Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f0f/373995.9848e2.pdf
PDF · 102.61 KB
No categories available
4Cdo/34/2007
Najvyšší súd 4 Cdo 34/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne A. K., bývajúcej v H.,
proti žalovaným 1/ Sociálnej poisťovni, so sídlom v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 2/ Ľ. L.,
bývajúcemu v B., o náhradu škody z choroby z povolania, vedenej na Okresnom súde
Prievidza pod sp.zn. 11 C 157/2004, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 21. septembra 2006 sp.zn. 19 Co 71/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 21. septembra
2006 sp.zn. 19 Co 71/2006 o d m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 4. novembra 2005 č.k. 11 C 157/2004-77
v spojení s doplňujúcimi rozsudkami zo 4. novembra 2005 č.k. 11 C 157/2004-83
a č.k. 11 C 157/2004-85 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
105 000,-- Sk a nahradiť jej trovy konania v sume 17 538,-- Sk, všetko do troch dní s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého. V prevyšujúcej
časti, t.j. nad sumu 105 000,-- Sk do sumy 147 000,-- Sk, žalobu zamietol. Žalovanému 2/
uložil povinnosť zaplatiť na účet okresného súdu súdny poplatok v sume 5 250,-- Sk a štátom
preddavkované trovy v sume 50,-- Sk do troch dní a žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému
2/ trovy konania v sume 8 873,-- Sk. Vychádzal zo zistenia, že u žalobkyni bola 31. októbra
2002 zistená choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín a že
sociálna poisťovňa jej priznala a vyplatila odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
v celkovej sume 42 000,-- Sk. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že v danej veci ide o prípad osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len
vyhláška č. 32/1965 Zb.), kedy súd môže odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
primerane zvýšiť. Žalobkyni priznal zvýšenie v rozsahu sedem násobku základného počtu
bodov, čo predstavovalo sumu 147 000,-- Sk. Keďže žalobkyni bola už vyplatená suma
42 000,-- Sk, zaviazal žalovaných (žalovanú 1/ z titulu poistenia zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu na zdraví v dôsledku choroby z povolania a žalovaného 2/ z titulu
zodpovednosti za škodu) zaplatiť jej sumu 105 000,-- Sk a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 21. septembra 2006 sp.zn. 19 Co 71/2006
na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ a na odvolanie žalobkyne, smerujúce proti doplňujúcemu
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo 4. novembra 2005 č.k. 11 C 157/2004-85, rozsudok
okresného súdu zmenil tak, že žalobu proti žalovanému 2/ zamietol a vo vzťahu k žalovanej
1/ vec v napadnutej časti, t.j. v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne zrušil výrok o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť
súdny poplatok a náhradu trov štátu a o povinnosti žalobkyne nahradiť žalovanému 2/ trovy
konania. Žalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že žalovaný 2/ (posledný zamestnávateľ žalobkyne), je síce zodpovedný za škodu, ktorá
vznikla žalobkyni z choroby z povolania (§ 195 ods. 4 Zákonníka práce), ale nárok dnes už
na úrazové dávky z tejto zodpovednosti má zamestnanec na základe povinného úrazového
poistenia proti žalovanej 1/ – Sociálnej poisťovni (§ 16 a 17 zákona č. 461/2003 Z.z.).
Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k právnemu názoru, že v tomto konaní je
vecne pasívne legitimovaná len žalovaná 1/, z ktorého dôvodu rozsudok okresného súdu
vo vzťahu k žalovanému 2/ zmenil tak, že žalobu proti nemu zamietol. Vo vzťahu k žalovanej
1/ rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci
a následne vec v tomto štádiu dokazovania nesprávne právne posúdil.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná 1/. Navrhla
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., keďže krajský súd voči žalovanému 2/
rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu voči nemu zamietol, čo treba považovať
za rozhodnutie vo veci samej. Dovolanie odôvodnila tým, že krajský súd nesprávne právne
posúdil otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných účastníkov. Uviedla, že aj po prijatí
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení účinného od 1. januára 2004 je žalovaný 2/
(zamestnávateľ, u ktorého žalobkyňa pracovala naposledy pred zistením choroby z povolania)
naďalej zodpovedný za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania. Sociálna
poisťovňa, ako verejnoprávna inštitúcia, vykonáva sociálne poistenie (na základe žiadosti
koná a rozhoduje o nároku na dávku) a nie je nositeľom právnej povinnosti plniť. Mohla by
byť zaviazaná len v prípade žaloby podľa § 6 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na dátum zistenia choroby
z povolania sa však v danej veci postupuje podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003,
t.j. podľa „Zákonníka práce č. 274/1994 Z.z.“ a vyhlášky č. 32/1965 Zb. V posudzovanej veci
nie je preto povinným subjektom, ale iba hradí za zamestnávateľa preukázané nároky.
V konaní nie je teda daná jej pasívna legitimácia, naopak, pasívne legitimovaný je žalovaný
2/, voči ktorému krajský súd nesprávne žalobu zamietol.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozsudok krajského súdu považuje
za vecne správny. Okrem iného namietala prípustnosť dovolania, keďže rozsudkom krajského
súdu bol prvostupňový rozsudok voči žalovanej 1/ zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto
ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237, § 238 a § 239
O.s.p. V ustanovení § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie
§ 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu
vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti
dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
V posudzovanej veci krajský súd rozhodol rozsudkom, ktorým jednak zmenil
rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému 2/ a jednak vo vzťahu k žalovanej 1/
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V zmysle § 238 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3
O.s.p.).
Z obsahu dovolania žalovanej 1/ vyplýva, že ním napadla rozsudok odvolacieho súdu
v celom rozsahu. To znamená, že jej dovolanie smeruje aj proti výroku, ktorým krajský súd
zmenil rozsudok okresného súdu a teda proti rozsudku, proti ktorému by inak dovolanie bolo
prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Krajský súd však zmenil rozsudok súdu prvého stupňa nie
vo vzťahu k žalovanej 1/, ale iba vo vzťahu k žalovanému 2/. Keďže na strane žalovaných
nejde o nerozlučné spoločenstvo, každý z nich ako samostatný spoločník (§ 91 ods. 1 O.s.p.),
je oprávnený podať dovolanie len sám za seba. To znamená, že každý z nich je oprávnený
podať opravný prostriedok len do tej časti rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa týka jeho
osoby. Len v tejto časti sa môže domáhať zmeny rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie
žalovanej 1/, smerujúce proti tomu výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd
rozhodol len vo vzťahu k žalovanému 2/, treba považovať za dovolanie podané niekým, kto
na dovolanie nie je oprávnený. Dovolací súd dovolanie žalovanej 1/ podané proti
zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu preto odmietol ako podané osobou
neoprávnenou (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.b/ O.s.p.).
Pokiaľ dovolanie žalovanej 1/ smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, treba uviesť, že ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušuje, rozhoduje
formou uznesenia (§ 223 O.s.p.). To znamená, že ak sa zrušujúci výrok stáva súčasťou výroku
rozsudku (ako tomu bolo v posudzovanej veci), nestráca povahu rozhodnutia vydaného
vo forme uznesenia. Prípustnosť dovolania žalovanej 1/, smerujúceho proti tomuto výroku,
treba preto posudzovať podľa ustanovení § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania
proti uzneseniu.
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je napadnuté uznesenie,
ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
O.s.p.).
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, nie je
možné považovať za rozhodnutie zmeňujúce v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. Takýmto
rozhodnutím sa totiž neupravujú práva a povinnosti účastníkov konania rozdielne v porovnaní
s rozhodnutím okresného súdu. Dovolanie proti nemu v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia nie je preto prípustné. Keďže nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, prípustnosť dovolania ani podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
neprichádza do úvahy.
So zreteľom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť, neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (tiež uzneseniu) odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Vady uvedené v tomto ustanovení žalovaná 1/ v dovolaní výslovne nenamietala a ani
dovolací súd nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Dovolanie
v tejto veci preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je.
Keďže prípustnosť dovolania žalovanej 1/ nevyplýva ani z ustanovenia § 237 O.s.p.,
dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci ide o dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť. Dovolanie
žalovanej 1/ preto podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.b/ a c/ O.s.p.
odmietol.
Žalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovanej 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobkyni v dovolacom konaní síce vznikli trovy
právneho zastúpenia, ale tieto jej neboli priznané. Dovolací súd z hľadiska náhrady trov
dovolacieho konania na jej podanie z 30. januára 2007 neprihliadol, keďže žalobkyňa trovy
právneho zastúpenia nevyčíslila a iné trovy zo spisu nevyplývajú.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. septembra 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová