané na hlavnom
pojednávaní.
Z takto vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, ţe obţalovaný P. G. bol
páchateľom skutkov kladených mu za vinu a tohto konania sa dopustil spôsobom
popísaným v skutkových vetách rozsudku súdu prvého stupňa.
Krajský súd v tomto smere svoje skutkové zistenia a závery správne oprel
predovšetkým o výpoveď svedka V. G..
Uvedený svedok uviedol ku skutku pod bodom 1/, ţe v tom čase v zime, bol
na návšteve u obţalovaného G. v S.. Vtedy mu G. povedal, ţe príde za ním V. S.
s videoprehrávačom. Neskôr, keď tento prišiel a čakal ho za svojou záhradou
poţiadal ho (V. G.), aby mu pomohol poškodeného zbiť, lebo má s ním nevybavené
účty. Následne svedok podrobne popísal spôsob a okolnosti akými poškodeného V.
S. zbili a predovšet-kým, ako ho obţalovaný po páde na zem udrel asi dvojmetrovým
drúkom po kolene a neskôr pichol do hrude a brucha motýlikovým noţíkom.
Podrobne popísal, ako vykopali hrob, do ktorého poškodeného zakopali, pričom
predtým vzal obţalovaný poškodenému nejaké doklady.
Rozpory, na ktoré vo výpovedi svedka V. G. poukazuje vo svojich odvolacích
námietkach obţalovaný a z ktorých dovodzuje jeho nedôveryhodnosť, najvyšší súd
vyhodnotil ako nepodstatné. Tieto sa týkali jednotlivých detailov v priebehu
samotného deja, t.j., či uţ ide o miesto vykopania hrobu vľavo, či vpravo od miesta
zavraţdenia poškodeného, toho či obţalovaný pichal poškodeného leţiaceho na
boku, či so skrčenými kolenami a či videl skelet komína a pod. O rozho-dujúcich
fázach deja však svedok vypovedal stále rovnako a vzhľadom k dlhému časovému
odstupu odchýlky v detailoch, nemôţu mať vplyv na jeho dôveryhodnosť. Napokon
výpoveď poškodeného korešponduje aj s výpoveďou matky poškodeného V. S., ţe
kritického dňa jej syn oznámil, ţe ide za obţalovaným
do S. pozerať videokazety. Korešponduje tieţ s ohliadkou a nálezom nielen miesta
hrobu, ale aj kostrových pozostatkov tak, ţe zodpovedajú samotnému deju, ktorý
predchádzal usmrteniu V. S., t.j. roztriešteniu jabĺčka kolena, nálezu rozrezaných
častí oblečenia poškodeného, zodpovedajúcich podľa zna-leckých posudkov
vpichom jednobritným nástrojom – noţom ako to tieţ popísal svedok V. G. vo svojej
výpovedi.
Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje a to vzhľadom
na uplatnené odvolacie námietky obţalovaného, ţe poškodeného mohol zavraţdiť
práve svedok V. G., ţe v tomto prípade sa jedná len o ničím nepodloţenú domnienku
obţalovaného. Svedok V. G. sa s poškodeným prakticky nepoznal na rozdiel od
obţalovaného, ktorý sa s ním poznal ešte z čias prvého výkonu trestu v Ústave na
výkon trestu pre mladistvých v Martine. Okrem toho matka poškodeného
jednoznačne potvrdila, ţe poškodený odcestoval za obţalovaným
do S. ako aj skutočnosť, ţe neskôr našla vo dvore pohodený občiansky preukaz
s vystrihnutou fotografiou syna (časové detaily vzhľadom k odstupu času ani najvyšší
súd nepovaţuje za podstatné). Závaţná je aj skutočnosť, ţe V. S. bol zavraţdený
práve za záhradou rodinného domu obţalova-ného, čo v prípade, ak by páchateľom
skutku (ako tvrdí obţalovaný) mal byť svedok G., bolo úplne nelogické. Na záver
najvyšší súd zdôrazňuje, ţe skutočnosti zodpovedá výpoveď svedka G. aj v tom
smere, ţe v tom čase bol napadnutý sneh. Túto okolnosť potvrdzuje aj správa
Slovenského hydrometeorologického ústavu, ktorý si vyţiadal obţalovaný a predloţil
ju v rámci svojich odvolacích ná-mietok. Aj z tejto správy plynie, ţe skutočne 11.
januára 1995 a v neskorších dňoch sa nachádzala na mieste činu snehová pokrývka
cca 20 cm.
