Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9ca/377875.f820df.pdf
PDF · 82.48 KB
No categories available
3Obo/109/2007
Najvyšší súd 3 Obo 109/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa S., proti
odporcovi U., IČO: X., zast. JUDr. I., o zaplatenie 102 048 592 Sk s prísl.,
na odvolanie odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. februára
2007 č. k. 34 Cb 18/01-117, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 21. februára 2007 č. k. 34 Cb 18/01-117 z r u š u j e a vec vracia Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.2.2007 č. k. 34 Cb 18/01-117
rozhodol tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 51 147 222 Sk so 14,03%
ročným úrokom z omeškania od 2.3.1998 do zaplatenia a 50 901 370 Sk s 12,98%
ročným úrokom z omeškania od 2.3.1998 do zaplatenia. Odporcovi tiež uložil
povinnosť zaplatiť súdne poplatky v sume 1 200 000 Sk na účet súdu. V odôvodnení
konštatoval, že zmluvy o podmienkach vedenia termínovaných vkladov, ako celku, sú
platné, keďže nezistil žiadny z dôvodov, s ktorými zákon spája neplatnosť právneho
úkonu, z ktorého dôvodu neakceptoval obranu odporcu v tomto smere. Naopak,
dospel k záveru, že absolútne neplatné, rovnako ako dodatky č. 1 k zmluvám
o podmienkach vedenia termínovaných vkladov, sú ustanovenia článku V. – bod 15
v úverových zmluvách č. X. na sumu 51 147 222 Sk a č. X. na sumu 50 901 370 Sk,
ktoré boli uzavreté medzi odporcom a štátnym podnikom N., ako úverovým dlžníkom
odporcu, a to pre rozpor s ust. § 18 ods. 1 zák. č. 303/1995 Z.z. Z uvedeného
dôvodu sa navrhovateľ nestal ručiteľom úverového dlžníka odporcu a odporca z toho
istého dôvodu nemal právo na inkaso istiny, úrokov a poplatkov v prípade neplnenia
úverových zmlúv. Zníženie istiny termínovaných vkladov navrhovateľa, ku ktorému
preukázateľne došlo 2.3.1998, teda nebolo plnením za dlžníka odporcu, ale
bezdôvodným obohatením odporcu. Uviedol, že bankové operácie vykonané
odporcom (teda odpísanie sporných súm z vkladových účtov navrhovateľa, ich
pripísanie v prospech úverových účtov dlžníka odporcu a následne uspokojenie
úverovej pohľadávky odporcu) tak, ako vyplývajú z výpisov z účtov navrhovateľa,
v žiadnom prípade nezakladajú právny vzťah medzi navrhovateľom a úverovým
dlžníkom odporcu. Konštatoval, že zmluvami o podmien-kach vedenia termínovaných
vkladov, založili účastníci konania obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje
Obchodným zákonníkom. Keďže premlčanie práva na vrátenie plnenia
uskutočneného podľa neplatnej zmluvy upravuje Obchodný zákonník v § 384 ods. 2,
spravuje sa preto začiatok plynutia premlčacej doby, ako i jej dĺžka, Obchodným
zákonníkom. Nakoľko k zníženiu istiny vkladových účtov došlo na základe neplatných
dodatkov č. 1 k zmluvám o podmienkach vedenia termínovaných vkladov dňa
2.3.1998 a návrh na začatie bol podaný 19.1.2001, nárok bol uplatnený včas
v štvorročnej premlčacej dobe. Po vykonanom dokazovaní dospel tak súd k záveru,
že nárok navrhovateľa na zaplatenie spornej čiastky z titulu bezdôvodného
obohatenia je dôvodný, a to vrátane uplatneného úroku z omeškania, ktorý je
v súlade s ust. § 369 a § 502 ods. 1 Obch. zák. Keďže navrhovateľ uplatnil úroky
z omeškania nižšie, než vyplýva z internetovej stránky NBS za január a marec 1997,
boli mu priznané v uplatnenej výške.
Proti rozsudku sa odvolal odporca a žiadal jeho zmenu, resp. zrušenie.
Namietal, že i v prípade, ak by sa jednalo o bezdôvodné obohatenie tak, ako to tvrdí
súd prvého stupňa. V žiadnom prípade sa neobohatil žalovaný, nakoľko u neho
nenastal žiadny prírastok majetku. Naopak, tento nastal jedine u dlžníka, od ktorého
ho žalobca nikdy nevymáhal. Má za to, že súd prvého stupňa nerozlišoval dôsledne
medzi jednotlivými právnymi úkonmi, zmluvami a stavmi, ktoré postupne nastávali.
Podľa jeho názoru bolo potrebné rozlišovať, že sa jednak jednalo o právny vzťah
medzi tromi právnymi subjektmi, ktoré boli plne spôsobilé na právne úkony a jednak
tento právny vzťah pozostával z viacerých dvoj a viacstranných právnych úkonov,
ktoré mali svoj jednoznačný účel. Domnieva sa, že súd prvého stupňa nedostatočne
vyhodnotil skutkový stav a jednotlivé právne úkony nerozlišoval. Pokiaľ došlo
zo strany odporcu k odpísaniu finančných prostriedkov z vinkulovaných prostriedkov
navrhovateľa, mohli byť porušené výlučne ustanovenia zmlúv o podmienkach
vedenia termínovaných vkladov a nie ustanovenia zmluvy o úvere. Nemožno preto
hovoriť o bezdôvodnom obohatení v súvislosti s úverovou zmluvou pre tretiu osobu,
a to najmä v prípade, že tieto prostriedky neboli odpísané z účtu navrhovateľa
a pripísané na účet odporcu, ako to bolo navrhovateľom pôvodne prezentované, ale
boli preukázateľne na základe dojednaní odpísané z účtu navrhovateľa a pripísané
na účet dlžníka, teda tretej osoby. Túto skutočnosť si osvojil i súd prvého stupňa,
avšak vyvodil z nej nesprávny právny záver, keď nevzal do úvahy rozdielnosť
právnych úkonov. Odporca v danej situácii pôsobil vo vzťahu k navrhovateľovi
výlučne ako príkazník, ktorý plnil zo zmluvy, ktorú následne súd vyhlásil za neplatnú.
Nemohlo preto dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko odporca z tohto
právneho úkonu nemal žiadny prospech. Má za to, že v spore nie je pasívne
legitimovaný, z ktorého dôvodu navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť, resp. zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ vo svojom stanovisku k odvolaniu uviedol, že s poukazom na ust,
§ 719 ods. 1 Obch. zák. odporca nevyplatil navrhovateľovi spornú čiastku ako
vložené finančné prostriedky na jeho účet. Z termínovaných účtov navrhovateľa
odporca odpísal uvedenú spornú sumu na základe neplatných právnych úkonov –
dodatkov č. 1 k zmluvám o podmienkach vedenia termínovaného vkladu. Nesúhlasil
s tvrdením odporcu, že tento sa neobohatil. Posúdenie samotného ručenia za tretí
subjekt bolo predmetom pojednávania prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru,
že samotné ručenie odporuje príslušným zákonným ustanoveniam, na základe čoho
dospel k záveru, že navrhovateľ vstúpil do úverového vzťahu medzi odporcom
a tretím subjektom v rozpore so zákonom. Navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214
ods. 1 O.s.p. v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že odvolanie
odporcu je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania je právo navrhovateľa na zaplatenie spornej
sumy 102 048 592 Sk so 14,03% a 12,98% ročným úrokom z omeškania z titulu
bezdôvodného obohatenia, ktoré malo odporcovi vzniknúť neoprávneným odpísaním
uvedenej čiastky z účtov navrhovateľa vedených u odporcu.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa tomuto návrhu navrhovateľa
v celom rozsahu vyhovel, vychádzajúc zo skutočnosti, že záväzok navrhovateľa,
ktorý prevzal v úverovej zmluve, uzavretej s dlžníkom odporcu, ako i dodatok
k zmluvám o podmienkach vedenia termínovaných vkladov sú neplatné, z ktorého
dôvodu odporca nebol k inkasu sporných čiastok z účtov navrhovateľa oprávnený.
Odporca proti rozsudku namieta, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, keď nerozlišoval jednotlivé právne vzťahy medzi viacerými subjektmi,
v dôsledku čoho nesprávne vyvodil opodstatnenosť práva navrhovateľa z titulu
bezdôvodného obohatenia plnením z neplatného právneho úkonu, z ktorého naviac
odporca žiaden majetkový prospech nezískal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odporcom v tom,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pre ktorý dôvod je i záver súdu prvého stupňa o dôvodnosti práva navrhovateľa
predčasný.
Z obsahu spisu sa zisťuje, že medzi účastníkmi konania boli uzavreté dve
zmluvy o podmienkach vedenia termínovaného vkladu, ku ktorým boli uzavreté
dodatky č. 1, ktoré za dohodnutých podmienok oprávňovali odporcu k inkasu
z vkladových účtov navrhovateľa a ktorých neplatnosť vyslovil súd prvého stupňa
rozhodnutím zo dňa 6.5.2003 č. k. 34 Cb 18/01-46.
Nepochybne bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 Obč. zák. je
i majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu.
V danom prípade postupom odporcu však skutková podstata vzniku takéhoto
bezdôvodného obohatenia nebola naplnená.
Je totiž nesporné, že k odpísaniu sporných čiastok odporcom došlo z vkladov
navrhovateľa u odporcu, ktoré boli zriadené na základe riadne uzavretých zmlúv
o podmienkach vedenia termínovaného vkladu, v otázke ostatnej platnosti ktorých
dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky so súdom prvého stupňa k zhodnému
záveru.
Z uvedených zmlúv vznikli ich účastníkom vzájomné práva a povinnosti.
Pokiaľ teda odporca bez platného príkazu, resp. súhlasu navrhovateľa znížil
istinu vkladov navrhovateľa, vedených na účtoch u odporcu na základe týchto
platných zmlúv, nejedná sa o plnenie navrhovateľa voči odporcovi z neplatného
právneho úkonu, ale zo strany odporcu o neoprávnené inkaso.
Bez relevancie nie je tiež skutočnosť, že zmluvy o podmienkach vedenia
termínovaného vkladu boli uzavreté na dobu určitú s lehotou viazanosti vložených
peňažných prostriedkov do 28.2.1998, pričom k zníženiu istiny vkladu podľa zistenia
súdu prvého stupňa malo dôjsť až 2.3.1998.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že oprávnenie odporcu k inkasu a jeho
podmienky neboli dané ujednaniami obsiahnutými v zmluve o úvere. Preto otázka
platnosti, resp. neplatnosti prípadného záväzku navrhovateľa v nej obsiahnutého
vo vzťahu k predmetnému konaniu odporcu, je právne irelevantná, nakoľko odporca
pri inkase podľa tejto zmluvy nekonal, resp. nepostupoval.
Keďže so zreteľom na uvedené súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil, pre ktorý dôvod vo veci nevykonal relevantné dokazovanie, Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie
konanie, v ktorom s poukazom na ust. § 224 O.s.p. rozhodne o trovách celého
konania.
Pre Krajský súd v Bratislave, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, je
právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 226 O.s.p, záväzný.
Vzhľadom ku zmene obchodného mena navrhovateľa, ku ktorej došlo
v odvolacom konaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky zosúladil jeho označenie
s touto skutočnosťou.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 12. júna 2008
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu