Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/203/2006

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa

Štefanka a členiek JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci

žalobcu: JUDr. I.P., správca konkurznej podstaty úpadcu N., s. r. o., Š., M., IČO: X., proti

žalovanému: Ing. M.B., r. č. X., Š., M., zast. F., s. r. o., Mgr. I.F., advokátom, M., L.,

o neúčinnosť kúpnej zmluvy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 19. 06. 2009 č. k. -296, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 19. 06. 2009 č. k. -296 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom vyslovil, že kúpna zmluva

zo dňa 23. 11. 1998 medzi predávajúcim N., s. r. o., Š., M.,

IČO: X. a kupujúcim Ing. M.B., nar. X., bytom M., ktorou predávajúci previedol do

výlučného vlastníctva kupujúceho nehnuteľnosti v katastrálnom území M. administratívnu

budovu súp. č. X. a pozemky parc. č. X., o výmere 417 m2 a parc. č. X. o výmere 607 m2 je

voči konkurzným veriteľom úpadcu N., s. r. o. M., IČO: X., neúčinná. Žalovaného zaviazal

zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu N., s. r. o., Š., M. peňažnú náhradu

vo výške 19.451,30 Eur.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobca sa žalobou doručenou súdu 02. 01. 2001

domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy, ktorou úpadca previedol presne označené

nehnuteľnosti v katastrálnom území M.. Žalobu odôvodnil tým, že úpadca uzavrel dňa

23. 11. 1998 kúpnu zmluvu, ktorou ako právnická osoba a predávajúci previedol

do výlučného vlastníctva žalovaného uvedené nehnuteľnosti za cenu 1.932.570,– Sk, pričom

boli dohodnuté na jej zaplatenie 4 splátky, ktoré žalovaný nedodržal. Kúpna cena bola

vyrovnaná započítaním pohľadávok žalovaného, resp. dodávateľa B. Ing. K.M., Ing. M.B, H.,

ktorá vznikla titulom zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej dňa 15. 05. 1996 medzi úpadcom

a B. ako sprostredkovateľom. Ďalej boli oproti zaplateniu kúpnej ceny započítané pohľadávky

žalovaného z titulu nájomného za rok 1999 a za prvý štvrťrok 2000. Týmto právnym úkonom

došlo k zmenšeniu majetku úpadcu v účtovnom vyjadrení o 5.379.580,90 Sk, čo významne

ukrátilo uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov. Úpadca mal k 31. 12. 1998 záväzky

spolu 9.037.000,– Sk.

Na zaplatenie kúpnej ceny boli započítané pohľadávky žalovaného, resp. subjektu B.

vo výške 1.008.000,– Sk, ktoré vznikli pred uzatvorením kúpnej zmluvy a vo výške

973.570,– Sk, ktoré vznikli po uzatvorení kúpnej zmluvy.

Žalobca na pojednávaní 06. 06. 2005 doplnil žalobný návrh tak, aby súd zároveň

s rozhodnutím o neúčinnosti právnych úkonov uvedených v petite žaloby rozhodol aj o tom,

že žalovaného zaviaže vrátiť do konkurznej podstaty nehnuteľnosti uvedené v petite žaloby

do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, a ak to nebude možné, aby ho zaviazal zaplatiť

do konkurznej podstaty 5 mil. Sk ako peňažnú náhradu.

Žalobca na obranu žalovaného o predaji nehnuteľnosti za obvyklú cenu uviedol, že

faktom je, že úpadca nakúpil nehnuteľnosti za 2.400.000,– Sk, zrekonštruoval túto

nehnuteľnosť a za rekonštrukciu zaplatil viac ako 3 mil. Sk a následne v krátkom časovom

slede realizoval predaj nehnuteľností svojmu konateľovi za cenu cca 1.900.000,– Sk. Žalobca

odhadol trhovú cenu nehnuteľnosti daného typu v meste M. v čase, kedy by sa mala

nehnuteľnosť vrátiť do podstaty čiastkou 5 mil. Sk, a preto žiadal, aby v prípade, že nebude

možné vrátiť predmetné nehnuteľnosti do podstaty, bol žalovaný zaviazaný zaplatiť

do podstaty ich trhovú cenu 5 mil. Sk.

Podľa žalovaného cena nehnuteľností pri predaji bola stanovená podľa znaleckého

posudku a tým nebol porušený zákon. Tvrdil tiež, že v danom prípade nebol splnený jeden

zo základných predpokladov pre vyslovenie neúčinnosti predmetného právneho úkonu

a to skutočnosť, že ním došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov. Skutočnosť, že k nemu

nedošlo, vyplýva z toho, že kúpna zmluva zo dňa 23. 11. 1998, bola odplatným právnym

úkonom, čiže aj keď z majetku spoločnosti boli prevedené nehnuteľnosti na žalovaného,

na druhej strane bol na spoločnosť prevedený tomu zodpovedajúci majetok. Aj keď kúpna

cena bola čiastočne započítaná s pohľadávkou žalovaného, nedošlo týmto úkonom

k zmenšeniu majetku spoločnosti, a teda k ukráteniu veriteľov, nakoľko aj žalovaný bol

veriteľom spoločnosti a jeho uspokojením zostalo viac majetku na uspokojenie ostatných

veriteľov, ktorí v tom čase mali splatné a vymáhateľné pohľadávky voči spoločnosti.

Predmetné nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom, a teda uspokojený z ich speňaženia

mohol byť len záložný veriteľ a pohľadávku záložného veriteľa splácal po odpredaji

nehnuteľností žalovaný. Tvrdí, že veľká časť pohľadávok konkurzných veriteľov prihlásených

do konkurzu, vznikla až po uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 23. 11. 1998. Žalovaný

uplatnil námietku premlčania na uplatnené práva v rozšírení žaloby. Podľa jeho názoru

v prípade odporovacích žalôb treba okrem vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu žiadať

aj uloženie povinnosti vrátiť vec do konkurznej podstaty. Bez takejto súčasnej kumulácie

žalobných petitov by totiž rozhodnutie bolo nevykonateľné. Nárok na vyslovenie neúčinnosti

právneho úkonu je vo svojej podstate určovacím nárokom podľa

a po vznesení námietky premlčania žalobca už nemôže mať právny záujem na určení

neúčinnosti.

Súd zistil, že úpadca spornú nehnuteľnosť kúpil v roku 1996 za cenu 2 400 000,– Sk.

Zo znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou I. vyplýva, že nehnuteľnosti prešli v roku

1996 rozsiahlou rekonštrukciou a modernizáciou, ktorá predĺžila životnosť stavby z roku

1928 na ďalších 60 rokov. Znalkyňa určila cenu podľa vyhl. č. čiastkou

1.932.570,– Sk. Cena podľa vyhl. č. , t. j. podľa cenového predpisu,

nepredstavovala všeobecnú hodnotu majetku, za ktorú by bol na trhu predajný, teda jeho

skutočný hotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch. Úpadca evidoval predmetný majetok vo

svojom účtovníctve k 31. 12. 1997 ako nedokončené investície v účtovnej hodnote

5.379.000,– Sk. Po odpočítaní kúpnej ceny z hodnoty nedokončených investícií vyplýva, že

na rekonštrukciu nehnuteľností bolo vynaložených 3.029.255,– Sk.

Z uvedeného znaleckého posudku vyplýva, že úpadca 2 a pol roka po nadobudnutí

predmetných nehnuteľností, tieto kúpnou zmluvou zo dňa 23. 11. 1998, predal za cenu

1.932.570,– Sk. Rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú tieto nehnuteľnosti kúpil a cenou,

za ktorú tieto nehnuteľnosti predal predstavuje čiastku 467.430,– Sk. Zo znaleckého posudku

znalkyne I., vyplýva, že pri rekonštrukcii nehnuteľností boli ako nové postavené nasledovné

stavby: vonkajšie úpravy 52.434,– Sk, prístavba 28.127,– Sk, ploty 26.913,62 Sk a vstup do

administratívnej budovy 9.085,– Sk, spolu nové časti 118.559,62 Sk. Rozdiel medzi

nákupnou a predajnou cenou 467.430,-- Sk plus novopostavené stavby 118.560,– Sk

predstavujú spolu 585.990,– Sk. Táto čiastka po prepočte podľa

konverzným kurzom 30,126 Sk = 1 Eur na menu euro predstavuje čiastku 19.451,30 Eur.

Z účtovného výkazu súvah aktív k 31. 12. 1998 vyplýva, že úpadca mal

k 31. 12. 1997 majetok v hodnote 11.984.000,– Sk a záväzky v hodnote 12.066.000,– Sk.

To znamená, že majetok, o ktorom účtoval, mal nižšiu hodnotu, ako je dlhy. Predĺženému

dlžníkovi s účinnosťou od 01. 02. 1998 ukladá v ust. g/ povinnosť

podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pokiaľ toto predlženie trvalo nepretržite 60 dní.

Ku koncu roka 1998 sa tento rozdiel aj v dôsledku predaja nehnuteľností za nižšiu ako

účtovnú hodnotu zvýšil, keď jeho majetok predstavoval čiastku 6.055.000,-- Sk a záväzky

10.127.000,– Sk. Žalobca preukazoval potvrdeniami konkurzných veriteľov, ako aj ich

prihláškovými zložkami z konkurzného spisu, že konkurzní veritelia mali v čase vykonania

napadnutého právneho úkonu t. j. k dňu 30. 11. 1998 voči úpadcovi pohľadávku vo výške

celkom 2.427.546,– Sk, ktoré zostali nezaplatené. Ide o konkurzných veriteľov S., V.. C., V.,

K., v. o. s. Ž., Ing. P.C., Ing. Ľ.K., T.L., S., M..

Uvedenými dôkazmi bolo podľa záveru súdu preukázané, že v dôsledku predaja

nehnuteľností, sa znížila hodnota majetku úpadcu, keď úpadca predajom nehnuteľností získal

ani nie polovicu finančných prostriedkov vynaložených na ich kúpu a rekonštrukciu, pričom

nezaplatil všetky svoje v tom čase existujúce dlhy. Týmto dokazovaním bola aj vyvrátená

obrana žalovaného, že zaplatením kúpnej ceny resp. jej započítaním získal úpadca ekvivalent

hodnoty predávaného majetku, a teda nedošlo k ukráteniu veriteľov. Úpadca nedostal

ekvivalent hodnoty predávaného majetku, ten bol síce speňažený za cenu podľa znaleckého

ohodnotenia, avšak znalecké ohodnocovanie podľa vtedy platného predpisu nezohľadňovalo

trhovú cenu daných nehnuteľností, ale výpočet ceny vychádzal z iných ako trhových kritérií.

Podľa záveru súdu, žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že nemohol rozpoznať

úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov. Žalovaný sám uviedol, že v roku 1998, ku koncu ktorého

bola nehnuteľnosť predaná, došlo k zhoršeniu podmienok na trhu a poklesu zákaziek

u úpadcu, čím vyvrátil sám svoje tvrdenie o tom, že nemal ako konateľ úpadcu pochybnosť,

že všetky dlhy budú zaplatené.

Z uvedeného skutkového stavu súd uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že

v dôsledku odporovaného právneho úkonu bol zmenšený majetok úpadcu. Odporovaný

právny úkon bol vykonaný v posledných dvoch rokoch pred začatím konkurzu (konkurzné

konanie voči úpadcovi začalo 23. 06. 2000, kúpna zmluva bola uzatvorená 23. 11. 1998).

Zmenšením majetku dlžníka boli ukrátení veritelia, pretože ich v čase uzatvorenia napadnutej

zmluvy splatné pohľadávky zostali nezaplatené. Žalovaný nepreukázal, že nemohol poznať

úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov. Vzhľadom na totožnosť osoby štatutárneho orgánu úpadcu

a žalovaného to ani nebolo možné. Totožnosť osoby tvoriacej vôľu právnickej osoby a osoby

ako druhej strany pri dvojstrannom právnom úkone, bráni tomu, aby bolo možné preukázať,

že osoba ako druhá strana odporovaného právneho úkonu nemohla poznať zákonom

predpokladaný úmysel dlžníka, ktorého vôľa bola tvorená ňou samou.

Súd opierajúc sa o ust. § 15 ods. 1 a 4 a § 16 ods. 1, 2 a 4 ZKV sa nestotožnil

s tvrdením žalovaného, že správca konkurznej podstaty musí v prípade odporovania právnym

úkonom v žalobe vždy okrem vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu žiadať aj uloženie

povinnosti vrátiť vec do konkurznej podstaty alebo zaplatiť peňažnú náhradu. Ani s názorom,

že bez takejto kumulácie žalobných petitov by rozhodnutie súdu nebolo vykonateľné. Súd sa

nestotožnil ani s názorom žalovaného, že tým, že žalobca rozšíril svoju žalobu tak, že žiadal

okrem vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu aj uloženie povinnosti žalovanému vrátiť

predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty alebo zaplatiť peňažnú náhradu

až 06. 06. 2005, tzn. viac ako 3 roky po vyhlásení konkurzu, uplatnil toto právo

až po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehoty. Podľa neho z citovaných ustanovení

ZKV vyplýva, že povinnosť vrátiť to o čo sa odporovaným právnym úkonom zmenšil

majetok úpadcu, vzniká až na základe úspešného odporovania právnemu úkonu. Za úspešné

odporovanie právnemu úkonu možno považovať len taký právny úkon, o neúčinnosti ktorého

voči konkurzným veriteľom a správcovi konkurznej podstaty rozhodol súd právoplatným

rozhodnutím. Až po právoplatnosti vznikne povinnosť vrátiť majetok do podstaty alebo

poskytnúť peňažnú náhradu, ak to nie je možné, čo znamená, že až po právoplatnosti takéhoto

rozhodnutia vznikne aj tomu zodpovedajúce právo na strane správcu konkurznej podstaty,

teda právo zahrnúť a spísať do konkurznej podstaty predmetný majetok, alebo ak to nie je

možné, požadoval“ finančnú náhradu.

Súd nevyhovel návrhu žalobcu, aby bola zistená trhová cena nehnuteľností akú mali

v čase uskutočnenia odporovaného právnemu úkonu t. j. v roku 1998 znalcom z odboru

oceňovanie stavieb z dôvodu, že v konaní bol vykonaný dôkaz znaleckým posudkom, ktorým

boli ocenené predmetné nehnuteľnosti v čase vykonania právneho úkonu podľa vtedy

platného oceňovacieho predpisu vyhl. č. v znení neskorších zmien a doplnkov.

Podľa názoru súdu tzv. trhovú cenu, to znamená všeobecnú hodnotu majetku, určenú jednou

z metód podľa vyhl. č. nie je možné oceniť nehnuteľnosti podľa stavu ku dňu

pred účinnosťou uvedeného predpisu. Znalec je viazaný príslušným oceňovacím predpisom,

čo znamená, že nie je možné spätne zistiť trhovú cenu predaných nehnuteľností, ktorú mali

tieto v čase predaja znalcom. Súd preto v súlade s ust. určil túto „trhovú“ cenu

po nasledovnej úvahe: Úpadca kúpil tieto nehnuteľnosti v roku 1996 za 2.400.000,-- Sk,

súd teda vychádzal z toho, že v tom čase mala nehnuteľnosť trhovú cenu 2.400.000,-- Sk.

Úpadca ku kúpeným nehnuteľnostiam pristavil prístavbu, postavil vstupný prístrešok, postavil

nové ploty, kanalizačnú prípojku, tak ako je uvedené vyššie, pričom hodnotu týchto stavieb

určil oceňovací predpis v závislosti od ceny vstupov čiastkou, tak ako je uvedené vyššie

118.559,-- Sk. Rozdiel medzi trhovou cenou z roku 1996, predajnou cenou v roku 1998 plus

hodnota novopostavených častí, ktoré neboli zahrnuté do trhovej hodnoty nehnuteľností

v roku 1996, predstavovali spolu čiastku 585.990,– Sk, o ktorú možno nepochybne

predpokladať, že by trhová cena bola v čase predaja vyššia oproti predajnej cene

odporovaného právneho úkonu.

Tým, že úpadca predal predmetný majetok za nižšiu ako trhovú cenu, ukrátil svojich

veriteľov, ktorých pohľadávky zostali nezaplatené. Boli splnené aj ďalšie podmienky

odporovateľnosti predmetného právneho úkonu podľa § 15 ods. l až 4 ZKV, a preto súd

rozhodol o neúčinnosti napadnutého právneho úkonu voči konkurzným veriteľom. Žalovaný

v priebehu konania daroval predmetné nehnuteľnosti svojim dcéram. V čase vyhlásenia tohto

rozhodnutia už nebol vlastníkom uvedeného majetku, preto ho súd zaviazal, aby poskytol

do konkurznej podstaty peňažnú náhradu vo výške 19.451,30 Eur predstavujúcu čiastku,

o ktorú boli napadnutým právnym úkonom konkurzní veritelia ukrátení.

Keďže žiadny z účastníkov si neuplatnil právo na náhradu trov konania v tomto

konaní, súd o náhrade trov konania v súlade s ust. nerozhodoval.

Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný a navrhol ho zmeniť tak, že žaloba sa

v celom rozsahu zamieta.

Namieta, že pre vyslovenie napadnutého rozsudku nebola splnená základná

podmienka, a to ukrátenie konkurzných veriteľov. Tvrdí, že podľa súvahy k 31. 12. 1998

predstavoval majetok spoločnosti sumu 6 055.000,– Sk a prihlásené konkurzné pohľadávky

boli vo výške 2 427 546,– Sk, pričom veľká časť pohľadávok konkurzných veriteľov vznikla

až po uzavretí spornej kúpnej zmluvy zo dňa 23. 11. 2008.

Namieta tiež výšku sumy, ktorú má podľa rozsudku zaplatiť do konkurznej podstaty

a tvrdí, že ukrátenie treba posudzovať zo zreteľa všetkých veriteľov, teda aj žalovaného ako

veriteľa.

Upozorňuje tiež na to, že nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom, čo značí,

že z ich speňaženia mohol byť uspokojený len záložný veriteľ.

Namieta ďalej, že žalobca rozšíril návrh až na pojednávaní dňa 06. 06. 2005, teda

po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť prvým dňom po vyhlásení konkurzu, teda

dňa 28. 07. 2000 a súd l. stupňa túto námietku nezohľadnil. Podľa jeho mienky, keďže bola

vznesená námietka premlčania proti tomuto nároku (nárok na vrátenie veci do konkurznej

podstaty, resp. na poskytnutie peňažnej náhrady) a súd l. stupňa o nej nerozhodol, nie je

dôvodný ani návrh na vyslovenie neúčinnosti spornej kúpnej zmluvy. Túto mienku odvodzuje

z názoru, že nároky na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, sú v podstate určovacími

nárokmi podľa a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania voči

ďalšiemu súvisiacemu a neoddeliteľnému návrhu žalobcu, tento už potom nemá právny

záujem na takomto určení, keďže bez súčasného vyslovenia uvedenej povinnosti by rozsudok

nebol vykonateľný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po prejednaní odvolania podľa § 212 ods. 1

O. s. p, bez nariadenia pojednávania v zmysle sa v celom rozsahu

stotožnil s výrokom i odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré je správne a plne v súlade

s ust. , a preto ho ako vecne správny podľa a

potvrdil.

Odvolací súd zistil, že námietky a tvrdenia obsiahnuté v odvolaní, žalovaný už

uviedol vo svojom odvolaní zo dňa 10. 03. 2008 proti rozsudku súdu l. stupňa zo dňa 14. 01.

2008. Zo spisu ďalej vyplýva, že NS SR tento rozsudok uznesením zo dňa 25. 06. 2008 sp. zn.

zrušil a vec vrátil s usmernením ďalšieho jeho postupu súdu l. stupňa

na ďalšie konanie, v ktorom tento v súlade s usmernením odvolacieho súdu rozhodol

napadnutým rozsudkom.

Odvolací súd konštatoval, že žalovaný námietky a tvrdenia uvedené v odvolaní

vzniesol už v priebehu konania a súd l. stupňa sa so všetkými v odôvodnení napadnutého

rozsudku objektívne presvedčivo vysporiadal, čo dokazuje aj jeho rekapitulácia v úvode tohto

rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nielen objektívne presvedčivé aj

podrobne a vyčerpávajúce, odvolací súd preto nepovažoval zas potrebné doplniť ďalšie

dôvody, na zdôvodnenie jeho správnosti.

Úspešnému žalobcovi vzniklo podľa právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Keďže mu žiadne nevznikli odvolací súd mu ich náhradu v súlade

s ust. nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 11. novembra 2009

JUDr. Jozef Štefanko, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková