Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/8/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému

I. T., pre trestný čin podvodu , Tr.

na verejnom zasadnutí konanom 22. septembra 2011 v Bratislave o odvolaniach

obžalovaného I. T., krajského prokurátora a poškodeného L.L., proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 21. marca 2011, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Podľa účinného do 1. januára 2006 odvolania obžalovaného I. T.,

krajského prokurátora a poškodeného L.L., s a z a m i e t a j ú.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 21. marca 2011, sp. zn. , uznal

obžalovaného I. T. za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5

Tr. na tom skutkovom základe, že

dňa 20. augusta 2001 v T. ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti L.L.,

v rozpore s čl. 3.1. Dodávateľsko – odberateľskej zmluvy zo dňa 13. decembra 2000 medzi

spoločnosťou L., a M.M.M., a v rozpore so spoločenskou zmluvou zo dňa 21. júla 1999

bez predchádzajúceho rozhodnutia valného zhromaždenia a súhlasu väčšinového spoločníka

L. M. postúpil pohľadávku spoločnosti L., voči bonitnej spoločnosti M.M.M., vo výške

4 073 244,57 Sk, ktorú tvorili neuhradené faktúry č. 2001/104 zo dňa 29. júna 2001,

č. 2001/110 zo dňa 24. júla 2001, č. 2001/108 zo dňa 11. júla 2001, č. 2001/109 zo dňa

24. júla 2001, č. 2001/106 zo dňa 11. júla 2001, tretej osobe za 1 % sumy, napriek tomu,

že nevykonal žiadne opatrenia smerujúce k vymoženiu pohľadávky a následne dňa

19. septembra 2001 predal svoj obchodný podiel v spoločnosti L.L., zostávajúcim

spoločníkom, ktorých o predaji pohľadávky neinformoval, a preto vedel, že k vysporiadaniu

jeho obchodného podielu došlo bez odpredanej pohľadávky, čím spoločnosti L.L., spôsobil

škodu vo výške 4 073.244,57 Sk.

Za to ho odsúdil podľa § 250 ods. 5 s použitím § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák.

k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, ktorého výkon podľa § 58 ods. 1 písm. a/,

§ 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky. Zároveň

podľa poškodeného L., v zastúpení JUDr. R. O., s nárokom na náhradu

škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie prokurátorka

Krajskej prokuratúry v Trenčíne (ďalej len prokurátor) v neprospech obžalovaného I. T.

čo do výroku o treste, obžalovaný I. T. čo do výroku o vine a treste a poškodený L.L.

(aktuálne sídlo obchodnej spoločnosti L.L.), čo do výroku o náhrade škody.

Prokurátor podaným odvolaním napadol výrok o treste z dôvodu, že krajský súd

pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému I. T. použil mimoriadne zmierňovacie

ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., na podklade ktorého znížil trest odňatia slobody pod

dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, i keď pre takýto postup neboli splnené

zákonom požadované podmienky, či už vo vzťahu k okolnostiam prípadu alebo pomerom

obžalovaného I. T.. Podľa názoru prokurátora za pomery páchateľa odôvodňujúce zníženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby nemožno

považovať ani skutočnosť, že od spáchania skutku uplynul značný čas.

Z tohto dôvodu sa prokurátor podaným odvolaním domáhal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa , (správne malo byť

aj podľa ods. 2 § 258) zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste (správne malo byť

aj o spôsobe jeho výkonu) a podľa sám vo veci rozhodol tak,

že by obžalovanému uložil podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. trest odňatia slobody v dolnej polovici

zákonom stanovenej trestnej sadzby, pričom pre výkon tohto trestu odňatia slobody

by ho podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovaný v odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom svojho obhajcu

v podstate v plnom rozsahu zopakoval svoju obhajobnú argumentáciu prednesenú

v predchádzajúcich štádiách trestného konania založenú na týchto tvrdeniach a námietkach

vo vzťahu k skutkovému a právnemu stavu veci:

- podstata tejto kauzy spočíva v obchodnom konflikte a spore dvoch podnikateľských

skupín, a to na jednej strane obžalovaného I. T. a na druhej strane skupiny,

do ktorej patria L. M., E. H., L. P. a L. R.;

- krajský súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým

okolnostiam posudzovanej veci uveril všetkému, čo uviedli svedkovia patriaci do vyššie

uvedenej podnikateľskej skupiny a naopak neuveril skupine piatich svedkov

vyvracajúcich vinu obžalovaného I. T.;

- krajský súd sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal s právnym

aspektom neplatnosti spoločenskej zmluvy v časti týkajúcej sa výsadného postavenia

L. M. a v časti týkajúcej sa povinnosti obžalovaného mať schválený prevod pohľadávky

od valného zhromaždenia;

- podľa tvrdenia obžalovaného I. T. dodávateľská zmluva je falšovaný a nehodnoverný

dôkaz;

- rovnako podľa tvrdenia obžalovaného I. T. aj v prípade pravosti dodávateľskej zmluvy je

sporná vedomosť obžalovaného o jej existencii, navyše nemožnosť postúpiť pohľadávku

tretej osobe by mala nevyhnutne vplyv minimálne na právnu kvalifikáciu stíhaného

skutku, nakoľko by išlo nanajvýš o pokus podvodu, a nie o podvod samotný;

- napadnutý rozsudok vykazuje deficit presvedčivosti aj v zdôvodnení naplnenia všetkých

znakov trestného činu podvodu, pokiaľ ide o neoprávnené obohatenie páchateľa alebo

iného, o uvedenie niekoho do omylu alebo využitie niečieho omylu a najmä pokiaľ ide

o vznik škody.

Z týchto dôvodov sa obžalovaný I. T. podaným odvolaním domáhal, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a trestné stíhanie proti nemu zastavil,

alternatívne aby vec vrátil krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Obžalovaný I. T. na verejnom zasadnutí modifikoval svoje odvolanie v tom zmysle,

aby vzhľadom na existenciu pochybností v otázke vzniku škody, uvedenia

do omylu a existencie subjektu, ktorý bol uvedený v omyl, bol spod obžaloby oslobodený,

nakoľko v danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah. Alternatívne navrhol, aby po zrušení

napadnutého rozsudku bola vec vrátená prokurátorovi na došetrenie za účelom znaleckého

dokazovania v otázke vzniku škody a jej výšky a výsluchu ďalších svedkov.

Poškodený L.L., podaným odvolaním čo do výroku o náhrade škody sa domáhal

priznania nároku na náhradu škody v takom rozsahu, ako bol riadne a včas uplatnený

na hlavnom pojednávaní dňa 5. decembra 2005 a písomným podaním

z 10. novembra 2008.

Podľa účinného do 1. januára 2006 (ďalej len )

ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 253, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť

postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil,

že odvolania proti rozsudku krajského súdu podali procesné strany na to oprávnené, proti

výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli, urobili tak v lehote ustanovenej v zákone,

pričom odvolania podané prokurátorom, obžalovaným I. T. a poškodeným

L.L., nie sú dôvodné.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

už v predchádzajúcich uzneseniach z 26. februára 2008, sp. zn. ,

a najmä zo 16. septembra 2010, sp. zn. , vyslovil závery, podľa ktorých

sa nestotožnil s hodnotením dôkazov zo strany krajského súdu, ktorý obžalovaného I. T.

podľa dvakrát spod obžaloby pre žalovaný skutok oslobodil, keďže

krajský súd vykonané dôkazy hodnotil jednostranne a nie vo vzájomných súvislostiach

s ostatne vykonanými dôkazmi.

Krajský súd dvakrát výrok o nevine obžalovaného I. T. založil len na tvrdení, že tento

nevedel o uzavretí Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy č. 1 z 13. decembra 2000 medzi

odberateľom M.M., a dodávateľom L.L., a rovnako tak na tvrdení, že obžalovaný I. T.

nekonal v rozpore so spoločenskou zmluvou o založení obchodnej spoločnosti. L.

z 21. júla 1999 a jej dodatku č. 1 z 30. januára 2001, v rámci ktorého sa stal jediným

konateľom spoločnosti.

Vyššie naznačené závery krajského súdu podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky boli predčasné a nepresvedčivé, nakoľko vychádzali výlučne z obhajobných tvrdení

obžalovaného I. T. a nezohľadňovali ďalšie vo veci vykonané dôkazy, ktoré obhajobné

tvrdenie obžalovaného nepotvrdzovali, ba priam naopak ich vylučovali.

Z vykonaných dôkazov bolo totiž nesporné, že medzi spoločnosťami

L., a M.M., došlo k uzavretiu Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy z 13. decembra 2000,

týkajúcej sa dodávky drevenej guľatiny, špecifikovanej (vrátane ceny) v článkoch I. a II. tejto

zmluvy. Podľa článku III. tejto zmluvy (bod 3.1) sa zmluvné strany dohodli, že „akékoľvek

pohľadávky, ktoré vzniknú z plnenia tejto zmluvy nemožno postúpiť tretej osobe (firme alebo

spoločnosti) a započítať ich možno iba s výslovným súhlasom oboch zmluvných strán“.

Obžalovaný I. T. sa o. i. obhajoval tým, že vôbec nevedel o existencii predmetnej

Dodávateľsko-odberateľskej zmluvy z 13. decembra 2000, túto mal vidieť až po začatí

trestného stíhania.

Krajský súd tomuto obhajobnému tvrdeniu obžalovaného uveril napriek tomu,

že viaceré dôkazy ho priamo vylučovali. Odhliadnuc od výpovede svedkyne Mgr. E. H.

o tom, že obžalovaný o tejto zmluve bol informovaný, ktorú skutočnosť potvrdil

aj svedok L. M., v rámci hodnotenia hodnovernosti obhajoby obžalovaného nebolo možné

prehliadnuť, že podľa výpovedi svedka JUDr. J. O. (právnika, ktorý postúpenie pohľadávky

zabezpečoval, o čom nikto doteraz nevzniesol pochybnosti), už začiatkom augusta 2001 ho

obžalovaný mal navštíviť s požiadavkou o právnu pomoc

pri predaji pohľadávky, týkajúcej sa predmetného obchodného prípadu (zmluvu o právnej

pomoci uzavreli 8. augusta 2001).

Pritom faktúry okrem iného vystavené aj 24. júla 2001 (110/2001 a 109/2001) boli

splatné až 7. augusta 2001 a obžalovaný I. T. napriek tomu, že išlo o pohľadávky voči

spoločnosti, ktorá si dovtedy bez akýchkoľvek problémov plnila svoje záväzky, tieto postúpil

za 1 % ich hodnoty tretej osobe bez tohto, aby vykonal nejaké opatrenie smerujúce

k vymoženiu tejto pohľadávky a neuplatnil ani žiadne sankcie za nedodržanie lehoty

splatnosti.

Tvrdenie obžalovaného I. T., že tak konal po predchádzajúcej dohode s ostatnými

spoločníkmi, nemalo oporu vo vykonaných dôkazoch a navyše nemalo ani žiadnu logiku,

keďže obžalovaný I. T. už v tom čase mal úmysel odpredať svoj obchodný podiel

(so svedkyňou M. H. si v auguste 2001 založil obchodnú spoločnosť A.), pričom vyplatenie

jeho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti L., po mimoriadnom valnom zhromaždení

19. septembra 2001 sa vykonalo bez započítania tejto pohľadávky v celkovej výške

4 073 244,57 Sk.

Navyše podľa výpovede svedkyne M. H. účtovné doklady za odpredaj pohľadávky

a ani za poskytnutie právnej pomoci za jej odpredaj v účtovníctve tejto obchodnej spoločnosti

nenašla, pričom obžalovaný I. T. tieto odmietol predložiť a urobil tak

až na druhú výzvu právnika obchodnej spoločnosti.

Nepresvedčivo potom vyznievali tvrdenia svedkyne M. H. o tom,

že k takému súhlasu na odpredaj pohľadávky zo strany ostatných spoločníkov došlo,

že dodávateľsko-odberateľskú zmluvu z 13. decembra 2001 nikdy nevidela a že vyššie

uvedené pokladničné doklady do účtovníctva založila, zvlášť keď tieto jej tvrdenia z hlavného

pojednávania boli v zrejmom rozpore s jej tvrdeniami z prípravného konania.

Krajský súd rovnako nechal celkom bez povšimnutia (so zreteľom na ostatné vo veci

vykonané dôkazy), že JUDr. J. O. tvrdil, že sa „oboznámil s prostredím a majetkovými

prevodmi, spoločnosť M.M., nebudila v ňom dôveru a bonitnosť“, preto vyhovel požiadavke

obžalovaného I. T. a v konečnom dôsledku došlo k odpredaju pohľadávky za 1 % dlžnej ceny.

Pritom z obsahu spisu vyplývalo, že spoločnosť M. svoju pohľadávku spoločnosti L.,

po ukončení súdnych sporov so subjektmi, ktorým bola táto pohľadávka protiprávne

postúpená, bez problémov 6. a 7. novembra 2002 uhradila.

Napokon v tejto posudzovanej veci treba ešte pripomenúť, že podľa spoločenskej

zmluvy z 21. júla 1999 pozmenenou dodatkom č.1 zo 6. februára 2001, je konanie konateľa

menom spoločnosti L., obmedzené pri nakladaní s nehnuteľným a hnuteľným majetkom

bez predchádzajúceho rozhodnutia valného zhromaždenia, pričom podľa § 6 ods. 1

(keďže išlo o obchodnoprávny vzťah) sa obchodným majetkom

pre účely tohto zákona rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv

a peniazmi oceniteľných iných hodnôt ), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené

na jeho podnikanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené na podklade

odvolania prokurátora ostatný oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo 14. decembra 2009, sp. zn. , podľa ,

zrušil a podľa vrátil vec tomuto krajskému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne po doplnení dokazovania v naznačenom smere

a po opätovnom vyhodnotení dôkazov každý jednotlivo i v ich súhrne vychádzajúc

z právnych názorov vyššie uvedených rozhodol vo veci rozsudkom z 21. marca 2011, sp. zn.

, tak, že uznal obžalovaného I. T. za vinného z trestného činu podvodu podľa

, Tr. na vyššie uvedenom skutkovom

základe.

Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu

súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

podľa a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré

by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie,

že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výroku napadnutého rozsudku,

že ho spáchal obžalovaný I. T. a že z jeho konania nastal tam uvedený následok.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu vyšetrovacieho

a súdneho spisu dospel k záveru, že výrok o vine obžalovaného I. T. bol založený

na presvedčivých dôkazoch, ktoré bez akejkoľvek pochybnosti vylučujú akúkoľvek inú

alternatívu toho skutkového deja, ktorý bol na základe týchto dôkazov ustálený.

Vzhľadom k tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke skutkových zistení

v prevažnej miere odkazuje na podrobne rozvedené dôvody rozsudku krajského súdu,

s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolacie námietky obžalovaného I. T.

vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnym záverom krajského súdu považoval preto

za neopodstatnené.

Z vykonaných dôkazov bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že bývalý spoločník

obchodnej spoločnosti L., obžalovaný I. T. sa rozhodol z tejto obchodnej spoločnosti odísť,

pričom svoj odchod sa rozhodol „poistiť“ spôsobom, ktorý po stránke objektívnej naplnil

znaky trestného činu podvodu. Obžalovaný I. T. totiž už začiatkom augusta 2001 mal

navštíviť JUDr. J. O. (právnika, ktorý postúpenie pohľadávky zabezpečoval) s požiadavkou

o právnu pomoc pri predaji pohľadávky, týkajúcej sa predmetného obchodného prípadu

(zmluvu o právnej pomoci uzavreli 8. augusta 2001).

Pritom faktúry okrem iného vystavené aj 24. júla 2001 (110/2001 a 109/2001) boli

splatné až 7. augusta 2001 a obžalovaný I. T. napriek tomu, že išlo o pohľadávky voči

spoločnosti, ktorá si dovtedy bez akýchkoľvek problémov plnila svoje záväzky, tieto postúpil

za 1 % ich hodnoty tretej osobe bez tohto, aby vykonal nejaké opatrenie smerujúce

k vymoženiu tejto pohľadávky a neuplatnil ani žiadne sankcie za nedodržanie lehoty

splatnosti.

Pritom ako vyplýva z dôkazov obžalovaný I. T. 10. augusta 2001 oznámil,

že z obchodnej spoločnosti L., vystupuje, pričom už 8. augusta 2001 s rovnakým predmetom

podnikania založil obchodnú spoločnosť A., a to spoločne so svedkyňou M. H..

Podstatnou na celej veci je však tá skutočnosť, že k vyplateniu jeho obchodného

podielu v obchodnej spoločnosti L., po mimoriadnom valnom zhromaždení

19. septembra 2001 došlo bez započítania tejto pohľadávky v celkovej výške

4 073 244,57 Sk, keďže obžalovaný I. T. postúpenie tejto pohľadávky pred spoločníkmi

zamlčal.

Treba iba dodať, že vykonanými dôkazmi neboli potvrdené tvrdenia obžalovaného

I. T. ani o jeho nevedomosti o existencii dodávateľsko – odberateľskej zmluvy

z 13. decembra 2000 a ani o súhlase ostatných spoločníkov s postúpením vyššie uvedenej

pohľadávky v zmysle spoločenskej zmluvy z 21. júla 1999 pozmenenou dodatkom č.1

zo 6. februára 2001, ktoré okolnosti pre právne posúdenie konania obžalovaného I. T. navyše

nie sú ani rozhodujúce.

Pokiaľ ide o právne posúdenie tejto trestnej veci rovnako Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k záveru, že konanie obžalovaného I. T. po stránke subjektívnej

i objektívnej naplnilo znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods.1, ods. 5 Tr. zák.

Obžalovaný I. T. predstieraním (ľsťou), že ide o nedobytnú pohľadávku, túto

previedol na iný subjekt a týmto konaním spôsobil škodu obchodnej spoločnosť

L., pričom následne z tejto obchodnej spoločnosti vystúpil bez započítania tejto pohľadávky,

keďže túto podstatnú skutočnosť pred ostatnými spoločníkmi zamlčal.

Zákonný znak obohatenie iného je naplnený i obohatením bližšie neurčenej osoby

alebo skupiny osôb, pretože pod pojmom iného je nutné rozumieť len osobu alebo osoby

odlišné od páchateľa. Zo zákonného znaku obohatiť iného v ustanovení postihujúcom

podvodné konanie totiž nevyplýva, že by sa úmysel obvineného musel vzťahovať

na konkrétne určenú osobu, pretože tento znak je naplnený aj u bližšie nešpecifikovanej

osoby.

Podstatné skutočnosti zamlčí ten páchateľ, ktorý neuvedie pri svojom podvodnom

konaní akékoľvek skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce alebo zásadné pre rozhodnutie

poškodeného, teda také skutočnosti, ktoré by viedli, pokiaľ by boli druhej strane známe,

k tomu, že k plneniu (tzn. majetkovej dispozícii) zo strany poškodeného by nedošlo, alebo

by síce došlo, ale za podstatne menej výhodných podmienok pre tú stranu, ktorá tieto

skutočnosti zamlčala.

V posudzovanom prípade išlo o trestný čin dokonaný, pretože majetok obchodnej

spoločnosti, ktorý predstavuje súhrn všetkých majetkových hodnôt, vrátane pohľadávok,

sa týmto jeho konaním znížil o sumu 4 073 224,57 Sk (t. č. 135 206,95 eur ), keďže obchodná

spoločnosť L., stratila právo disponovať s touto pohľadávkou. Skutočnosť,

že neskôr bola táto pohľadávka poškodenej L., v plnom rozsahu uhradená

zo strany dlžníka má vplyv len v otázke náhrady škody.

Konanie obžalovaného I. T. rovnako nie je možné právne posúdiť len ako trestný čin

porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák., keďže uvedené

ustanovenie sa vzťahuje len na osoby, ktorým bolo zverené opatrovanie alebo spravovanie

cudzieho majetku, pričom u týchto osôb nie je možné urobiť záver,

že by vo svojej funkcii obohatili seba alebo iného, ale sa zistí len spôsobenie škody

na opatrovanom či spravovanom cudzom majetku. Uvedené ustanovenie je však subsidiárne

len k ustanoveniu o trestnom čine sprenevery podľa § 248 Tr. zák.

Čo sa týka výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa rovnako stotožnil s krajským súdom, pokiaľ tento vzhľadom na dĺžku konania v tejto

trestnej veci použil mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 40 ods. 1 Tr. zák.

vzhľadom na okolnosti prípadu a s použitím tohto ustanovenia uložil obžalovanému I. T. trest

odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú

dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Rovnako v tomto prípade odvolacie námietky prokurátora Najvyšší súd Slovenskej

republiky považoval za neopodstatnené z týchto dôvodov:

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených

z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine

a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou

týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný

v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil

bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve

rozhodnutie o otázke viny a trestu.

Účelom trestného konania je predovšetkým to, aby trestné činy boli náležite zistené

a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pritom má pôsobiť na upevňovanie

zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti, na výchovu občanov v duchu

dôsledného zachovávania zákonov a pravidiel občianskeho spolužitia i čestného plnenia

povinností k štátu a spoločnosti ( účinného do 1. januára 2006).

Trestné konanie je potom ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie

vyššie uvedeného účelu trestného konania, ktoré sa uplatňujú nielen z pohľadu

samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán

trestného konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov,

prípadne strán na trestnom konaní zúčastnených je akceptácia záveru o možnosti

orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil, zastaviť trestné stíhanie, celkom

neprijateľná.

Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom modifikovaná zásada

oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z vlastnej

iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania a zároveň by sa tak oslabovala

funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 6

ods.1 Dohovoru vôbec nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenie práva

na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku zakotvené a pod ktorým je uvedený celý rad

čiastkových práv a slobôd, ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len Súd) posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím

ku kritériám zakotveným v judikatúre Súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa

a chovanie štátnych orgánov, poprípade čo je pre sťažovateľa v stávke. Súd v žiadnom

zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval „všeobecne záväznú“ dobu, ktorú by bolo možné

za primeranú lehotu považovať.

Porušenie pravidla plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru je sankcionované vyvodením

zodpovednosti štátu voči obvinenému, kedy bolo v rozhodnutiach Súdu spravidla priznané

sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme peňažnej náhrady a konštatované

porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme

zastavenia trestného stíhania Súd z čl. 6 Dohovoru v žiadnom prípade zo svojich

rozhodnutí nevyvodil.

Naopak judikatúra Súdu je v tomto ohľade jednoznačná v tom smere,

že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje

jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 36 Dohovoru za predpokladu,

že vnútroštátne orgány uznajú, či už výslovne alebo v podstate veci, že šlo o porušenie

Dohovoru a uskutočnia nápravu.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že okolnosti prípadu

alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 len za predpokladu, že použite zákonom stanovenej trestnej sadzby

odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť

aj trestom kratšieho trvania. Všetky tri podmienky sú ustanovené kumulatívne, a preto musia

byť splnené zároveň.

Ustálená súdna prax slovenských súdov v súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 40

ods. 1 Tr. zák. zohľadňovala predovšetkým, ak nie výlučne, tie okolnosti prípadu, ktoré

súviseli so skutkom ako takým a s jeho právnym posúdením, teda okolnosti, za ktorých bol

spáchaný čin v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák., resp. rodinné a osobné pomery páchateľa, ktoré

existujú v čase rozhodovania o treste.

Vôbec alebo len ojedinele niektoré súdy pri ukladaní trestu zohľadňujú neprimeranú

dĺžku konania v rámci posúdenia otázky, či uvedená skutočnosť je takou okolnosťou, ktorá

odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú

hranicu trestnej sadzby s použitím ustanovenia § 40 ods. 1 Tr. zák.

V posudzovanom prípade bolo obžalovanému I. T. vznesené obvinenie

20. mája 2002, pričom obžaloba bola podaná 25. marca 2003 na podklade vyšetrovacieho

spisu, ktorý mal dva zväzky o počte cca 500 strán. Krajský súd vo veci nariadil termín

neverejného zasadnutia až 7. októbra 2004, na ktorom zastavil trestné stíhanie proti

obžalovanému I. T., teda po roku a pol od podania obžaloby. Po zrušení tohto uznesenia

nadriadeným súdom na podklade sťažnosti prokurátora boli vo veci vyhlásené dva

oslobodzujúce rozsudky, ktoré boli taktiež na podklade odvolania prokurátora odvolacím

súdom zrušené, pričom napadnutý rozsudok, ktorým bol obžalovaný I. T. uznaný

za vinného, bol vyhlásený až 21. marca 2011, teda osem rokov od podania obžaloby a takmer

desať rokov od spáchania skutku.

V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že dĺžka konania,

ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu

a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje

dĺžku konania v porovnateľných veciach je takou okolnosťou prípadu, ktorá

odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa

§ 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 1 Tr. zák.) a uloženie trestu

odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením

uvedeným v ustanovení § 40 ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (§ 39 ods. 3

Tr. zák.).

Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa riadne a včas uplatneného nároku na náhradu škody

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s procesným postupom krajského súdu

založeným na závere, že dokazovanie o tomto nároku by presahovalo potreby trestného

konania a podstatne by ho pretiahlo, z ktorého dôvodu odkázal poškodeného s nárokom

na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolania prokurátora,

obžalovaného I. T. a poškodeného L.L., podľa ako nedôvodné zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 22. septembra 2011

JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Ivančíková