Aj pokiaľ sa týka skutku uvedeného v bode 2/ napadnutého rozsudku svedok
V. G. podrobne popísal okolnosti a spôsob jeho spáchania. V tomto prípade sa
dokonca jeho výpoveď v podstate zhoduje aj s výpoveďou samotného obţalo-vaného
a to aţ do momentu, pokiaľ prišli spolu s poškodeným, motorovým vozidlom na Š..
V tomto časovom úseku na rozdiel od svedka G. obţalovaný tvrdil, ţe zostal v aute
počúvať hudbu, a napokon svedok G. odišiel s poškodeným T. a tohto zastrelil, čo
mu neskôr aj priznal.
Tejto obrane obţalovaného však neuveril ani najvyšší súd.
Predovšetkým v tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, ţe svedok V. G. vo
svojej výpovedi veľmi presvedčivo a detailne popísal okolnosti a priebeh celého
skutku. Okrem toho jeho výpoveď na rozdiel od obhajobných tvrdení obţalo-vaného,
má reálnu oporu aj v ďalších vykonaných dôkazoch, ktoré sú obsahom spisu.
Neakceptovateľnosti obhajoby obţalovaného P. G. nasvedčuje
aj motív konania, ktorý sa spája so zaobstarávaním a najmä distribúciou drog a nie
ako vo svojich odvolacích námietkach (predaj sošiek v Rakúsku) bez bliţších dô-
kazov naznačuje obţalovaný.
Z výpovedí svedkov O. M., A. K., ale aj samotného obţalovaného vyplýva, ţe
sa zaoberal uvedenou činnosťou, a to aj v Rakúsku
(č.l. 855) a v jej rámci dokonca aj spolupracoval s políciou. Aj svedok Ľ. P. potvrdil
tieto okolnosti s tým, ţe poškodený Ľ. T. bol napokon oznámiť túto činnosť na polícii
v Banskej Bystrici. Aj manţelka poškodeného potvrdila, ţe jej manţel mal strach
a chcel niektoré veci oznámiť na polícii. Sám obţalovaný vo svojej výpovedi potvrdil,
ţe príslušník polície Policajného zboru Slovenskej republiky p. K. ho informoval, ţe
poškodený bol skutočne nahlásiť,
ţe obţalovaný ho núti predávať drogy. Vzájomný konflikt obţalovaného
s poškodeným v tomto smere vyplýva aj z výpovede K. S.,
ktorá počula, ţe poškodený sa vyhráţal obţalovanému, ţe oznámi na neho niektoré
veci na polícii. Významné z tohto hľadiska je aj tvrdenie obţalovaného na č.l. 571,
ktorý pri konfrontácii so svedkom G. uviedol, ţe zbraň (pištoľ), ktorou bol zavraţdený
Ľ. T. utrel (zbavil daktyloskopických stôp) práve on, pričom v rámci odvolacích
námietok sa domáhal a argumentoval stotoţnením daktylosko-pických stôp, pričom
ich nedostatok pripisoval na ťarchu svedkovi G..
Skutočnosti nezodpovedá ani obhajobné tvrdenie obţalovaného, prečo
kritického dňa ušiel pred políciou. Zo spisového materiálu totiţ vyplýva, ţe v tom
čase nemohol vôbec vedieť (a ani to netvrdí), ţe svedok V. G. oznámil spáchanie
predmetných skutkov na polícii. Túto skutočnosť sa nemohol dozvedieť ani od svojho
suseda D. P., ako uvádzal obţalovaný, pretoţe ten bol v tom čase v Holandsku
a odvtedy sa s obţalovaným uţ nevidel, čo aj vo svojej výpovedi potvrdil.
K ostatným odvolacím námietkam obţalovaného zvlášť, ţe medzi kostrovými
zostatkami sa našiel fragment lebečnej kosti, ktorý imitoval strelné poranenie,
najvyšší súd dodáva, ţe znalci MUDr. M. a MUDr. K. konštatovali,
ţe k roztriešteniu ostatných kostí mohlo dôjsť pôsobením strely a to na drobné
čiastočky, ktoré uţ v čase vyberania pozostatkov nebolo moţné rozoznať od ostat-
ného materiálu. Aj znalec z odvetvia balistiky Ing. P. K. potvrdil, ţe k takému
devastačnému zraneniu by mohlo dôjsť, ak by zbraň bola v blízkosti, resp. priloţená
k hlave obeti, čo práve vyplýva aj z výpovedí svedka G.. Poţiadavka obţalovaného
na rekonštrukciu tohto deja (ale aj v prípade poškodeného S.) je ne-reálna, pretoţe
aj znalci vylučujú moţné ďalšie prínosy z jej prípadného vykonania.
V neposlednom rade v neprospech obţalovaného vyznieva aj výsledok zna-
leckého dokazovania, skúmania šatstva poškodeného Ľ. T., keď na jeho nohaviciach
bol zaznamenaný v zadnej časti vpich po bodnoreznom nástroji – noţi, čo tieţ
súhlasí s výpoveďou svedka G.. Ten uviedol, ţe ešte pred príchodom
na Š. sa obaja muţi hádali, obţalovaný vyčítal Ľ. T.,
ţe oznámil veci na polícii, ţiadal ho o stiahnutie výpovede a hlavne uviedol svedok
G., ţe obţalovaný pichol noţom poškodeného do zadnej časti tela.
Obhajobné námietky obţalovaného nepodporujú ani znalecké posudky
znalcov z odvetvia psychiatrie a psychológie, ktoré na rozdiel od svedka V. G., P. G.
hodnotia ako osobu s agresívnymi črtami, disociálnu osobu, ktorej pobyt na slobode
môţe byť nebezpečný. Napokon uvedené črty osobnosti potvrdzovali aj svedkovia A.
K., O. M., M. B.,ale aj M. S.. Záverom ešte najvyšší súd zdôrazňuje aj tú skutočnosť,
ţe z výpovede obţalovaného, pokiaľ by bola pravdivá, by vyplývalo, ţe telo
poškodeného zostalo na mieste činu bez toho, aby bolo uloţené (skryté) do hrobu,
pretoţe s V. G. mali odísť preč z miesta činu dokonca bez toho,
aby obţalovaný ešte vedel o zastrelení poškodeného. To je úplne nelogické
vzhľadom k tomu, ţe k ukrytiu tela bolo treba aspoň dvoch ľudí (bolo treba svietiť
a kopať a pre nástroje išli podľa výpovede svedka G. práve ku G.).
Na základe uvedeného, preto aj najvyšší súd po preskúmaní veci dospel
k záveru, ţe skutky sa stali tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku a tieto spáchal obţalovaný P. G.. Krajský súd po právnej stránke konania
obţalovaného P. G. v bode 1/ a v bode 2/ kvalifikoval ako trestný čin vraţdy podľa §
219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Po subjektívnej stránke obţalovaný konal
v priamom úmysle podľa § 4 písm. a/ Tr. zák. a tohto konania
sa dopustil opakovane, t.j. potom, čo bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 26. marca 1992, sp. zn. 2 T 5/92 právoplatne odsúdený pre trestný čin
vraţdy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov
a zaradený pre jeho výkon do nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých. Z výko-
nu tohto trestu bol podmienečne prepustený 09. júna 1994 a uvedené odsúdenie
nebolo zahladené.
Krajský súd (ale aj krajský prokurátor pri podaní obţaloby) v Banskej Bystrici
však opomenul, ţe konanie obţalovaného po formálnej, ale aj po materiálnej stránke
naplnilo znaky obzvlášť nebezpečnej recidívy podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. Bolo preto
povinnosťou krajského súdu po predchádzajúcom upozornení na prísnejšiu kvali-
fikáciu konania obţalovaného (§ 225 ods. 2 Tr. por.) uznať ho za vinného
zo spáchania uvedených skutkov, ako obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa § 41
ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., pretoţe znak opätovnosti a obzvlášť
nebezpečnej recidívy sa navzájom nevylučujú, môţu byť dané popri. Kaţdý z týchto
znakov totiţ vyjadruje iný okruh skutočnosti – opätovnosť len jednoduchý fakt,
ţe predchádzajúci skutok sa stal, kdeţ to recidíva aj to, ţe bol aspoň sčasti vykonaný
za predchádzajúci a v ustanovení § 41 ods. 1 Tr. zák. predpokladaný trestný čin
uloţený trest.
Uvedený nedostatok však najvyšší súd uţ odstrániť nemohol vzhľadom
k tomu, ţe odvolanie bolo podané len obţalovaným, t.j. v jeho prospech.
Na druhej strane správne a v súlade so zákonom postupoval krajský súd,
pokiaľ obţalovanému P. G. podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 29 ods. 1,
ods. 3 Tr. zák. uloţil výnimočný trest odňatia slobody na doţivotie, pričom tento trest
vo vzťahu ku skutku v bode 1/ uloţil ako trest súhrnný podľa § 35 ods. 3 Tr. zák.
(formálne správne malo byť citované ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák., pretoţe
trestnosť činu posudzoval podľa Trestného zákona účinného do 31. mája 1995).
V tomto ohľade aj najvyšší súd v súlade s odôvodnením prvostupňového súdu
dospel k záveru, ţe uvedený trest zodpovedá mimoriadne vysokému stupňu
nebezpečnosti činu, vyţaduje ho tieţ účinná ochrana spoločnosti s tým, ţe nie je ani
nádej, aby páchateľa bolo moţné napraviť trestom odňatia slobody od pätnásť
do dvadsaťpäť rokov. V tejto súvislosti neobstojí ani odvolacia námietka obţalo-
vaného, ţe znalci moţnosť jeho nápravy pripúšťali. Posúdenie tejto otázky,
t.j., či by bolo moţné páchateľa napraviť aj trestom odňatia slobody nad pätnásť
rokov do dvadsaťpäť rokov, ktorej riešenie patrí do výlučnej právomoci súdu. Ide síce
o otázku právnu a súd musí vychádzať aj zo znaleckých posudkov znalcov z odboru
zdravotníctva, odvetia psychológie a psychiatrie, avšak na druhej strane formuláciou
tejto podmienky (t.j. nie je nádej) dáva zákon najavo, ţe nestačí nedostatok istoty,
ţe sa páchateľ napraví trestom kratšieho trvania, ale naopak, vyţaduje sa rozumná
istota vychádzajúca zo súčasných znalostí o moţnosti nápravy páchateľa trestom
odňatia slobody časovo obmedzeným.
V tomto ohľade najvyšší súd v súlade s rozhodnutím krajského súdu na zákla-
de dôkazov obsiahnutých v spise vyhodnotil prognózu prevýchovy obţalovaného
trestom od pätnásť do dvadsaťpäť rokov ako nereálnu. Najdôleţitejšiu úlohu pritom
zohráva predovšetkým osobnostná charakteristika obţalovaného, v ktorej dominuje
psychologická štruktúra s prejavujúcimi sa dominantnými rysmi egocentrizmu.
V takomto prípade ide o trvalú poruchu, ktorá sa nedá liečiť. Zakladá tak aj podľa
znalcov vzhľadom k doterajšej jeho kriminogenéze moţnosť ďalšej recidívy, takţe
aj pobyt obţalovaného na slobode môţe byť nebezpečný. Napokon závery znalcov
z odvetvia psychiatrie potvrdzujú v tomto smere aj ďalšie dôkazy obsiahnuté v spise.
Predovšetkým register trestov, z ktorého je evidentné, ţe obţalovaný sa prakticky
priebeţne dopúšťal trestnej činnosti bez ohľadu, ţe vykonal tresty odňatia slobody
kratšieho trvania. Charakteristické črty psychopatickej osobnosti obţalovaného
tak potvrdzujú aj svedkovia, ktorí sa dostali s ním do kontaktu aj v tejto veci a ktorým
sa vyhráţal váţnymi následkami na zdraví a ţivote v podstate z banálnych príčin,
či uţ išlo o S. S. a jej brata T., ale aj M. B. a v neposlednom rade aj A. K..
Z uvedených dôvodov preto uloţenie iného trestu ako ho uloţil krajský súd
ani nepripadalo do úvahy. Krajský súd pri zaradení obţalovaného do príslušnej,
t.j. tretej nápravnovýchovnej skupiny, ktoré je v tomto prípade správne, mal však
formálne uviesť ustanovenie § 39a ods. 3 Tr. por. a nie § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
Rovnako tak vo výroku, ktorým poškodené strany so zvyškom nároku na náhradu
škody odkázal krajský súd na konanie o veciach občianskoprávnych bolo správne
namiesto § 229 ods. 1 Tr. por. treba citovať ustanovenie § 229 ods. 2 Tr. por.
Uvedené pochybenia sú však pochybeniami rýdzo formálnymi, ktoré nemali ţiaden
vplyv na vecnú správnosť uvedených výrokov, a preto najvyšší súd nepovaţoval
za potrebné tieto formálne nedostatky naprávať.
Pretoţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom nezistil ţiadne pochybe-
nie prvostupňového súdu, ani čo sa týka výroku o zhabaní veci – perkusného
revolvera LLIPIETTA a ani čo do výšky náhrady škody poškodeným stranám,
ktoré si škodu riadne a včas uplatnili a táto do výšky priznanej v rozsudku bola
aj riadne preukázaná, odvolanie obţalovaného P. G. ako nedôvodné podľa § 256 Tr.
por. zamietol.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.
V Bratislave 03. mája 2007
JUDr. Juraj M a j c h r á k, v.r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík
Za správnosť vyhotovenia: