Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/74/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu A., bývajúceho v M., okres

K., zastúpeného JUDr. J., advokátom vo Z., proti žalovanému A., a.s., so sídlom v B.,

zastúpenému M., advokátom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 21. novembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 21. novembra 2007 sp. zn. v časti, ktorou zmenil rozsudok Okresného súdu

Bratislava I z 10. októbra 2005 č.k. -161 vo výroku o náhrade trov konania,

a v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu

v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie v ostatnej časti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 10. októbra 2005 č.k. -161

konanie o zaplatenie 115 567 Sk zastavil (z dôvodu späťvzatia žalobného návrhu v tejto časti)

a vo zvyšnej časti 6 080 933 Sk (ohľadom náhrady za bolesť vo výške 2 095 763 Sk a náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 3 985 170 Sk) žalobný návrh zamietol.

Vychádzal z toho, že pri dopravnej nehode 16. októbra 2002 vo Zvolene vodič motorového

vozidla Š. v stave vylučujúcom spôsobilosť viesť motorového vozidlo narazil do cyklistu –

žalobcu, ktorý utrpel viacero zranení. V posudku o bolestnom z 12. marca 2003

vypracovanom primárom MUDr. J. bolo bolestné za úraz ohodnotené po zvýšení na 712,50

bodu, sťaženie spoločenského uplatnenia v posudku toho istého lekára z 27. marca 2003 bolo

ohodnotené na 930 bodov, v posudku o sťaženom spoločenskom uplatnení vypracovanom

18. augusta 2003 MUDr. A. bolo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené na 300

bodov. Súd mal za preukázané, že žalobca bol uznaný od marca 1984 za čiastočne

invalidného dôchodcu, rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru vo Zvolene

z 28. decembra 1985 bol uznaný za úplne invalidného dôchodcu pre dlhodobo nepriaznivý

zdravotný stav, nakoľko nebol schopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie.

Zlyhávali mu pamäťové funkcie, ostával podráždený, nervózny. Následkom úrazu v roku

1981 mal obmedzenú pohyblivosť hornej končatiny ako i celej ľavej polovice tela.

Rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru vo Zvolene z 19. januára 1987 bol

žalobca uznaný za občana s ťažkým telesným postihnutím a boli mu priznané výhody II.

stupňa. Už v tom čase mal žalobca ťažké zmyslové poškodenie, ktoré mu obmedzovalo

podstatne pohybovú schopnosť tak, že nebol schopný dlhšieho státia ani dlhšej chôdze,

výkonu sústavnej práce. Rozhodnutím Úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave zo

17. januára 1986 bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok. Ďalej mal súd z výpovedí

žalobcu a svedkov preukázané, že žalobca pred úrazom 16. októbra 2002 vykonával stolárske

práce, jazdil na bicykli, zúčastňoval sa spoločenských aktivít; po dopravnej nehode bol

čiastočne zdravotne hendikepovaný, liečba následkov úrazu si vyžadovala starostlivosť

členov rodiny - dcéry, syna aj manželky. Po dokazovaní dospel súd prvého stupňa k záveru,

že žalobný návrh požadujúci zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa vyhlášky č. nie je dôvodný. Vychádzal z toho, že

plnenie poskytnuté žalovaným je dostatočne a v súlade s predloženými posudkami. Žalobca

vzhľadom na svoj nepriaznivý zdravotný stav, pre ktorý bol uznaný plne invalidným

dôchodcom a občanom s ťažkým zmysleným poškodením, ktorý stav pretrvával aj v čase

predmetnej dopravnej nehody a po nej, precitlivelo reaguje na stavy bolesti. U bolestného

bola ustálená vzhľadom na dlhý a bolestivý spôsob liečby výšku náhrady na 712,50 bodu;

takéto lekárom ustálené bodové ohodnotenie za bolesť považoval súd za dostačujúce,

nevyžadujúce si ďalšie zvýšenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia podľa názoru súdu bolo

tiež dostatočne ustálené v znaleckých posudkoch s tým, že žalobca nepreukázal žiaden dôvod

hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodnil zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia podľa vyhlášky č. Vzhľadom k doterajšiemu spôsobu

života, činnostiam, ktoré vykonával žalobca pred dopravnou nehodou, išlo o bežný spôsob

života a bežne činnosti, ktoré neboli vykonávané na vysokej profesionálnej úrovni a nešlo ani

o mimoriadne činnosti s vysokým spoločenským významom. Čiastočné zastavenie konania

odôvodnil aplikáciou , Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému

trovy právneho zastúpenia vo výške 138 324 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného

v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil

poukazom na a

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej potvrdil. V časti o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

znížil výšku týchto trov konania na sumu 131 326 Sk. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 50 040 Sk na účet právneho zástupcu

žalovaného do 3 dní. V odôvodnení rozsudku rozviedol, aké poranenia pri dopravnej nehode

16. októbra 2002 vo Zvolene žalobca utrpel a poukázal, že príznaky, ktoré udával žalobca

(okrem fyzických bolestí poškodenie psychiky, prejavujúce sa nespavosťou, nepokojným

spánkom so zlými snami), mal žalobca aj pred úrazom - minimálne od roku 1986 a tvrdenie

žalobcu, že do úrazu v roku 2002 žil plnohodnotným životom, je v rozpore s jeho tvrdením

u lekára dovtedy a následne s vydanými lekárskymi správami v čase do úrazu v roku 2002.

Poukázal na dlhodobú invaliditu žalobcu, ktorý čiastočne pracoval do roku 1989, mal

priznaný charakter osoby so zdravotným postihnutím a bol už vtedy sledovaný neurológom

a psychiatrom. Tieto skutočnosti boli vyvolané ťažkým úrazom žalobcu v roku 1981, odkedy

pociťuje slabosť pravostranných končatín, bolesti v ľavostranných končatinách, bolesti celej

chrbtice, bolesti hlavy, zle spáva, nevie sa sústrediť, je nervózny, zábudlivý, často mu kolísa

nálada. Už v roku 1992 pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nebol schopný vykonávať

akékoľvek sústavné zamestnanie, podľa odborníkov trvalo bola u neho narušená schopnosť

adekvátnej sociálnej i pracovnej adaptácie. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

nezistil, že by došlo u žalobcu k tak mimoriadnemu zhoršeniu zdravotného stavu v súvislosti

s vytrpenými bolesťami, jeho liečením, odstraňovaním jeho následkov, resp. k takému

sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia po úraze v roku 2002, aby mohol ustáliť, že ide

o prípad hodného osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady bolestného a náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. Rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej považoval preto za správny a podľa ho potvrdil. Zmenu vo

výroku o náhrade trov prvostupňového konania odôvodnil nesprávnym výpočtom náhrady

trov konania súdom prvého stupňa. Ustálil, že celková náhrada trov prvostupňového konania

mala byť o 6 998 Sk nižšia, než ju určil súd prvého stupňa. Ďalej uviedol, že neboli dané

dôvody pre aplikáciu ustanovenia , keď nezistil také mimoriadne okolnosti, ktoré

by zbavili žalobcu povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania. Zdôraznil, že súd musí

prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov

konania; je treba teda vziať do úvahy nielen pomery toho, kto má nahradiť trovy konania, ale

je nutné tiež uvážiť, ako by sa také rozhodnutia dotkli predovšetkým majetkových pomerov

oprávneného účastníka. Významné sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu

nároku, postoj účastníkov v konaní, kto z účastníkov svojim konaním zadal príčinu súdneho

konania.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca. Navrhol tento rozsudok

spolu aj s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 10. októbra 2005 sp. zn.

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že prípustnosť dovolania

opiera o , a a dôvody dovolania o

písm. a/, b/ a c/ Odňatie možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom videl v tom, že

mu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu a nebol s ním oboznámený na

pojednávaní konanom 21. novembra 2007. Odvolaciemu súdu vytýkal, že svoj právny záver

riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný; rovnako namietal

nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, majúc za to, že je nejasný a nepresvedčivý

pre nedostatok argumentov vedúcich k záveru o neexistencií dôvodov hodných osobitného

zreteľa potrebných pre zvýšenie nárokov bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Tvrdenie súdu prvého stupňa o tom, že za postačujúce považuje odškodnenie žalobcu podľa

„znaleckých posudkov“ nezodpovedalo skutočnosti aj preto, že v danej veci v súdnom konaní

nebolo ohľadom ustálenia rozsahu a výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

realizované žiadne znalecké dokazovanie; žalobca pri uplatnení nároku vychádzal výlučne

z lekárskych posudkov vypracovaných v súlade s vyhl. č. V dovolaní žalobca

podrobne rozviedol svoje úvahy ohľadom bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia, vysloviac aj názor, že odškodnenie bolesti (a sťaženia spoločenského uplatnenia)

bodovým systémom nie je objektívnou a ani spravodlivou metódou a postupom. Mal za to, že

požadované náhrady u bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia boli dôvodne

uplatnené. Dôvodil, že pokiaľ mali súdy pochybnosť so vzťahom medzi úrazmi žalobcu

v roku 1981 a 16. októbra 2002, mal byť do konania pribratý znalec. Ohľadom náhrady trov

konania uviedol, že súd prvého stupňa sa možnou aplikáciou nezaoberal;

zároveň nesúhlasil s vysloveným názorom odvolacieho súdu, že v danom prípade nie sú dané

dôvody hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Poukazoval, že

žalobca ako invalidný dôchodca bez možnosti nejakej pracovnej činnosti poberá výlučne

dôchodok, čo kontrastuje s majetkovou pozíciou žalovaného. Ďalej upozornil na to, že

rozhodnutie v tejto veci záviselo na úvahe súdu a posudzovaná vec sa týka dopravného úrazu,

pri ktorom bol žalobca ťažko poškodený na zdraví, čo zákonodarca zohľadňuje v tom, že

takéto osoby sú oslobodené od poplatkovej povinnosti v konaniach o náhradu škody na

zdraví.

Žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ).

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

ods. 1 platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok. Ak dovolanie smeruje proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je prípustné

len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu ( ). Dovolanie je tiež

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Žalobcom napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z uvedených rozsudkov,

pretože ním bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd vo svojom

rozsudku (výroku) nevyslovil prípustnosť dovolania, a napadnutému rozsudku odvolacieho

súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu (od právneho názoru ktorého sa odvolací

súd preto ani nemal možnosť odchýliť).

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd dospel však k záveru, že konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie

vo veci samej žiadnou z vymenovaných vád nie je postihnuté.

Osobitne sa dovolací súd zaoberal prípustnosťou dovolania podľa ust. § 237 písm. f/

, ktorú namietal žalobca, t.j. že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom.

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Žalobca namietal, že mu odvolací súd nedoručil vyjadrenie žalovaného k jeho

odvolaniu, v čom videl odňatú možnosť konať pred súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, že v súvislosti s vytýčením termínu odvolacieho pojednávania

na 21. novembra 2007 bol daný pokyn (úprava sudcu pre kanceláriu) predvolať zástupcu

žalobcu a zároveň mu doručiť aj vyjadrenie žalovaného (č.l. 183 spisu). Na doručenke od

obálky s predvolaním pre uvedeného zástupcu, ktorá je pripnutá k uvedenej úprave, nie je pri

údaji o termíne uvedené slovo „vyjadrenie“, čo môže vyvolávať pochybnosť, či vyjadrenie

žalovaného zástupcovi žalobcu doručené spolu s predvolaním v skutočnosti bolo. Napriek

tejto skutočnosti (pochybnosti), dokonca aj za situácie pravdivosti tvrdenia žalobcu, že mu

(jeho zástupcovi) nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, z tejto námietky

žalobcu nemožno vyvodzovať, že došlo u neho k odňatiu možnosti konať pred súdom. Na

pojednávaní odvolacieho súdu 21. novembra 2007, ako to dokladá obsah zápisnice

o pojednávaní pred odvolacím súdom, bol prítomný zástupca žalobcu a tiež bol prítomný

zástupca žalovaného. Poverená členka senátu podala správu o priebehu doterajšieho konania.

Z tohto údaju nie je možné vyvodiť, že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo

v rámci podania tejto správy prednesené. Z ďalšieho textu zápisnice o pojednávaní

odvolacieho súdu však jednoznačne vyplýva, že zástupca žalovaného sa v celom rozsahu

pridržal dôvodov uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, pričom svoj prednes i ďalej rozvádzal.

Je teda úplne zrejmé, že pri pojednávaní došlo k ústnemu oboznámeniu obsahu vyjadrenia

žalovaného k odvolaniu žalobcu. Na pojednávaní odvolacieho súdu 21. novembra 2007

uplatnila sa v súlade s , v znení v tom čase účinnom a

ods. 2 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako zásada

ústnosti, tak i zásada priamosti (bezprostrednosti), pričom pri prejednávaní veci sa operovalo

i s písomným vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu. Došlo teda v priamom, osobnom

a bezprostrednom kontakte pred súdom aktívnym konaním zástupcu žalovaného

k oboznámeniu so skutočnosťou vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu, ako to dokladá

obsah už spomenutej zápisnice o odvolacom pojednávaní. Za tohto stavu veci, keď je

doložené, že zástupca žalobcu bol na odvolacom pojednávaní informovaný jednak o tom, že

bolo podané písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, a jednak aj o tom, aké sú

dôvody tohto vyjadrenia, mal aj možnosť na danú situáciu reagovať. Nepochybne, ak mu

skutočne nebolo doručené písomné vyjadrenie k odvolaniu (nedopatrením), mohol sa ihneď

po ústnom prednese obsahu písomného vyjadrenia žalovaného k odvolaniu domáhať

doručenia tohto písomného vyjadrenia, a to krátkou cestou, mohol tiež - ak by argumentáciu

tohto vyjadrenia považoval za takú dôležitú či novú - žiadať o odročenie pojednávania, aby sa

mohol s takouto argumentáciou náležite vyporiadať; nič z toho však zástupca žalobcu

neučinil. Za takéhoto procesného stavu námietka žalobcu, že mu nebolo doručené písomné

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nemôže založiť vadu v zmysle

Dovolací súd nemal preto dôvod stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že namietaný postup súdu

zakladá uvedenú vadu zmätočnosti konania. Žalobca bol prostredníctvom svojho zástupcu na

odvolacom pojednávaní s písomným vyjadrením žalovaného oboznámený, mal tak aj

možnosť vyjadriť sa k stanovisku žalovaného prezentovanému v jeho vyjadrení k odvolaniu.

Prípadný procesný nedostatok v postupe odvolacieho súdu (keď by sa zjavným nedopatrením

nedoručilo uvedené vyjadrenie v zmysle pokynu sudcu zástupcovi žalobcu) sa teda odstránil

pri uplatnení uvedených zásad priamosti (bezprostrednosti) a ústnosti v rámci odvolacieho

pojednávania 21. novembra 2007. Preto ani prípadné nedoručenie vyjadrenia žalovaného

zástupcovi žalobcu v danej veci nevytvorilo stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom,

čo by inak, pravdaže, bolo v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní

ako súčasti práva na spravodlivý proces (ako odňatie možnosti konať pred súdom). Tento

záver (posúdenie) dovolacieho súdu má napokon oporu i v príslušných rozhodnutiach

Ústavného súdu Slovenskej republiky a v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské

práva (porovnaj napr. rozsudok z 21. júna 2005 vo veci sťažnosti č. 61811/00), kde riešené

prípady nedoručenia vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania, u ktorých sa

ustálilo porušenie práva na spravodlivý proces, sa týkali situácie, pri ktorej sa neuplatnila

zásada bezprostrednosti a ústnosti (konalo sa v príslušnej veci bez pojednávania a tak sa

znemožnilo dotknutému účastníkovi uplatniť procesné práva, ktoré by inak mohol ako

účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu

vylúčený).

Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou prípustnosti podaného dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej z hľadiska namietaného nedostatku odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia krajského súdu (ako i súdu prvého stupňa), teda či namietaný

nedostatok odôvodnenia nenapĺňa znaky odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd

sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Dovolateľ namietal nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku vo veci samej

ako aj rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej – t.j. že odvolací súd a ani súd prvého

stupňa sa nevyporiadali so všetkými námietkami, ktoré rozviedol v dovolaní.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami,

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných

a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu)

na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby

spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

Citované zákonné ustanovenie treba totiž chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu

ochranu podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj

právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a

listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“

(porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení

z 23. júna 2004 sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Dovolací súd je názoru, že odvolací súd a súd prvého stupňa dostatočne odôvodnili

svoje rozsudky vo veci samej. Oba súdy sa zaoberali otázkou, či v danej právnej veci -

u žalobcu v spojitosti s úrazom, ktorý utrpel ako účastník dopravnej nehody 16. októbra 2002,

ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov, ktorý odôvodňuje zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. Zhodne zaujali názor, ktorý aj dostatočne vysvetlili, že vzhľadom

na opísaný zdravotný stav, jednotlivé zdravotné ťažkosti, resp. poruchy, ktoré žalobca trpel už

pred uvedeným úrazom a ktoré viedli k tomu, že žalovaný bol invalidným dôchodcom a bol

mu priznaný status občana s ťažkým telesným postihnutím II. stupňa, ako aj vzhľadom

na obmedzenia vyplývajúceho z jeho závažných zdravotných problémov ešte pred uvedenou

dopravnou nehodou v roku 2002 a so zreteľom aj na jeho neschopnosť vykonávať akékoľvek

sústavné zamestnanie a so zreteľom aj na ďalšie obmedzenia - osobné a sociálne a tiež so

zreteľom na vedený spôsob života, u žalobcu nejde o taký osobitný prípad, kedy je možno

aplikovať uvedenú právnu úpravu o mimoriadnom zvýšení náhrady za bolesť a náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia.

Zo spisu vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo veci

samej uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, vychádzajúci z rozsudku súdu prvého

stupňa, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery

v podstate primerane vysvetlil (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jej jednostrannosť, a ani taká aplikácia

príslušného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho

účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené

skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo veci

samej ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku ( ). Za

odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. To sa vzťahuje aj na prípadné

nepresnosti či nesprávnosti, ktoré pre konečné rozhodnutie vo veci samej podstatný význam

nemali (napr. že v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa použila nesprávna právna

terminológia – označené znalecké posudky na odborné lekárske posudky, ktoré žalobca

predložil, čo z kontextu odvolania ako i priebehu konania, resp. súdneho spisu je celkom

zrejmé).

Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ súdom nižších stupňov vytýkal aj to, že

vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil, resp. že nevykonali dôkaz, ktorý považuje za

podstatný, znalecké dokazovanie. Nesprávnym hodnotením dôkazov ale súd nezakladá

procesnú vadu v zmysle Obdobne to platí, pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy pri

rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení. Táto námietka by mohla byť

zohľadnená len vtedy, ak by bolo jej dovolanie procesne prípustné, sama osebe ale nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle

Námietka neúplných skutkových zistení, z ktorých oba súdy pri svojom rozhodovaní

vychádzali, predstavuje inú vadu konania ( ), na ktorú musí

dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná ( ); táto

procesná vada na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v však prípustnosť

dovolania nezakladá.

I keby tvrdenia dovolateľa, že rozsudky oboch nižších súdov spočívajú na

nesprávnych alebo neúplných skutkových zisteniach, mali za následok vecnú nesprávnosť

napadnutých rozhodnutí, táto skutočnosť nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

Rovnako to platí i pre námietku nesprávneho právneho posúdenia veci (

písm. c/ ). Nesprávne právne posúdenie veci je síce nepochybne dovolacím dôvodom,

nezakladá však prípustnosť dovolania (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby takéto tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené

(dovolací súd ich z tohto aspektu neskúmal), nezakladali by prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho posúdenie, či odvolací súd použil správny právny predpis a či

ho správne interpretoval, alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne

závery, prichádzalo by do úvahy iba vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký

prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho

súdu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti

právneho posúdenia veci odvolacím súdom, resp. zaoberať sa tzv. inou vadou konania, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej

procesne neprípustné.

Pokiaľ dovolateľ v prejednávanej veci dovolaním napadol aj výrok rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách konania,

jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu,

má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách

s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho zahrnuté ( ).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť

dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je

prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ).

Podľa je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa. Hoci odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa v časti o trovách konania, citované zákonné ustanovenie

prípustnosť podaného dovolania založiť nemôže. Podľa totiž ustanovenia

a neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení,

poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu

dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj

o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením. Dovolanie žalobcu tak smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

kde je dovolanie vylúčené ( ).

Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie druhá veta ukladajúce mu

povinnosť prihliadať vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v preskúmal však

prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v tomto ustanovení a dospel k záveru, že

odôvodnenie odvolacieho súdu vo vzťahu k výrokom o trovách konania so zreteľom na už

spomenuté požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa dotýka i odôvodnenia uznesení

(porovnaj ), je natoľko neúplné a nedostatočné (nekonkretizované), že

zakladá vadu konania v zmysle Rozhodnutie o trovách konania musí byť

vždy, hoci aj stručne odôvodnené, pričom nestačí len uvedenie všeobecných téz (abstraktných

myšlienok), ktoré sa pri aplikácii v znení účinnom do 15. októbra 2008 ako

východisko – usmernenie pre aplikáciu uplatňujú, ale vzhľadom na konkrétne jestvujúce

postavenie účastníkov konania a ďalšie skutočnosti toho ktorého prípadu musí byť aj

vysvetlené, prečo v danej právnej veci neprichádza aplikácia citovaného ustanovenia do

úvahy. Súd prvého stupňa sa aplikáciou ustanovenia vonkoncom nezaoberal

a odvolací súd žiadne konkrétne jasné vysvetlenia, prečo citované ustanovenie nie je možno

v danom prípade aplikovať, vo svojich dôvodoch neuviedol. Vôbec neuviedol, aké sú vlastne

majetkové, sociálne a ďalšie pomery oboch účastníkov a ako závažný dopad rozhodnutia

podľa na pomery oprávneného účastníka (žalovaného) by nastal, ak by

k takémuto rozhodnutiu pristúpil. Podľa ustanovenia v znení do 15. októbra

2008, ak sú tu dôvody hodného osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo sčasti priznať. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia

vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní

o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k osobitostiam konkrétneho prípadu a má slúžiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či sú

dané dôvody hodného osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností

konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa, je potrebné

prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania a je

potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto má trovy konania zaplatiť, ale je nutné

zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka, čím

sa však odvolací súd v konkrétnostiach nijako nezaoberal. Pritom medzi okolnosti, ktoré sú

významné z hľadiska nepochybne treba zaradiť to, že žalobca sa nezavinene stal

účastníkom dopravnej nehody s rozsiahlymi zraneniami, ako tieto boli popísané v posudku

o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a že je - už so zreteľom aj na svoje zdravotné

postihnutia pred uvedenou dopravnou nehodou – osobou, ktorá je odkázaná iba na dôchodok

(porovnaj k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. júla 2008).

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením rozsudok

odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade

trov konania, a v časti, ktorou rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania zrušil a vec mu

v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( ); dovolanie žalobcu

v ostatnej časti podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (porovnaj § 243d

ods. 1 tretia veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková