Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/42/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému D. O . ,

pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 1 písm. a/,

písm. b/, ods. 5 Tr. zák. ( v znení účinnom do 1. januára 2006

- ďalej len Tr. zák.), vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. ,

prejednal na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2008 v Bratislave odvolanie,

ktoré podal krajský prokurátor v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 20. februára 2006, sp. zn. a rozhodol

t a k t o:

Podľa , v znení účinnom do 1. januá-

ra 2006 (ďalej len ) sa napadnutý rozsudok z r u š u j e .

Podľa sa vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e:

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 20. februára 2006, sp. zn.

bol obžalovaný D. O., nar. X., bytom K., G. N. č. X., podľa ,

t.j. preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný,

oslobodený spod obžaloby krajského prokurátora z 28. novembra 2002, sp. zn.

, pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že

v Z., v hoteli I., 24. marca 2001 v čase okolo 03.00 hod. prevzal

od Š. štátneho občana R. R. 3 000 CHF (85 380 Sk) a následne v K. v hoteli H.

25. marca 2001 vo večerných hodinách opätovne prevzal na zabezpečenie

ubytovania od menovaného ďalších 1 000 CHF (28 463 Sk), peniaze hneď

prostredníctvom V. K. zmenil na slovenské koruny, v ten istý večer prevzal od R. R.

ďalších 7 000 CHF (199 220 Sk), ktoré takisto prostredníctvom V. K. zmenil

za slovenské koruny a nakoniec z izby hotela H. v K. 26. marca 2001 v ranných

hodinách, využijúc krátkodobú neprítomnosť R. R. a bez jeho vedomia zobral z jeho

cestovnej tašky 3 900 000 CHF (110 994 000 Sk), pričom takto získané peniaze

použil pre vlastnú bližšie nezistenú potrebu, hoci vedel, že R. R. predtým v Z.

odcudzil sumu 5 000 000 CHF od svojho zamestnávateľa, bezpečnostnej služby P.

S. Z. a tohto konania sa dopustil preto, aby umožnil utiecť R. R. z územia Š.

na S. s cieľom, aby došlo k zatajeniu týchto peňazí a aby nedošlo k ich následnému

zaisteniu policajnými orgánmi oboch štátov.

Proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej

lehote v neprospech obžalovaného D. O. odvolanie krajský prokurátor v Košiciach.

V odôvodnení podaného odvolania krajský prokurátor poukázal na to,

že prvostupňový súd svoj oslobodzujúci výrok založil na závere, že nebol

zabezpečený žiadny dôkaz o tom, že by obžalovaný mal prevziať od R. R. finančné

prostriedky už na území Š., resp. R., a ďalej M. alebo S. v úmysle umožniť R. R.

utiecť po odcudzení peňazí zo Š. na S.

Súd spochybnil hodnovernosť výpovede svedka R. R., najmä pokiaľ ide

o odcudzené sumy 3 900 000 CHF z izby hotela H. v K. v ranných hodinách

26. marca 2001.

V tejto súvislosti súd prijal záver o procesnej neplatnosti konfrontácie medzi

R. R. a obžalovaným D. O., vykonanej na území Š. konfederácie na základe

dožiadania o právnu pomoc Krajskej prokuratúry v Košiciach, sp. zn. ,

resp. Kn -9 zo 4. apríla 2002 z dôvodu, že R. R. vypovedal v procesnom

postavení obvineného, za takého stavu veci, keď v trestnom konaní vedenom

na území Slovenskej republiky proti obžalovanému D. O. bol v procesnom postavení

svedka. Preto nebolo možné v tomto trestnom konaní takýto dokaz použiť.

Krajský prokurátor vyslovil názor, že postup súdu podľa

nebol správny.

Vo veci bol podľa odvolateľa v prípravnom konaní podrobne vyslúchnutý

orgánmi prípravného konania Slovenskej republiky svedok R. R.‚ ktorý podrobne

popísal skutkový stav od odcudzenia 5 miliónov CHF z firmy P. S. Z., cez

zoznámenie S. s obžalovaným O. v Z., ich spoločnú cestu do K., používania peňazí,

až po odcudzenie sumy 3 900 000 CHF v hoteli H. v K. 26. marca 2001 obžalovaným

O..

Obžalovaný O. podľa krajského prokurátora v rámci trestného konania

vypovedal v základných dejových líniách zhodne ako R. R. s tým, že poprel

vedomosť o pôvode peňazí, ktoré mal R. R. a tiež poprel, že by tomuto odcudzil

sumu 3,9 miliónov CHF. Potvrdil prevzatie celkovej sumy najmenej v hodnote

11 000 CHF, čo v prepočte bolo ku dňu spáchania skutku 313 069 Sk. Tento

skutkový stav potvrdili aj svedkovia V. a M. K. a M. Ž..

Z dôvodu existencie rozporov medzi výpoveďami R. R. a obžalovaného D. O.

bola na základe vzájomného dožiadania o právnu pomoc zo strany švajčiarskych

aj slovenských justičných orgánov v dňoch 21. a 22. mája 2002 vykonaná

konfrontácia R. R. a D. O. vo Š.. Počas tohto úkonu R. R. jednoznačne a do očí

potvrdil D. O., že už vo Š. vedel, že R. R. odcudzil peniaze, ktoré mal so S.. Tiež

potvrdil, že urýchlený odchod z Z. na S. a následná snaha o rozobratie jeho vozidla

mali za cieľ zničiť stopy vedúce k možnému vypátraniu miesta jeho pobytu.

Správanie sa obžalovaného D. O., ktorý spolu so svedkom M. pricestovali do Z.

23. marca 2001 za prácou, pričom obžalovaný O. po náhodnom zoznámení

S. s jemu neznámym človekom, bez predtým dohodnutého stretnutia so svedkom

M., S. vrátil do Košíc, jednoznačne potvrdzuje a robí logicky hodnovernou výpoveď

R. R..

Podľa odvolateľa záver súdu prvého stupňa o procesnej neplatnosti spomína-

ného úkonu (konfrontácie) nie je správny. V zmysle článku 3 ods. 1 Európskeho

dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach dojednaného v Štrasburgu

20. apríla 1959, dožiadaná strana vykoná spôsobom upraveným v jej právnom

poriadku každé dožiadanie týkajúce sa trestnej veci, ktoré jej zaslali justičné orgány

dožiadajúcej strany za účelom vykonania dôkazu.

Ak teda pri tomto úkone postupovala dožiadaná strana, t.j. Š. vyšetrujúci

sudca podľa Š., s poukazom na ustanovenie Trestného

poriadku č. , nebolo možné vyvodiť záver o procesnej neplatnosti tejto

konfrontácie zo súdom uvádzaných dôvodov.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že 26. marca 2001 v ranných hodinách

prišiel obžalovaný D. O. za R. R. do hotela H.. Túto skutočnosť potvrdil aj obžalovaný

D. O.. Nikto iný okrem spomínaných dvoch osôb v izbe hotela nebol. Následný náhly

logicky nevysvetliteľný odchod obžalovaného D. O. z hotela H. a ďalší jeho urýchlený

odchod do cudziny – G., podľa názoru odvolateľa jednoznačne svedčia o pravdivosti

výpovede R. R..

Ak by sa totiž obžalovaný D. O. nedopustil žiadneho protiprávneho konania,

za stavu, keď bol R. R. od neho fakticky závislý a ochotný mu poskytovať ďalšie

peniaze, nemal žiaden dôvod tak náhle zmeniť tento stav.

Vykonaným dokazovaním bola preto podľa názoru odvolateľa vytvorená

súvislá, logicky sa navzájom doplňujúca reťaz priamych a nepriamych dôkazov,

umožňujúca uzatvoriť, že obžalovaný D. O. dopustil súdeného skutku.

Pokiaľ však súd mal predsa pochybnosti o odcudzení sumy 3,9 miliónov CHF

obžalovaným vzhľadom na danú dôkaznú situáciu, mal podľa názoru odvolateľa

rozhodnúť minimálne o trestnej zodpovednosti obžalovaného D. O. za časť skutku,

spočívajúcu v prevedení sumy najmenej 11 000 CHF na sa a ďalšie osoby

s úmyslom zatajiť existenciu takého príjmu a tak zmariť zaistenie peňazí pre trestné

konanie, a uznať ho za vinného pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania činu.

Krajský prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a napadnutý rozsudok zrušil a aby podľa

ods. 1 súdu prvého stupňa vec vrátil s pokynom, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania krajského prokurátora

v Košiciach preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ mohol podať odvolanie,

i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom

i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že skutkové zistenia

v napadnutom rozsudku sú nejasné a neúplné, keď sa súd nevyrovnal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie ( ) a vznikli

pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba dôkazy

opakovať a vykonať ďalšie dôkazy, ktorých vykonávanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa ( ).

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že svedok R. R., občan Š., výslovne odmietol

dostaviť sa ako svedok na hlavné pojednávanie prvostupňového súdu, preto krajský

súd v súlade s ustanovením vykonal dokazovanie

prečítaním jeho skorších svedeckých výpovedí z č.l. 217 až 227 zväzku I, vrátane

výpovedí pri konfrontáciách so svedkami (č.l. 285 až 289 zväzku).

Nevykonal však dokazovanie prečítaním zápisníc o konfrontačnom výsluchu

uvedeného svedka s obžalovaným D. O. s poukazom na to, že išlo o procesne

neplatný úkon, nakoľko svedok R. R. bol v tom čase v postavení obvineného (trestné

stíhanie vo Š.), o čom bol aj poučený pri konfrontačnom výsluchu.

So zreteľom na to, že nešlo o trestné stíhanie v tej istej veci a celkom iné

(svedecké) postavenie R. R., dospel krajský súd k záveru, že tento procesný úkon je

nepoužiteľný ako dôkaz v trestnej veci obžalovaného D. O., a preto na tento dôkaz

pri rozhodovaní o obžalobe, ktorá na neho bola podaná, t.j. v rámci rozhodovania

o jeho vine pri konečnom hodnotení dôkazov, neprihliadal.

Treba prisvedčiť námietke krajského prokurátora v podanom odvolaní,

že uvedený postup súdu prvého stupňa nebol správny.

Z obsahu spisu (zväzok III.) vyplýva, že konfrontácia medzi obžalovaným D. O.

a R. R. (v tom čase trestne stíhaným vo Š.) bola vykonaná na základe dožiadania

orgánov činných v trestnom konaní Slovenskej republiky podľa Európskeho

dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach dojednaného v Štrasburgu

20. apríla 1959 a v súlade s jeho ustanoveniami.

Z obsahu zápisníc o predmetnom úkone, vykonaným dožiadaným štátom je

zrejmé, že o predmetnom úkone boli včas a riadne upovedomení obhajcovia

obžalovaného D. O. ako aj R. R.. Obžalovaný D. O. a rovnako aj R. R. boli poučení

o ich právnych postaveniach, pričom výslovne súhlasili, že D. O. bude vyšetrovaný

ako informačná osoba (rozumej svedok) v trestnom konaní proti R. R. vo Š. a ako

obvinený v rámci právnej pomoci v konaní vedenom proti nemu v Slovenskej

republike (pozri č.l. 578 zväzok III. spisu). Proti tomu nevzniesli námietky ani ich

obhajcovia.

Podľa článku 3 ods. 1 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných

veciach dojednaného v Štrasburgu 20. apríla 1959, dožiadaná strana vykoná

spôsobom upraveným v jej právnom poriadku každé dožiadanie týkajúce sa trestnej

veci, ktoré jej zaslali justičné orgány dožiadajúcej strany za účelom vykonania

dôkazu.

Podľa (rozumej v znení účinnom do 1. januára 2006,

podľa ktorého predmetný úkon bolo potrebné posudzovať) doručenie vykonané

na žiadosť slovenského orgánu cudzím orgánom, ako aj dôkazy pred ním vykonané

sú účinné, ak boli vykonané v súlade s právnym poriadkom dožiadaného štátu alebo

ak vyhovujú právnemu poriadku Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní formy a prípustnosti

už spomínaného dôkazného prostriedku (konfrontácie obžalovaného D. O. s R. R.),

vykonaným v rámci dožiadania podľa Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci

v trestných veciach z 20. apríla 1959 dospel k záveru, že neexistoval žiaden dôvod,

pre ktorý by bol skôr uvedený procesný úkon spochybniteľný, resp. považovaný

za nepoužiteľný ako dôkaz v posudzovanej trestnej veci. So zreteľom na to,

že krajský súd na tento dôkaz z už skôr uvedených dôvodov pri rozhodovaní o vine

obžalovaného D. O. neprihliadal, hoci tak mal urobiť, nepovažoval odvolací súd

za vhodné a správne poukazovať na skutočnosti, ktoré z tohto dôkazu z pohľadu

podaného odvolania vyplývajú.

Napriek tomu, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o obžalobe, ktorá

na D. O. bola podaná, bude môcť urobiť až po zvážení tých dôkazov, ktorými sa

doteraz pre nesprávny názor o ich nepoužiteľnosti vôbec nezaoberal, považuje

odvolací súd za potrebné poukázať na tie okolnosti, ktoré krajský súd v rámci

hodnotenia už doteraz vykonaných dôkazov ponechal bez povšimnutia, hoci

pre posúdenie veci mali význam:

- zo zistenia, že R. R. po prístupe k svojmu fotoaparátu zlikvidoval možnosť

zistiť, čo bolo na snímkach krajský súd bez ďalšieho nepresvedčivo uzavrel, že tak

mohol konať v úmysle zatajiť miesto uchovania zostávajúcej časti peňazí, ktoré mal

odcudziť, hoci tak mohol urobiť vo vzťahu k celej čiastke odcudzených finančných

prostriedkov už podstatne skôr a bez pomoci obžalovaného,

- bez bližšieho objasnenia subjektívnej stránky žalovaného trestného činu

s konaním obžalovaného D. O. krajský súd ponechal bez ďalšieho záver, že R. R.

sa v jeho prítomnosti vždy ubytovával pod iným menom, resp. odmietol ubytovanie,

pokiaľ mal byť uvedený ako zákazník,

- mal obžalovanému D. O. poskytnúť peniaze aj na úhradu „dlhu“, ktorý mal

voči jednému zo svedkov v dôsledku toho, že mu predal „ukradnutú rádio vežu“,

- v kritický deň mal odchádzať ihneď po návšteve R. R.

na hotel H. „na rýchlo“ s tmavým igelitovým vrecom (sáčkom) na odpadky, ktorý mu

mal dať R. R.,

- aký bol účel menenia vlastnej identity (briadka a pod.), ak nemal dôvod

obávať sa trestného stíhania,

- ako obžalovaný vysvetlí tvrdenie R. R., že už pri odchode

zo Š. mu bol ukázaný celý zväzok odcudzených bankoviek s tým, že R. R. práve

v dôsledku odcudzenia peňazí chce ostať v anonymite.

V dôsledku uvedeného najvyšší súd na podklade odvolania krajského

prokurátora v Košiciach podľa a napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a tomuto súdu podľa

prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 15. apríla 2008

JUDr. Juraj M a j c h r á k , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: