Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)d65/378423.2ce26c.pdf
PDF · 127.91 KB
No categories available
3Cdo/74/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobcu JUDr. R., bývajúceho v B., proti žalovanému MUDr. R., bývajúcemu v B.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22 C 120/2004, na
dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. novembra 2007 sp. zn.
6 Co 176/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobca sa v konaní domáhal, aby žalovanému bola súdom uložená povinnosť vyhotoviť,
podpísať a doporučene zaslať na adresu žalobcu a doložiť do spisu Okresného súdu
Bratislava I písomné ospravedlnenie s nasledovným obsahom: „Ja, MUDr. R., bytom M., sa
týmto ospravedlňujem JUDr. R. bytom M., za svoje výroky vyslovené voči jeho osobe na
pojednávaní dňa 23. apríla 2004 o 10,30 hod., ktoré sa konalo na Okresnom súde Bratislava
I vo veci žalobkyne M. proti žalovanej W., o zaplatenie dlžnej sumy, vedenej pod č. 15 C
92/2001, a to za výrok, v ktorom som ho označil za najväčšieho darebáka, ako aj za výrok,
v ktorom som uviedol, že na tomto tvrdení trvám.“ Na bližšie odôvodnenie žaloby uviedol, že
na predmetnom pojednávaní žalobca ani žalovaní nevystupovali ako účastníci konania
(žalobca sa na konaní zúčastňoval ako zástupca M. a žalovaný ako konateľ obchodnej
spoločnosti). Žalovaný predmetné výroky predniesol počas súdneho pojednávania
-2-3 Cdo 74/2008
v prítomnosti sudkyne, zapisovateľky, M. a tiež právneho zástupcu W. Vzhľadom na všetky
okolnosti ich prednesenia vychádzal žalobca z názoru, že nemohlo ísť o „procesnú obranu“
žalovaného, ale o jednoznačné konanie poškodzujúce občiansku česť žalobcu a jeho ľudskú
dôstojnosť.
Žalovaný v konaní poukazoval na dlhotrvajúce problémy v osobných vzťahoch žalobcu
a žalovaného, ktoré (medziiným) vyústili do celého radu súdnych sporov. Vysvetľoval
kontext okolností, v rámci ktorých predniesol žalobcom uvádzané slová. Tvrdil, že išlo len
o reakciu na zistenie osobnej prítomnosti M. (matky žalovaného a starej matky žalobcu) na
súdnom pojednávaní. V priebehu uvedeného súdneho pojednávania totiž doslovne uviedol:
„Môžeš sa hanbiť, si najväčší darebák, pretože si moju mamu 83 ročnú, vážne chorú a po
ťažkej operácii dotiahol na takéto vymyslené pojednávanie“.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. februára 2006 č.k. 22 C 120/2004-165 žalobe
vyhovel a žalovanému uložil povinnosť vyhotoviť, podpísať a doporučene zaslať na adresu
žalobcu a doložiť do spisu Okresného súdu Bratislava I písomné ospravedlnenie žalovaného
s textom, ktorý požadoval žalobca. Žalovaného tiež zaviazal nahradiť žalobcovi trovy
konania. Súd prvého stupňa vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že 23. apríla 2004 sa konalo prvé pojednávanie vo veci sp. zn. 15 C 92/2001
Okresného súdu Bratislava I, v ktorej išlo o majetkový spor medzi M. a obchodnou
spoločnosťou W. Zo zápisnice o pojednávaní v predmetnej veci súd zistil, že na pojednávaní
boli prítomní: konajúca samosudkyňa, asistentka senátu, M., JUDr. R. (ako zástupca M.),
MUDr. R. (ako konateľ W.) a napokon právny zástupca W. V konaní o ochranu osobnosti
nebolo sporné, že MUDr. R. v prítomnosti týchto osôb na uvedenom súdnom pojednávaní na
adresu JUDr. R. vyslovil “si najväčší darebák“. Takéto označenie je hanlivé, urážlivé
a znevažuje dotknutú osobu, lebo ju označuje za zlého človeka so spoločnosťou negatívne
vnímanými vlastnosťami. Použitie týchto slov nebolo podľa názoru súdu prvého stupňa
primerané okolnostiam a nesúviselo s uplatňovaním procesných práv MUDr. R.. Neobstojí
obrana žalovaného, že medzi ním a žalobcom ide o hlboko narušený príbuzenský vzťah,
v ktorom žalobca sám vytvára situácie, ktoré tento nedobrý vzťah len ďalej zhoršujú, a že
výrok žalovaného na adresu žalobcu bol len reakciou na jeho konanie. Žalovaný mal
v uvedenej (majetkovej) veci možnosť vysvetliť všetky významné skutočnosti a aj vyjadriť
svoj nesúhlas s prípadným konaním žalobcu, avšak primeraným spôsobom, a nie urážlivým
-3-3 Cdo 74/2008
označením žalobcu. Slová „si najväčší darebák“ sú natoľko expresívne, že sú v nepomere s
cieľom výroku – vyjadrením nesúhlasu s konaním žalobcu, ktorý dopustil (podľa žalovaného
inicioval) osobnú prítomnosť M. na súdnom pojednávaní. Predmetnými slovami žalovaný
nezhodnotil situáciu vecne, nevychádzal z reálnej skutočnosti a použitý výraz nasvedčuje
tomu, že jeho úmyslom bolo uraziť a znevážiť JUDr. R. pred osobami prítomnými na súdnom
pojednávaní. Nešlo o prípustný hodnotiaci úsudok, ale o výrok spôsobilý privodiť zásah do
osobnostných práv, medzi ktoré patrí aj právo na ochranu ľudskej dôstojnosti a občianskej cti.
Zo všetkých týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že žalovaný neprimerane
zasiahol do práv žalobcu, ktoré sú chránené § 11 Občianskeho zákonníka, a preto mu uložil
povinnosť poskytnúť žalobcovi primerané zadosťučinenie. Výrok o náhrade trov konania
odôvodnil poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom
z 22. novembra 2007 sp. zn. 6 Co 176/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, že žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení uviedol, že vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, lebo boli splnené zákonné
podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. (žalobca mal predvolanie na odvolacie pojednávanie
doručené dňom 30. októbra 2007 a podaním z 20. novembra 2007 ospravedlnil svoju
neprítomnosť na vytýčenom pojednávaní s poukazom na svoje rodinné dôvody – chorobu
detí). Odvolací súd doplnil dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 15 C 92/2001 a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Vychádzal
z toho, že predmetom práva na česť a dôstojnosť v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka je
česť občana v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch a posúdenie určitého zásahu vždy
závisí na okolnostiach konkrétneho prípadu. Konanie, ktorým malo dôjsť k zásahu do cti
a dôstojnosti fyzickej osoby, je potrebné skúmať z hľadiska použitej formy, prostriedkov
a iných okolností konania. Nie je porušením práva na česť napríklad výrok, ktorý bol
prednesený za takých okolností, so zreteľom na ktoré nie je objektívne spôsobilý znížiť česť,
vážnosť a dôstojnosť oprávneného subjektu. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania
dospel odvolací súd k záveru, že slová „si najväčší darebák“ prednesené žalovaným na
predmetnom súdnom pojednávaní neboli objektívne spôsobilé znížiť česť, vážnosť
a dôstojnosť žalobcu u iných ľudí. I keď správanie sa účastníkov na tomto súdnom
pojednávaní nebolo v súlade so zásadami slušnosti, bolo potrebné zohľadniť, že ide
o blízkych príbuzných, ktorí si svoje sporné záležitosti riešia v súdnom konaní. Podľa názoru
-4-3 Cdo 74/2008
odvolacieho súdu boli uvedené slová žalovaného emotívnou reakciou na prebiehajúci súdny
spor medzi jeho matkou a obchodnou spoločnosťou, ktorej je konateľom. Nešlo ale o taký
zásah do osobnostných práv žalobcu, so zreteľom na ktorý by mu bolo potrebné poskytnúť
súdnu ochranu v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol (§ 220 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách odôvodnil
poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Dôvodnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku vyvodzoval z odňatia možnosti pred súdom konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Ako uviedol, vzhľadom na vážne ochorenie
svojho šesťmesačného syna ako aj ochorenie svojho trojročného syna sa nemohol dostaviť na
pojednávanie pred odvolacím súdom, ktoré bolo nariadené na 22. novembra 2007; svoju
neúčasť ale riadne vopred písomne ospravedlnil a pri tom tiež požiadal o odročenie
pojednávania. Odvolací súd porušil ustanovenie § 101 ods. 1 O.s.p., lebo takto vysvetlenú
a ospravedlnenú neprítomnosť (tiež v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania –
narušenou iným prístupom súdu k žalovanému, ktorému bolo skôr v obdobnej situácii
vyhovené) nevyhodnotil ako dôvod na odročenie pojednávania v zmysle uvedeného
ustanovenia. V dôsledku tohto pochybenia odvolacieho súdu nemal žalobca možnosť
konštatovať a vysvetliť skutočnosti, ktoré vnímal ako dôležité pre posúdenie jeho nároku.
Predmetné procesné pochybenie mohlo mať (a pravdepodobne malo) za následok tiež
nepresné, nedostatočné a nezrozumiteľné konštatovanie dôvodov, ktoré majú za následok
odňatie alebo neexistenciu jeho práva domáhať sa ospravedlnenia za urážlivé výroky
žalovaného. Žalobca na odôvodnenie opodstatnenosti svojho dovolania uviedol ďalej to, že
napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.). I keď rodinné a príbuzenské vzťahy sú aj podľa jeho názoru dôvodom pre odlišné
(miernejšie) posudzovanie intenzity a okolností zásahu do osobnostných práv, nemôžu viesť
k absolútnemu odňatiu práva na ochranu osobnosti voči zásahu zo strany člena rodiny
(príbuzného). Potvrdzuje to aj právna úprava ochrany osobnosti, ktorá spod ochrany
nevylučuje osoby v príbuzenskom pomere a osobám, ktoré sú navzájom v rodinnom alebo
príbuzenskom pomere, neumožňuje neobmedzene zasahovať do osobnostných práv. Odvolací
súd v danom prípade nezohľadnil, že v konaní sp. zn. 15 C 92/2001 Okresného súdu
Bratislava I neboli žalobca a žalovaní (t.j. JUDr. R. a MUDr. R.) účastníkmi konania,
k difamujúcemu výroku došlo na verejnom pojednávaní a osoby na ňom prítomné nemali
-5-3 Cdo 74/2008
možnosť vyhodnotiť mieru vplyvu príbuzenského pomeru na intenzitu zásahu do
osobnostných práv žalobcu. Tento urážlivý výrok nebol urobený v rámci procesnej obrany
žalovaného a mal charakter výlučne osobnej invektívy bez akejkoľvek výpovednej hodnoty
vo vzťahu k predmetu uvedeného konania a jeho cieľom bolo len osočiť a uraziť žalobcu
v prítomnosti osôb zúčastnených na verejnom pojednávaní. Emotívnosť konania ani negatívne
vnímanie prebiehajúceho súdneho konania konštatované súdom nemôže byť považované za
dôvod, ktorý by umožňoval zasahovať do zákonom chránených práv iných osôb. Z týchto
dôvodov žalobca žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu poukázal na súdne konania, ktorých účastníkmi sú
príbuzní žalobcu a žalovaného, a tiež podal svoje vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli k týmto
konaniam. Podľa jeho názoru nebola v konaní žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať
a napadnutý rozsudok nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žiadal, aby
dovolanie, ktoré smeruje proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu, bolo dovolacím
súdom zamietnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má právnické vzdelanie
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho,
ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
-6-3 Cdo 74/2008
1. Vzhľadom na obsah dovolania, ale tiež zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242
ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal
sa dovolací súd otázkou, či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia
procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a žiadna z týchto vád nevyšla
v dovolacom konaní najavo.
K námietke dovolateľa, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť pred
súdom konať, je potrebné uviesť, že pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť
taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy,
keď súd vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú pre to
splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia súd
pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví
na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať
v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.
Odvolacie pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený dovolaním napadnutý rozsudok, vytýčil
odvolací súd na 22. novembra 2007. Žalobca, ktorý bol odvolacím súdom na toto
pojednávanie riadne predvolaný, písomným podaním z 20. novembra 2007 (doručeným v ten
istý deň odvolaciemu súdu) požiadal o ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní. Svoju
neúčasť vysvetlil rodinnými dôvodmi – chorobou synov, vzhľadom na ktorú tiež požiadal
o odročenie nariadeného súdneho pojednávania na iný termín. Dôležitosť ním uvádzaného
dôvodu, ako napokon každého dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného
účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzoval súd podľa konkrétnych
okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže vo všeobecnosti preveriť len zo skutočností,
-7-3 Cdo 74/2008
ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania.
Dôvodnosť žiadosti skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej
žiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu; pokiaľ ale uvedená
skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti hodnoverne preukázaná, zostáva
žiadosť o odročenie pojednávania iba v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno
vziať zreteľ. Žalobca ako dôvod svojej neprítomnosti neuviedol vlastné ochorenie
(práceneschopnosť), ale ochorenie svojich detí. Okrem toho, že ním tvrdenú skutočnosť ničím
nepreukázal, súdu ani nevysvetlil, v čom bráni ochorenie jeho detí tomu, aby sa zúčastnil
nariadeného súdneho pojednávania. Možno preto (v zhode s odvolacím súdom) uzavrieť, že
existencia dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. nebola zo strany žalobcu
preukázaná. V procesnej situácii, ktorá v prejednávanej veci nastala podaním dostatočne
nedoloženej (tiež náležite nevysvetlenej) žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania nemožno
preto odvolaciemu súdu vytýkať porušenie § 101 ods. 2 O.s.p. a ani odňatie možnosti žalobcu
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ žalobca namieta nerovnaký prístup odvolacieho súdu k účastníkom konania a tvrdí,
že odvolací súd na pojednávaní 22. novembra 2007 nezohľadnil jeho vážne dôvody
neprítomnosti, hoci v prípade súdneho pojednávania 15. februára 2007 považoval
neprítomnosť žalovaného za dôvod pre odročenie pojednávania, treba poukázať na obsah
zápisnice z odvolacieho pojednávania dňa 15. februára 2007 (č.l. 177 až 179 spisu), z ktorej
vyplýva, že odvolací súd vtedy prijal uznesenie, v zmysle ktorého bude pojednávať
v neprítomnosti žalovaného, a že až po odznení prednesov žalobcu bolo pojednávanie
odročené s tým, že súd vyžiada spisy Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 92/2001
a sp. zn. 22 C 120/2004. Predmetná námietka žalobcu preto nemá opodstatnenie.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom
tiež tým, že mu neumožnil „konštatovať a vysvetliť skutočnosti, ktoré vnímal ako dôležité pre
posúdenie nároku“, pričom toto pochybenie súdu „mohlo mať (pravdepodobne malo) za
následok odňatie alebo neexistenciu zákonného práva domáhať sa ospravedlnenia za urážlivé
výroky vznesené žalovaným“, je potrebné zopakovať, že odvolací súd žalobcu na odvolacie
pojednávanie 22. novembra 2007 riadne predvolal a v súlade so zákonom mu tým vytvoril
procesnú možnosť zúčastniť sa odvolacieho pojednávania, na ktorom by mal možnosť
vyjadriť sa nielen k veci, ale tiež k priebehu odvolacieho konania, dokazovania na ňom a jeho
-8-3 Cdo 74/2008
výsledkom. Skutočnosť, že žalobca túto možnosť nevyužil, nemá za následok ním vytýkanú
procesnú vadu.
2. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O.s.p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Vadu takejto povahy dovolateľ nenamietal
a v dovolacom konaní nevyšla jej existencia najavo.
3. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
tvrdiac, že napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza
k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci súdy oboch nižších stupňov správne vychádzali z § 11 Občianskeho
zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva
výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je
ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania
alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým
neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti
vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná
obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť
fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených
osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1
-9-3 Cdo 74/2008
Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany
podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené
súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť neoprávnený a tiež
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach). I keď odvolací súd
nie celkom priliehavo vysvetlil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že slová
žalovaného na adresu žalobcu („si najväčší darebák“) neboli objektívne spôsobilé znížiť česť,
vážnosť a dôstojnosť žalobcu, neznamená to, že by uvedený záver odvolacieho súdu nebol
správny.
Niektoré zásahy, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno
považovať za neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, ak
existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo
zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza
k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby, do
osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s iným (verejným – vyšším) záujmom,
ktorému sa priznáva prednosť.
K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri
prednese žalovaného v občianskom súdnom konaní. Prednes účastníka občianskeho súdneho
konania, pri ktorom sa vyjadruje k prejednávanej veci alebo k výsledkom vykonaného
dokazovania alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho procesného
oprávnenia (obdobne je výpoveď svedka alebo podanie znaleckého posudku znalcom
v občianskom súdnom konaní plnením ich zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii tohto
procesného oprávnenia (pri plnení tejto procesnej povinnosti) dôjde k zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ,
pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo (plniaca túto povinnosť) nedopustí excesu
(vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom
konaní (napríklad účastníka konania, svedka, znalca) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich
procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu
a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za exces v uvedenom zmysle
považovať každé konanie, ktoré vybočilo z rámca zodpovedajúceho výkonu príslušného
procesného oprávnenia (plneniu príslušnej procesnej povinnosti).
-10-3 Cdo 74/2008
V súdnych sporoch (vrátane majetkových) medzi osobami, ktoré sú v rodinnom alebo
príbuzenskom pomere, alebo medzi subjektmi, za ktorých konajú takéto osoby, zohráva neraz
osobná stránka veci osobitnú rolu. Tieto súdne konania sú spravidla emotívnejšie, neraz sa
v nich ťažšie zachováva vecný prístup účastníkov konania k prejednávanej veci a výraznejšie
sa v nich tiež prejavujú osobné animozity a antipatie zúčastnených osôb. O spor s takýmito
znakmi išlo tiež v uvedenej (majetkovej) veci. Z obsahu spisu vyplýva, že aj pojednávanie
pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 15 C 92/2001 dňa 23. apríla 2004 bolo vnímané
emotívne. Expresívne ladené slová na adresu žalobcu „si najväčší darebák“ zo strany
žalovaného skutočne odzneli. Nepopieral to ani žalovaný, ktorý však poukazoval na širšie
súvislosti ich vyslovenia. V zmysle tvrdení žalovaného (viď č.l. 15, 124 a 160 spisu) boli tieto
slová súčasťou jeho širšieho slovného prednesu znejúceho: „Môžeš sa hanbiť, si najväčší
darebák, pretože si moju mamu 83-ročnú, vážne chorú a po ťažkej operácii ‚dotiahol‘ na
takéto vymyslené pojednávanie“. I keď zápisnica o pojednávaní pred Okresným súdom
Bratislava I vyhotovená 23. apríla 2004 pod sp. zn. 15 C 92/2001 (č.l. 4 až 8 spisu)
neobsahuje doslovné formulácie prednesov a teda ani priamo nepotvrdzuje, že uvedené
označenie žalobcu odznelo v rámci takéhoto širšieho prednesu žalovaného, bolo potrebné
vziať na zreteľ, že žalobca v konaní o ochranu osobnosti výslovne nepopieral, že tento širší
prednes žalovaného naozaj odznel – označil ho ale za vykonštruovaný a nepravdivý v tom
zmysle, že M. ‚nedotiahol‘ na súdne pojednávanie a že menovaná sama podala návrh na
začatie konania (č.l. 98 spisu). Z možnosti existencie tohto „širšieho“ prednesu vychádzal aj
súd prvého stupňa (viď str. 3 odôvodnenia jeho rozsudku).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo pre posúdenie prejednávanej veci
rozhodujúce, že predmetné slová žalovaného na adresu žalobcu odzneli v rámci výkonu
procesného oprávnenia žalovaného vyjadriť sa k prejednávanej majetkovej veci (súčasťou
vyjadrenia veci v širšom zmysle je aj vyjadrenie k opodstatnenosti začatia alebo iniciovania
konania a tiež k zmyslu alebo účelnosti predvolania a prítomnosti jednotlivých osôb
zúčastnených na súdnom prejednávaní veci). O tom, že k predmetnému výroku žalovaného
došlo pri realizácii jeho procesného oprávnenia svedčí napokon aj zápisnica o pojednávaní
pred Okresným súdom Bratislava I vyhotovená 23. apríla 2004 pod sp. zn. 15 C 92/2001
(č.l. 6 spisu), konkrétne tá jej časť, v ktorej žalobca žiadal zaprotokolovať invektívy
žalovaného „v rámci vyjadrenia sa k návrhu“. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tieto
slová odzneli, nebolo možné predmetný expresívny výrok žalovaného – a to aj s ohľadom na
-11-3 Cdo 74/2008
negatívnymi emóciami poznačené príbuzenské vzťahy účastníkov verbálneho stretu –
kvalifikovať ako vybočenie z medzí jeho vyjadrenia sa k prejednávanej veci, ktoré by bolo
neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd
svoje rozhodnutie nezaložil na nesprávnom právnom posúdení.
Vzhľadom na to, že dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní žalobcu (§ 241 ods. 2 písm. a/
a c/ O.s.p.) nie sú dané, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu zamietol podľa
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal
žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 30. júla 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: