Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2obo/62/2008

-N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Štefanku

a členiek JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Anny Petruľákovej v právnej veci žalobcu: V.N.,

spol. s r.o., V.X., L. zast. JUDr. J.G., advokátom Advokátska kancelária, P.X., B., proti

žalovanému: V.P., s.r.o., Z.X., P., IČO: X., zast. JUDr. O.K., advokátom, Advokátska

kancelária, Z.X., B., o neplatnosť dohody o prevode ochrannej známky a určenie jej zániku, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. marca 2006 č. k.

– 188, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. marca 2006 č. k. – 188 v ktorej určil, že slovná ochranná známka V.

registrovaná pod č.X. zanikla m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd určil, že dohoda o prevode práv a povinností

zo dňa 27.6.1991 uzavretá medzi M.v.p., š.p. a V.N., š.p., je neplatná. Určil ďalej, že slovná

ochranná známka V. registrovaná pod č. X. zanikla. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania vo výške 51 000 Sk, na účet jeho právneho zástupcu.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podaným návrhom si žalobca uplatnil právo na

určenie, že dohoda ktorú uzavrel M.v.p., š.p. a V.N., š.p. 27.6.1991 o tom, že majiteľom

ochrannej známky V. bude M.v.p., š.p. je neplatná. Zároveň navrhol, aby súd rozhodol o tom, že

ochranná známka V., ktorá bola zapísaná do registra ochranných známok Úradu pre vynálezy

a objavy ČSSR v roku 1974, pôvodného majiteľa, ktorými boli V. neskôr od 19.12.1988 V.,

dňom výmazu V. z podnikového registra zanikla. Súčasne v návrhu navrhol, aby na základe

rozhodnutia súdu o neplatnosti vyššie uvedenej dohody o zániku ochrannej známky V. uložil

Úradu priemyselného vlastníctva SR vymazať ochrannú známku V. zapísanú pod č. X. z registra

ochranných známok.

Vo veci už rozhodol prvostupňový súd svojim prvším rozsudkom z 24.3.2004 č. k.

-112 a to tak, že určil, že dohoda o prevode práv a povinností zo dňa 27.6.1991

uzavretá medzi M.v.p., š.p. a V.N., š.p. je neplatná. Vo zvyšku žalobu zamietol a účastníkom

nepriznal náhradu trov konania. Po odvolaní žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súd odvolací uznesením z 15. novembra 2005 č. k. -146 rozsudok

prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola

skutočnosť, že podľa jeho názoru súd dostatočne neskúmal naliehavosť právneho záujmu na

podanie žaloby a z toho dôvodu samotný rozsudok bol nepreskúmateľný.

Prvostupňový súd po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu

k otázke preukázania naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu na určení, že dohoda

o prevode práv a povinností uzavretá 27.6.1991 medzi právnymi predchodcami navrhovateľa

a odporcu je neplatná a že ochranná známka V. registrovaná pod č. X. v Registri ÚPV SR zanikla

zistil, že naliehavý právny záujem zo strany žalobcu bol daný a na základe toho vyniesol

napadnutý rozsudok.

Po odvolaní žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom

z 21. februára 2007 č. k. -255 v časti ohľadne vyslovenia neplatnosti zmluvy

o prevode ochrannej známky rozsudok prvostupňového súdu potvrdil a v časti, ktorou

prvostupňový súd určil, že slovná ochranná známka V. registrovaná pod č. X. zanikla, rozsudok

zmenil tak, že žalobu zamietol. Značnú časť odôvodnenia venoval tomu, že pozitívne vysvetlil,

že naliehavý právny záujem u žalobcu na podanie žaloby bol daný.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, jeho potvrdzujúcej časti, ktorou bola určená neplatnosť

zmluvy o prevode ochrannej známky podal dovolanie žalovaný a proti zmeňujúcej

(zamietajúcej) časti, ktorou zamietol tú časť žaloby, ktorou bolo určené, že slovná ochranná

známka V. registrovaná pod č. X. zanikla a rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol, podal

dovolanie žalobca.

Dovolací súd svojím rozsudkom z 20. februára 2008 č. k. dovolanie

žalovaného odmietol, ako neprípustné proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 218

ods. 1 písm. c v spojení s ). O dovolaní žalobcu rozhodol citovaným

rozsudkom tak, že v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (, ), na pojednávaní

prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania rozhodnutia (§ 212

ods.1, ), v zrušujúcom rozsahu dovolacím súdom, súc viazaný právnym

názorom dovolacieho súdu ( ) a dospel k skutkovému aj právnemu záveru, že

odvolanie je právne dôvodné.

Dovolací súd v dôvodoch svojho rozsudku predovšetkým podrobne vysvetlil prípustnosť

dovolania, len právnych skutočností a právneho záveru, ktorým odôvodnil odvolací súd procesne

aj vecne tú časť výroku rozsudku, ktorú zrušil sa ani nedotkol, ako by to v odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu nebolo. Pre odvolací súd v zrušujúcom rozsudku je uvedený tento právny

záver (tým aj intencie):

„Predmetom konania v tejto časti je určenie, či právo k ochrannej známke V., číslo zápisu

X., zaniklo.

Podľa ustanovenia návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

V zmysle citovaného ustanovenia možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že právo k ochrannej

známke je vyjadrením vzťahu konkrétneho právneho subjektu, ako majiteľa k tejto inej

majetkovej hodnote. Preto tento právny vzťah patrí do rámca občianskoprávnych vzťahov,

o ktorých rozhodovať patrí do právomoci súdu. Len výnimočne je súdna právomoc zúžená

a zákonom zverená do právomoci iných orgánov. nemá

ustanovenie, ktorým by zveril do právomoci inému orgánu, ako napr. Úradu priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky, rozhodovať o zániku práva k ochrannej známke zánikom

právnej subjektivity majiteľa ochrannej známky. Preto prejednanie a rozhodnutie v danom

prípade patrí do právomoci súdu a s názorom odvolacieho súdu nie je možné súhlasiť.

Z uvedeného dôvodu rozhodnutie odvolacieho súdu v časti, ktorou rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobu zamietol, nie je vecne správne a žalobcom podané dovolanie je

opodstatnené. Pred skúmaním vecnej opodstatnenosti žaloby v tejto časti bude sa musieť súd

zaoberať, či žalobca v čase rozhodovania súdu má na určení naliehavý právny záujem.

Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho

súdu v časti o určení zániku práva k ochrannej známke nie je vecne správne,......“

Procesné podmienky konania boli odvolaciemu súdu celkom jasné a podľa nich

postupoval. Dovolací súd sa dotkol otázky právomoci a konštatoval, že spadá do právomoci súdu

konať ohľadne zániku ochrannej známky. S tým odvolací ani prvostupňový súd problémy nemal

a vyplýva to aj z rozhodnutí súdov. Prvostupňový súd rozhodol vo veci samej tým, že určil zánik

ochrannej známky a odvolací súd tým, že návrh zamietol. Ak by boli súdy vychádzali z toho, že

vec prislúcha do právomoci iného orgánu, boli by postupovali podľa § 104 ods. 1, odvolací súd

s použitím . Rozhodovanie o tejto žalobe je dané jasne ustanovením ods.

2 a k tomu treba dodať, že aj keby také rozhodnutie bolo vydané súd nie je ním viazaný.

Ďalším procesným dôvodom, s ktorým sa dostatočne vyporiadal odvolací súd a na čo

dovolací súd nebral ohľad, je skúmanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na podaní tejto

určovacej žaloby. Tento dôvod sa priam „módne“ súdmi využíva, ako dôvod hmotný na

zamietnutie žaloby, čo v žiadnom zákone ani v judikatúre nemá oporu. Keďže tento nedostatok

naliehavého právneho záujmu bol dôvodom zrušenia prvšieho rozsudku odvolacím súdom

a rozsudok bol považovaný za nepreskúmateľný ( – 146) a dovolací súd túto otázku

vo svojom rozsudku nastoľuje, odvolací súd preto považuje za potrebné podrobnejšie, zo svojho

hľadiska, tento postup vysvetliť.

Púhy nedostatok naliehavého právneho záujmu nemôže byť hmotnoprávnym dôvodom

pre zamietnutie návrhu (žaloby). Ide o procesnú podmienku (je daná v procesnom predpise –

) a jej nesplnenie má a môže mať iba procesné dôsledky.

Naliehavý právny záujem zákon priamo nedefinuje, ale ak nevyplýva priamo z návrhu,

súd ho zisťuje výsluchom účastníkov. Bežne, v praxi súdov sa akceptuje názor prijatý

a publikovaný občianskoprávnym kolégiom bývalého Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej

republiky. Podľa neho:

„Ak sa žalobca domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, musí

v zmysle ustanovenia preukázať naliehavý právny záujem na takomto určení.

Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy, ak by bez tohto určenia

bolo ohrozené právo žalobcu alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo

neistým. Ak naliehavý právny záujem nevyplýva priamo z návrhu, zisťuje sa výsluchom

účastníkov. Ak sa vyskytnú nedostatky v návrhoch súdy postupujú podľa ustanovení § 5 a § 43

“.

Tento názor bol prijatý a publikovaný v „Správe o rozhodovaní súdov vo veciach

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prejednanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom

Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky, , z 30. 3. 1982“

S touto správou v skrátenom znení boli súdy v Slovenskej socialistickej republike

oboznámené vo „Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR“ (zošit 5/1983, por. č. 28,

str. 136 predposledný a posledný odsek a str. 137 prvý odsek) vydávanom pre služobnú potrebu

súdov a štátnych notárstiev v SSR. Práve na str. 137 sa výslovne konštatuje, že dôsledkom tohto

procesného nedostatku je zastavenie konania.

Následne táto správa bola pojatá do „Zborníku IV“ (Zborník stanovísk, správ, o

rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SR 1970 – 1983)

vydaného Najvyšším súdom ČSSR, Praha 1986, str. 156 až 185 a tento názor je konštatovaný na

str. 176, druhý odsek zhora.

Tieto právne skutočnosti si možno overiť v citovaných publikáciách ale nemožno

pripustiť, aby súdy tento výklad si prispôsobili svojským spôsobom a neriadili sa tým ani

zákonom ani stanoviskom Najvyššieho súdu.

Dovolací súd v rozsudku sa nedotkol ani vecných (hmotnoprávnych) dôvodov, pre ktoré

odvolací súd v tejto časti rozsudok prvostupňového súdu zmenil. Odvolací súd nemá dôvod

k zmene pôvodného právneho názoru, pretože v tejto časti dovolací súd nijaký právny názor

nevyslovil. Preto iba podrobnejšie rozvedie dôvody pre odôvodnenie svojho právneho záveru.

Stav známkových práv možno odvodzovať len od práv pôvodného majiteľa známky a to

v rozsahu v akom na neho tieto práva prešli. Je nad rámec tohto konania rozoberať všetky

aspekty súvisiace s tým, že tu bol spoločný štát ČSFR do 31.12.1992, že tu bolo socialistické

spoločenské vlastníctvo s prioritným postavením, že jednotlivé druhy vlastníctva boli

zrovnoprávnené zmenou ČSFR, ústavným z 18.4.1990, ktorým

bol zmenený Čl. 7 ( nové znenie: (1) Vlastnícke právo a iné majetkové práva občanov,

právnických osôb aj štátu sú chránené a zákonmi. (2) Štát poskytuje všetkým vlastníkom

rovnocennú ochranu) a Čl. 8 ( nové znenie: Vlastníctvo zaväzuje. Vlastnícke právo sa nesmie

zneužívať na ujmu práv iných osôb alebo spoločnosti). Ďalej, že tu bol spoločný zákon

o ochranných známkach ( č. ), že dávno pred jeho účinnosťou na celom území

spoločného štátu sa nealkoholický nápoj značky „V.“ vyrábal a distribuoval.

Citovaný zákon bol zrušený pre Českú republiku zákonom Parlamentu Českej republiky

č. 137/1995 Sb., o ochranných známkach, z 21. júna 1995 a pre Slovenskú republiku bol zrušený

o ochranných známkach, zo

6. februára 1997 s účinnosťou od 1. marca 1997 ( § 47). Ide už o zákony dvoch samostatných

republík, na ktorých sa vyžaduje, aby boli v súlade s „Parížskym dohovorom na ochranu

priemyselného vlastníctva“ z 20. marca 1883, revidovanom v Bruseli 14. decembra 1900, vo

Washingtone 2. júna 1911, v Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Lisabone

31. októbra 1958 a v Stockholme 14. júla 1967.

K tomuto dohovoru pristúpila ČSFR a do nášho právneho poriadku bol zavedený

vyhláškou ministra zahraničných vecí z 13. januára 1975 a uverejnený v Zbierke zákonov pod

č. Ďalej tento dohovor ostal platný na území SR aj po osamostatnení s poukazom na

oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR o modifikácii sukcesie Slovenskej republiky do

mnohostranných medzinárodných zmlúv, publikované v Zbierke

Na predmetnú vec sa teda vzťahuje , ktorý rieši priamo, či

nepriamo aj stav a práva vyplývajúce zo spoločnej normy v spoločnom štáte.

Vychádzajúc z toho, čo je medzi účastníkmi nesporné a tým nie je potrebné to dokazovať

( ), dokonca skutočnosti všeobecne známe ( ), odvolací súd poukazuje

na konkrétne ustanovenia a to , kde zákon výslovne

určuje, ktoré označenia nemožno uznať za ochrannú známku, hlavne však na ustanovenie odseku

2/ podľa ktorého:

„Označenia uvedené v odseku 1 písm. b) až d) možno uznať a zapísať do registra,

ak fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o zápis žiada (ďalej len "prihlasovateľ"),

preukáže, že používaním takého označenia na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu

k územiu Slovenskej republiky pred podaním prihlášky na zápis označenia ako

ochrannej známky do registra (ďalej len "prihláška") také označenie nadobudlo

rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary alebo služby, pre ktoré sa má zapísať“.

Táto podmienka splnená u žalobcu nebola, ale ani u ostatných novovzniknutých

podnikoch a aj keby bol rozhodol Úrad priemyselného vlastníctva inak, žalovaného také

rozhodnutie nezaväzuje, totiž nemôže toto rozhodnutie meniť zákon a nijako sa nedotýka práv

žalovaného, ktoré mu dáva zákon.

Do tejto sféry spadá ďalej rozhodovanie o prechode (prevode) ochrannej známky

v súvislosti s privatizáciou, totiž nové subjekty, ktorých sa ochranná známka týkala vznikli

v súvislosti s prípravou a realizáciou tzv. veľkej privatizácie, pri zmene štátneho vlastníctva na

súkromné.

Spôsob a zmeny vlastníckych vzťahov či už v rámci štátneho podniku (

Zb.) alebo v rámci veľkej privatizácie o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (zákon

č. ) síce riešil aj s tým spojené duševné vlastníctvo ale nevyriešil dôsledne vzťahy,

ktoré ostali v niektorých prípadoch nedoriešené a vyvolávajú spory.

Podľa cit zákona (č. ) „Zakladateľ nevyjme časť majetku podniku,

ktorú tvoria alebo s ktorou sú spojené práva z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva

(§ 6 ods. 1 písm. k). Tieto práva prevedie podnik zmluvou na nadobúdateľa privatizovaného

majetku“.

Ďalej ustanovenie § 16 cit. zákona stanoví: „Práva z priemyselného alebo iného

duševného vlastníctva sa prevádzajú na základe zmluvy uzavretej medzi podnikom

a nadobúdateľom“.

Delimitácia štátneho podniku na viaceré (hoci aj novozriadené) obchodné spoločnosti

nemohla zakladať univerzálnu sukcesiu (všeobecné nástupníctvo), ale singulárnu sukcesiu

(delené nástupníctvo). Samotné vlastníctvo k prevádzkam a k hodnotám (hnuteľným či

nehnuteľným veciam) sa doriešilo. Len treba si uvedomiť, že výroba nealkoholického nápoja V.

bola začatá v roku 1974. Predchádzalo tomu vytvorenie receptúry a tento „vynález“ spadá do

oblasti duševného vlastníctva. Duševné vlastníctvo požíva právnu ochranu, ale treba s ním

nakladať ako s vlastníctvom. Komu bolo povolené vyrábať nealkoholický nápoj V. požíval aj

právnu ochranu tak ako ju požíval pôvodný majiteľ, pritom nie je rozhodujúce, koľko odštepných

závodov a teraz samostatných spoločností tento nápoj vyrábalo. Je vecou týchto spoločností, aby

sa na tom dohodli, kto nápoj bude vyrábať, majetkovo si to vyporiadali, kto ustúpi, inak majú

rovnaké práva na výrobu.

V súdenej veci to znamená, že Dohoda z 27. júna 1991, uzavretá medzi M.v.p., š.p.

a V.N., š. p. Nitra, ktorej neplatnosť bola určená rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 30. marca 2006, potvrdeným po odvolaní žalobcu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 21. februára 2007 č. k. , nemá vplyv na výlučnosť práv žalovaného,

ako spolumajiteľa ochrannej známky „V.“, pôvodne registrovanej pod č. X., pretože predmetná

dohoda od samého začiatku (ex tunc) nepredstavovala právne relevantný podklad v konaní

o zápis M.v.p., š.p., ako majiteľa ochrannej známky registrovanej ešte pred Federálnym úradom

pre vynálezy pod uvedeným číslom.

Aplikovanie v čase podania žaloby už neplateného federálneho

o ochranných známkach, čoho aj v dovolaní sa konkrétne domáha žalobca, nemá právnu oporu.

Jeho názor, že prejednávanie a rozhodovanie o zániku práva k ochrannej známke zánikom

právnej subjektivity majiteľa ochrannej známky, ak právo k ochrannej známke nebolo prevedené,

alebo ak neprešlo na nového majiteľa podľa o ochranných

známkach, patrí do právomoci súdu podľa . V danom prípade o prechode práv

k ochrannej známke V. mal rozhodnúť zakladateľ, že toto právo prechádza na novovzniknuté

podniky, resp. na niektorý z nich, čo sa nestalo. Keďže nedošlo k prechodu ochrannej známky

V., právo k nej zaniklo podľa ust. Samotná výroba

nealkoholického nápoja V. podľa pôvodných technologických postupov a receptúry

v prevádzkárňach novovzniknutých nástupníckych štátnych podnikoch nezakladá právo

označovať výrobok – nealkoholický nápoj ochrannou známkou V.. S touto časťou dovolania sa

dovolací súd taktiež nevyporiadal.

Odvolací súd sa vyporiadal aj s týmito námietkami žalobcu a to aj s posúdením použitia

Podľa , na ktoré sa žalobca odvoláva, právo k ochrannej

známke zaniká „zánikom právnej subjektivity majiteľa ochrannej známky, ak právo k ochrannej

známke nebolo prevedené alebo ak neprešlo na nového majiteľa“. Toto ustanovenie ani za

účinnosti citovaného zákona na tento prípad by nebolo použiteľné preto, že toto právo prešlo na

nových majiteľov zo zákona a je bezvýznamné či UPV (ktorý má evidenčnú povahu) to v registri

ochranných známok zaevidoval.

Použitie iného ako platného a účinného zákona musí tento platný zákon umožňovať. Deje

sa to spravidla v jeho prechodných ustanoveniach. Podľa ) ,

ktoré sa predmetný spor vzťahuje: „Práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra

pred účinnosťou tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv

a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou tohto zákona sa posudzujú podľa

predpisov platných v čase ich vzniku“.

Zakladanie nejakých nárokov vyplývajúcich z neplatnej právnej normy (§ 46 bod 1

) súd akceptovať nemohol.

Samotná výroba nápoja V. v tomto prípade nie je viazaná na ochrannú známku a ako

správne prvostupňový súd uviedol ochranná známka chráni výrobok. Tým že pôvodný výrobca

a aj majiteľ ochrannej známky zanikol (bol vyškrtnutý z podnikového registra), nápoj V. sa

neprestal vyrábať, ani to sporné medzi účastníkmi nie je a tento výrobok požíval naďalej

ochranu. Nemôže byť predmetom tohto súdneho konania určovanie, či ochranná známka zanikla.

Jej zánik je právnou skutočnosťou a o zápise alebo vyškrtnutí z registra ochranných známok

rozhoduje ÚPV. Preto v tejto časti došlo k zmene rozsudku prvostupňového súdu a zamietnutiu

tej časti, v ktorej bolo požadované určiť, že ochranná známka zanikla. Pokiaľ boli vyslovené

v tejto veci iné právne názory odvolací súd v tomto konaní nie je nimi viazaný.

Ak sa žalobca domnieva, že evidencia na ÚPV nie je správna, má možnosť podať na

tomto orgáne návrh na správne konanie a v tomto správnom konaní môže sa domáhať zmeny

evidencie. Pokiaľ ide o ochranu práv z ochrannej známky, tieto dotknuté neboli a preto došlo

k zmene rozsudku v zrušenej časti a zamietnutiu žaloby.

Žalovaný mal v spore úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov prvostupňového,

odvolacieho aj dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 2 a s § 243d ods. 1

). Na odvolacom pojednávaní však výslovne uviedol, že náhradu trov konania neuplatňuje,

preto mu ich odvolací súd nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 28. mája 2008

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu