Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6f5/373990.c94e70.pdf
PDF · 108.94 KB
No categories available
4MCdo/5/2006
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci žalobcu K. C.,
bývajúceho v B., proti žalovanému P. O., so sídlom v B., o udelenie súhlasu k prijatiu
žalobcu za člena žalovaného, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp.zn.18 C 74/01,
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo 14. júna 2004 č.k. 18 C 74/01-111 a rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 22. februára 2005 sp.zn. 9 Co 5/05 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Trnava zo 14. júna 2004
č.k. 18 C 74/01-111 a rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. februára 2005 sp.zn. 9 Co 5/05
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava rozsudkom (v poradí druhým) zo 14. júna 2004 č.k.
18 C 74/01-111 udelil žalobcovi súhlas za členskú schôdzu žalovaného na jeho prijatie za
člena žalovaného. Mal za to, že žalobca má prednostné právo na vznik členstva
v poľovníckom združení žalovaného, pretože na to spĺňa všetky predpoklady a je súčasne
spoluvlastníkom pozemkov združených do poľovného revíru, v ktorom je výkon práva
poľovníctva prenajatý, a v ktorom poľovnícke združenie žalovaného pôsobí.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Trnave rozsudkom z 22. februára 2005 sp.zn.
9 Co 5/05 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právo
na vznik členstva v poľovníckom združení z existujúceho vlastníckeho práva k poľovným
pozemkom je priamo zákonom zaručené formuláciou o prednostnom práve na vznik členstva.
Poľovnícke združenie sa teda nemôže účinne brániť prijatiu takéhoto žiadateľa za svojho
člena, pokiaľ žiadateľ spĺňa podmienky stanovené v zákone, hoci ide o osobu, ktorá je pre
niektorých alebo všetkých doterajších členov združenia z osobných dôvodov neprijateľná.
Ďalej uviedol, že ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv,
takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu je súd, iný výklad by mal totiž za
následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu na základe podnetu
žalovaného podal včas mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. Navrhol rozsudky oboch
súdov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že pokiaľ
žalobca žiadal, aby mu súd udelil súhlas za členskú schôdzu žalovaného k jeho prijatiu za
člena družstva, domáhal sa vydania rozsudku ukladajúceho vyhlásenie vôle (§ 161 ods. 3
O.s.p.). Keďže svoju žalobu odôvodnil tým, že spĺňa všetky zákonné podmienky členstva
v združení žalovaného a je aj spoluvlastníkom združených pozemkov tvoriacich poľovný
revír žalovaného, je zrejmé, že vyvodzuje svoj nárok z právneho vzťahu, ktorý nie je
občianskoprávnym ani iným vzťahom (§ 7 ods. 1, 3 O.s.p.), o ktorom je oprávnený
rozhodovať súd v občianskom súdnom konaní. Žalobca svoj nárok opiera predovšetkým
o prednostné právo vlastníka spoločného poľovného revíru, na vznik členstva v združení
žalovaného, uplatňuje teda nárok vyplývajúci z iného ako občianskoprávneho (pracovného,
rodinného, obchodného, hospodárskeho) vzťahu. Keďže žiadny predpis neustanovuje, že by
o vzniku členstva v poľovníckom združení bol príslušný rozhodovať súd v občianskom
súdnom konaní, rozhodol súd vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Mal za to, že
o prijímaní členov žalovaného rozhoduje len členská schôdza, pričom žalovaný je združením,
do postavenia a činnosti ktorého môže súd zasahovať len v medziach zákona. Súd taktiež
neoprávňuje žiaden predpis, aby mohol donútiť žalovaného proti jeho vôli prijať za člena
osobu, s prijatím ktorej žalovaný nesúhlasí. Vzhľadom na uvedené, podľa názoru generálneho
prokurátora súd nemohol svojím rozhodnutím v sporovom konaní nahradiť vyhlásenie vôle
žalovaného, pretože by tým jednak rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci
a jednak zasiahol aj do činnosti občianskeho združenia nad rámec zákona. Podľa jeho názoru
tak rozhodnutím a konaním súdu došlo k vadám uvedeným v § 237 písm.a/ O.s.p.
a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Žiadal preto rozsudky zrušiť
a konanie zastaviť.
Žalobca svoje právo podať vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho
prokurátora nevyužil.
Žalovaný sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor za splnenia podmienok
požadovaných v ustanovení § 243e O.s.p., preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné
čiastočne.
Generálny prokurátor najmä namietal, že súdy oboch súdov prejednali a rozhodli vec,
ktorá nepatrí do právomoci súdov a tak je konanie postihnuté vadou podľa § 237 písm.a/
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávanú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.).
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd
postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1
veta druhá pred bodkočiarkou O.s.p.).
Citované ustanovenie § 7 ods. 1, 3 O.s.p. vymedzuje právomoc súdov, t.j. rozsah
činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdu. Pri pochybnostiach o právomoci
súdu treba toto ustanovenie vykladať v súvislosti s citovaným ustanovením § 104 ods. 1 veta
druhá pred bodkočiarkou O.s.p., ktoré vôbec nepredpokladá, aby súd zastavil konanie pre
nedostatok právomoci a zároveň nerozhodol o postúpení veci inému orgánu z dôvodu, že nie
je daná právomoc ani žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie. Uznesením
o zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť, ktorému orgánu sa
vec postupuje (výnimkou je právomoc cudzozemského orgánu).
Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok
konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle
ustanovenia § 7 ods. 1, 2 O.s.p. a nie je daná ani právomoc iného orgánu na jej prejednanie
a rozhodnutie, potom rešpektujúc zároveň čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov, musí byť v súlade s touto ústavou, nemôže konanie pre tento nedostatok
zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne vo svoj prospech, teda vec musí
prejednať sám. Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž zakotvuje právo na súdnu
ochranu ako základné ľudské právo, obsahom ktorého je možnosť každého domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu
ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný
vykonávať súdnictvo. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva s odôvodnením, že predmetný
spoločenský vzťah nie je upravený právnym predpisom. Uvedený názor zaujal dovolací súd
vo svojom inom rozhodnutí, konkrétne v rozsudku z 27. septembra 2001 sp.zn. 5 Cdo 102/01.
Vzhľadom na vyššie uvedené súdy nižších stupňov správne postupovali, keď danú
právnu vec prejednali a o nej rozhodli. Odvolací súd otázku právomoci súdu aj náležitým
spôsobom odôvodnil, keď v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza : „Ak právny poriadok
neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný
poskytnúť ochranu je súd, iný výklad by mal totiž za následok porušenie ústavného práva na
súdnu ochranu“. V danej veci preto konanie nie je postihnuté dovolateľom namietanou vadou
podľa § 237 písm.a/ O.s.p.
Dovolacím dôvodom, ktorý bol v dovolaní generálnym prokurátorom uplatňovaný je
poukaz na nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle § 243f ods. 1 písm.c/
O.s.p. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis ako mal správne použiť alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.
Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom bolo jeho
úlohou v dovolacom konaní posúdiť, či odvolací súd správne vyložil ustanovenie § 14 ods. 4
zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorý
stanovuje podmienky vzniku prednostného práva na vznik členstva v poľovníckom združení.
Podľa § 14 ods. 4 zákona, ak niektorý z vlastníkov spoločného poľovného revíru,
v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý podľa odseku 3, chce vykonávať právo
poľovníctva, má prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol
výkon práva poľovníctva prenajatý.
Citované ustanovenie zakladá vlastníkovi pozemkov prenajatých na výkon práva
poľovníctva poľovníckemu združeniu prednostné právo na vznik členstva v poľovníckom
združení. Ide o právo, ktoré zvýhodňuje vlastníka pozemkov, ak prejaví vôľu vykonávať
právo poľovníctva na vlastných pozemkoch, inak prenajatých na jeho výkon poľovníckemu
združeniu. Právna úprava tohto práva rešpektuje skutočnosť, že samotné právo poľovníctva
v zmysle § 2 ods. 1 zákona patrí vlastníkovi pozemku a ako súčasť základného práva vlastniť
majetok je chránené čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Prednostné právo vlastníka poľovných pozemkov na vznik členstva v poľovníckom
združení (majúceho v nájme poľovný revír, ktorý tvoria alebo ktorého súčasťou sú aj
pozemky vlastníka žiadajúceho o členstvo) v zmysle § 14 ods. 4 zákona neznamená však bez
ďalšieho (samo osebe) povinnosť poľovníckeho združenia vyhovieť žiadosti vlastníka (inak
spĺňajúceho všetky ostatné podmienky požadované zákonom pre výkon práva poľovníctva)
o prijatie za člena združenia. Až v prípade porušenia tohto práva (práva prednosti), t.j.
prijatím iného žiadateľa za člena poľovníckeho združenia sa možno domáhať právnych
následkov vyplývajúcich z tejto skutočnosti.
V prejednávanej veci zistený skutkový stav neumožňoval záver, či došlo k porušeniu
uvedeného prednostného práva, a teda či sú splnené podmienky pre poskytnutie súdnej
ochrany porušenému právu. Právne závery oboch súdov boli preto predčasné a teda
nesprávne.
Generálny prokurátor tak dôvodne podal vo veci mimoriadne dovolanie podľa § 243e
O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm.c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a právom
chránených záujmov žalovaného a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami.
Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 243b ods. 1
veta za bodkočiarkou O.s.p. a § 243b ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu a rozsudok
krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto
súdu na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :