Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/218/2006

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy

Sakálovej a sudcov JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ľubora Šeba v právnej veci žalobcu J. H.,

bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. P. D., advokátom v P., proti žalovanému H. B. P.

a.s., so sídlom v P., o náhradu škody z pracovného úrazu, vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 27. júna 2005 sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza uznesením z 15. februára 2005 č.k. -35 konanie

o náhradu škody za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti a po jej skončení začaté

na základe žaloby podanej na súde prvého stupňa 19. apríla 2004 zastavil a vec postúpil

Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov

konania nepriznal. Zastavenie konania odôvodnil nedostatkom právomoci súdu s poukazom

na prechodné ustanovenie o sociálnom poistení, podľa

ktorého v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo

pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré

neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za obdobie

do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných dovtedy, a za obdobie po 31. decembri 2003

ako o úrazovej rente podľa citovaného zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách,

na ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola

podaná po 31. januári 2003. Z toho vyvodil záver, že náhrady za stratu na zárobku počas

práceneschopnosti aj po skončení práceneschopnosti súvisiace s pracovným úrazom alebo

s chorobou z povolania alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sú

do 31. decembra 2003 posudzované podľa doterajších právnych predpisov, t.j. podľa

a od 1. januára 2004 sú nároky na úrazový príplatok a na úrazovú rentu

upravené v o sociálnom poistení. Keďže žalobca podanou žalobou

uplatnil nárok na náhradu za stratu na zárobku, ktorý nárok v už nie je

s účinnosťou od 1. januára 2004 upravený a o nároku na úrazový príplatok a úrazovú rentu

rozhoduje od 1. januára 2004 Sociálna poisťovňa zastavil prvostupňový súd konanie podľa

pre nedostatok právomoci.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobcu uznesením z 27. júna 2005 sp.zn.

uznesenie okresného súdu potvrdil, žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku právomoci súdu

vo veci konať a s postúpením veci príslušnému orgánu v zmysle Zároveň

samostatným výrokom pripustil proti svojmu uzneseniu dovolanie majúc za to, že ide

o rozhodnutie zásadného právneho významu ( ) v riešení otázky, či

v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo

čiastočnej invalidity o návrhoch podaných po 1. januári 2004 je daná právomoc súdu. Sám pri

riešení tejto otázky poukázal na to, že v čase podania žaloby, t.j. v apríli 2004 už bol účinný

predpis, podľa ktorého o nárokoch uplatnených žalobcom, už rozhoduje v zmysle § 179 ods. 1

iný orgán než súd, a to Ústredie Sociálnej poisťovne. Z prechodného

ustanovenia vyplýva, že tento orgán pri svojom rozhodovaní bude aplikovať hmotno-právny

predpis, a to na nároky do 31. decembra 2003 a za ďalšie obdobie už

príslušné ustanovenia To však nemení záver o tom, že právomoc konať

v týchto veciach už nemá súd, ale Sociálna poisťovňa. Podľa procesných predpisov, účinných

v čase podania žaloby, má totiž o nároku žalobcu rozhodovať iný orgán než súd, a to Sociálna

poisťovňa. , ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004, boli totiž

tieto veci vyňaté z právomoci súdu, čo znamená, že o všetkých žalobách podaných

za účinnosti tohto zákona má konať Sociálna poisťovňa bez ohľadu na to, podľa akého

hmotno-právneho predpisu sa budú posudzovať.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol jeho

uznesenie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že jeho žaloba je dôvodná

a používa súdnu ochranu a rozhodnúť o jeho nárokoch je príslušný civilný súd. Jednoznačne

pre povahu veci rozhodnutie o jeho nároku patrí do právomoci súdu, pretože rozhodujúci je

obsah právneho vzťahu a nesporne sa jedná o občianskoprávnu vec, právomoc je tu daná

zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr to, či jeho opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Ak dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak sa ním napáda zmeňujúce

uznesenie odvolacieho súdu ( ), alebo potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu ( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď

uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia ( ), alebo ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia, alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky ( ).

V danej veci je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, že

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení odvolací súd, ktorý zároveň

v dôvodoch rozhodnutia vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. To

znamená, že dovolateľ bol oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu,

že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke,

pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú

správnosť napadnutého uznesenia len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho významu,

pre ktorú pripustil odvolací súd dovolanie.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

).

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,

pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány ( ).

Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to

ustanovuje zákon ( ).

Citované ustanovenie až 3 určuje právomoc súdov v občianskom

súdnom konaní, t.j. právomoc občianskoprávnych súdov. V odstavci 1 tohto ustanovenia sa

právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých konajú

a rozhodujú súdy. Sú to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné

a hospodárske. Pri skúmaní takto určenej právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j.

práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym právnym odvetvím hmotného práva.

Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma z úradnej

povinnosti v každom štádiu konania a na každom stupni ( ). Jej nedostatok je

neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania ( ). Nemožno však vylúčiť

situáciu, keď skôr ako súd rozhodne o zastavení konania pre nedostatok právomoci, nastane

právna skutočnosť, ktorou sa založí právomoc súdu na konanie vo veci, či už výslovným

ustanovením zákona alebo takou zmenou obsahu právneho vzťahu, ktorou sa zmení jeho

charakter tak, že pôjde o niektorých z právnych vzťahov uvedených v

Rovnako tak môže byť zákonom zmenený obsah právneho vzťahu (dovtedy zakladajúci

právomoc súdu) takým spôsobom, že sa pretransformuje na iný právny vzťah a súd právomoc

na konanie vo veci stratí.

V predmetnej veci bol predmetom konania nárok na náhradu škody zo žalobcom

tvrdeného pracovného úrazu a to vo forme náhrady za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti za obdobie rokov 1999 až 2003 vo výške 142 624,-- Sk a vyplácania

náhrady (renty) vo výške 10 397,-- Sk mesačne od 1. januára 2004. Podľa právnej úpravy

platnej do 31. decembra 2003 išlo o nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu

upraveného právnym odvetvím pracovného práva – (nárok

zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom). Na prejednanie

a rozhodnutie sporu o tomto nároku bola v zmysle daná právomoc súdu.

Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť o sociálnom poistení

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné

ustanovenia § až c/ a až 213 ().

V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu

vecnej škody. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom

úraze a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením.

Vyplýva to z ustanovenia § 294 bodu 16 tohto zákona, ktorým bol zrušený zák.

č. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.

č. 274/1994“), ktorým bolo dovtedy upravené zákonné poistenie zodpovednosti

zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania. Úrazové poistenie

ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu,

služobného úrazu a choroby z povolania bolo upravené ako súčasť systému sociálneho

poistenia. Poistné na úrazové poistenie platí zamestnávateľ (§ 128 ods. 8 uvedeného zákona).

Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov

a chorôb z povolania systémom úrazového poistenia, pri ktorom v prípadoch zodpovednosti

zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby

z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky pri

splnení podmienok podľa tohto zákona, ktoré na základe žiadosti priznáva a vypláca ich

Sociálna poisťovňa.

Uspokojovanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, rieši zákon o sociálnom poistení

v prechodných ustanoveniach a to § 251, § 259, § 260, § 272 a § 275. Zákon o sociálnom

poistení v § 251 ods. 1 stanovil, že pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa

predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa považujú od 1. januára 2004 za pracovný úraz

a chorobu z povolania podľa tohto zákona, čím umožnil uspokojovanie týchto nárokov

z úrazového poistenia. Pokiaľ totiž v zmysle § 2 písm.c/ uvedeného zákona je úrazovým

poistením poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu

a choroby z povolania a za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona sa

považuje aj pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004, potom úrazové poistenie je poistením aj pre prípad poškodenia zdravia

alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania uznaných podľa predpisov

účinných pred 1. januárom 2004. Preto aj plnenia vyplývajúce z takýchto nárokov, ktoré

vznikli pred 1. januárom 2004, treba po 31. decembri 2003 považovať za dávky úrazového

poistenia podľa zákona o sociálnom poistení. Za takéto dávky ich označuje aj samotný nadpis

týkajúci sa ustanovení §§ 259 a 272 a 275 tohto zákona. Plnenie vyplývajúce z nárokov

na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, priznané podľa predpisov účinných pred

1. januárom 2004 považuje po 31. decembri 2003 výslovne za dávky podľa zákona

o sociálnom poistení aj § 260 ods. 1 tohto zákona a to v sume, v akej patrili k 31. decembru

2003, pričom zároveň stanovuje, že ak nárok na ich výplatu k tomuto dňu trval, vyplácajú sa

aj po tomto dni za podmienok ustanovených predpismi účinnými do 31. decembra 2003, ak

nie je ustanovené inak.

Tým viac za takéto dávky treba považovať aj plnenia vyplývajúce z týchto nárokov,

ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté

a podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa má o nich rozhodnúť podľa predpisov

účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej uvedenými. Podľa týchto predpisov má

byť podľa uvedeného ustanovenia rozhodnuté o priznaní náhrady škody spôsobenej

pracovným úrazom za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o náhrade škody už bolo

právoplatne rozhodnuté. I keď sa v tomto ustanovení výslovne neuvádza, kto má rozhodnúť,

z predmetu právnej úpravy sociálneho poistenia možno dospieť k záveru, že týmto subjektom

môže byť len Sociálna poisťovňa, resp. jej organizačné zložky. Zákon o sociálnom poistení je

totiž nielen hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci

neho aj úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj

procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia.

Ustanovenie § 172 ods. 2 tohto zákona určuje, že v konaní vo veciach úrazového poistenia

rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia

Sociálna poisťovňa. Ani v ustanovení § 272 ods. 5 zákona o sociálnom poistení sa výslovne

neuvádza, kto rozhodne. Nemožno mať pochybnosti o tom, že týmto subjektom je Sociálna

poisťovňa, pretože o úrazovej rente podľa tohto zákona môže rozhodnúť len Sociálna

poisťovňa a s jedným a tým istým slovom „rozhodne“ použitým v tomto ustanovení nemôžu

byť spájané dva subjekty. Ustanovenia §§ 259, 260, 272 a 275 určujú hmotno-právnu úpravu,

ktorú má Sociálna poisťovňa použiť pri rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu škody

spôsobenej pracovným úrazom, ktorý vznikol pred 1. januárom 2004 a to za obdobie

do 31. decembra 2003 a po tomto dni, resp. ktoré má použiť pri vyplácaní plnení z týchto

nárokov.

V zmysle ustanovenia rozhodovanie vo veciach vyplývajúcich

z právnych vzťahov úrazového poistenia tak nepatrí do právomoci súdov a právomoc súdov

rozhodovať v týchto veciach nie je ustanovená ani v zákone o sociálnom poistení, ani

v žiadnom inom zákone nie je od 1. januára 2004 daná právomoc súdov na konanie

o nárokoch na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom (s výnimkou nároku na náhradu

vecnej škody), ktoré vznikli pred 1. januárom 2004.

So zreteľom na uvedené právne posúdenie veci odvolacím súdom vo vymedzenej

právnej otázke bolo správne, preto dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol

( veta pred bodkočiarkou ).

Žalovanému úspešnému v dovolacom konaní náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, lebo mu v súvislosti s ním žiadne trovy nevznikli.

Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa nestotožňuje so stanoviskom

občianskoprávneho a správneho kolégia k niektorým otázkam právomoci súdu

na rozhodovanie o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania (publikované ako

stanovisko č. 27/2006 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky), podľa ktorého rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku

po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity,

o náhrade za stratu na dôchodku a o náhrade nákladov na výživu pozostalých, vzniknutých

z pracovných úrazov alebo chorôb z povolania do 31. decembra 2003, patrí do právomoci

súdu, aj keď nároky boli uplatnené po účinnosti o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov. V jeho odôvodnení sa vyvodzuje právomoc súdov rozhodovať

o nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, o náhrade za stratu

na dôchodku a o náhrade na výživu pozostalých v podstate len z tej skutočnosti, že o týchto

nárokoch rozhodoval vždy súd ako o nárokoch z pracovného vzťahu a že iný záver by bol

odmietnutím spravodlivosti. Takáto argumentácia sa nevyporiadava s celým radom

relevantných otázok, ktoré v súvislosti so zmenou právnej úpravy vznikli, preto ju dovolací

súd nepovažuje za presvedčivú a postačujúcu pre záver o právomoci súdu. Stanovisko

nezohľadňuje účel novej právnej úpravy, ktorým bolo nahradiť doterajší systém

odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania systémom úrazového poistenia aj

pokiaľ ide o tzv. „staré nároky“ a nerešpektuje, že zákon o sociálnom poistení je predpisom

upravujúcim konanie Sociálnej poisťovne vo veciach úrazového poistenia a jeho prechodné

ustanovenia, upravujúce nároky vzniknuté pred 1. januárom 2004, sú preto ustanoveniami,

ktorými sa má riadiť táto inštitúcia a nie súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. augusta 2008

JUDr. Eva Sakálová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová