Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/91/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Emila

Bdžocha a členov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Petra Szaba na verejnom

zasadnutí v Bratislave dňa 17. júna 2008 v trestnej veci obžalovaného

PhDr. J. T., pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (zákon

č. v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005),

o odvolaní obžalovaného PhDr. J. T. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 9. októbra 2006, sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa , ( v znení

neskorších predpisov) napadnutý rozsudok s a z r u š u j e vo výroku o treste

a spôsobe jeho výkonu.

Na podklade obžalovanému PhDr. J. T.

s a u k l a d á

podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia

slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody sa zaraďuje

do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. októbra 2006, sp. zn. ,

bol obžalovaný PhDr. J. T. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

ako predseda predstavenstva spoločnosti P. P., a. s., uzatvoril dňa 5. apríla

2000 v Bratislave s poškodeným P. R. písomnú komisionársku zmluvu o obstaraní

kúpy a predaja cenných papierov, na základe ktorej 7. apríla 2000 prevzal bankovým

prevodom finančnú čiastku 5 000 000 Sk, ktorú nepoužil na dohodnutý účel, ale

ju minul pre vlastnú potrebu, čím spôsobil poškodenému P. R. škodu 5 000 000 Sk.

Za to mu bol podľa § 248 ods. 5 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody

vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradený

do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Súčasne mu bola podľa uložená povinnosť uhradiť

poškodenému P. R. škodu vo výške 5 000 000 Sk.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie obžalovaný PhDr. J. T., ihneď

po jeho vyhlásení, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní

z 9. októbra 2006 (č. l. 254 spisu), ktoré následne odôvodnil prostredníctvom svojich

obhajcov, a to písomným podaním JUDr. D. M. z 21. novembra 2006 a písomným

podaním JUDr. P. V. zo 14. apríla 2008. Odvolateľ ním napadol rozsudok krajského

súdu vo výroku o vine, ako aj v ďalších výrokoch naň obsahovo nadväzujúcich.

V písomnom podaní z 21. novembra 2006 uviedol, že sa nestotožňuje

so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého peniaze poskytnuté poškodeným

P. R. nepoužil na dohodnutý účel, ale ich použil pre vlastnú potrebu. Naopak,

zverené peniaze použil na nákup dlhopisov. Vykonaným dokazovaním podľa neho

bolo preukázané, že sa zaoberal obchodovaním s cennými papiermi. Jeho

neschopnosť splatiť poškodenému dlh vyplývajúci z predmetnej komisionárskej

zmluvy má podľa neho výlučne obchodnoprávny, avšak nie trestnoprávny aspekt.

Dôvodom tejto jeho neschopnosti boli zmeny na trhu s cennými papiermi, v dôsledku

ktorej musel zmeniť obchodnú stratégiu, súčasťou ktorej bol (okrem iného)

aj zmluvný vzťah so spoločnosťou S., s. r. o., ktorá však svoj záväzok kúpiť

dohodnuté množstvo dlhopisov (300 000 ks) nesplnila. Reagujúc

na odôvodnenie napadnutého rozsudku ďalej vyjadril názor, že jeho priznávajúcu

výpoveď z prípravného konania nemožno v trestnom konaní ako dôkaz použiť,

nakoľko ju urobil v ťažkom psychickom rozpoložení, v ktorom podpísal všetko

čo mu bolo predložené, o čom svedčí aj to, že sa dňa 28. novembra 2002 (10 dní

po uvedenej výpovedi) pokúsil o samovraždu.

V písomnom podaní zo 14. apríla 2008 naviac odvolateľ poukázal

na uznesenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorým bol schválený

návrh zmluvy o prevode cenných papierov so spoločnosťou P. Uvedené uznesenie

podľa neho dávalo záruku, že bude podpísaná zmluva o kúpe dlhopisov a z tohto

titulu bola investovaná peňažná suma 5 000 000 Sk (spoločnosť P. K. mala kupovať

dlhopisy od občanov a tieto predávať Fondu národného majetku

za pevne dohodnutú cenu). Fond národného majetku však uzavretie zmluvy

odďaľoval, avšak aj keď napokon v septembri 2000 uzavretá bola, došlo k zmene

pôvodne dohodnutých podmienok spočívajúcej v tom, že Fond národného majetku

mal dlhopisy kúpiť jednorazovo (a nie denne) s tým, že za dlhopisy zaplatí v lehote

jedného kalendárneho roku, čo v praxi znamenalo mať v hotovosti 1,2 miliardy

slovenských korún. Nakoľko o tomto probléme bol ústne informovaný aj poškodený

P. R., otázkou je prečo v tom čase od zmluvy neodstúpil a nepožadoval plnenie,

ale naopak v januári 2001 podpísal dodatok k zmluve, kde

sa suma 5 000 000 Sk deklarovala ako pôžička. Poukázal tiež na to, že v období máj

až október roku 2000 vyplatila spoločnosť P. K. rôznym subjektom 4 075 000 Sk ako

zálohy na výkup dlhopisov. V ďalšom spochybnil záver súdu prvého stupňa ohľadne

toho, či poškodeným žalovaným konaním je práve P. R.,

a teda či by v procesnom postavení poškodeného mal v predmetnom trestnom

konaní vôbec vystupovať. Svoju pochybnosť odvolateľ vyvodil z toho, že v konaní

nebolo zistené, či majiteľom účtu, z ktorého bola poukázaná suma 5 000 000 Sk bol

práve P. R., nakoľko táto skutočnosť z bankového výpisu nevyplýva. Nezistenie

majiteľa predmetného účtu pritom odvolateľ považuje za podstatnú chybu konania.

Napokon vyjadril názor, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané naplnenie

subjektívnej stránky (konkrétne úmyselného zavinenia) ako jedného z obligatórnych

znakov trestného činu. V závere uviedol, že nakoľko súd prvého stupňa v dostatočnej

miere náležite nezistil skutkový stav veci a doplnenie konania môže viesť k iným

skutkovým záverom, navrhuje odvolaciemu súdu, aby vrátil vec súdu prvého stupňa

na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne, aby po doplnení dokazovania

obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Na verejnom zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konanom dňa

17. júna 2008 obhajca obžalovaného v rámci konečného návrhu v súlade

s písomným vyhotovením podaného odvolania navrhol napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Zástupca

generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol odvolanie obžalovaného

ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách

teraz účinného ( v znení

neskorších predpisov) nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3

; preto v zmysle preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov rozsudku i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,

prihliadajúc aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané, pričom zistil, že odvolanie

obžalovaného je sčasti dôvodné, a to vo vzťahu k výroku o treste a spôsobe jeho

výkonu.

Odvolací súd vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o vine, ako aj výroku

o náhrade škody, dospel k záveru, že krajský súd vykonal dokazovanie v rozsahu

požadovanom ustanovením a vykonané dôkazy hodnotil v súlade

s ustanovením Odvolací súd pritom nezistil dôvod na doplnenie

dokazovania ani skutočnosť, že by vykonané dôkazy boli krajským súdom vykonané

neobjektívne.

V odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajský súd

vyložil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,

hodnotiac aj obhajobu obžalovaného, uviedol prečo považoval dokazovanie

za vyčerpávajúce a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval

dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Keďže písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu

a odvolacie námietky obžalovaného, resp. iné zistené okolnosti nemajú

zásadný vplyv na meritum veci, odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na tam

uvedené dôvody, ktoré si osvojuje.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného je však potrebné uviesť

nasledovné:

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný ako predseda

predstavenstva akciovej spoločnosti uzavrel s poškodeným komisionársku zmluvu,

na základe ktorej od neho prevzal peňažnú sumu 5 000 000 Sk (táto skutočnosť bola

preukázaná výpoveďou obžalovaného, ktorý ju nepopiera, výpoveďou poškodeného,

komisionárskou zmluvou, ako aj výpisom z bankového účtu a notárskou zápisnicou

o uznaní dlhu). Úvahy odvolateľa o tom, že žalovaným trestným činom mohol byť

poškodený iný subjekt ako P. R. sú preto neopodstatnené, nakoľko bolo preukázané,

že obžalovanému peňažnú sumu 5 000 000 Sk zveril práve menovaný poškodený.

Zisťovanie pôvodu týchto peňazí pritom nie je predmetom tohto trestného konania

(ako sa nesprávne domnieva odvolateľ). Súd prvého stupňa preto správne skutkovo

ustálil, že poškodenému P. R. vznikla konaním obžalovaného škoda vo výške

5 000 000 Sk a obžalovanému v tzv. adhéznom konaní uložil povinnosť túto škodu

poškodenému uhradiť.

Taktiež bolo v konaní preukázané, že v zmluvne stanovenej lehote (a ani

neskôr v priebehu trestného konania) nebola istina 5 000 000 Sk poškodenému

uhradená, pričom súčasne poškodenému neboli odovzdané (ako náhradné plnenie)

ani cenné papiere kúpené za uvedenú peňažnú sumu.

Z povahy záväzkovo právneho vzťahu medzi poškodeným a akciovou

spoločnosťou, ktorej bol obžalovaný štatutárnym zástupcom, vyplýva,

že poškodeným zverené prostriedky 5 000 000 Sk táto obchodná spoločnosť, a teda

ani osoba konajúca v jej mene – obžalovaný, nebola oprávnená použiť na iný ako

zmluvne stanovený účel. Týmto účelom bolo pravidelne (po zmluvne stanovenú

dobu) za zverenú istinu kupovať cenné papiere a tieto následne predávať tak,

aby poškodený dosahoval zmluvne dohodnutý zisk. Z uvedeného vyplýva,

že v každom období existencie tohto obchodného záväzkovo právneho vzťahu

bol obžalovaný z titulu svojho postavenia v spoločnosti povinný mať k dispozícii buď

istinu 5 000 000 Sk alebo cenné papiere za túto istinu kúpené. V čase skončenia

uvedeného záväzkovo právneho vzťahu bol v zmysle zmluvy poškodenému povinný

vrátiť istinu 5 000 000 Sk. Objektívne – vychádzajúc z povahy uvedeného právneho

vzťahu – síce nemožno vylúčiť, že obžalovaný sa dostane do situácie, keď zverené

finančné prostriedky nebude mať k dispozícii z dôvodu, že za ne kúpené cenné

papiere z akýchkoľvek objektívnych príčin nebude schopný predať (napr. zmena

situácie na trhu s cennými papiermi, ktorou odvolateľ argumentuje), avšak v takomto

prípade mal obžalovaný poškodenému odovzdať cenné papiere, ktoré za nemu

zverenú peňažnú sumu 5 000 000 Sk kúpil. Z hľadiska formy plnenia by síce išlo

o plnenie iného druhu, než na ktoré sa obžalovaný zmluvne zaviazal (cenné

papiere namiesto peňazí), avšak uvedené konanie by zostalo len vo sfére

obchodno-právneho vzťahu (ktorého posúdenia sa odvolateľ domáha) a nenapĺňalo

by objektívnu stránku trestného činu sprenevery, nakoľko by nedošlo k prisvojeniu

si cudzej veci, ktorá bola obžalovanému zverená. Obžalovaný však poškodenému

neuhradil ani zverenú peňažnú sumu, ani cenné papiere za ňu kúpené, čím svojím

konaním naplnil uvedený znak trestného činu sprenevery. Pritom nezáleží na tom,

či si obžalovaný prisvojil sumu 5 000 000 Sk alebo cenné papiere za ňu kúpené.

Ak by totiž nedošlo k prisvojeniu si cudzej veci, bol by schopný plniť poškodenému

dlh, a to bez ohľadu na obchodnú bilanciu predmetnej obchodnej spoločnosti.

Zverené prostriedky (peniaze alebo za ne nakúpené cenné papiere) boli účelovo

viazané, a teda nemohli byť použité na iné aktivity spoločnosti (nebol oprávnený nimi

kryť straty z iných obchodno-právnych vzťahov spoločnosti) ani na súkromné potreby

obžalovaného.

Z uvedeného vyplýva, že obhajobné tvrdenia obžalovaného

sú neopodstatnené. Skutočnosť, či obchodná spoločnosť, za ktorú obžalovaný

konal obchodovala alebo neobchodovala s cennými papiermi (i keď dokazovaním

bolo preukázané, že takúto činnosť vyvíjala) je pre posúdenie jeho konania

ako trestného činu sprenevery irelevantná. Taktiež pre trestnú zodpovednosť

obžalovaného nemá žiadny význam úspešnosť, resp. neúspešnosť spoločnosti

pri obchodovaní s cennými papiermi. Argumenty odvolateľa, ktorými poukazuje

na podľa jeho názoru objektívne okolnosti, pre ktoré nemohol splatiť poškodenému

dlh – nedodržanie dohodnutých podmienok zo strany spoločnosti S., s. r. o., a Fondu

národného majetku Slovenskej republiky – sú bez ohľadu na pravdivosť týchto

tvrdení bezvýznamné, nakoľko, ako už bolo uvedené, obžalovaný mal mať v každom

štádiu existencie právneho vzťahu vyplývajúceho z komisionárskej zmluvy

s poškodeným k dispozícii buď istinu alebo za ňu kúpené cenné papiere, a to bez

akejkoľvek závislosti od iných zmluvných vzťahov (resp. podnikateľských aktivít)

obchodnej spoločnosti. Zverenými peňažnými prostriedkami sa poškodený

nepodieľal na podnikaní spoločnosti (nebol akcionárom), tieto peňažné prostriedky

boli účelovo viazané, preto poškodený neznášal žiadne podnikateľské riziko

spoločnosti vo vzťahu k istine 5 000 000 Sk. Jediné riziko, ktoré vo vzťahu k tejto

sume znášal je, že mu táto bude vrátená v cenných papieroch

ako už bolo uvedené vyššie, avšak nie, že mu nebude vrátená vôbec.

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o treste (krajský súd uložil

obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého

ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny) odvolací súd zistil,

že v posudzovanom konaní je dôvod na aplikáciu § 40 ods. 1 Tr. zák.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody

ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel

trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody

pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Okolnosťami prípadu, ktoré odôvodňujú u obžalovaného mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby

(5 rokov) je jednak dĺžka času, ktorý uplynul od spáchania žalovaného skutku

do právoplatného skončenia trestného stíhania (viac ako 7 rokov), ako aj dĺžka

samotného trestného stíhania, ktoré bez zavinenia obžalovaného trvalo viac

ako 5 a pol roka (uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo oznámené

14. novembra 2002). Za uvedené obdobie od spáchania žalovaného skutku súčasne

nebolo zistené, že by obžalovaný neviedol riadny život.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia,

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku

o treste a spôsobe jeho výkonu podľa 258 ods. 1 písm. e/, ods. 2 zrušil

a sám podľa uložil obžalovanému PhDr. J. T. podľa

Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch)

rokov, na výkon ktorého ho podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do I. (prvej)

nápravnovýchovnej skupiny. Takto uložený trest v sebe dostatočne zohľadňuje

tak závažnosť spáchaného trestného činu, ako aj dĺžku času, ktorá od jeho

spáchania do právoplatného uloženia trestu uplynula.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok

nie je prípustný.

V Bratislave 17. júna 2008

JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: