Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
142/374748.c4d878.pdf
PDF · 99.52 KB
No categories available
1MCdo/7/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Cdo 7/2008
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. E., bývajúceho
v Ž., zastúpeného Mgr. J., advokátom so sídlom v Ž., proti odporkyni Ž. so sídlom v Ž.,
o náhradu mzdy, vedenej u Okresného súdu Žilina pod sp. zn.. 7 C 291/2004, o dovolaní
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. júla 2007 sp. zn. 9 Co 100/2007
takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a.
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Žilina rozsudkom z 12. januára 2007 č. k. 7 C 291/2004-239 určil, že
výpoveď odporcu daná navrhovateľovi listom zo dňa 23. 7. 2004 je neplatná a pracovný
pomer trvá naďalej. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku od 27. 9. 2004 do 31. 6. 2005 v celkovej výške
166 619, 40 Sk spolu s vyčísleným úrokom z omeškania od 16. 10. 2004 do zaplatenia. Vo
zvyšku návrh na náhradu mzdy zamietol. Uznesením z 21. februára 2007 č. k. 7 C 291/2004-
251 žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a odporkyni uložil
povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 9 330 Sk do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia. Uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru z 23. 7. 2004 daná navrhovateľovi
odporkyňou podľa § 63 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce a doručená mu 27. 7. 2004 spĺňa
všetky formálnoprávne náležitosti v súlade so zákonom. Odporkyňa nepreukázala splnenie
hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede v zmysle § 63 ods. 2 a § 66 Zákonníka práce
t. j. ponukovej povinnosti pred daním výpovede a predchádzajúceho súhlasu Národného
úradu práce , pretože navrhovateľ je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou. Preto
dospel k záveru o neplatnosti výpovede. Následne skúmal opodstatnenosť nároku
navrhovateľa na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, pri
nespornosti výšky jeho priemernej mesačnej mzdy. Navrhovateľ náhradu mzdy uplatňoval
za obdobie od 27. 9. 2004 do 31. 11. 2006 (teda za obdobie 28 mesiacov ), okresný súd ju
priznal len za obdobie 9 mesiacov. Pri tomto rozhodnutí prihliadol na skutočnosť, že
navrhovateľ odporkyni pred nástupom do zamestnania neoznámil, že je osobou so zmenenou
pracovnou schopnosťou a nepreukázal snahu sa zamestnať ( § 79 ods. 2 Zákonníka práce ),
ktorú povinnosť mu ukladá aj zákon o zamestnanosti. O úroku z omeškania rozhodol podľa
§ 517 Občianského zákonníka, o trovách konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a o súdnom
poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d/ v spojení s § 2 ods. 2 Zákona č. 71/1991 Zb. o súdnych
poplatkoch.
Krajský súd v Žiline rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením ( ktorým
bolo rozhodnuté o trovách konania a súdnom poplatku ) na odvolanie navrhovateľa proti
výroku , ktorým návrh na náhradu mzdy zamietol, rozsudkom z 10. júla 2007 sp. zn. 9 Co
100/2007 potvrdil. Vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok okresného
súdu zmenil tak, že navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal s tým, že
v ostatných častiach zostáva rozsudok nezmenený. Odporkyni nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o dôvode nepriznania
náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov, v ktorom smere vykonal dostatočné
dokazovanie a správne vo veci rozhodol. Nestotožnil sa ale s názorom prvostupňového súdu
o neplatnosti výpovede podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce t. j. pre nesplnenie ponukovej
povinnosti odporkyňou, pretože pri jej tvrdení, že nemala voľné pracovné miesto , bolo na
navrhovateľovi preukázať, že mu neponúkla iné pre neho vhodné pracovné miesto, ktoré by
mohol vykonávať. Za správne nepovažoval rozhodnutie o náhrade trov konania, preto ho
zmenil a navrhovateľovi trovy konania nepriznal ( § 150 O. s. p. ).
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie navrhovateľ. Odôvodnil ho §
237 písm. f/ O. s. p. v spojení s § 236 a § 238 ods. 1 O. s. p. Žiadal rozsudok krajského
i okresného súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Bol toho
názoru , že rozsudkom odvolacieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces
tým, že nespĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia v súlade s§ 157 ods. 2 O. s. p. , keď sa
nezaoberá ním uplatnenými odvolacími dôvodmi smerujúcimi k nedostatočne zistenému
skutkovému stavu, nevykonaniu navrhnutých dôkazov, nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci a nesprávnemu vyhodnoteniu v konaní vykonaných dôkazov. Za pochybenie súdov
nižších stupňov považoval, že nevykonali ním označené dôkazy , nevysporiadali sa s jeho
návrhmi, prečo nie je možné zistiť ako aplikovali § 132 O. s. p., ktorá skutočnosť preukazuje
existenciu inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal na
záver odvolacieho súdu , ktorým konštatoval pochybenie súdu prvého stupňa určením
neplatnosti výpovede aj z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnej podmienky uvedenej v § 63
ods. 2 Zákonníka práce , ku ktorému právnemu záveru sa nemohol vyjadriť, čím mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd takýmto svojím rozhodnutím deklaroval
vzájomné práva a povinnosti účastníkov konania rozdielne ako súd prvého stupňa, preto jeho
rozsudok treba posudzovať ako rozsudok zmeňujúci bez ohľadu ako je formulovaná jeho
výroková časť. Samotný výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je podľa neho v časti
určenia druhu potvrdeného rozhodnutia zmätočný, čo sa týka aj rozhodnutia o trovách
konania.
Odporca sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 O. s. p. ).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu . Podľa §
238 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( § 238 ods. 1 O. s. p. ), alebo proti rozsudku ,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci ( § 238 ods. 2 o. s. p. ) alebo ak smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( § 238 ods. 3 O. s. p. ).
V prejednávanej veci prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť. Rozsudok
odvolacieho súdu nie je zmeňujúcim, ale potvrdzujúcim rozsudkom. Za zmenu rozsudku súdu
prvého stupňa odvolacím súdom treba považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací
súd po splnení zákonných podmienok pre takýto spôsob rozhodnutia ( § 220 O. s. p. ) vecne
zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho svojím iným
rozhodnutím o veci samej. Nie je možné teda považovať za zmeňujúce také rozhodnutie
odvolacieho súdu , pokiaľ nejde o iné, rozdielne rozhodnutie o veci samej v porovnaní
s rozhodnutím súdu prvého stupňa . Navrhovateľ pokladal rozsudok odvolacieho súdu za
zmeňujúci len z dôvodu podľa neho rozdielnej deklarácie vzájomných práv a povinností
účastníkov konania , keď okresný súd dospel k inému právnemu záveru o splnení
hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 2
Zákonníka práce t. j. tzv. ponukovej povinnosti odporkyne. I keď odvolací súd k takému
záveru , ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku , dospel, ale týmto konal nad rozsah
odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p. ), pretože predmetom prieskumu odvolacieho konania už
nebol výrok o určení neplatnosti výpovede, keďže v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa
nadobudol právoplatnosť ( ako aj vo vyhovujúcej časti , ktorým priznal náhradu mzdy ) .
Odvolanie bolo podané v nevyhovujúcej zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy za
obdobie presahujúce 9 mesiacov. Vo veci zatiaľ dovolací súd nerozhodol a odvolací súd
prípustnosť dovolania nevyslovil.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie
v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. t. j. či nejde
o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníkov byť účastníkom
konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka , o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej, alebo už prv začatého konania , prípad nedostatku návrhu na začatie
konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom , či súdom
nesprávne obsadeným ). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej
v citovanom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou, či konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm. f/ O. s. p.. Teda, či mu postupom súdov nižších stupňov bola odňatá možnosť konať
pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba
rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré
účastníkovi občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
Námietka dovolateľa, že súdy nižších stupňov nevykonali všetky ním navrhované
dôkazy , nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutia , ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu ( § 120 ods. 1 O. s. p. ). Preto nevykonanie dôkazov navrhnutých
účastníkom resp. vykonanie iných dôkazov na zistenie skutkového stavu nie je postupom,
ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( R 37/1993, R 125/1999 ).
Pokiaľ dovolateľ namietal aj existenciu tzv. inej procesnej vady v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. treba poukázať na to, že ide síce o relevantný dovolací dôvod, ktorým však
možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné dovolanie. Samotná procesná vada konania,
ktorá ( prípadne ) vykazuje znaky v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O. s. p. však prípustnosť
dovolania nezakladá a nevedie k zmätočnosti rozhodnutia v zmysle § 237 O. s. p.
Napokon pokiaľ dovolateľ dovolaním napadol aj výrok rozsudku krajského súdu
o trovách konania , smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. prípustnosť
dovolania proti nemu vylučuje. Ani vo vzťahu k tomuto výroku vady konania v zmysle § 237
O. s. p. nevyšli v dovolacom konaní najavo.
V danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p. a iné vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243 b ods. 4 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.
Dovolací súd úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
pretože nepodala návrh na náhradu trov konania ( § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :