Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
070/377997.c5e8e8.pdf
PDF · 84.72 KB
No categories available
1Tošs/25/2008
N a j v y š š í súd 1 Tošs 25/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra
Hatalu a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Paludu v trestnej veci
obžalovaného R. O . a spol., pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006
a iné, prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 28. mája 2008 v Bratislave
sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku z 22. mája 2008,
sp. zn. PK 1T/14/2007, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 194 ods. 1 Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Na Špeciálnom súde v Pezinku je na základe obžaloby prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 27. apríla 2007
vedená pod sp. zn. PK-1T/14/07, trestná vec proti R. O. a spol. obžalovanému
pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a iné
trestné činy, v ktorej jedným z obžalovaných je aj obžalovaný J. P..
Napadnutým uznesením Špeciálny súd v Pezinku rozhodol tak, že podľa § 79
ods. 1 Trestného poriadku obžalovaného J. P. prepustil z väzby na slobodu.
Uznesenie odôvodnil tým, že Najvyšší súd Slovenskej publiky uznesením, sp. zn.
1 Tošs 32/2007, z 15. mája 2008 prepustil obžalovaných R. O. a M. B. z väzby súc
viazaný nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp. zn.
I. ÚS 187/07 a II. ÚS 129/08, vydanými ohľadne obžalovaných R. O. a M. B., pričom
režim väzby obžalovaného J. P. je totožný s ich režimom, a preto ho musel prepustiť
z väzby na slobodu.
Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že celková
dĺžka trvania väzby v prípade obžalovaného J. P. nesmie prekročiť štyri roky (§ 76
ods. 6 písm. c/ Trestného poriadku), z čoho polovica pripadá na prípravné konanie
(§ 76 ods. 7 Trestného poriadku).
Trestný poriadok, ktorý je účinný od 1 .januára 2006 rozdelil trvanie väzby
na časť týkajúcu sa prípravného konania a na časť v konaní pred súdom. Prokurátor
zastáva názor, že lehoty trvania väzby plynú samostatne v prípravnom konaní
ako aj v konaní pred súdom. Nemožno taktiež akceptovať názor, že súdu začína
plynúť lehota trvania väzby od dňa, ktorý nasleduje po poslednom dni lehoty,
na ktorú bola predĺžená naposledy v prípravnom konaní.
Platný Trestný poriadok nestanovuje súdu lehotu v akej má v prípadoch, kedy
sa obžaloba predbežne prejednáva (§ 243 ods. 1 Trestného poriadku), rozhodnúť
o ďalšom trvaní väzby obvineného (§ 244 ods. 5 Trestného poriadku).
Žiada sa zdôrazniť, že súčasný Trestný poriadok (na rozdiel od Trestného
poriadku účinného do 1. januára 2006) neukladá súdu povinnosť predlžovať lehotu
trvania väzby v konaní pred súdom.
Akceptácia názoru, že by mal prokurátor podávať obžalobu s takým časovým
predstihom, aby mal súd objektívne možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní
väzby,
aby zabezpečil kontinuitu väzby, by znamenala, že prokurátor sa musí „dobrovoľne"
vzdať časti lehoty trvania väzby v prípravnom konaní aj napriek tomu, že mu Trestný
poriadok túto lehotu priznáva bez obmedzení v plnom rozsahu. Mohol by tak nastať
prípad, že by prokurátor (najmä v rozsiahlych trestných veciach) nesprávne „odhadol"
čas potrebný na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby obvineného s následnými
rizikami prepustenia obvineného z väzby a vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti
voči prokurátorovi.
Čo sa týka časti odôvodnenia týkajúceho sa konštatovania totožnosti režimu
väzby obžalovaného J. P. s režimom väzby obžalovaných R. O. a M. B., treba
uviesť, že tu špeciálny súd pri argumentácii nenáležité použil analogicky zásadu
dobrodenia v súvislosti (benefícium cohaesionis), ktorá je však v súčasnej
podobe výrazne zúžená oproti minulosti (do 1. januára 2006) len na zmenu
v prospech spoluobvineného z dôvodu porušenia jeho práva na obhajobu (§ 195
ods. 2 Trestného poriadku).
Prokurátor vyslovil názor, že v tomto prípade s poukazom na vyššie
uvedené, došlo práve podaním obžaloby k neprerušenej kontinuite trvania väzby
u obžalovaného J. P.. Navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby zrušil
napadnuté uznesenie a sám rozhodol o ďalšom trvaní väzby obžalovaného J. P..
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku
napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie
predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že Špeciálny súd pochybil, keď obžalovaného
J. P. prepustil z väzby na slobodu.
Rovnako ako súd prvého stupňa, tak i súd rozhodujúci o sťažnosti
obžalovaného J. P. zistil jednak dôvodnosť trestného stíhania, ktorá je podložená
nielen podanou obžalobou, ale aj doposiaľ na hlavnom pojednávaní vykonanými
dôkazmi, jednak dôvodnosť zotrvávania obžalovaného J. P. vo väzbe z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por.
Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu, že obžalovaný J. P. bude
pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo že bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin,
ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil, nemusia byť len skutočnosti, ku ktorým došlo
po vznesení obvinenia alebo dokonca po vzatí do väzby. Pôjde naopak prevažne
o skutočnosti, ktoré sa stali pred začatím trestného stíhania, alebo vznesenia
obvinenia, či vzatia do väzby napriek tomu, že tieto môžu byť od seba často časovo
veľmi vzdialené.
V prerokúvanej trestnej veci tieto konkrétne skutočnosti úzko súvisia
s charakterom trestnej činnosti, pre ktorú obžalovaný J. P. stojí pred Špeciálnym
súdom. Ide najmä o spôsob akým mala byť trestná činnosť páchaná ako aj obdobie,
počas ktorého mala byť táto trestná činnosť páchaná.
Z týchto konkrétnych skutočností správne vyvodil Špeciálny súd a Najvyšší
súd Slovenskej republiky si tieto závery osvojil, že väzobné dôvody obžalovaného
J. P. tak, ako boli dané pri jeho vzatí do väzby, vzhľadom na charakter a spôsob
žalovanej trestnej činnosti, naďalej pretrvávajú.
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008, sp. zn.
I. ÚS 187/07 a II. ÚS 129/08, boli vydané výhradne vo veci porušenia základného
práva na slobodu u obžalovaných R. O. a M. B.. Z týchto dôvodov Ústavný súd
Slovenskej republiky vysloviac porušenie základného ľudského práva u týchto dvoch
obžalovaných zároveň iba v časti týkajúcej sa ich dvoch zrušil uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Tošs 32/2007, z 12. júla 2007, inak
toto uznesenie ponechal v platnosti.
Rozhodovanie o väzbe podľa § 79 ods. 1 Tr. por. použijúc analogicky závery
uvedené v označených nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky znamená
prisvojovanie si kompetencií Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecným
súdom, čo je nesporne nad rámec právomoci Špeciálneho súdu. Ústavný súd
Slovenskej republiky sám nemohol bez podnetu - sťažnosti konkrétnej osoby
rozhodnúť o jej ústavných právach. Nemôže tak preto urobiť ani všeobecný súd,
ktorý nemá právomoc rozhodovať o dodržaní či porušení základných ľudských práv
a slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov, viazaný striktne výrokmi
uvedenými v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2008,
sp. zn. I. ÚS 187/07 a II. ÚS 129/08, zistiac pochybenie Špeciálneho súdu
napadnutým uznesením, rozhodol tak, že ho zrušil, avšak sám vo veci nerozhodol,
pretože podkladom tohto uznesenia nebola žiadosť obžalovaného, ale postup
Špeciálneho súdu, ktorý z úradnej povinnosti skúmal dôvody väzby obžalovaného
J. P..
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním Ústavného
súdu v tejto trestnej veci podotýka, že Európsky súd pre ľudské práva v podobnej
veci P. v. Slovenská republika konštatoval, že sťažovateľ bol zadržaný
11. marca 1999. V prípravnom konaní bola dĺžka jeho väzby obmedzená podľa § 71
ods. 1 Tr. por. na dobu šiestich mesiacov, ktorá bola 3. septembra 1999 okresným
súdom predĺžená do 11. decembra 1999. Pred uplynutím tejto predĺženej lehoty,
10. decembra 1999, bola na sťažovateľa podaná obžaloba na okresný súd. Podaním
obžaloby sa začalo štádium konania pred súdom. V tomto štádiu konania bola
väzba sťažovateľa obmedzená podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku novou lehotou
dvoch rokov. Sťažovateľ bol napokon z väzby prepustený 17. januára 2001, ešte
pred uplynutím dvojročnej lehoty.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podotýka, že v originálnej trestnej veci
v Slovenskej republike sa proti obvinenému D. P. konalo a rozhodovalo podľa
Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, ktorý neformuloval
tak jednoznačne ako § 76 ods. 5 súčasne platného Trestného poriadku, začatie
plynutia lehoty trvania väzby pred súdom od momentu podania obžaloby. Európsky
súd pre ľudské práva si to z Trestného poriadku a podkladov k sťažnosti sám vyvodil.
Na záver Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že po zrušení
napadnutého uznesenia bude musieť Špeciálny súd rozhodnúť o žiadosti
obžalovaného J. P. o prepustenie z väzby na slobodu z 15. mája 2008.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 28. mája 2008
JUDr. Peter H a t a I a , v. r.
predseda senátu
Vypracoval: sudca JUDr. Peter Paluda
Za správnosť vyhotovenia:
7