Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/188/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v exekučnej

veci oprávneného: T. s.r.o. so sídlom P., IČO: X., proti povinnému: M.B.B., Č.X., IČO: X.,

o vymoženie pohľadávky 868 071,30 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Banská Bystrica pod sp.zn. , o dovolaní povinného proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 30. marca 2007 sp.zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. marca 2007 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (exekučný súd) uznesením zo 7. novembra 2006 č.k.

-11 pripustil, aby z exekučného konania vystúpil doterajší povinný I.Ú.M.B.B.

a na jeho miesto do konania vstúpil ako nový povinný M.B.B.. Vyhovel tak návrhu súdneho

exekútora na pripustenie zmeny povinného, podaného na základe žiadosti oprávneného, aby

sa v exekúcii pokračovalo proti M.B.B., na ktorého prešli práva a povinnosti zrušeného

I.Ú.M.B.B.. O zmene povinného rozhodol exekučný súd podľa ustanovení § 92 ods. 2 a 3

, ktoré ustanovenia, keďže exekučné konanie sa začalo pred 1. septembrom 2005, bolo

potrebné na danú vec aplikovať podľa prechodného ustanovenia § 238 ods. 1 zákona č.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení

neskorších predpisov.

Proti uzneseniu exekučného súdu M.B.B. podalo odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej

Bystrici (odvolací súd) uznesením z 30. marca 2007 sp.zn. odmietol.

Rozhodol tak podľa majúc za to, že povinné mesto, ktoré vstúpilo

na miesto pôvodného povinného, nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti

rozhodnutiu, ktorým súd pripustil zmenu účastníka. Vychádzal pritom z toho, že na zmenu

podľa sa nevyžaduje súhlas odporcu (povinného) alebo toho, kto má vstúpiť

na jeho miesto. Tiež uviedol, že odvolanie nového povinného by nebolo prípustné ani vtedy,

ak by exekučný súd vec posúdil podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku (zrejme v znení

účinnom od 1. septembra 2005 – poznámka dovolacieho súdu). Podľa ustanovenia § 202 ods.

2 totiž, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak, odvolanie proti uzneseniu vydanému

v exekučnom konaní nie je prípustné. Ustanovenie § 37 Exekučného poriadku neustanovuje,

že proti rozhodnutiu exekučného súdu o pripustení zmeny účastníka konania je odvolanie

prípustné.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal nový povinný dovolanie. Uviedol, že jeho

mimoriadny opravný prostriedok je prípustný podľa , a , pretože

bol nesprávne označený za povinného, keďže na neho neprešla povinnosť vyplývajúca

z exekučného titulu. Považuje za rozporuplné, že hoci bol označený za povinného,

v exekučnom konaní mu bola odňatá možnosť procesnej obrany. Žiadal napadnuté

rozhodnutie preskúmať „vo všetkých súvislostiach, najmä s dôrazom na argumentáciu, že

nie sú splnené v predmetnej exekučnej veci zákonné podmienky, ktoré ukladá ustanovenie

§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku“. Navrhol napadnuté rozhodnutie „zmeniť“ tak, že sa

nepripustí zmena na strane povinného.

Oprávnený sa nevyjadril k dovolaniu povinného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), skúmal

najskôr, či dovolanie povinného smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom, pretože podľa dovolaním možno

napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len vtedy, ak to pripúšťa zákon.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ). Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené, je dovolanie prípustné ( ), ak

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a c) ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd svojím uznesením odmietol odvolanie z dôvodu, že bolo podané

niekým, kto na tento opravný prostriedok nebol oprávnený. Dovolanie proti tomuto uzneseniu

odvolacieho súdu podľa ustanovení preto nie je prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v ( druhá veta ),

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale

sa zaoberal i otázkou, či konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné, ak a) sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol neprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu dospel

k záveru, že nie je správne, pretože má vadu podľa , pretože jeho

vydaním sa povinnému odňala možnosť konať pred súdom.

V konaní pred súdmi nižších stupňov nebolo sporné, že na danú vec, v ktorej bolo

konanie začaté pred 1. septembrom 2005, aj keď ide o konanie upravené osobitným

predpisom (Exekučným poriadkom), treba použiť ustanovenia a v znení

( v znení do 31. augusta 2005, prechodné

ustanovenie k zmenám účinným v Exekučnom poriadku

od 1. septembra 2005). I podľa dovolacieho súdu boli na danú vec správne použité

ustanovenia a v znení , dospel však k záveru,

že tieto ustanovenia odvolací súd nesprávne vyložil.

Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod

alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho

boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania

na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania

nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť

na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa

nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované

( a v znení ).

Z predmetného ustanovenia vyplýva, že súd je povinný vyhovieť návrhu na zmenu

účastníka, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú

prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Predpoklady zmeny účastníka

na strane navrhovateľa (oprávneného) a odporcu (povinného) sú totožné; súhlas odporcu

(povinného) alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto, sa však nevyžaduje. Zo zákonnej

úpravy podmienok zmeny účastníka v ustanoveniach a nie je možné

vyvodiť nedostatok oprávnenia odporcu (povinného) alebo toho, kto má vstúpiť na jeho

miesto, na podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (exekučného súdu)

o pripustení zmeny účastníka na jeho strane. Odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa

o pripustení zmeny účastníka, ustanovenie ,

ani iné ustanovenie tohto poriadku, nevylučuje. Podľa dovolacieho súdu nie je možné

odporcovi (povinnému) alebo tomu, kto má vstúpiť na jeho miesto, odoprieť právo podať

odvolanie proti rozhodnutiu súdu o pripustení zmeny účastníka ani z dôvodu nedostatku tzv.

subjektívnej podmienky prípustnosti odvolania na jeho strane, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie

súdu nevyznelo v jeho neprospech, alebo že rozhodnutím súdu nebol dotknutý vo svojich

právach.

Súd pri rozhodovaní o tom, či vyhovie návrhu, aby do konania na miesto doterajšieho

účastníka vstúpil iný účastník, skúma, či po začatí konania nastala právna skutočnosť

(spravidla podľa hmotného práva), s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod

práv alebo povinností, o ktorých sa koná; otázku, či ten, kto má do konania vstúpiť, má či

nemá v skutočnosti vecnú legitimáciu (aktívnu či pasívnu) môže vyriešiť až v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí. Odporca (povinný) alebo ten, kto má vstúpiť na jeho miesto do

konania, môže mať významné námietky z hľadiska existencie právnej skutočnosti, ktorá

podľa tvrdenia v návrhu na zmenu účastníka mala za následok prevod alebo prechod práv

alebo povinností, o ktorých sa koná, ktoré námietky právne významným spôsobom môže

uplatniť iba v odvolaní proti rozhodnutiu o pripustení zmeny účastníka. Rozhodnutím

o pripustení zmeny účastníka môže byť dotknutý vo svojich právach.

Podľa dovolacieho súdu nebolo možné v danej procesnej situácii primerane sa riadiť

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. mája 1998, sp.zn. ,

uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,

ročník 2000, pod por.č. 28 („Proti uzneseniu súdu o pripustení pristúpenia ďalšieho účastníka

do konania na strane žalovaného je odvolanie zásadne prípustné. Môže ho podať žalobca,

ktorý takýto návrh (na pristúpenie) nepodal, resp. ktorý s pristúpením do konania nesúhlasil,

pokiaľ súd pristúpenie účastníka pripustil. Pôvodný žalovaný, ani ten, koho pristúpenie na

strane žalovaného bolo pripustené, však právo podať odvolanie nemajú.“), pretože predmetné

rozhodnutie rieši otázku práva na odvolanie proti rozhodnutiu o pripustení pristúpenia

ďalšieho účastníka na strane žalovaného (dôvodom čoho je zistenie, že účastníkmi konania

nie sú všetci tí, ktorí nimi musia byť podľa dispozície právnej normy) a nie pri zmene

účastníka z dôvodu vzniku právnej skutočnosti, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo

prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, ktorá zmena účastníka bola upravená až

, účinným od 1. januára 2002.

Podľa dovolacieho súdu iba takýmto výkladom ustanovení a v znení

je možné zabezpečiť plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb na riadnu súdnu ochranu

(Čl. 46 ). Vychádzal pritom z toho, že všetky štátne orgány majú

určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ().

Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak

pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich

právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.

plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne

normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných

základných práv a slobôd ().

Nemožno naostatok opomenúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku

z 31. mája 2007 sp.zn. už dospel k záveru, že len z tej skutočnosti, že pre

rozhodnutie podľa ustanovenia sa nevyžaduje súhlas toho, kto má vstúpiť

na miesto žalovaného, nemožno vyvodzovať nedostatok oprávnenia tohto subjektu na podanie

odvolania proti takému rozhodnutiu, ktoré sa závažným spôsobom dotýka jeho práv.

Nedostatok oprávnenia na podanie odvolania toho, kto má vstúpiť na miesto žalovaného

nemožno odôvodniť ani tým, že žalovaný si nemôže vyberať a ovplyvňovať svoje procesné

postavenie. Procesná situácia, v ktorej súd rozhoduje o pripustení zmeny účastníkov podľa

a , nie je totiž porovnateľná s účinkami vzniku účastníctva už podaním

žaloby v sporovom konaní, kedy sa účastníkmi konania stavajú žalobca a žalovaný, pričom

žalovaný nemôže svoje procesné postavenie ovplyvniť, resp. sa mu vyhnúť. Zmenu

účastníkov na základe rozhodnutia súdu podľa ustanovenia zákon

predpokladá len v prípade, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť,

s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinnosti, o ktorých

sa koná. Ten, kto na návrh žalobcu má vstúpiť do konania na miesto doterajšieho žalovaného

ma prvýkrát až v odvolaní proti rozhodnutiu súdu o pripustení zmeny účastníkov možnosť

namietať prípadnú neexistenciu takejto právnej skutočnosti a teda nesprávnosť rozhodnutia.

Keďže na danú vec odvolací súd neaplikoval ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005, dovolací súd za nadbytočnú považuje jeho

poznámku v odôvodnení jeho rozhodnutia, že odvolanie nového povinného by nebolo

prípustné ani podľa tejto novej úpravy, keďže predmetné ustanovenie § 37 Exekučného

poriadku neustanovuje, že proti rozhodnutiu exekučného súdu o pripustení zmeny účastníkov

konania je odvolanie prípustné. Táto poznámka odvolacieho súdu nie je napokon ani správna.

Odvolaním povinného napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, ktorý je podľa § 2

o súdnych úradníkoch štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritéria

nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v Čl. 46 ods. 1 a v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal

rozhodnutie vo veci v súlade so znením Čl. 142 ods. 2 poslednej vety , proti takému

rozhodnutiu je vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným Čl. 142

ods. 2 v spojení s Čl. 46 ods. 1 nikdy konečným rozhodnutím vo veci (porovnaj nález

Ústavného súdu SR zo 17. januára 2008 zn. ).

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie

a rozhodnutie vadou, ktorá zakladá jednak prípustnosť dovolaní povinného a je tiež dôvodom,

pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť vecne

správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici podľa , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na záver rozhodnutia o dovolaní povinného považuje dovolací súd za potrebné ešte

uviesť, že vady konania podľa a , ktorými je dovolanie tiež

odôvodnené, vytýka povinný súdom nižších stupňov neopodstatnene. Tieto vady povinný

vyvodzuje z toho, že keďže na neho neprešla povinnosť vyplývajúca z exekučného titulu,

nemal ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Z tohto tvrdenia povinného vyplýva, že si

zrejme neuvedomuje rozdiel medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom

konania a to, že z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty dovolacieho dôvodu uvedeného

v nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka

spôsobilosti byť účastníkom konania, ktorú kategóriu upravuje

v ustanovení § 19 tak, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať

práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Je teda zrejmé, že predpokladom

byť účastníkom konania je hmotnoprávna subjektivita vo význame mať práva a povinnosti,

ktorú vlastnosť existujúca právnická osoba vzniknutá spôsobom predpokladaným zákonom

má. Podľa § 18 ods. 1 Obč. zák. spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

Právnickými osobami podľa § 18 ods. 2 písm. c/ Obč. zák. sú i jednotky územnej samosprávy.

Podľa druhá veta a o obecnom zriadení, v znení

neskorších predpisov, obec (mesto) je právnickou osobou. Nemožno preto prijať názor

povinného, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom trpelo vadou

podľa a V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách

pôvodného a dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. mája 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: