Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/11/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému I. T . ,

pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom

do 1. januára 2006 (ďalej iba Tr. zák.) na neverejnom zasadnutí

26. februára 2008 v Bratislave prejednal odvolanie, ktoré podala krajská prokurátorka

v Trenčíne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 5. decem-

bra 2005, sp. zn. a rozhodol

t a k t o :

Podľa , v znení účinnom do 1. januá-

ra 2006 (ďalej iba ) sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.

Podľa sa vec v r a c i a Krajskému súdu v Trenčíne,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 5. decembra 2005, sp. zn. ,

podľa oslobodil obžalovaného I. T. spod obžaloby krajskej

prokurátorky v Trenčíne z 21. marca 2003, sp. zn. pre skutok,

posudzovaný touto obžalobou ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,

ods. 5 Tr. zák., ktorého sa mal obžalovaný I. T. dopustiť na tom skutkovom základe,

že

dňa 20. augusta 2001 v T. T. ako konateľ a spoločník obchodnej spoločnosti

L., s. r. o., S., (ďalej iba L., s. r. o.) v rozpore s článkom 3.1 Dodávateľsko-

odberateľskej zmluvy z 13. decembra 2000 medzi spoločnosťou L., s. r. o., a M.,

s. r. o., S., (ďalej iba M., s. r. o.) a v rozpore so spoločenskou zmluvou z 21. jú-

la 1999 bez predchádzajúceho rozhodnutia valného zhromaždenia a súhlasu

väčšinového spoločníka L. M. postúpil pohľadávku spoločnosti L., s. r. o., voči

bonitnej spoločnosti M., s. r. o., vo výške 4 073 244,57 Sk, ktorú tvorili neuhradené

faktúry č. X. z 29. júna 2001, č. X. z 24. júla 2001, č. X. z 11. júla 2001, č. X.

z 24. júla 2001, č. X. z 11. júla 2001 tretej osobe za 1 % sumy aj napriek tomu,

že nevykonal žiadne opatrenia, smerujúce k vymoženiu pohľadávky a následne

19. septembra 2001 predal svoj obchodný podiel v spoločnosti L., s. r. o.,

zostávajúcim spoločníkom, ktorých o odpredaji pohľadávky neinformoval, a preto

vedel, že k vysporiadaniu jeho obchodného podielu došlo bez odpredanej

pohľadávky, čím spôsobil spoločnosti L., s. r. o., S., V. C. X., škodu vo výške

4 073 244,57 Sk.

Poškodenú stranu L.., s. r. o., V. C. X., S., zastúpenú JUDr. R. O., AK G. č. X.,

B., krajský súd s uplatneným nárokom na náhradu škody podľa

odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala v zákonom stanovenej lehote

v neprospech obžalovaného I. T. odvolanie krajská prokurátorka v Trenčíne, ktorým

sa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 258 ods. 1 písm. b/

a vrátenia veci krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

V podanom odvolaní namietala, že sa súd prvého stupňa nevyrovnal dôsledne

so všetkými pre posúdenie veci rozhodnými okolnosťami a dôkazy hodnotil výlučne

v prospech obžalovaného. Krajský súd oslobodzujúci rozsudok odôvodnil predovšet-

kým tým, že nebola preukázaná vedomosť obžalovaného o existencii Dodávateľsko-

odberateľskej zmluvy č. 1 z 13. decembra 2000, uzavretej za dodávateľa L.,

s. r. o., a odberateľa M., s. r. o., jednou osobou - konateľa oboch spoločností Mgr. E.

H., keď obžalovaný tvrdil, že sa o nej dozvedel až pri vyšetrovaní, čo potvrdili

svedkovia M. H. a M. H.. Vzhľadom na absenciu vedomosti o tejto zmluve krajský

súd usúdil na absenciu podvodného úmyslu, keď naviac dodatkom č. 1 k spolo-

čenskej zmluve nebol žiadnym spôsobom obmedzený ako konateľ pri rozhodovaní

o postúpení pohľadávky.

Krajská prokurátorka v podanom odvolaní zaujala stanovisko, že z vykonaných

dôkazov vyplýva, že prevedením pohľadávky dlžníka, ktorý bol solventný, obohatil

iného na škodu cudzieho majetku, pričom konal v rozpore s článkom 3.1. už spomí-

nanej dodávateľsko - odberateľskej zmluvy a v rozpore so spoločenskou zmluvou

z 21. júla 1999, doplnenej dodatkom č. 1 zo 6. februára 2001.

Svedkyňa Mgr. E. H. jednoznačne potvrdila, že obžalovaný o predmetnej

dodávateľsko-odberateľskej zmluve vedel a pokiaľ nedošlo načas k úhrade pohľa-

dávky spoločnosťou M., s. r. o., z júla a augusta 2001, stalo sa tak na podklade

žiadosti pána P., ktorý požiadal M. o predĺženie splatnosti na mesiac september,

s čím bol vyslovený súhlas. Obžalovaný vedel aj o obmedzeniach konateľa podľa

dodatku č. 1 k Spoločenskej zmluve, nemal k tomu výhrady a preto vedel,

že s majetkom spoločnosti môže nakladať iba so súhlasom spoločnosti.

Rovnako svedok L. M., spoločník L., s. r. o., vypovedal, že obžalovaný bol

o dodávateľsko-odberateľskej zmluve informovaný. Poprel, že by sa konala obžalo-

vaným tvrdená porada o odpredaji pohľadávky a on mu nikdy nedal pokyn

na odpredaj pohľadávky tretej osobe. O postúpení pohľadávky sa dozvedel

až po vystúpení obžalovaného zo spoločnosti a po vysporiadaní jeho obchodného

podielu. Okolnosti ohľadne žiadosti o odklad splatnosti pohľadávky firmou M., s. r. o.,

potvrdil aj svedok L. R. Svedkyňa M. H. v prípravnom konaní vypovedala, že ako

zamestnankyňa firmy M., s. r. o., vystavila predmetné faktúry, nevedela však uviesť

dôvod ich nezaplatenia. K prevodu tejto neuhradenej pohľadávky sa nevyjadrila

a neuviedla ani to, kedy bola prítomná rokovania medzi obžalovaným, Mgr. H.

a L. M.. Pokiaľ ide o Dodávateľsko-odberateľskú zmluvu z 13. decembra 2000,

nevedela sa presne vyjadriť k dátumu jej vzniku, potvrdila však, že zmluvy

spracúvala, nevie však či aj túto. V mesiaci august 2001 spolu s obžalovaným

založila spoločnosť A., s. r. o. Na hlavnom pojednávaní zmenila svoje tvrdenia

z prípravného konania a uviedla, že Dodávateľsko-odberateľskú zmluvu z 13. de-

cembra 2000 nikdy nevidela a môže potvrdiť, že pokladničný doklad na sumu

41 000 Sk založila k účtovným dokladom.

Manželka obžalovaného, svedkyňa H. T. vypovedala, že sa zúčastnila rokovania,

ktorého predmetom bolo rozdelenie spoločnosti L., s. r. o., pričom z návrhu L. M.

vyrozumela, že je treba vysporiadať dlh, ktorý vznikol medzi L., s. r. o., a M., s. r. o.,

pričom L. M. dal je manželovi podklady s tým, aby našiel niekoho, kto bude schopný

dlh odkúpiť. Vie, že manžel potom konal prostredníctvom komerčného právnika

JUDr. J. O..

Svedok JUDr. J. O. 8. augusta 2001 uzavrel s obžalovaným zmluvu o právnej

pomoci, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky spoločnosti D., s. r. o.,

za 41 000 Sk.

Podľa odvolateľky z dodávateľsko-odberateľskej zmluvy medzi L., s. r. o.,

a M., s. r. o., je zrejmé, že akékoľvek pohľadávky, ktoré vzniknú z plnenia tejto

zmluvy, nemožno postúpiť tretej strane a započítať ich možno iba s výslovným

súhlasom oboch zmluvných strán. Spoločenská zmluva o založení obchodnej

spoločnosti L., s. r. o., obmedzila hlasovacie právo spoločníkov Mgr. E. H.

a obžalovaného I. T. v prospech L. M. a dodatok č. 1 tejto zmluvy ustanovil,

že konateľom spoločnosti je I. T., ktorý však na nakladanie s hnuteľným

a nehnuteľným majetkom potrebuje predchádzajúce rozhodnutie valného zhromaž-

denia.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávky medzi L., s. r. o., a D., s. r. o., Ž., vyplýva,

že obžalovaný 20. augusta 2001 postúpil pohľadávky v celkovej hodnote

4 073 244,57 Sk za 1 % nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok (t.j.

za 41 000 Sk) o čom písomne informoval spoločnosť M., s. r. o., Zmluvy o postúpení

pohľadávky spracoval JUDr. O., za čo obdržal od spoločnosti L., s. r. o., odmenu

20 000 Sk. JUDr. O. následne spracoval aj ďalšiu zmluvu o postúpení pohľadávky

z 10. decembra 2001, medzi D., s. r. o., Ž., a M. T. - T., ako aj žalobu z 19. októ-

bra 2001 o úhradu dlžnej sumy voči žalovanému M., s. r. o., ktoré konanie však bolo

zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Fakt, že obžalovaný previedol svoj obchodný podiel 19. septembra 2001

v spoločnosti L., s. r. o., na iných spoločníkov dokumentuje zmluva o prevode

obchodného podielu spolu so zápisnicou z mimoriadneho valného zhromaždenia,

z ktorých vyplýva, že k vysporiadaniu obchodného podielu obžalovaného I. T. došlo

bez odpredanej pohľadávky.

Znalecké posudky potvrdzujú pozitívnu ekonomickú situáciu firmy M.,

s. r. o., v čase postúpenia pohľadávky, a to vrátane ostatných listinných dôkazov.

So zreteľom na uvedené nemožno podľa odvolateľky akceptovať názor

krajského súdu, že obžalovaný ako konateľ firmy L., s. r. o., nemal vedomosť

o predmetnej dodávateľsko-odberateľskej zmluvy. Nelogické je aj to, že obžalovaný

o postúpení pohľadávky voči bonitnej firme rokoval jeden deň po splatnosti poslednej

faktúry a nevykonal žiadne opatrenia, smerujúce k vymoženiu tejto pohľadávky.

V posudzovanej veci išlo o obchodno-právny vzťah, preto sa dovolateľka

nestotožnila ani s argumentáciou v napadnutom rozsudku, že obžalovaný nebol

v zmysle viazaný súhlasom spoločníkov L., s. r. o.,

k nakladaniu s majetkom spoločnosti.

V dôsledku uvedeného krajská prokurátorka dospela k záveru, že konaním

obžalovaného bola naplnená objektívna i subjektívna stránka žalovaného trestného

činu a preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

podľa zrušil a aby krajskému súdu podľa

prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

S odvolaním, ktoré podala krajská prokurátorka sa v písomnom vyjadrení

stotožnil aj splnomocnený právny zástupca poškodenej strany JUDr. R. O..

Vo svojom písomnom vyjadrení poukázal na to, že podľa jeho názoru konanie

obžalovaného I. T. tvorili v podstate dve relatívne samostatné čiastkové konania:

1. postúpenie pohľadávky spoločnosti L., s. r. o., bez vedomia ostatných

spoločníkov a bez súhlasu valného zhromaždenia potrebného podľa spoločenskej

zmluvy a jej dodatku č. 1 a v rozpore s dodáveteľsko - odberateľskou zmluvou za 1%

hodnoty,

2. predaj obchodného podielu obžalovaného v spoločnosti L., s. r. o., ostatným

spoločníkom pri zatajení postúpenia uvedenej pohľadávky.

Obe tieto čiastkové konania podľa zástupcu poškodeného napĺňali pojmové

znaky trestného činu podvodu a preukázanie čo len jedného z nich postačovalo

pre rozhodnutie o vine obžalovaného.

Kým konanie v bode 1. spočívalo v obohatení inej osoby (D., s. r. o.) v dôsledku

postúpenia pohľadávky voči bonitnej spoločnosti M., s. r. o., za 1 % dlžnej sumy,

druhé čiastkové konanie spočívalo v obohatení obžalovaného samotného,

pretože zatajením skutočnosti, týkajúcej sa postúpenej pohľadávky v hodnote

4 073 244,57 Sk voči spoločníkom L., s. r. o., dostal odplatu vyššiu, než by dostal,

keby títo o postúpení pohľadávky, a tým aj zmenšení majetku spoločnosti, mali

vedomosť.

V ostatnom sa splnomocnený zástupca poškodenej strany plne stotožnil

s dôvodmi odvolania krajskej prokurátorky, v podrobnostiach ich v podstate rovnako

rozviedol s poukazom na doteraz vo veci vykonané dôkazy, najmä na výpovede tých

svedkov, ktorým nekorešpondujú obhajobné tvrdenia obžalovaného.

Pripomenul tiež, že v posudzovanom prípade išlo o obchodnoprávny vzťah,

a preto závery krajského súdu v odôvodnení rozsudku, pokiaľ sa v ňom s poukazom

na argumentuje oprávnením obžalovaného postúpiť predmetnú

pohľadávku, sú neudržateľné. Namietal tiež, že súd prvého stupňa sa vôbec

nevysporiadal s otázkou, že obžalovaný ostatných spoločníkov firmy L., s. r. o.,

neinformoval pred svojim vystúpením z tejto spoločnosti o postúpení predmetnej

pohľadávky, hoci to bolo podstatné pre záver o jeho zavinení vo vzťahu k súdenému

trestnému činu.

V dôsledku sa stotožnil s návrhom krajskej prokurátorky, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok podľa zrušil

a aby Krajskému súdu v Trenčíne podľa prikázal, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania krajskej prokurátorky

preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov

rozsudku, proti ktorým odvolateľ mohol podať odvolanie i správnosť postupu konania,

ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané a zistil, že skutkové zistenia v napadnutom rozsudku sú nejasné a neúplné,

keď sa súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhod-nutie (§ 258

ods. 1 písm. b/ ) a vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na

objasnenie veci treba dôkazy opakovať a vykonať ďalšie dôkazy, ktorých

vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého

stupňa ( ).

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že po vykonaní

dokazovania na hlavnom pojednávaní dospel k záveru, že nemožno vziať za preuká-

zané, že obžalovaný I. T. v posudzovanom prípade konal v podvodnom úmysle a to

z dôvodov, na ktoré sa podrobne poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Podstatu týchto dôvodov tvorí názor krajského súdu, že vykonanými dôkazmi

nebolo preukázané, že obžalovaný I. T. vedel o uzavretí dodávateľsko-odberateľskej

zmluvy č. 1 z 13. decembra 2000 medzi odberateľom M., s. r. o., a dodávateľom L.,

s. r. o. Rovnako podľa krajského súdu obžalovaný nekonal v rozpore so Spolo-

čenskou zmluvou o založení obchodnej spoločnosti L., s. r. o., z 21. júla 1999

a jej dodatku č. 1 z 30. januára 2001, v rámci ktorého sa stal jediným konateľom

spoločnosti.

Naznačené závery krajského súdu sú však podľa zistenia odvolacieho súdu

prinajmenšom predčasné a nepresvedčivé, nakoľko vychádzajú výlučne z obhajob-

ných tvrdení obžalovaného I. T. a nezohľadňujú ďalšie vo veci vykonané dôkazy,

ktoré obhajobné tvrdenia obžalovaného nepotvrdzujú, ba priam naopak ich vylučujú.

Z doteraz vykonaných dôkazov je nesporné, že medzi spoločnosťami L.,

s. r. o. a M., s. r. o., došlo k uzavretiu Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy

z 13. decembra 2000, týkajúcej sa dodávky drevenej guľatiny, špecifikovanej

(vrátane ceny) v článkoch I. a II. tejto zmluvy. Podľa článku III. tejto zmluvy (bod 3.1)

sa zmluvné strany dohodli, že „akékoľvek pohľadávky, ktoré vzniknú z plnenia tejto

zmluvy nemožno postúpiť tretej osobe/firme alebo spoločnosti/ a započítať ich možno

iba s výslovným súhlasom oboch zmluvných strán“.

Obžalovaný I. T. sa o.i. obhajoval tým, že vôbec nevedel o existencii predmetnej

Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy z 13. decembra 2000, túto mal vidieť

až po začatí trestného stíhania.

Krajský súd tomuto obhajobnému tvrdeniu obžalovaného uveril napriek tomu,

že viaceré dôkazy ho priamo vylučujú. Odhliadnuc od výpovede svedkyne Mgr. E. H.

o tom, že obžalovaný o tejto zmluve bol informovaný, v rámci hodnotenia

hodnovernosti obhajoby obžalovaného nemožno prehliadnuť, že podľa výpovedí

svedka JUDr. J. O. (právnika, ktorý postúpenie pohľadávky zabezpečoval, o čom

nikto doteraz nevzniesol pochybnosti), už začiatkom augusta 2001 ho obžalovaný

mal navštíviť s požiadavkou o právnu pomoc pri predaji pohľadávky, týkajúcej

sa predmetného obchodného prípadu (zmluvu o právnej pomoci uzavreli

8. augusta 2001).

Súd prvého stupňa sa pri výsluchu obžalovaného nesnažil ani zistiť, prečo

sa ihneď po splatnosti ostatnej faktúry vo vzťahu k firme M., s. r. o., rozhodol riešiť

vzniknutú situáciu postúpením pohľadávky bez toho, aby sa prinajmenšom pokúsil

zabezpečiť zaplatenie ceny dodaného tovaru inými právnymi prostriedkami.

Krajský súd rovnako nechal celkom bez povšimnutia (so zreteľom na ostatné

vo veci vykonané dôkazy), že JUDr. O. tvrdil, že sa „oboznámil s prostredím

a majetkovými prevodmi, spoločnosť M., s. r. o., nebudila v ňom dôveru a bonitnosť“,

preto vyhovel požiadavke obžalovaného a v konečnom dôsledku došlo k odpredaju

pohľadávky za 1% dlžnej ceny.

Krajský súd sa naviac vôbec nezaoberal skutočnosťou, že podľa tvrdení

svedkov Mgr. E. H. a L. M. obžalovaný I. T. prejavil už skôr záujem ukončiť svoju

činnosť v spoločnosti L., s. r. o., pričom ani na valnom zhromaždení, ktoré sa konalo

19. septembra 2001 za prítomnosti obžalovaného (č.l. 149 a nasl. spisu) neinfor-

moval nikoho zo spoločníkov predmetnej firmy o postúpení predmetnej pohľadávky.

Bolo na škodu riadneho objasnenia veci, že krajský súd nevenoval dostatočnú

pozornosť následnému „osudu“ obžalovaným postúpenej pohľadávky, keď z obsahu

dôkazov, ktoré tvoria súčasť spisu je zrejmé, že firma M., s. r. o., bola bonitnou

spoločnosťou a podľa vykonaných dôkazov mala uzavrieť ústnu dohodu s firmou L.,

s. r. o., že pohľadávku zaplatia s oneskorením v dôsledku prechodných finančných

problémov, spojených s investíciami do technologického vybavenia firmy. Na tieto

otázky bolo potrebné podrobne vypočuť informovaných zástupcov dotknutých

spoločností a v prípade potreby ich konfrontovať aj s obžalovaným I. T..

V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku treba dodať, že je celkom

nemiestna argumentácia krajského súdu dikciou ustanovenia § 118 ods. 1 Občian-

skeho zákonníka, z ktorej krajský súd vyvodil záver, že „v danom prípade, pokiaľ išlo

o postúpenie pohľadávky tretej osobe obžalovaným, ....táto pohľadávka nepredsta-

vuje hnuteľný a nehnuteľný majetok spoločnosti, ale právo, v ktorom nebol (rozumej

obžalovaný) žiadnym spôsobom obmedzený“.

V posudzovanom prípade (z pohľadu jeho podstaty) išlo o obchodnoprávny

vzťah, pričom podľa obchodným majetkom

na účely tohto zákona sa rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok

a iných práv a peniazmi oceniteľných iných hodnôt), ktoré patria podnikateľovi

a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie. Je preto zrejmé, že aj pohľadávka voči

firme M., s. r. o., tvorila majetok spoločnosti L., s. r. o., s ktorým bol obžalovaný

oprávnený nakladať iba tak, ako mu to umožňovala Spoločenská zmluva o založení

predmetnej obchodnej spoločnosti, vrátane jej dodatkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené na podklade

odvolania krajskej prokurátorky v Trenčíne rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 5. decembra 2005, sp. zn. podľa ,

zrušil a podľa tomuto krajskému súdu vec vrátil, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 26. februára 2008

JUDr. Juraj M a j c h r á k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: