Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 118 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (258)1ba/373577.d4aadf.pdf
PDF · 97.71 KB
No categories available
1Obo/283/2006
Najvyšší súd 1 Obo 283/2006 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: S., C., X., IČO: X.,
proti žalovanému: R., so sídlom V., M., X., IČO: X., zast. J., advokátom, N., o zaplatenie
3 617 250 Sk s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.
9 Cb 121/2000–138 zo dňa 8. septembra 2006, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 9 Cb 121/2000–138 zo dňa
8. septembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd, ako súd prvého stupňa, žalobu o zaplatenie
3 617 250 Sk zamietol. Žalobcovi uložil, aby zaplatil žalovanému na účet jeho právneho
zástupcu trovy konania v sume 239 290,46 Sk. V dôvodoch svojho rozsudku uviedol, že
predmetom žaloby je nárok žalobcu na zaplatenie úverového dlhu s príslušenstvom,
vzniknutého na základe úverovej zmluvy, uzavretej podľa ust. § 382 medzi V.
a žalovaným. Listom zo dňa 22.2.1991 žalovaný a V. požiadali K. o prevzatie úveru vo
výške 8 268 000 Sk, zodpovedajúceho 50 % pohľadávky V. voči žalovanému z úverovej
zmluvy. K. listom zo dňa 6.8.1991 potvrdila žalovanému prevzatie pohľadávky v rozsahu
uvedenom v žiadosti zo dňa 22.2.1991 a zároveň mu konkretizovala podmienky splácania
úveru. Predmetné potvrdenie, ako aj súhlas žalovaného ako dlžníka, s uvedenými
podmienkami zo dňa 14.8.1991 žalobca súdu predložil. Žalobca však nepreukázal
predložením listinného dôkazu, či K. potvrdila prevzatie pohľadávky
aj V. voči pôvodnému veriteľovi. Za takej dôkaznej situácie súd nemal preukázané, že
v zmysle ust. § 128 Hosp. zák. v náväznosti na ust. § 24 Hosp. zák. aplikovaných v tejto
veci podľa § 763 Obch. zák. došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na K.. Súd je toho
názoru, že ak vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam k zmene veriteľa nedošlo,
nedošlo ani k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Z dôvodu nedostatku aktívnej
legitimácie na strane žalobcu bolo potrebné žalobu zamietnuť. Súd ďalej poukazuje na
okolnosť, že žalobca nielenže nepredložil úverovú zmluvu, z ktorej si svoj nárok
uplatňoval, ale túto zmluvu ani neoznačil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. l
OSP.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu
nepovažuje za správne, pretože súd na základe navrhovateľom predložených dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne vychádza z nesprávneho posúdenia
veci. Nesúhlasí s dôvodmi rozsudku, o ktoré oprel svoje zamietavé rozhodnutie, z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Podľa jeho názoru, právny predchodca
navrhovateľa, K., k návrhu na vydanie platobného rozkazu predložil všetky relevantné
dôkazy, ktoré potvrdzovali oprávnenosť nárokov voči odporcovi. Dôkazom toho je aj
odpor odporcu proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom nenamieta jeho aktívnu
legitimáciu a ani žiadne iné skutočnosti, o ktoré navrhovateľ svoj návrh oprel. Namieta
iba svoju pasívnu legitimáciu. Skutočnosť, že k prevodu jeho záväzku na obce a mestá,
ktorý má voči odporcovi, nedošlo, do dnešného dňa okrem svojho tvrdenia ničím súdu
nepreukázal, napriek tomu, že dôkazné bremeno je na jeho strane, nepredložil žiadny
relevantný dokument o potvrdení svojho tvrdenia. Odporca potvrdil a uznal svoj záväzok
voči právnemu predchodcovi navrhovateľa, a to listom zo dňa 3.3.1992 adresovanému K.,
ktorým potvrdil prevzatie záväzku. Z uvedeného teda vyplýva, že záväzok z úveru T.
neprešiel na iné subjekty. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 132 ods. l Hosp. zák.,
v zmysle ktorého ak povinná organizácia, čo do dôvodu a rozsahu, uzná písomne svoj
záväzok hoci aj premlčaný, predpokladá sa, že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania
trvá. V priebehu celého doterajšieho konania na krajskom súde bola riešená len otázka
pasívnej legitimácie odporcu a v tomto smere prebiehali aj jednotlivé pojednávania. Je mu
nepochopiteľné, že súd túto jedinú spornú otázku, ktorá medzi účastníkmi nastala,
ignoroval, čoho dôkazom je, že v odôvodnení rozsudku uvádza iba tvrdenie odporcu
o prechode jeho záväzku z úverovej zmluvy na obce a mestá. Prekvapilo ho preto
rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby z dôvodov uvedených v rozsudku, nakoľko odporca
a ani súd v priebehu celého konania nespochybňoval platné postúpenie pohľadávky na
navrhovateľa a k samotnej otázke ani neprebehlo dokazovanie. Je toho názoru, že súd
svojim konaním uprel navrhovateľovi právo na riadny súdny proces bez ďalšej možnosti
preukázania svojich nárokov uplatnených v žalobe. Navrhovateľ vzhľadom na celý
priebeh prvostupňového konania nepovažoval za potrebné ďalšími dôkazmi, ktoré má
k dispozícii preukazovať oprávnenosť jeho nárokov. Ako ďalšie dôkazy potvrdzujúce
skutočnosť, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z úveru na T. na K. navrhovateľ
predkladá Dohodu o spolupráci pri realizovaní operácie T. medzi K. a V. zo dňa
25.2.1991 a Dohodu o prevode úverov na T. a úverových zdrojov do K.. Listinné dôkazy
vo vzájomných súvislostiach vyjadrujú vôľu všetkých zúčastnených strán zmeniť záväzok
z úverového vzťahu a tvoria dohodu o postúpení pohľadávok, súčasťou ktorej je i žalobou
uplatnená pohľadávka. Vôľa zúčastnených strán bola vykonaná písomne, teda v súlade s §
128 Hosp. zák. v náväznosti na § 24 Hosp. zák. Poukazuje v tejto súvislosti na ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalobcu
podľa § 212 ods. l OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm. e/ OSP
a napadnuté rozhodnutie podľa § 221 ods. l písm. h/ OSP zrušil a podľa odseku 3 tohto
ustanovenia vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vychádzal zo zistenia, že
žalobca si uplatnil právo na zaplatenie úveru v sume 3 617 250 Sk s príslušenstvom. Išlo
o úver poskytnutý V. žalovanému. V rámci oddĺženia pôvodného veriteľa bol tento úver
postúpený na K.. Krajský súd žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal
predložením listinného dôkazu, či K. potvrdila prevzatie pohľadávky pôvodnému
veriteľovi. Za takejto situácie súd nemal preukázané, že v zmysle ust. § 128
Hospodárskeho zákonníka došlo k platnému postúpeniu pohľadávky na K.. Tento záver
prvostupňového súdu nie je správny a nemá ani žiadny podklad vo vykonanom
dokazovaní. Žalobca síce v tomto smere v odvolaní dokazovanie doplnil, odvolací súd
však k týmto dôkazom už vzhľadom na ustanovenie § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a
ods. 1 OSP neprihliadol. Treba však uviesť, že dôkazy, na ktoré žalobca dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože žalobca viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom. Podľa § 121 OSP
netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti.
V predmetnom prípade ide o doklady aj odvolaciemu súdu všeobecne známe, takže
dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Vykonať ho mal prvostupňový súd,
ak z iných sporov mu neboli známe. Svoje rozhodnutie založil na tvrdení bez toho, aby
v tomto smere dokazovanie vykonal.
Odvolací súd vzhľadom na svoje poznatky konštatuje, že jestvujúce doklady
sú vo vzájomnej súvislosti s. p. ú. dôkazom, že pohľadávka veriteľa bola v súlade
s ustanovením § 128 ods. l Hosp. zák. postúpená zo V. postúpená na K.. Ide o Dohodu
o spolupráci pri realizácii operácie T. uzatvorenú medzi V. a K. dňa 25.2.1991, ako aj
Dohodu z 27.6.1991. Aj keby sa k týmto všeobecne známym dokladom z obdobných
sporov neprihliadlo, je postačujúce vychádzať aj z predložených písomných dokladov,
s ktorými sa oboznámil aj súd prvého stupňa, ale ich nesprávne právne vyhodnotil, a preto
aj nesprávne rozhodol. Spis obsahuje Žiadosť žalovaného o prevzatie pohľadávky na T. zo
dňa 22.2.1991, potvrdenie K. o prevzatí pohľadávky žalovaného zo 6.8.1991, ako aj
súhlas žalovaného s podmienkami obsiahnutými v „Potvrdení o prevzatí pohľadávky
z úveru na T.“. Podľa § 132 ods. l a 2 Hospodárskeho zákonníka, ak povinná organizácia,
čo do dôvodu a rozsahu, uzná písomne svoj záväzok hoci aj premlčaný, predpokladá sa,
že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania trvá. Z tohto hľadiska majú tieto písomnosti
všetky zákonom predpokladané náležitosti uznania záväzku zo strany dlžníka. Dôkazné
bremeno proti pohľadávke preto ťaží žalovaného a nie žalobcu, ako to nesprávne súd
uviedol.
Vzhľadom na uvedené závery odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 27. februára 2008
JUDr. Margita F r i d o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: