Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/1/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci

žalobcov 1/ A. K., bývajúcej v B., 2/ MUDr. V. K., bývajúceho v B., 3/ Ing. M. K.,

bývajúceho v B., zastúpených JUDr. G. M., advokátkou v B., proti žalovaným 1/ L. K.,

bývajúcej v B., 2/ T. K., bývajúcej v B., zastúpeným JUDr. S. K., PhD., advokátkou v B.,

o zaplatenie 335 000 Sk s príslušenstvom a o určenie vecí do dedičstva, vedenej na

Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 24. januára 2006 sp.zn. , , rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie v časti smerujúcej proti

výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. januára 2006 sp.zn.

, , ktorým bol vo zvyšku vo veci samej potvrdený rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica z 8. apríla 2005 č.k. -167 v spojení

s uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 5. mája 2005 č.k. -172

o zamietnutí žaloby žalobkyne 1/ o zaplatenie 335 000 Sk s príslušenstvom, o zamietnutí

žaloby žalobcov 1/ až 3/, že do dedičstva po poručiteľovi A. K. st. patrí polovica pohľadávky

v sume 335 000 Sk a pohľadávka poručiteľa voči jeho predumrelému synovi, právnemu

predchodcovi žalovaných 1/, 2/ v sume 7 500 Sk, z a m i e t a .

Vo zvyšnej časti v napadnutom výroku vo veci samej a v súvisiacich výrokoch

o trovách konania rozsudok z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 3. júna 2003 sa žalobkyňa 1/

domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť jej 335 000 Sk

s 13 % úrokom z omeškania a náhradu trov konania. Uplatnený nárok mal predstavovať

polovicu pohľadávky, ktorú mala žalobkyňa 1/ spolu so svojím manželom A. K. st., ktorý

zomrel X., voči ich synovi Ing. A. K. ml. otcovi a právnemu predchodcovi oboch

žalovaných, ktorý zomrel 11. decembra 2001. Dedičstvo po Ing. A. K. ml. nadobudli obidve

žalované. V konaní o dedičstve po manželovi žalobkyne 1/ (poručiteľovi A. K. st.) obe

žalované (ako právne nástupkyne predumrelého dediča po poručiteľovi) popreli existenciu

spoločnej pohľadávky A. K. st. a žalobkyne 1/, voči svojmu právnemu predchodcovi.

Samostatnou žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica 13. februára 2004 sa

žalobcovia 1/ až 3/ domáhali voči obom žalovaným určenia, že do dedičstva po poručiteľovi

A. K. st. patrí polovica pohľadávky v sume 335 000 Sk, ktorú mal poručiteľ spolu so

žalobkyňou 1/ voči ich synovi Ing. A. K. ml., predumrelému právnemu predchodcovi oboch

žalovaných, ktoré boli tiež účastníčkami dedičského konania po A. K. st., ďalej pohľadávky

poručiteľa voči jeho predumrelému synovi, právnemu predchodcovi žalovaných, v sume

7 500 Sk a 350 000 Sk a tiež pracovný stôl označený ako “ponkový stôl“. V konaní

o dedičstve po poručiteľovi A. K. st., vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.zn.

obe žalované popreli aj existenciu týchto pohľadávok.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 5. októbra 2004 č.k. -128 spojil

obe veci na spoločné konanie a následne, rozsudkom z 8. apríla 2005 č.k. -167 obe

žaloby zamietol. Zamietnutie samostatne uplatňovaného (vyššie uvedeného) nároku

žalobkyňou 1/ odôvodnil premlčaním tohto práva vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote

podľa . Poukázal na viazanosť právnym názorom odvolacieho

súdu, ktorý uznesením z 15. júna 2004 sp.zn. v predmetnej veci zrušil ním

skôr vydaný rozsudok a vyslovil pochybnosti o spôsobilosti listiny o čestnom prehlásení

právneho predchodcu žalovaných zo 17. januára 1997 a zo 14. júla 1999 ako uznávacích

prejavov predmetného dlhu v zmysle , s dôsledkami na plynutie

desať ročnej premlčacej lehoty podľa vety druhej od

uznania dlhu. Poukázal aj na nedostatok dôkazov označených žalobkyňou 1/ na preukázanie

vzniku uplatňovaného nároku. Zamietnutie žaloby o určenie predmetu dedičstva odôvodnil

nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcov s tým, že žalobcovia sa nemohli domáhať

priamo určenia, že tieto pohľadávky patria do dedičstva po nebohom, ich právnom

predchodcovi, bez toho, že by najskôr došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva

manželov. Samostatným uznesením z 5. mája 2005 č.k. -172 okresný súd rozhodol

o trovách konania tak, že žalobkyňu 1/ zaviazal zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania vo výške

44 656 Sk na (bližšie nešpecifikovaný) účet jej právnej zástupkyne do 30 dní od

právoplatnosti rozhodnutia a žalobcov 1/ až 3/ zaviazal zaplatiť žalovanej 1/ trovy konania vo

výške 36 925 Sk spoločne a nerozdielne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej

2/ náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie všetkých troch žalobcov rozsudkom

z 24. januára 2006 sp.zn. , napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s jeho uznesením (o trovách konania) v časti zmenil a určil, že “ponk“ patrí

do dedičstva po poručiteľovi A. K. st. zomrelom X. a vo zvyšku vo veci samej tento rozsudok

potvrdil. Výrok uznesenia súdu prvého stupňa o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobcu

3/ zaviazal zaplatiť žalovanej 1/ trovy prvostupňového konania v sume 36 925 Sk do rúk jej

právnej zástupkyne do 30 dní. Ostatným účastníkom náhradu trov prvostupňového konania

nepriznal. Žalobcu 3/ zaviazal zaplatiť žalovanej 1/ trovy odvolacieho konania v sume 37 089

Sk do rúk jej právnej zástupkyne do 30 dní. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že ohľadom

“ponku“ (“ponkového stola“) žalované uznali, že patrí do dedičstva po poručiteľovi A. K. st.,

preto v tejto časti súd prvého stupňa nedôvodne žalobu zamietol. Dôvodne však zamietol

žalobu žalobkyne 1/, ktorou sa domáhala od žalovaných zaplatenia 335 000 Sk, keď

žalobkyňa 1/ (a ani žalobcovia 2/ a 3/) nepreukázala, že právny predchodca žalovaných si

požičal od nej a otca (manžela žalobkyne 1/) v dňoch 17. januára 1997 a 21. mája 1998

300 000 Sk a 370 000 Sk. O existencii pôžičiek spoľahlivo nesvedčí ňou predložené “Čestné

prehlásenie“. “Čestné prehlásenie“ A. K. ml. zo 14. júla 1999 nemožno považovať ani za

uznanie dlhu ( ), lebo neobsahuje konkretizáciu dlhu čo do

dôvodu a výšky, ani že dlh zaplatí. Jednak sa v ňom uvádza sporný dlh 300 000 Sk, ktorý mal

vzniknúť 17. januára 1997, jednak ničím nebola v konaní preukázaná existencia pôžičky z 21.

mája 1998 v sume 370 000 Sk a ani sa v ňom nehovorí o zaplatení dlhu. Ak by potom aj

bolo bývalo došlo k požičaniu peňazí ( ), došlo k premlčaniu

pohľadávky. Dôvodne zamietol aj žalobu žalobcov 1/ až 3/ o určenie, čo patrí do dedičstva po

A. K. st. (okrem “ponku“). Žalobcovia nemali aktívnu vecnú legitimáciu na takéto určenie.

Ak tvrdeným predmetom dedičstva mala byť peňažná pohľadávka poručiteľa voči dlžníkovi,

správne mali právni nástupcovia poručiteľa žalovať o alikvotnú časť pohľadávky od dedičov

dlžníka. Prekážkou tu nie je ani skutočnosť, že pohľadávkou je spoločná pohľadávka

poručiteľa a pozostalej manželky. Keby do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľa a

pozostalej manželky patrilo vlastnícke právo k veci, v takom prípade sa musí najprv

vyporiadať toto spoluvlastníctvo (, ), teda určiť, čo patrí do dedičstva po

poručiteľovi. Toto určenie môže urobiť len dedičský súd. V súdenej veci o takýto prípade

nejde. Ani v prípade správne formulovanej žaloby žalobcovia nepreukázali existenciu

tvrdených pohľadávok voči žalovaným. Ku dňu smrti A. K. st. (X.) nebola preukázaná

pohľadávka poručiteľa a žalobkyne 1/ voči A. K. ml. z titulu pôžičiek 300 000 Sk a 370 000

Sk. V tejto súvislosti odvolací súd odkázal na dôvody svojho rozhodnutia ohľadne žaloby

žalobkyne 1/. Pôžička v sume 7 500 Sk, ktorá mala byť poskytnutá rodičmi A. K. ml. na

kúpu auta, ak sa tak stalo (čo nebolo ničím v konaní preukázané), ešte nie je splatná, keď čas

plnenia bol ponechaný na vôli dlžníka ( ). V takom prípade čas

plnenia by musel určiť súd na návrh veriteľa. Pokiaľ ide o “zmluvu o tichom spoločenstve“

z 12. januára 1997, táto je neplatná. Jej obsah je neurčitý, neobsahuje podstatnú náležitosť a

to dohodu o výške podielu tichého spoločníka (A. K. st.) na zisku podnikateľa (A. K. ml.).

Žalobcovia ničím nedoložili výsledky podnikania A. K. ml. v tom smere, aké výnosy z neho

mal. Skôr uvádzali, že bol stále v dlhoch a požičiaval si peniaze. Nie je preto vylúčené, že

mohlo dôjsť ku konzumácii vloženého vkladu a teda nemusela vzniknúť pohľadávka na jeho

vrátenie. Výrok o trovách konania odvolací súd odôvodnil tým, že súd prvého stupňa priznal

žalobcom 1/ a 2/ oslobodenie od súdnych poplatkov. Ide teda u nich o dôvody hodné

osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ( ) pre prevažne úspešnú

žalovanú 1/. Žalovaná 1/ bola v konaní úspešná voči žalobcovi 3/, u ktorého neboli zistené

dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania. Dedičia poručiteľa

(A. K. st.) sú nerozluční spoločníci. Žalobcovia sú dedičmi a podali žalobu o určenie, čo patrí

do dedičstva po ňom. Potom úkony jedného z nich platia i pre ostatných, preto žalobca 3/

musí nahradiť sám celú sumu priznaných trov konania. Ostatným účastníkom právo na

náhradu trov konania nevzniklo. Žalobcovia boli v konaní neúspešní, žalovaná 2/ nepodala

návrh na náhradu trov konania. Keďže žalovaná 1/ bola úspešná aj v odvolacom konaní

a žiadala priznať náhradu trov konania, patrí jej táto náhrada voči žalobcovi 3/.

Na základe podnetu žalobcov 1/ až 3/ podal proti rozsudku krajského súdu v časti

výroku, ktorým rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením okresného súdu z 5. mája

2005 č.k. -172 vo zvyšku vo veci samej potvrdil a proti výrokom, ktorými

rozhodol o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania tak, že žalobca 3/ je povinný

nahradiť ich žalovanej 1/ vo výške a lehotách uvedených v napadnutom rozsudku mimoriadne

dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok

v napadnutej časti zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil

tým, že pokiaľ sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu o premlčaní pohľadávky

vzhľadom na to, že “nie je možné aplikovať ustanovenie § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho

zákonníka v súvislosti so znením “ vec nesprávne právne

posúdil. V danom prípade “Čestné prehlásenia“ zo 17. januára 1997 a zo 14. júla 1999

osvedčené na matričnom úrade, resp. pred notárom, ktorými dlžník A. K. ml. uznal výšku aj

dôvod dlhu, ako aj prejavil vôľu dlh zaplatiť, a teda uznal, že dlh zaplatí, spĺňajú nielen

kritériá pre uznanie práva (dlhu) podľa , ale aj pre

uznanie dlhu podľa . Preto, ak žalované v konaní tvrdili opak,

mali dôkaznú povinnosť svoje tvrdenia preukazovať. Vzhľadom na účinné uznanie dlhu

v zmysle nedošlo ani k premlčaniu lehoty na jeho

uplatnenie. Nemožno akceptovať ani stanovisko odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie na podanie návrhu na určenie predmetu dedičstva podľa § 175y ods. 1

s tým, že právni nástupcovia poručiteľa mali žalovať o alikvotnú časť pohľadávky

(o plnenie) od dedičov dlžníka. Žaloba o určenie predmetu dedičstva, ktorý bol medzi

účastníkmi dedičského konania sporný, je rozsahom širšia ako žaloba o určenie, čo patrí do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov poručiteľa a pozostalého manžela, pretože môže

obsahovať aj majetok, ktorý nemusí patriť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

naopak všetok majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvorí premet

dedičstva a je už len na súde, ako ho v konaní o dedičstve vyporiada. Súd si preto v konaní

o určenie predmetu dedičstva vyrieši aj otázku predmetu bezpodielového spoluvlastníctva

manželov poručiteľa a pozostalého manžela, ktoré potom vyporiada až v dedičskom konaní,

ktorého súčasťou je v takom prípade aj konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. V danej veci naviac dedičia dlžníka sú súčasne aj právni

nástupcovia poručiteľa a teda alikvotná časť pohľadávky poručiteľa pripadá aj na nich, hoci

v danom prípade ako dedičia dlžníka zodpovedajú za celý jeho dlh. Žaloba na plnenie od

dedičov dlžníka by nemohla byť úspešná, jednak preto, že účastníci si nemôžu sami

vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a jednak preto, že dedičia dlžníka, hoci

zodpovedajú za celý jeho dlh, sú súčasne oprávnení disponovať s alikvotnou časťou

pohľadávky poručiteľa ako jeho právni nástupcovia. Naviac, súd nemôže o časti žaloby

o určenie predmetu dedičstva podľa rozhodnúť, že patrí do dedičstva

(v danom prípade “ponk“) a časť žaloby zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie

žalobcov. V časti rozhodnutia o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania

v prospech žalovanej 1/ odvolaciemu súdu vytkol, že nesprávne posudzoval vyúčtovanie trov

predložené právnou zástupkyňou žalovanej 1/ ohľadne určenia nárokovanej základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, keď podobne ako súd prvého stupňa náležite

nediferencoval medzi postavením žalobcov k obom predmetom vecí spojených na spoločné

prejednanie, ktoré má vplyv na ich prípadnú zodpovednosť za úspech, či neúspech v konaní.

Rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti tak spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

Žalované 1/, 2/ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu toto navrhli zamietnuť.

Žalobcovia 1/ až 3/ sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 v spojení s ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj

konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie

je čiastočne dôvodné.

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä

peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657

).

Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,

predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento

právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 Občianskeho

zákonníka).

Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa

okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi (§ 564 Občianskeho

zákonníka).

Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až

§ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania

dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať ( ).

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( ).

Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,

premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník

písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu

došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia

tejto lehoty ( ).

Uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný

veriteľovi, ktorým dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem

všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony ( a nasl. )

je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh

a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Na to, aby písomné uznanie práva dlžníkom malo

právne dôsledky uvedené v (t.j. dôsledky v podobe prerušenia

premlčania), je potrebné, aby došlo k uznaniu práva čo do dôvodu, ako aj čo do výšky, pričom

pokiaľ ide o uznanie práva čo do dôvodu, nemusí byť síce tento dôvod v listine obsahujúcej

uznanie práva uvedený vždy výslovne, ale musí byť jednoznačne vyvoditeľný z inej listiny,

na ktorú je v listine o uznaní dlhu výslovný odkaz. Taktiež dôvod uznania dlhu nemusí byť

v uznávacom prejave uvedený výslovne. Výška dlhu však musí byť vyjadrená tak, aby bola

objektívne určiteľná.

V preskúmavanej veci boli predmetom konania samostatnými žalobami uplatnené dva

nároky.

Prvou žalobou sa žalobkyňa 1/ domáhala zaplatenia na ňu pripadajúcej alikvotnej časti

pohľadávky voči právnemu predchodcovi oboch žalovaných v sume 335 000 Sk

s príslušenstvom. Zamietnutie tejto žaloby súd odôvodnil premlčaním tohto práva vo

všeobecnej trojročnej premlčacej lehote podľa . Takéto

rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorého závermi sa stotožnil aj odvolací súd, je správne,

vychádzajúc z neakceptovania listiny o čestnom prehlásení právneho predchodcu žalovaných

zo 17. januára 1997 a zo 14. júla 1999 ako uznávacích prejavov predmetného dlhu v zmysle

, s dôsledkami na plynutie desaťročnej premlčacej lehoty podľa

vety druhej od uznania dlhu. V tejto súvislosti nemožno

súhlasiť s námietkou generálneho prokurátora Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní,

že odvolací súd pokiaľ sa stotožnil so záverom okresného súdu o premlčaní pohľadávky vec

nesprávne právne posúdil, keďže v danom prípade “Čestné prehlásenie“ zo 17. januára 1997

a zo 14. júla 1999 osvedčené na matričnom úrade, resp. pred notárom, ktorými dlžník A. K.

ml. uznal výšku aj dôvod dlhu, ako aj prejavil vôľu dlh zaplatiť, a teda uznal, že dlh zaplatí

(“vyjadrujem týmto svoju vôľu, aby požičaná peňažná hotovosť bola mojim rodičom

vrátená“), spĺňajú nielen kritériá pre uznanie práva (dlhu) podľa § 110 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ale aj pre uznanie dlhu podľa . Vyššie uvedené

“Čestné prehlásenie“ zo 17. januára 1997 napísané právnym predchodcom žalovaných totiž

podľa obsahu nemožno považovať za písomné uznanie práva dlžníkom, ktoré by malo právne

dôsledky uvedené v , ale možno ho považovať len za zmluvu

o pôžičke, resp. potvrdenie o pôžičke peňazí ( ) v sume

300 000 Sk poskytnutej právnemu predchodcovi žalovaných jeho rodičmi 17. januára 1997,

ktorú pôžičku sa právny predchodca žalovaných (dlžník) zaväzuje vrátiť do 17. januára 1999.

Posledne uvedené rovnako platí aj pre druhé “Čestné prehlásenie“ zo 14. júla 1999 napísané

taktiež právnym predchodcom žalovaných, t.j. aj v tomto druhom prípade ide o potvrdenie

poskytnutia (ďalšej) pôžičky právnemu predchodcovi žalovaných v sume 370 000 Sk

21. mája 1998 (a predchádzajúcej pôžičky 300 000 Sk 17. januára 1997). Na tom nič nemení

ani skutočnosť, že v druhom “Čestnom prehlásení“ – potvrdení – nie je určená doba, do kedy

má byť pôžička vrátená. Podľa názoru dovolacieho súdu však s pravdepodobnosťou

hraničiacou s istotou aj pôžička v sume 370 000 Sk bola splatná 17. januára 1999, keďže

podľa takmer identického znenia oboch “Čestných prehlásení“ účel pôžičky bol rovnaký

(výstavba Objektu služieb O.), pričom vrátenie (v konečnom dôsledku) celej pôžičky v inej,

ako peňažnej forme dlžník podmienil prípadnou nekonkretizovanou udalosťou, ktorá by mu

znemožnila vrátiť peňažnú hotovosť. Z uvedeného je tak zrejmé, že v oboch spomenutých

“Čestných prehláseniach“ absentujú esenciálne náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558

, a to, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu.

Nakoľko teda išlo o pôžičku, ktorá bola splatná 17. januára 1999 a žalobkyňa sa vrátenia

polovice tejto pôžičky domáhala žalobou podanou na súde až 3. júna 2003, t.j. po uplynutí

všeobecnej trojročnej premlčacej doby ( ), zamietnutie žaloby

žalobkyne 1/ súdom s prihliadnutím na žalovanými vznesenú námietku premlčania bolo

správne.

Druhou žalobou sa žalobcovia 1/ až 3/ domáhali určenia predmetu dedičstva po

poručiteľovi A. K. st. (tak, ako je uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia).

Zamietnutie tejto žaloby súd odôvodnil nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcov,

keď uviedol, že “žalobcovia sa nemohli domáhať priamo určenia, že tieto pohľadávky patria

do dedičstva po nebohom, ich právnom predchodcovi, bez toho, že by najskôr došlo

k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. V tejto súvislosti generálny

prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní neakceptoval stanovisko

odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na podanie návrhu na určenie

predmetu dedičstva podľa S touto námietkou možno súhlasiť, nakoľko

súd sa v dedičskom konaní nezaoberá aktívami a pasívami, ktoré sú medzi dedičmi sporné.

Skonštatuje iba ich spornosť a ďalej na ne už neprihliada. Rovnako neprihliada na

skutočnosti, ktoré sú sporné pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov medzi

dedičmi a pozostalým manželom (bývalým manželom), a v dôsledku ktorých niektoré zo

spoločných vecí alebo dlhov neboli vyporiadané podľa To ale v zmysle

ustanovenia účastníkom dedičského konania nebráni, aby svoje práva

uplatnili k spornému majetku alebo k sporným dlhom žalobou na súde, a to buď ešte počas

konania o dedičstve, alebo po jeho právoplatnom skončení. Takú žalobu prejedná súd

v sporovom konaní, ktorého účastníkmi musia byť všetci dedičia. Vzhľadom na uvedené je

rozhodnutie odvolacieho súdu o žalobe žalobcov 1/ až 3/ o určenie predmetu dedičstva do

určitej miery rozporné, na čo je poukázané aj v mimoriadnom dovolaní, pretože súd nemôže

o časti žaloby o určenie predmetu dedičstva podľa rozhodnúť, že patrí do

dedičstva (v danom prípade “ponk“) a časť žaloby zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie žalobcov. Napriek tomu je však napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v časti

zamietnutia žaloby žalobcov 1/ až 3/ o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi A. K. st. patrí

polovica pohľadávky v sume 335 000 Sk, ktorú mal poručiteľ spolu so žalobkyňou 1/ voči ich

synovi Ing. A. K. ml., predumrelému právnemu predchodcovi oboch žalovaných, ktoré boli

tiež účastníčkami dedičského konania po A. K. st. a pohľadávka poručiteľa voči jeho

predumrelému synovi, právnemu predchodcovi žalovaných, v sume 7 500 Sk, vecne správne.

Pokiaľ totiž ide o sumu 335 000 Sk, táto predstavuje polovicu zo sumy 670 000 Sk

poskytnutej poručiteľom a žalobkyňou 1/ právnemu predchodcovi žalovaných titulom

pôžičky, ktorej vyplatenia druhej polovice sa žalobkyňa 1/ domáhala samostatnou žalobou,

ktorá bola zamietnutá v dôsledku úspešného dovolania sa premlčania celej pohľadávky (t.j.

670 000 Sk) žalovanými (viď odôvodnenie tohto rozhodnutia vyššie). A pokiaľ ide o sumu

7 500 Sk, táto by mala byť polovicou peňažnej pôžičky 15 000 Sk poskytnutej poručiteľom

a žalovanou 1/ právnemu predchodcovi žalovaných na kúpu auta, pričom podľa výpovede

žalobkyne 1/ v konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp.zn. dohoda bola taká,

že právny predchodca žalovaných túto pôžičku vráti, keď bude mať. Z toho je zrejmé, že pri

tejto pôžičke (ak poskytnutá bola) bol čas plnenia ponechaný na dlžníka a preto podľa § 564

by ho mohol určiť iba súd na návrh veriteľa, čo sa doposiaľ nestalo.

Predčasný a teda nesprávny je však záver odvolacieho súdu ohľadne sumy

350 000 Sk, ktorú mal poručiteľ A. K. st. poskytnúť právnemu predchodcovi žalovaných ako

vklad tichého spoločníka. Podľa názoru dovolacieho súdu pre zamietnutie žaloby žalobcov 1/

až 3/, ktorou sa domáhali určenia do dedičstva po poručiteľovi aj tejto sumy, nemal odvolací

súd dostatok skutkových podkladov, vychádzajúc z veľmi stručného odôvodnenia tejto časti

rozhodnutia, ktoré je v prevažnej miere postavené na dohadoch. V tejto súvislosti preto bude

potrebné doplniť dokazovanie v zmysle návrhu účastníkov.

Dovolací súd sa stotožnil s námietkou generálneho prokurátora Slovenskej republiky

v mimoriadnom dovolaní, že odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového

i odvolacieho konania v prospech žalovanej 1/ nesprávne posudzoval vyúčtovanie trov

predložené právnou zástupkyňou žalovanej 1/ ohľadne určenia nárokovanej základnej sadzby

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Podobne, ako súd prvého stupňa náležite

nediferencoval medzi postavením žalobcov k obom predmetom vecí spojených na spoločné

konanie, ktoré má vplyv na ich prípadnú zodpovednosť za úspech, či neúspech v konaní.

Žalobcovia 1/ až 3/ mali postavenie nerozlučných spoločníkov z hľadiska zodpovednosti za

úspech, či neúspech v konaní iba ohľadne spoločne podanej žaloby z 13. februára 2004

o určení vecí, resp. práv patriacich do dedičstva po poručiteľovi. Išlo o uplatnenie práva so

samostatným skutkovým základom, úplne odlišným od práva uplatňovaného žalobkyňou 1/

vo svojom vlastnom mene žalobou z 3. júna 2003, ako práva veriteľa na úhradu časti dlhu,

ktorý spôsobil právny predchodca žalovaných. Právna zástupkyňa žalovanej 1/ po spojení

oboch pôvodne samostatne podaných žalôb s rozdielnym skutkovým základom do jednej veci

vyčíslila sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby tak, že sčítala hodnotu práva

uplatňovaného žalobkyňou 1/ samostatnou žalobou a hodnotu práv uplatňovaných žalobcami

1/ až 3/ taktiež samostatnou žalobou. Odvolací súd tak prehliadol, že v takto vyčíslených

hodnotách tarifnej odmeny sa premieta tarifná hodnota veci uplatňovanej v samostatnej

žalobe žalobkyne 1/, ktorá nemôže byť uložená k náhrade žalobcovi 3/, uplatňujúcemu iné

právo so samostatným skutkovým základom a naviac sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby, v súvislosti s obranou žalovanej 1/ po spojení veci sa mala priznať podľa

výpočtového základu spôsobom určeným v ustanovení vyhlášky č.

Z vyššie uvedených dôvodov preto dovolací súd podľa v spojení

s mimoriadne dovolanie proti časti výroku rozsudku krajského súdu,

ktorým bol vo zvyšku vo veci samej potvrdený rozsudok okresného súdu v spojení

s uznesením okresného súdu z 5. mája 2005 č.k. -172 o zamietnutí žaloby

žalobkyne 1/ o zaplatenie 335 000 Sk s príslušenstvom, o zamietnutí žaloby žalobcov 1/ až 3/,

že do dedičstva po poručiteľovi A. K. st. patrí polovica pohľadávky v sume 335 000 Sk

a pohľadávka poručiteľa voči jeho predumrelému synovi, právnemu predchodcovi žalovaných

1/, 2/ v sume 7 500 Sk zamietol. Vo zvyšnej časti v napadnutom výroku vo veci samej

a v súvisiacich výrokoch o trovách konania rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. marca 2008

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :