Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f1f/378229.4c7340.pdf
PDF · 116.64 KB
No categories available
1Cdo/54/2007
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Oľgy Trnkovej v právnej veci
žalobcu M. v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. F. K. advokátom V., proti žalovanému
M., bývajúcemu na Š., v O. v dovolacom konaní zastúpenému JUDr. P., advokátom v P.
o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9 C 197/2004, o dovolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 5. júna 2006 sp. zn.
1 Co 269/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. júna 2006
sp. zn. 1 Co 269/2005 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Dovolanie žalobcu odmieta.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Poprade rozsudkom zo 17. marca 2005 č.k. 9 C 197/2004 – 68 uložil
žalovanému povinnosť vypratať a žalobcovi odovzdať dvojizbový byt č. 1 nachádzajúci sa na
prízemí O. mestská časť Š. v lehote 15 dní od zabezpečenia primeraného náhradného bytu
v oblasti V. alebo v P.; účastníkom trovy konania nepriznal. Rozhodol tak po zistení, že
žalobca dal žalovanému 12. marca 2004 výpoveď z nájmu tohto bytu podľa § 711 ods. 1
písm. b/ Obč. zák. s tým, že výpovedená lehota uplynie dňom 30. júna 2004; keďže žalovaný
sa neobrátil na súd vo veci neplatnosti tejto výpovede, nájomný vzťah medzi účastníkmi
skončil uplynutím výpovednej lehoty. Skutočnosť, že žalovaný sa sám stará o dve maloleté
deti, ktoré mu boli zverené do výchovnej starostlivosti, považoval za dôvod hodný
osobitného zreteľa a s poukazom na § 712a ods. 4 Obč. zák. priznal žalovanému právo na
primeraný náhradný byt. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2
O.s.p.(čiastočným úspechom účastníkov v konaní).
Na odvolanie žalobcu, ktorý navrhoval zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, aby
žalovanému bola uložená povinnosť byt vypratať bez nároku na bytovú náhradu, a na
odvolanie žalovaného, ktorý požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, resp. žiadal zmeniť rozsudok a zamietnuť žalobu, rozhodoval o veci Krajský
súd v Prešove. Svojim rozsudkom z 5. júna 2006 sp. zn. 1 Co 269/2005 zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť vypratať a žalobcovi odovzdať
dvojizbový byt č. 1 nachádzajúci sa na prízemí O. mestská časť Š. do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku bez nároku na bytovú náhradu (§ 220 O.s.p.). Zároveň žalobcovi
priznal náhradu trov konania 16. 498,50.-Sk a žalovanému uložil povinnosť túto sumu
zaplatiť zástupcovi žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal z rovnakého
zistenia ako súd prvého stupňa, že v danom prípade išlo o služobný byt, ktorého nájom
žalobca ako prenajímateľ vypovedal listom z 12. marca 2004 podľa § 711 ods. 1 písm. b/
Obč. zák., a keďže žalovaný neplatnosť tejto výpovede v súlade s § 711 ods. 6 Obč. zák. do
troch mesiacov neuplatnil na súde, skončil nájom bytu uplynutím trojmesačnej výpovednej
lehoty ku dňu 30. júna 2004 (§ 710 ods. 3 Obč. zák.). Bol však názoru, že žalovanému za
vypratať sa majúci byt nepatrí žiadna bytová náhrada. Poukázal v tejto súvislosti, že pracovný
pomer so žalovaným skončil okamžite podľa § 68 ods. 1 pím. b/ Zák.práce pre závažné
porušenie pracovnej disciplíny a ten za svoje protiprávne konanie bol navyše trestným
rozkazom Okresného súdu Poprad z 28. decembra 2004 č.k. 6T 218/2004 – 62 uznaný za
vinného zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 2 Tr. zák. Počas výkonu
dohodnutej práce si dal vyrobiť v presne nezistenej dobe a na nezistenom miesto falošné
razítko s názvom Mesto V., mestský úrad a po ubytovaní skupiny študentov v dobe od 29.
októbra 2003 do 6. novembra 2003 zo Š. gymnázia na O. ul. č. X. v B. vystavil príjmový
pokladničný doklad bez evidenčného čísla na sumu 32.500.-Sk, ktorý opatril týmto razítkom,
skupinu neevidoval v domovej knihe ubytovaných hostí a peniaze použil pre svoju potrebu
a v dobe od 22. októbra 2002 do 25. októbra 2004 falšoval takýmto spôsobom aj ďalšie
účtovné doklady o zaplatení úhrad poplatkov z ubytovania, finančné prostriedky takto získané
neodviedol, ale použil ich pre svoju potrebu v celkovej výške 20.000.-Sk, čím pre žalobcu
spôsobil celkovú škodu v sume 52.500.-Sk. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa pri
rozhodovaní o bytovej náhrade nesprávne aplikoval § 712a ods. 4 Obč. zák., keďže uvedené
ustanovenie sa vzťahuje iba na skončenie nájomného pomeru z dôvodov uvedených v odseku
3 , teda pri skončení nájomného pomeru podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Obč. zák. V prípade
skončenia nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ Obč. zák. je nutné
vychádzať z ust. § 712a ods. 1 Obč. zák. Ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711
ods. 1 písm. b/ Obč. zák., nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom
služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý
zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných predpisov, nájomca má právo na náhradný byt,
ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný
bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životného a pracovné potreby. V iných
prípadoch skončenia vykonávania práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá
nájomca, ktorému bola daná výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ Obč. zák., právo
na bytovú náhradu. Vzhľadom na okolnosti skončenia pracovného pomeru žalovaného bol
názoru, že priznanie bytovej náhrady žalovanému nemôže mať oporu ani v zásade dobrých
mravov upravenej v ust. § 3 Obč. zák. Úspešnému žalobcovi priznal podľa § 224 ods. 2
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania v celkovej výške 16.498,50.-Sk, keď
ďalšie uplatňované trovy konania (cestovné na trase P. – P. a späť a náhradu za stratu času)
nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania z dôvodu, že si žalobca zvolil za právneho
zástupcu advokáta mimo sídla žalobcu a prvostupňového súdu.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja účastníci konania.
Žalobca napadol rozsudok odvolacieho súdu iba vo výroku o náhrade trov konania,
domáhajúc sa v tejto časti jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie, keďže nesúhlasil
s právnym názorom v ňom zaujatým ohľadom účelne a neúčelne vynaložených trov konania.
Žalovaný napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu a domáhal sa jeho zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a tvrdil, že
predmetný byt nemal charakter služobného bytu a že nebola splnená podmienka nájomnej
zmluvy uvedená v čl. IV. bod 3, podľa ktorej prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu len
so súhlasom súdu, a to z dôvodov taxatívne určených v § 711 ods. 1 Obč. zák.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol jeho zamietnutie. Žalovaný sa
k dovolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal žalobca i žalovaný (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a obaja sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie v oboch prípadoch smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Podľa ust. § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania, ktoré má povahu uznesenia, i keď je obsiahnuté v rozsudku.
Vzhľadom na to, treba prípustnosť dovolania proti takémuto výroku posudzovať podľa
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu.
Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 O.s.p.), alebo proti potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu
prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však
ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia okrem iného, ak ide o uznesenie o trovách konania.
V prejednávanej veci je dovolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, t.j. rozhodnutie vykazujúce znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú
taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ust. § 239 O.s.p. nemožno
vyvodiť.
S prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania žalobcu podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád dovolacím súdom nebola zistená.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalobcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ust. § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa
§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol; s poukazom na právnu úpravu
dovolacieho konania sa potom už nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
o trovách konania z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu je prípustné, keďže ním sa
vecne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že ako dovolací dôvod uplatňuje ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
V danej veci ide o vypratanie služobného bytu po skončení jeho nájmu, pričom
k zániku nájmu došlo písomnou výpoveďou žalobcu z 12. marca 2004 a to uplynutím
trojmesačnej výpovednej lehoty, ktorá skončila 30. júna 2004. Žalovaný, ktorý obdržal túto
výpoveď z nájmu bytu, nespochybnil jej platnosť na súde do troch mesiacov od doručenia
výpovede v zmysle § 711 ods. 6 Obč. zák. Tieto skutočnosti vyplývajú z obsahu spisu
a v tomto smere sú zhodné zistenia oboch nižších súdov. V konaní o vypratanie bytu po
zániku nájmu bytu písomnou výpoveďou nie je možné už riešiť samotnú otázku neplatnosti
danej výpovede, keďže na tento účel slúži výlučne konanie podľa § 711 ods. 6 Obč. zák.
Námietka žalovaného spochybňujúca povahu predmetného bytu ako bytu služobného a tak
spochybňujúca platnosť výpovede podľa § 711 ods. 1 písm. b/ Obč. zák. v konaní
o vypratanie bytu je preto právne irelevantná. Nemožno prisvedčiť ani námietke žalovaného,
že nebola dodržaná nájomná zmluva v časti vyžadujúcej privolenie súdu k výpovedi z nájmu
bytu podľa § 711 ods. 1 Obč. zák. Takéto ujednanie v nájomnej zmluve totiž zmenou
zákonnej úpravy (novelou Obč. zákonníka vykonanou zák.č. 261/2001 Z.z. s účinnosťou od
1. septembra 2001) sa stalo obsolentným ujednaním, ktoré prestalo zo zákona viazať
účastníkov zmluvy o nájme bytu a ani nebolo možné podľa neho už postupovať. Nesprávnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) sa týka otázky
bytovej náhrady pre žalovaného.
Pri rozhodovaní o tom, či žalovanému prislúcha alebo neprislúcha bytová náhrada
odvolací súd aplikoval § 712a ods. 1 Obč. zák. v platnom znení, v zmysle ktorého ak sa
nájomný pomer skončil z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ nájomcovi, ktorý prestal
vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane
zamestnávateľa alebo z dôvodu, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá podľa osobitných
predpisov, nájomca má právo na náhradný byt; v iných prípadoch skončenia vykonávania
práce, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, nemá nájomca, ktorému bola daná
výpoveď z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/, právo na bytovú náhradu. Prehliadol však, že
takejto aplikácii bráni prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. septembra 2001,
konkrétne § 879c ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ak sa nájomný pomer skončil z dôvodu
podľa § 711 ods. 1 písm. b/, nájomca má do piatich rokov od nadobudnutia účinnosti tohto
zákona (zák. č. 261/2001 Z.z.) právo na bytovú náhradu podľa doterajších predpisov; to
neplatí, ak nájomca je vlastníkom bytu alebo mu vznikol nájomný vzťah k bytu u iného
prenajímateľa. Po takto vymedzenú dobu tu dochádza k spolupôsobeniu skoršieho práva
(v otázke bytovej náhrady) a neskoršieho práva, čo odvolací súd nerešpektoval.
Podľa obsahu spisu žalovaný nie je vlastníkom bytu ani mu nevznikol nájomný vzťah
k bytu u iného prenajímateľa. Je tiež nepochybné, že konanie o vypratanie bytu po skončení
nájomného pomeru z dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b/ Obč. zák. začalo do piatich rokov
od nadobudnutia účinnosti zák.č. 261/2001 Z.z. a preto mali súdy nižších stupňov vychádzať
z úpravy práva na bytovú náhradu podľa predpisov platných do 31. augusta 2001.
Podľa § 712a ods. 1 Obč. zák. v znení do 31. augusta 2001 ak sa nájomný pomer
skončil z dôvodov uvedených v § 711 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ alebo i/, nájomca má právo
na náhradný byt, ktorý je veľkosťou obytnej plochy, vybavením a umiestnením primeraný
bytu, ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby.
Pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia sa nerozlišuje, z akých dôvodov
nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudok odvolacieho súdu je založený na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c / O.s.p.), keďže nevzal zreteľ na úpravu
zakotvenú v § 879c ods. 2 Obč. zák., ktorá založila žalovanému právo na bytovú náhradu
podľa skorších právnych predpisov.
Dovolací súd dáva do pozornosti, že aj pri absencii úpravy zakotvenej v § 879c ods. 2
Obč. zák. by nemohol obstáť právny názor odvolacieho súdu, že priznanie bytovej náhrady
žalovanému vzhľadom na spôsob skončenia jeho pracovného pomeru nemôže mať oporu
v zásade dobrých mravov upravenej v ust. 3 Obč. zák.. Tento názor je totiž značne rigidný
a nezohľadňujúci iné (ďalšie) závažné skutkové okolnosti, ktoré v priebehu konania vyšli
najavo. Pre spravodlivé vyriešenie veci nebolo možné obísť, že žalovanému boli zverené do
výchovy dve deti, D., nar. X. a M., nar. X., ktoré spolu s ním sú odkázané na bývanie v byte.
Za situácie, ako vec posudzoval odvolací súd, celistvá rodina (žalovaný so svojimi dvomi
dcérami) by mala byť bez akejkoľvek bytovej náhrady (či už vo forme bytu, ubytovania alebo
prístrešia); ak by však žalovaný svoje deti opustil, zákonodarca v § 713 ods. 1 Obč. zák. ráta
s bytovou náhradou a to vo forme primeraného bytu. Aplikácia zákona nemôže byť rýdzo
formálna, bez zreteľa na príslušné ústavné princípy a medzinárodné záväzky Slovenskej
republiky, kam patrí aj rešpekt a ochrana rodinného života. V takýchto prípadoch je vždy
potrebné mimoriadne starostlivo zvážiť, či vypratanie bytu bez zabezpečenia bytovej náhrady
nie je takým zásahom do práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia, ktorý sa
nezakladá na relevantných dôvodoch so zreteľom o. i. aj na osobitnú ochranu detí
a mladistvých v zmysle čl. 41 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a na možnosť všeobecných
súdov výkladom a aplikáciou § 3 ods. 1 Obč. zák. zmierniť neprimeranú tvrdosť, ktorá by
mohla vzniknúť z konania o vypratanie bytu (porovnaj mutatis mutandis Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené závery, z ktorých
vyplynulo nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou O.s.p. a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia