Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/52/2007

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov JUDr. Anny

Elexovej, predsedníčky senátu, JUDr. Ing. Miroslava Gavalca a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.,

členov senátu, v právnej veci žalobcu: I. Š. S. – Š. I., B., IČO: X., zastúpený JUDr. P. B.,

advokátom, F., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica

13, 975 04 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

I/222/6694-44051/2005/992120-r zo dňa 12.07.2005 o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. -29 zo dňa 11.04.2007 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. -29 zo dňa 11.4.2007 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,

ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava VI

č. z 25.10.2002 o uložení pokuty v sume 70 000,-- Sk žalobcovi podľa

ustanovenia o správe daní a poplatkov v platnom znení.

Podľa odôvodnenia rozsudku krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

dôvodov uvedených v žalobe ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že správca dane

uložil žalobcovi pokutu

- za opakované porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení § 97 ods. 1 zákona

o správe daní a poplatkov, konkrétne za opakované nepoužitie elektronickej

registračnej pokladnice (ďalej iba „ERP“) v roku 2002 pri predaji tovaru kontrolnej

skupine správcu dane,

- že opakovane nenablokoval nákup a nevydal doklad z ERP.

Krajský súd po zistení, že žalovaný po tom, čo bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie

č. II/256/2425/03-2120 zo 17.03.2003 zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k.

1 Sž-o-KS 65/2004 z 08.03.2005 z dôvodu nesprávneho označenia žalovaného ako fyzickej

osoby, v napadnutom rozhodnutí už uviedol správne jeho celé obchodné meno, vrátane

daňového identifikačného čísla a miesta podnikania, nepovažoval napadnuté rozhodnutie

za nepreskúmateľné len preto, že v ňom nebolo uvedené, že sa rozhoduje vo veci po zrušení

prechádzajúceho rozhodnutia o odvolaní najvyšším súdom. Napadnuté rozhodnutie podstatné

náležitosti stanovené § 30 zákona o správe daní a poplatkov obsahuje, preto bol postup

žalovaného správneho orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie zákonné.

Námietku, že žalovaný uložil pokutu podľa nesprávneho ustanovenia § 35 zákona

o správe daní a poplatkov, súd rovnako ako v predchádzajúcom konaní najvyšší súd, považuje

za nepodstatnú. V konaní nebolo sporné, že žalobca jeden nákup kontrolnej skupine

nezaevidoval v ERP a druhý nákup zaevidoval, ale nevydal doklad o ňom. Použitie

ustanovenia § 35 ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov žalovaným pri ukladaní pokuty

preto obstojí.

Rovnako námietky, že napadnuté rozhodnutie malo byť vydané Daňovým

riaditeľstvom SR, pracovisko v Bratislave, ako orgánom najbližšie nadriadeným správcovi

dane a nie pracoviskom v Banskej Bystrici, a že je podpísané neoprávnenou osobou,

považoval krajský súd za neopodstatnené. Podľa krajského súdu napadnuté rozhodnutie

v súlade s rozhodnutím generálnej riaditeľky DR SR č. 2A/2005/120 o určení vnútornej

organizačnej štruktúry útvarov DR SR, pracovísk DR SR, daňových úradov a Úradu

daňového preverovania a Podpisového poriadku daňových úradov č. 3/2005/120 bolo vydané

a podpísané na to oprávneným správnym orgánom, pričom z ničoho nevyplýva, že by bolo

vydané pracoviskom v Banskej Bystrici.

V závere krajský súd nepovažoval za odôvodnené ani tvrdenie žalobcu, že mu

doposiaľ nebolo napadnuté rozhodnutie riadne doručené, pretože zo spisu žalovaného zistil,

že k listu zo dňa 22.4.2003, ktorým oznámil žalovanému podanie žalôb na preskúmanie

viacerých daňových rozhodnutí, priložil len úradne neoverenú fotokópiu plnomocenstva

z 15.04.2003.

Žalobcovi podľa ustanovenia nepriznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, pretože podľa jeho názoru bol vydaný

v rozpore so zákonom, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní poukázal na 4. odsek prvej vety na strane 2 rozsudku, kde krajský súd

uvádza, že pokutu 70 000,-- Sk vyrubil správca dane rozhodnutím zo dňa 25.10.2005.

Správne však má dátum znieť zo dňa 25.10.2002. Ďalej v rozsudku namietal konštatovanie

prvostupňového súdu, podľa ktorého je v poriadku, ak v odôvodnení napadnutého daňového

rozhodnutia nie je ani zmienka o tom, že žalovaná daňová vec sa už po druhýkrát dostala

do apelačného štádia daňového konania na základe zrušujúceho rozsudku Najvyššieho

súdu SR č. k. 1 Sž-o-KS 65/2004 z 8.3.2005, pretože to

nevyžaduje. Namietal uvedené preto, že jednou zo skutočností, ktoré boli podkladom

napadnutého rozhodnutia, bol aj zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, právnym názorom

ktorého bol žalovaný viazaný. Žalovaný taktiež ani neuvádza, o odvolaní žalobcu z ktorého

dňa rozhoduje.

Žalobca ďalej trval na názore, že pri jednočinnom súbehu dvoch protiprávnych konaní

by správca dane mal voliť miernejšiu sankciu, a to najmä s ohľadom na základnú zásadu

daňového konania formulovanú v , podľa ktorej má správca

dane pri vyžadovaní plnenia povinností daňových subjektov v daňovom konaní použiť len

také prostriedky, ktoré ich čo najmenej zaťažujú. V daňovom práve navyše platí pravidlo

„v pochybnostiach postupuj miernejšie“ a úlohou súdu je, aby toto „správne“ uváženie

správcov dane pri vyrubovaní pokuty kontroloval a modifikoval. Preto pokuta mala byť

uložená podľa v tom čase platného , čiže v rozpätí

od 1 000,-- Sk do 10 000,-- Sk.

Žalobca aj v odvolaní trval na tom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nevydal

príslušný daňový orgán, pretože orgánom najbližšie nadriadeným správcovi dane žalobcu je

Daňové riaditeľstvo SR - pracovisko Bratislava a nie Daňové riaditeľstvo SR Banská

Bystrica.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nulitné, pretože ho doručil

právnej zástupkyni, ktorej zastupovanie udelením splnomocnenia advokátovi JUDr. P. B. dňa

15.4.2003, už bolo zrušené. O tomto sa žalovaný dozvedel z oznámenia o podaní žaloby zo

dňa 22.4.2003, prílohou ktorého bol originál splnomocnenia s úradne overeným podpisom

splnomocniteľa. Toto bol prvý úkon, ktorý nový splnomocnený zástupca v daňovom konaní

vykonal.

V závere odvolania žalobca poukázal na opakované pochybenie žalovaného, keď

v prvom odseku na 1. strane odôvodnenia rozhodnutia opäť identifikoval daňový subjekt

obchodným menom (I. Š. S.. bez uvedenia dodatku k obchodnému menu (Š. I.), hoci toto bol

kľúčový dôvod zrušenia predchádzajúceho daňového rozhodnutia súdom.

Na základe vyššie uvedených právne relevantných skutočností navrhol žalobca zmeniť

rozsudok Krajského súdu v Bratislave a žalobe vyhovieť alebo alternatívne, rozsudok súdu

prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 25.7.2007 uviedol, že

uplatnené odvolacie dôvody nie sú dôvodmi podľa , , ako to uvádza

žalobca, pretože pod nesprávnym právnym posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii

práva na správne zistený skutkový stav. Krajský súd v Bratislave podľa žalovaného rozhodol

správne, keď žalobu zamietol s odôvodnením, že postup žalovaného ako aj napadnuté

rozhodnutie považoval za zákonné. K jednotlivým bodom odvolania žalovaný uviedol, že

Najvyšší súd SR zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.3.2003 z dôvodu,

že v rozhodnutí nesprávne označil žalobcu ako fyzickú osobu a v ostatnom sa Najvyšší

súd SR stotožnil so skutkovým stavom a právnou kvalifikáciou rozhodnutia žalovaného a ako

úplne irelevantnú vyhodnotil námietku o neaplikovaní § 35 ods. 7 zákona o správe daní

a poplatkov. V intenciách uvedeného teda žalovaný správny orgán vydal nové rozhodnutie

s presným označením daňového subjektu v súlade s aktuálnym stavom zápisu v príslušnom

registri v čase vydania rozhodnutia.

Žalovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave navrhol ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov podľa a bez

nariadenia pojednávania podľa vyhlásil vo veci rozhodnutie.

Pri preskúmaní námietok žalobcu proti rozsudku krajského súdu odvolací súd dospel

k záveru, že nespochybňujú jeho správnosť. Niet pochybností, že v odôvodnení rozsudku

v 4. odseku prvej vety na strane 2 je uvedený nesprávny dátum rozhodnutia správcu dane, ako

na to poukázal žalobca. Ide nesporne o chybu v písaní v zmysle . Uvedené

pochybenie však v nadväznosti na obsah odôvodnenia, z ktorého je jednoznačné, o ktoré

rozhodnutie správcu dane v tomto konaní ide, nespôsobuje ani nezrozumiteľnosť ani

nezákonnosť rozsudku, preto naň odvolací súd neprihliadol. Naviac toto pochybenie sa netýka

výroku rozsudku, ktorý podľa je iba záväzný.

Žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aj preto, že v zmysle § 30

ods. 3 správneho poriadku mal žalovaný v rozhodnutí uviesť, že rozhoduje druhý raz

o identickom odvolaní. Táto skutočnosť je podľa žalobcu jedným z podkladov rozhodnutia.

Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

Odôvodnenie rozhodnutia musí jasne argumentovať, prečo správny orgán rozhodol

práve týmto spôsobom a nesmie viesť k žiadnym pochybnostiam. Pre tento účel musí správny

orgán v odôvodnení uviesť, ako sa vysporiadal so všetkými dôkazmi, návrhmi a námietkami

účastníkov, akými úvahami sa riadil pri výklade právnych predpisov a pri ich hodnotení.

V rámci odôvodnenia musí správny orgán presne špecifikovať právne predpisy, na základe

ktorých rozhodol a odôvodniť aplikáciu konkrétnych ustanovení. Skutočnosť, že ide

o opakované odvolacie konanie, v zmysle uvedeného má len informačnú funkciu. Preto tento

nedostatok vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného nemal.

Takisto sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu, že správca dane pri ukladaní

pokuty postupoval v rozpore so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 2 zákona o správe daní, ak

pri dvoch porušeniach povinností uložil sankciu podľa závažnejšieho konania.

Predovšetkým je nutné v tejto súvislosti poukázať na to, že procesný režim správneho

trestania v prípade neplnenia povinností uložených daňovému subjektu je upravený iba

o správe daní a poplatkov, keďže v zmysle tohto

zákona sa na daňové konanie ustanovenia správneho poriadku nevzťahujú. Tieto ustanovenia

neupravujú podmienky spoločného konania ohľadne viacerých porušení toho istého subjektu

správneho deliktu tak, ako to upravuje zákon o priestupkoch. Podľa ustanovení zákona

o priestupkoch sa za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní

uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný.

Pri správnych deliktoch upravených v ustanovení až 10

preto platí, že správca dane musí uložiť sankciu za každé zistené tam uvedené porušenie.

Zásada zakotvená v § 2 ods. 2 zákona, v zmysle ktorej pri vyžadovaní plnenia

povinností daňových subjektov v daňovom konaní sa majú použiť len také prostriedky, ktoré

ich čo najmenej zaťažujú, znamená predchádzanie nadmernému zaťažovaniu daňových

subjektov, a teda súvisí s rýchlosťou a hospodárnosťou daňového konania. Nemožno ju preto

použiť v konaní o správnom trestaní podľa žalobcom prezentovanej úvahy.

Ak teda správca dane uložil pokutu za porušenie povinnosti podľa § 35 ods. 7 zákona

č. , zistenie ktorého nebolo sporné, postupoval v súlade so zákonom.

Z podkladov taktiež vyplynulo, že pri uložení výšky pokuty vzal do úvahy zákonom

požadované skutočnosti. Otázka uloženia (resp. neuloženia) pokuty za druhý správny delikt

podľa ods. 8 tohto ustanovenia nebola predmetom tohto správneho konania a teda ani konania

pred odvolacím súdom.

Za rovnako neopodstatnené považoval odvolací súd námietky žalobcu o nezákonnom

prechode kompetencií odvolacieho orgánu na Daňové riaditeľstvo SR, Banská Bystrica.

Podľa žalobcu príslušným odvolacím orgánom podľa je

Daňové riaditeľstvo SR – pracovisko Bratislava; teda najbližšie nadriadený správcovi dane.

Podľa príslušných predpisov upravujúcich vnútornú organizáciu daňových orgánov

(Rozhodnutie generálnej riaditeľky DR SR č. 2A/2005/120 zo dňa 18.2.2005, vychádzajúce

z Rozhodnutia ministra financií č. MF/5333/2005-EX-DR zo dňa 20.1.2005 a Podpisového

poriadku daňových orgánov č. 3/2005/120 zo dňa 24.3.2005) došlo k zmenám, v dôsledku

ktorých mal námestník generálneho riaditeľa pre správu daní kompetenciu podpisovať

písomnosti vo veciach patriacich do pôsobnosti jeho sekcie súvisiace s plnením úloh

a činnosťou príslušnej sekcie. Krajský súd preto posúdil túto otázku správne.

K námietke nulite napadnutého rozhodnutia v zmysle námietok žalobcu odvolací súd

uvádza, že nulitným rozhodnutím je rozhodnutie, ktoré trpí tak vážnymi právnymi vadami, že

je nutné vychádzať z toho, že tu žiaden akt nie je. Skutočnosť, že rozhodnutie nebolo

doručené účastníkovi priamo, ale prostredníctvom inej osoby, však nie je možné považovať

za takúto ťažkú právnu vadu. Môže ísť len o otázku porušenia procesných pravidiel, ktorých

vplyv súd posúdi v zmysle . Taktiež uvedené porušenie môže byť

základom na postup súdu podľa , resp. sa domáhať konania podľa .

Vzhľadom k tomu, že včasnosť podania žaloby žiaden z účastníkov nenamietal, preto

nepovažoval odvolací súd túto námietku za takú, ktorá by mala vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Preto podľa na ňu neprihliadol.

Námietky o nesprávnej identifikácii žalobcu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

(uvedenie nedostatočného odchodného mena) posúdil odvolací súd síce za dôvodné, ale

keďže sa nesprávnosť týka iba odôvodnenia, ktoré nemá záväznosť ako výrok rozhodnutia,

taktiež považoval tieto námietky, ktoré podľa nemajú vplyv na zákonnosť

rozhodnutia, a preto na ňu súd neprihliadol.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd rozhodol správne,

pokiaľ potvrdil napadnuté rozhodnutie, V rozsahu dôvodov odvolania odvolací súd nezistil,

že by bol napadnutý rozsudok vydaný v rozpore so zákonom. Záver krajského súdu vychádza

zo správneho právneho posúdenia veci, preto sa odvolací súd s týmto právnym záverom

krajského súdu stotožnil. Podľa odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa v spojení

s tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok

( ).

V Bratislave 16. septembra 2008

JUDr. Anna Elexová, v.r.

Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková predsedníčka senátu