Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/222/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právej veci navrhovateľov 1/ G.S., rod. Š., nar. X., bytom X., 2/ D.S., rod. S., nar. X.,

bytom X., 3/ P.S., nar. X., bytom X., právne zastúpených advokátkou JUDr. M.B., so sídlom

M.č. X., Ž., proti odporcovi Ž.S.K., K. X., Ž., právne zastúpenému advokátkou JUDr. T.P., so

sídlom H. X., Ž., o určenie nehnuteľností do dedičstva, vedenej na Okresnom súde v Žiline

pod sp. zn. , o dovolaní navrhovateľov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline zo dňa 7. marca 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. marca 2007,

sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Žiline rozsudkom z 18. novembra 2005 č.k. -184 určil,

že do dedičstva po nebohom PhDr. R.S., nar. X., zomrelom X. patria v celosti dom súpisné

číslo X. s príslušenstvom, postavený na zastavanej ploche KN parcela č. X., zastavané plochy

2 2

KN parcela č. X. o výmere 328 m , KN parcela č. X. o výmere 159 m kat. územie Ž.,

zapísané na Správe katastra Ž. na LV č. X. v kat. území Ž., ktorým zodpovedajú

nehnuteľnosti pôvodne zapísané v pozemkovej knihe v protokole č. X. ako jednoposchodový

2

dom súpisné číslo X. dvor PK parcela č. X. o výmere 478 m , verejná cesta PK parcela č. X. o

2

výmere 26 m. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľom 1/ až 3/ trovy konania 93 000 Sk na

účet ich právnej zástupkyne, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania

mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľov PhDr. R.S. bol účastný súdnej

rehabilitácie, v rámci ktorej mu bol v celom rozsahu zrušený trest prepadnutia majetku. V

tomto konaní sa pôvodne domáhal určenia vlastníckeho práva a vypratania označených

nehnuteľností podľa ustanovení , pretože tieto nadobudol dedením po

rodičoch, a to rozhodnutiami bývalého Štátneho notárstva v Ž., sp. zn. D 1349/68-13, zo

dňa 17. januára 1969 a sp. zn. D 1350/68-7, zo dňa 17. januára 1969, ktorými bolo potvrdené

nadobudnutie vlastníckeho práva pre PhDr. R. S. v celosti k nehnuteľnostiam zapísaných

v pozemno-knižnej vložke X., ktorým zodpovedajú nehnuteľnosti vedené na LV X. v

kat. území Ž.. Z rozhodnutia finančného odboru Okresného národného výboru v Ž. zo dňa

22.2.1973, č. Fin 72/l-Rp756,757,758/70 ustálil, že predmetný nehnuteľný majetok nadobudol

do svojho vlastníctva Československý štát právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Žiline

č. zo dňa 22.1.1971. Zároveň bol tento majetok prevedený bezodplatne do správy

Podniku bytového hospodárstva v Ž., následne hospodárskymi zmluvami do správy M.,

M. Z. OP Ž., Stredné odborné učilište služieb Ž. a Stredisko praktického vyučovania Ž.. Podľa

zriaďovacej listiny Krajského úradu v Ž. zo dňa 18.8.1997 bola ku dňu 31.8.1997 zrušená bez

likvidácie príspevková organizácia s právnou subjektivitou Stredisko praktického vyučovania,

K. X., Ž. a od 1.9.1997 zriadená ako nástupnícka organizácia príspevková organizácia s právnou

subjektivitou Stredisko odbornej praxe, K. X., Ž.. Z návrhu na povolenie záznamu vlastníckeho

práva pre Ž. S. K., K. X., Ž. a Stredisko odbornej praxe, K. X., Ž. prvostupňový súd zistil, že

o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na

obce a vyššie územné celky prešli dňom 1.7.2002 na Ž. S. K. kompetencie v oblasti školstva.

Ž. S. K. sa stal vlastníkom majetku školských organizácií, ktoré týmto zákonom prešli do jeho

zriaďovacej pôsobnosti. Podľa o majetku vyšších územných

celkov boli spísané delimitačné protokoly o odovzdaní a prevzatí majetku. Dňa 1.7.2002 bol

medzi odovzdávajúcim Strediskom odbornej praxe, K. X., Ž. a preberajúcim Ž. S.K., K. X., Ž.

podpísaný delimitačný protokol o odovzdaní majetku a jeho následnom prevzatí do správy.

Predmetom delimitácie boli aj nasledovné nehnuteľnosti: parcela KN č. X. zastavaná plocha o

2 2

výmere 328 m, parcela KN č. X. zastavaná plocha o výmere 159 ma dom súpisné číslo X.

postavený na parcele KN č. X., ktoré nehnuteľnosti sú vedené na Správe katastra Ž., kat.

územie Ž. na LV č. X.. Vzhľadom k tomu, že v priebehu konania PhDr. R.S. dňa X. zomrel,

do konania vstúpili jeho právni nástupcovia, navrhovatelia 1/ až 3/ a okresný súd

uznesením sp. zn. -168 zo dňa 17.8.2005 pripustil zmenu návrhu na určenie, že

tam označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom navrhovateľovi. Navrhovateľka 1/

a navrhovateľ 3/ majú obvyklý pobyt v M.K., navrhovateľka 2/ má obvyklý pobyt v U. a

keďže príslušné zmluvy vo vzťahu k U. a K. neobsahujú články, ktoré by upravovali

právomoc a určovanie rozhodného práva v majetkových veciach, súd prvého stupňa pri určení

právomoci a príslušnosti vychádzal z ustanovenia , o

medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (návrh podaný dňa 10.6.1999),

a aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky (§ 5 ZMPS). S poukazom na ustanovenie

návrhu vyhovel. Konštatoval, že v danom prípade nebolo

možné aplikovať ustanovenia pre nesplnenie podmienky trvalého pobytu

PhDr.R.S., ale aj uplynutia o súdnej

rehabilitácii bol zrušený výrok rozsudku o prepadnutí majetku, došlo k takému stavu, ako

keby rehabilitovaný vôbec nestratil vlastníctvo, pretože tento výrok bol zrušený s

platnosťou odo dňa vydania zrušeného rozsudku, teda s účinkami ex tunc. Týmto sa

rehabilitovanej osobe obnovilo vlastnícke právo a pokiaľ Zákon o súdnej rehabilitácii

odkazoval vo svojom ustanovení § 23 ods. 2 na osobitný zákon, neznamená to nové

konštituovanie vlastníctva, ale len uplatnenie nároku, ktorý vyplýva z nesporného

vlastníckeho titulu. Na základe preukázanej skutočnosti, že v čase vydania trestného

rozsudku o treste prepadnutia majetku bol právny predchodca navrhovateľov PhDr.R.S.

vlastníkom uvedených nehnuteľností a zrušením trestných rozsudkov sa obnovilo vlastnícke

právo právneho predchodcu navrhovateľov k predmetným nehnuteľnostiam, návrhu vyhovel.

O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline na odvolanie navrhovateľov 1/ až 3/ a odporcu rozsudkom zo

7. marca 2007, sp. zn. rozsudok okresného súdu zmenil a návrh navrhovateľov

1/, 2 /, 3/ zamietol. Zároveň ich zaviazal zaplatiť odporcovi na účet jeho právnej zástupkyne

trovy prvostupňového a druhostupňového konania vo výške 49 214 Sk, do troch dní. Odvolací

súd považoval za nesporné, že právny predchodca navrhovateľov sa pôvodne domáhal určenia

vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam, pretože tieto nadobudol dedením podľa

rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Ž. č.k. D 1349/68, zo dňa 17. januára 1969 v

jednej polovici a podľa rozhodnutia č.k. D 1350/68, zo dňa 17. januára 1969 v jednej polovici.

Rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. , zo dňa 22. januára 1971 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. , zo dňa 19.3.1971 bol právny

predchodca navrhovateľov uznaný vinným z trestného činu opustenia republiky podľa § 109

ods. 2 a odsúdený na trest odňatia slobody a podľa Trestného

zákona bol vyslovený aj trest prepadnutia celého majetku. Uznesením Okresného súdu v Žiline

č.k. , zo dňa 28.9.1990 bol podľa

o súdnej rehabilitácii zrušený rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. a rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. a trestné stíhanie bolo právoplatne

zastavené. Odvolací súd poukázal na to, že právny predchodca navrhovateľov PhDr.R.S.,

účastný súdnej rehabilitácie, sa nedomáhal vydania nehnuteľností podľa

Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, ale v tomto konaní sa domáhal určenia vlastníckeho práva

podľa ustanovení . Po jeho smrti (v súdnom konaní) sa právni

nástupcovia domáhali určenia, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom

PhDr.R.S.. Druhostupňový súd pri svojom rozhodovaní poukázal na ustanovenie § 23 ods. 2

o súdnej rehabilitácii, podľa ktorého osobitný zákon upraví podmienky

uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku,

prepadnutia veci alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov.

o mimosúdnych rehabilitáciách upravuje podmienky uplatňovania

nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku, prepadnutia veci

alebo zhabania veci, ako aj spôsob náhrady a rozsah týchto nárokov (§ 1 ods. 2). Podľa § 19 ods.

1 , oprávnenými osobami sú osoby rehabilitované podľa zákona č.

, ak spĺňajú podmienky uvedené v zákona a v prípade ich úmrtia alebo

vyhlásenia za mŕtveho osoby uvedené v § 3 ods. 2 zákona. V odôvodnení svojho rozhodnutia

odvolací súd poukázal na to, že všetky reštitučné zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej

úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (záväznosť) legis generalis (Občiansky

zákonník), ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú až (len) do doby, než sa (napríklad v súdnom

konaní) zistí, že ustanovenia leg specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne

uplatniť. Aplikácia ustanovení legis generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až

sekundárne. Vzhľadom na špecifikum reštitučných zákonov, ktoré vychádzajú zo zásady

platnosti a účinnosti vykonaných právnych opatrení minulého právneho režimu, dospel odvolací

súd k záveru, že ak nepostupovala osoba rehabilitovaná podľa o

súdnej rehabilitácii pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste

prepadnutia majetku podľa o mimosúdnych rehabilitáciách, nedošlo k

obnove jej vlastníckeho práva k veciam, ktoré prešli na štát realizáciou týchto trestov. Bol preto

toho právneho názoru, že právny predchodca navrhovateľov 1/, 2/, 3/ PhDr. R.S. sa napriek

súdnej rehabilitácii nedostal do pozície vlastníka označených nehnuteľností, a nedošlo

k obnoveniu jeho vlastníckeho práva zo zákona, pretože o

súdnej rehabilitácii výslovne vyhradil zákonnú úpravu z hľadiska odškodnenia neskoršiemu

právnemu predpisu, t.j. o mimosúdnych rehabilitáciách. Zákon č.

umožnil žiadať o reštitúciu majetku (okrem iných) súdne rehabilitovaným

osobám so štátnym občianstvom Slovenskej republiky (ČSFR) a s trvalým pobytom na území

Slovenskej republiky (ČSFR). Právny predchodca navrhovateľov nespĺňajúci podmienku

trvalého pobytu bol z reštitúcie majetku vylúčený, rovnako ako aj jeho právni nástupcovia.

Odvolací súd dospel preto k záveru, že i keď okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav, vyvodil z neho nesprávne právne závery. Preto odvolací súd, ktorý pri

svojom rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu a z platného právneho

poriadku, ktorým bol pri rozhodovaní viazaný (

a veta prvá ) rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol, keďže

právny predchodca navrhovateľov 1/, 2/, 3/ nenadobudol vlastnícke právo k označeným

nehnuteľnostiam zrušením výroku o treste prepadnutia majetku. O trovách konania rozhodol

podľa , v spojení s 142 ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali s poukazom na

dovolanie navrhovatelia 1/, 2/, 3/, ktorí navrhli napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie z dôvodu jeho vecnej a právnej nesprávnosti.

Právny záver a vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom považovali za nesprávne,

v rozpore s platným právnym poriadkom, a to najmä . Slovenskej

republiky a ustanovením Za vecne správny považovali právny

názor prvostupňového súdu, ktorý ich návrhu vyhovel. Namietali, že ustanovenie

. o mimosúdnych rehabilitáciách nevylučuje použitie

všeobecných právnych predpisov, teda najmä použitie . Toto

zákonné ustanovenie odkazuje na osobitný zákon, ktorý upraví podmienky

uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia

majetku. Ich právny záver vychádza z platnej právnej úpravy práve s poukázaním na

, , , ako i ustanovenia

, z ktorého je nepochybne zrejmé, že tento zákon sa

nepoužije na zmiernenie krívd, ktoré sú predmetom úpravy osobitného zákona, pričom

tieto osobitné zákony sú uvádzané len ako príklad a napokon bol prijatý aj dovolacím

súdom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.1998 sp. zn.

Cdo 1/98. Z tohto rozsudku dovolacieho súdu nepochybne vyplýva právna veta „1ex

specialis neruší platnosť (a záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu

vylučuje až do tej doby, než je zistené (napr. v súdnom konaní a pod.), že

ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň

uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov

až sekundárne.“ Bývalý Československý štát bol zapísaný ako výlučný vlastník

nehnuteľnosti v bývalej evidencii nehnuteľnosti na základe rozhodnutia odboru finančného

bývalého Okresného národného výboru v Ž. č.k. Fin:72/1-Rp756,757,758/70 zo dňa 22.2.1973.

Toto rozhodnutie obsahuje iba výrok, avšak neobsahuje odôvodnenie a poučenie o

opravnom prostriedku. V čase, keď došlo k vydaniu tohto rozhodnutia bol v platnosti

Správny poriadok, podľa ktorého mali konať národné výbory, a to o

správnom konaní. Z výrokovej časti tohto uznesenia je súčasne zrejmé, že sa odvoláva na

smernicu Ministerstva financií vydanú vo vestníku Ministerstva financií č. 4 pod por. č. 9

z roku 1966. Podľa ust. § 23 ods. 2 písm. a/ Smernice č. 9/1966 VMF na zabezpečenie a správu

zaisteného majetku a dočasnú správu a realizáciu majetku nadobudnutého štátom "realizácia

nehnuteľnosti sa vykonáva takto: budovy zo zastavanými pozemkami (včítane rodinných

domčekov) prevedie finančný odbor rozhodnutím podľa Vyhl. č. do správy

príslušného národného výboru (príp. ním riadenej organizácie), pokiaľ zo závažných

dôvodov nebude vhodnejšie ich previesť do správy inej štátnej organizácie". Na základe

citovaného ustanovenia rozhodol odbor finančný ONV v Ž. rozhodnutím pod č. Fin72/l-

RP756,757,758/70 zo dňa 22.2.1973 tak, že sa prevádza žalovaný nehnuteľný majetok pôvodne

patriaci PhDr. R.S.. z Národného majetku do správy Podniku bytového hospodárstva v Ž.. V

čase vydania tohto rozhodnutia bol platný a účinný o správnom konaní,

podľa ktorého „rozhodnutie malo mať náležitosti uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Správneho

poriadku.“ V danom prípade, teda rozhodnutie správneho orgánu malo obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Predmetné rozhodnutie však obsahuje iba výrok,

neobsahuje odôvodnenie a poučenie o odvolaní a taktiež z obsahu tohto rozhodnutia

pripojeného v spise súdu nie je zrejmé, akým spôsobom došlo k oznámeniu rozhodnutia

právnemu predchodcovi žalobcov PhDr.R.S.. Oznámenie rozhodnutia je upravené v § 51

Správneho poriadku a pokiaľ ide o osoby, ktorých pobyt nie je známy, správny orgán má

postupovať podľa § 16 ods. 2 Správneho poriadku, teda mal ustanoviť opatrovníka ich

právnemu predchodcovi a pri doručení tohto rozhodnutia postupovať podľa § 26. ods. 1

Správneho poriadku, teda toto doručenie sa malo uskutočniť verejnou vyhláškou. Zo

samotného rozhodnutia nie je zrejmé, či toto rozhodnutie bolo vyvesené na úradnej tabuli

bývalého ONV v Ž., či bolo doručené opatrovníkovi ich právneho predchodcu PhDr.R.S...

Keďže doposiaľ nedošlo k jeho doručeniu zákonným spôsobom, nezačala plynúť ani lehota

na podanie odvolania proti nemu, teda nie je právoplatné a v dôsledku tejto skutočnosti na

tomto rozhodnutí ani nie je vyznačená právoplatnosť. Tvrdili, že rozhodnutie bývalého

ONV v Ž., na základe ktorého došlo k zápisu vlastníctva na právneho predchodcu

žalovaného je nulitným právnym aktom, a pretože odvolací súd mu fakticky priznal právny

účinok, potom rozhodoval v rozpore so základnou zásadou práva spočívajúcou v tom, že

bezprávie nemôže založiť právo. Boli toho názoru, že iný výklad by bol v rozpore s

článkom 11 Listiny základných práv a slobôd uverejnenej v Zbierke zákonov ako Ústavný zák.

č. , ako aj a . Za

nesprávny považovali právny názor odvolacieho súdu o tom, že pokiaľ nepostupovala osoba

rehabilitovaná podľa o súdnej rehabilitácií pri uplatňovaní nárokov

vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách, nedošlo k obnove jej vlastníckeho práva k veciam, ktoré

prešli na štát realizáciou týchto trestov. V tejto súvislosti opakovane poukázali na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. Cdo 1/98. Tvrdili, že pokiaľ z výroku

uznesenia Okresného súdu v Žiline č.k. vyplýva, že sa zrušuje trest prepadnutia

majetku a všetky ďalšie nadväzujúce rozhodnutia, a to dňom, ktorým boli vydané, takýto

výklad by bol v rozpore s vôľou zákonodarcu legalizovať prevzatie veci štátom. V

takomto prípade by reštitučné zákony, ktorých účelom je náprava niektorých majetkových

krívd upravovali totiž vznik krívd nových. V tejto ich konkrétnej veci ide o typický príklad

vzťahu všeobecnej a špeciálnej právnej normy a jeho vyriešenie. Reštitučné zákony, a to zák. č.

, majú voči povahu osobitného

predpisu so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi. Pokiaľ však už režim reštitučných zákonov

neplatí pre určité osoby či prípady, potom platí úprava všeobecná, teda . Z

reštitučného nevyplýva, že by popri nároku na vydanie veci bolo možné

vylúčiť nárok na ochranu vlastníctva podľa . Takýto výklad

všeobecného a špeciálneho právneho predpisu tvoril i podklad pred rozhodnutie Okresného

súdu v Žiline, a preto závery, ktoré boli vyslovené v jeho rozsudku č.k. -184 zo

dňa 18.11.2005 považovali za vecne a právne správne. V tejto súvislosti poukázali aj na

anotáciu k právnym účinkom rozhodnutí podľa reštitučných zákonov a nález Ústavného súdu

z 2.2.1995 vo vzťahu a k Z tohto nálezu Ústavného

súdu nepochybne vyplýva, že pokiaľ podľa boli zrušené všetky

výroky trestného rozsudku, ako i výroky o prepadnutí majetku, boli tieto výroky zrušené s

účinkami ex tunc. Teda i pokiaľ oprávnená osoba podľa musela

vyčkať s uplatnením nároku na vydanie majetku na osobitný právny predpis, a to zák. č.

o mimosúdnej rehabilitácií, nikdy neprestala byť vlastníkom majetku a tento

zákon nezmenil nič na tom, že v dôsledku zrušenia trestného rozsudku a zrušenia vedľajších

trestov sa obnovilo pôvodné vlastníctvo majetku. preto nezmenil nič na

tom, že ich právny predchodca PhDr.R.S. sa stal ex tunc vlastníkom žalovaného

nehnuteľného majetku. Napokon namietali aj to, že fotokópia plnej moci, ktorá bola

založená na č.1. 225 nie je doklad, ktorý preukazuje, že by JUDr. T.P. zastupovala odporcu

v tomto súdnom spore a bola oprávnená podať za neho odvolanie a navyše na preukázanie

zastúpenia nie je možné, aby bola do spisu založená fotokópia, ale je potrebné, aby do

spisu bol založený originál plnomocenstva účastníkom vlastnoručne podpísaný.

Odporca vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie navrhovateľov 1/, 2/, 3/ ako nedôvodné

zamietnuť. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne správne. Krajský súd vo veci

správne aplikoval hmotné právo a jeho rozhodnutie zodpovedá aj súdnej praxi. Právny názor

dovolateľov nepovažoval za správny, keď ich právny predchodca mal možnosť domáhať sa

svojich nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia majetku v zmysle zák.

č. Stotožnil sa s názorom dovolacieho súdu, uvedeným v rozhodnutí sp. zn.

, publikovaného pod R 27/2000. Úvahy dovolateľov súvisiace so správou majetku,

ktorý prepadol v prospech štátu v deň právoplatnosti rozsudku v súlade s § 52 ods. 1 Trestného

zákona, považoval za bezpredmetné v súlade s R 41/1981. Svoje zastupovanie právnou

zástupkyňou považoval za zákonné a postup odvolacieho súdu v súlade s procesnými predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

že ho treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu

celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej

bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo

ochrana súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne

nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na

ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú

(viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 ,

z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Právo na súdnu ochranu, okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1), zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva na

súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to

zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Podľa dovolacieho súdu odvolací súd svojím vyššie uvedeným postupom porušil právo

navrhovateľov na spravodlivý proces, pretože tým, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na

iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti navrhovateľom odňal právo

namietať správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia

odvolacieho súdu sa navrhovatelia dozvedeli, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver

zo skutočností prvostupňovým súdom nehodnotenými. K novým právnym záverom

odvolacieho súdu sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové

dôkazy, ktoré z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa sa nejavili

významnými. Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného

skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba

kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkovi

realizáciu jeho procesných práv, lebo mu odoprel možnosť prieskumu správnosti nových,

prípadne z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho

posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich skutkových zistení. Svojím postupom

teda navrhovateľom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p

V preskúmavanej veci naviac dovolací súd z obsahu spisu zistil, že konanie pred

odvolacím súdom trpí aj tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, ktorá vada bráni dovolaciemu súdu vecne sa vysporiadať s podaným dovolaním. Takouto

vadou konania je totiž aj nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v dovolaním

napadnutej časti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Podľa

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré

skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi

zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Z ustanovenia , ktoré platí aj pre odvolacie konanie (

) vyplýva, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Odvolací súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré

prijal. Účelom odôvodnia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a jeho

odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní

rozhodnutia v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť

preskúmateľné.

Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti týmto požiadavkám

nevyhovuje. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, z akých

skutkových a najmä právnych dôvodov považoval nárok navrhovateľov 1/, 2/, 3/ za dôvodný.

Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento považoval nárok

navrhovateľov za nedôvodný a zamietol ho len s poukazom na tú skutočnosť, že právny

predchodca navrhovateľov 1/, 2/, 3/ nenadobudol vlastnícke právo k označeným

nehnuteľnostiam zrušením výroku o treste prepadnutia majetku. Vychádzal z právneho názoru,

že v prípade, ak nepostupovala rehabilitovaná osoba podľa o súdnej

rehabilitácii pri uplatňovaní nárokov vyplývajúcich zo zrušených výrokov o treste prepadnutia

majetku podľa o mimosúdnych rehabilitáciách, nedošlo k obnoveniu jej

vlastníckeho páva k veciam, ktoré prešli na štát realizáciou týchto trestov.

Hoci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky neprináleží v súčasnom štádiu konania,

vzhľadom k procesných chybám v konaní odvolacieho súdu, oprávnenie na vecné prejednanie

veci, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právny názor odvolacieho súdu spočívajúci

v tom, že právnemu predchodcovi navrhovateľov 1/, 2/, 3/ sa zrušením trestu prepadnutia

majetku neobnovilo vlastnícke právo k veciam, ktoré prešli na štát realizáciou týchto trestov,

nie je možné považovať za vecne správny.

Je nepochybné, že v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.

č. ), ako aj v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.

č. ) sú zákonmi reštitučnými, ktorými sa demokratická spoločnosť snaží aspoň

čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní

všeobecne uznávaných ľudských práva a slobôd zo strany štátu.

Podľa o súdnej rehabilitácii boli zo zákona zrušené právoplatné

odsudzujúce rozhodnutia, vyhlásené v čase od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, týkajúce

sa skutkov po 5. máji 1945, v rozsahu uvedenom v § 2 zákona, ako aj všetky ďalšie

rozhodnutia v tej istej trestnej veci na ne obsahovo nadväzujúce, a to k dátumu, kedy boli

vydané. Z uznesenia Okresného súdu v Žiline z 28. septembra 1990 sp. zn. ,

nachádzajúceho sa v kópii na č.l. 8 spisu vyplýva, že pôvodný rozsudok Okresného súdu

v Žiline z 22. januára 1971 sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. marca 1971, ktorým bol právnemu predchodcovi navrhovateľov 1/, 2/, 3/ uložený okrem

iného aj trest prepadnutia majetku, boli podľa zrušené,

vrátene na ne nadväzujúcich rozhodnutí a to dňom, kedy boli vydané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť aj to, že zák.

č. nezmenil nič na tom, že v dôsledku zrušenia trestného rozsudku a jeho výroku

o prepadnutia majetku sa ex tunc obnovilo pôvodné vlastníctvo, t. j. vlastníctvo právneho

predchodcu navrhovateľov 1/, 2/, 3/. Uvedený zákon iba stanovil postup, akým sa má

oprávnená osoba (pôvodný vlastník) domáhať do určitej doby vydania svojho majetku od

povinnej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že ak bol podľa o súdnej rehabilitácii

zrušený trestný rozsudok a boli zrušené aj výroky o prepadnutí majetku, veci alebo zhabania

veci, došlo k stavu, kedy rehabilitovaný nestratil vlastníctvo z dôvodu, že uvedené výroky boli

zrušené s platnosťou odo dňa vydania zrušeného rozsudku, teda s účinkami ex tunc.

To, že v konaní došlo k procesnej vade podľa , ako aj k tzv. inej

vade konania, je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľov

1/, 2/, 3/ uvedenými v dovolaní, keďže tieto neriešil ani súd odvolací a dovolací súd nie je ani

oprávnený túto jeho činnosť nahradzovať.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného i dovolacieho

konania ( ods. l ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2008

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: