Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/31/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Anny Elexovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.

v právnej veci žalobcu: A., s.r.o. so sídlom v M., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. P. B.,

advokátom v G., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom

v Banskej Bystrici, Nová č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -106 zo dňa 16.01.2008 m e n í tak, že podľa § 250j ods. 2

písm. a/, c/ rozhodnutie žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa

20.04.2007 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty

č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na

ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007,

ktorým žalovaný podľa v znení neskorších predpisov potvrdil

dodatočný platobný výmer dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové

subjekty č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/

bod 1 citovaného zákona vyrubený žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby

za zdaňovacie obdobie od 01.09.2004 do 31.08.2005 v sume 1 788 930,--Sk.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že s ohľadom na legálnu definíciu mzdy

možno konštatovať, že zamestnávateľ si môže so zamestnancom dohodnúť v rámci mzdových

dojednaní v pracovnej zmluve okrem základnej mzdy aj iné pohyblivé či nepravidelné zložky

mzdy, ktoré sú nárokovateľné a patria zamestnancovi po splnení dohodnutých podmienok.

Za mzdu teda možno považovať všetko, čo zákonník prace (§118 ods. 2) z pojmu mzda

nevylučuje. Podľa názoru súdu nič nebráni tomu, aby za súčasť mzdy boli podľa písomných

mzdových dojednaní v pracovnej zmluve považované aj náklady na životné a invalidné

poistenie zamestnanca, ktoré celkom alebo sčasti za zamestnanca uhrádza zamestnávateľ,

prípadne poplatky k nemocenským dávkam zamestnanca počas jeho dočasnej pracovnej

neschopnosti až do výšky jeho mesačného príjmu. Pokiaľ by bolo v písomnej pracovnej

zmluve výslovne dohodnuté, že tieto platové náležitosti sú súčasťou mzdy zamestnanca a boli

by zdanené daňou z príjmov fyzických osôb ako príjem zo závislej činnosti, nebol by dôvod

na účely posudzovania základu dane z príjmov právnických osôb tieto výdavky

zamestnávateľa neuznať ako daňové výdavky na mzdy zamestnancov. V danom prípade

žalobca uplatnil tieto náklady vyplácané zamestnanom ako daňové výdavky tvrdiac, že tvoria

súčasť mzdy, na ktorú vznikol zamestnancom nárok v zmysle internej smernice žalobcu,

v ktorej boli uvedené zložky mzdy rámcovo dojednané pre všetkých zamestnancov rovnako.

Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedený interný predpis, na základe

ktorého žalobca pri vyplácaní predmetných peňažných plnení zamestnanom postupoval,

sa nestal súčasťou pracovných zmlúv, aj keď boli zamestnanci s týmto predpisom

oboznámení a plnenia poskytnuté žalobcom na jeho základe dobromyseľne prijali. Zákonník

práce totiž vyžaduje pre platnosť mzdových dojednaní v pracovnej zmluve písomnú formu,

ktorá v danom prípade nebola dodržaná. Pracovné zmluvy zamestnancov v dotknutej časti

obsahovali len dojednanie o základnej mzde a tiež údaj o tom, že všetky zmeny a doplnky

pracovnej zmluvy môžu byť dojednané len písomne. Pracovné zmluvy neobsahovali

ani odkaz na predmetnú smernicu, na základe ktorého by sa obsah relevantných častí

smernice stal súčasťou jednotlivých pracovných zmlúv a žalobca neuzavrel so zamestnancami

ani osobitné dojednanie o tom, že náklady žalobcu na životné a invalidné poistenie

zamestnancom a doplatky k nemocenským dávkam počas dočasnej pracovnej neschopnosti

zamestnancov tvoria súčasť ich mzdy. Z tohto dôvodu nebolo možné považovať tieto peňažné

plnenia žalobcu za vyplácanie mzdy zamestnancom na základe mzdových dojednaní

v pracovnej zmluve, pri ktorých neplatia z hľadiska ich uznateľnosti na strane daňových

výdavkov žiadne limity. Napriek tomu, že z uvedených hľadísk sa daňové orgány možnosťou

uznania predmetných plnení ako daňových výdavkov nezaoberali, postupovali správne

a v súlade so zákonom, keď o tieto plnenia v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ ZDP zvýšili

žalobcovi základ dane z príjmov za kontrolované zdaňovacie obdobie.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pod pojmom poistné a príspevky,

ktoré sú uvedené medzi daňovými výdavkami v zmysle ust. § 19 ods. 3 písm. i/ ZDP, je treba

rozumieť len poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, poistné

na sociálne zabezpečenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v zmysle príslušných

právnych predpisov. Za daných okolností žalovaný správne vyhodnotil výdavky žalobcu

na životné a invalidné poistenie zamestnancov ako dobrovoľné komerčné poistenie nad rámec

poistenia a príspevkov stanovených ustanoveniami ZDP v nadväznosti na príslušné osobitné

predpisy upravujúce toto poistenie a príspevky a náklady na toto poistenie nepovažoval

za oprávnený daňový výdavok. To isté možno konštatovať v prípade žalobcom vyplatených

náhrad pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnancov vo výške presahujúcej rámec

zákonnej náhrady príjmu stanovenej zákonom o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej

neschopnosti, ktorý stanovuje limity náhrad uplatniteľných ako daňové výdavky.

V tomto smere žalovaný i správca dane svoj postup náležite a zrozumiteľne odôvodnili

a preto naň možno len poukázať.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal,

že ustanovenie , o ktoré súd svoj názor opiera vylučuje z pojmu

mzda výlučne náhrady poskytované zamestnancom podľa iných ustanovení

prípadne iných osobitných predpisov. Plnenia vyplácané zamestnancom nad rozsah zákona

č. cestovných náhradách nie sú poskytované na základe tohto ani iných

osobitných predpisov, a teda nemôžu právne kvalifikované ako cestovné náhrady v zmysle

Preto tieto plnenia nie sú ustanovením

z pojmu mzda vylúčené. Interpretácia predmetného ustanovenia súdom odporuje aj účelu

tohto ustanovenia, ktorým je ochrana zamestnanca v tom zmysle, že bráni zamestnávateľom

krátiť dojednanú mzdu o náhrady poskytované podľa iných ustanovení. Z vyššie uvedeného

vyplýva, že plnenia, ktoré žalobca poskytuje svojim zamestnancom nad rámec zákona

č. nie sú cestovnými náhradami, a teda nevzťahuje sa na tieto plnenia negatívne

vymedzenie mzdy v zmysle ust. . Na základe argumentu

a contrario teda tieto plnenia musia byť považované za mzdu, resp, jej súčasť,

t.j. sú daňovými výdavkami. Súd prvého stupňa sa teda v tejto časti napadnutého rozsudku

dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci – ust.

Žalobca ďalej nesúhlasil s názorom súdu (str. 7 štvrtý odsek rozsudku a str. 8

rozsudku), podľa ktorého nebolo dojednanie o týchto zložkách mzdy platne uzavreté,

keďže nebolo dojednané písomne s tým, že pracovné zmluvy neobsahovali odkaz

na predmetnú smernicu. Podľa ust. , právny úkon,

na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon ktorý vopred

nebol prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou

predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak je to výslovne ustanovuje tento zákon

alebo osobitný predpis. však nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy

alebo dodatku k nej nepostihuje neplatnosťou pracovnej zmluvy alebo dodatku k nej. Taktiež

znenie pracovných zmlúv neobsahuje ustanovenie o neplatnosti dodatku k pracovným

zmluvám, ak neboli uzavreté písomne. V týchto súvislostiach súd 1. stupňa dojednania

medzi žalobcom a jeho zamestnancami vôbec neposudzoval. Naviac, podľa ust. § 15

„prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,

za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Podľa ust. zmluva

podľa tohto zákona je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Z prejavov vôle

žalobcu a jeho zamestnancov pri uzatváraní dohôd, na základe ktorých boli zamestnancom

vyplácané plnenia a z interných predpisov žalobcu, s ktorými boli jeho zamestnanci

oboznámení, a ktoré sú teda súčasťou prejavov vôle oboch zmluvných strán. Jednoznačne

vyplýva, že obe zmluvné strany (žalobca aj jeho zamestnanci) považovali sporné plnenia

za súčasť mzdy. Jedine takýto výklad zodpovedá dobrým mravom, a teda ide o daňové

výdavky žalobcu. Názor žalovaného že sa nejedná o súčasť mzdy je v tomto smere

nerozhodný, ak obe zmluvné strany (žalobca a jeho zamestnanci) tieto plnenia za súčasť mzdy

na základe ich prejavov vôle považujú.

Bez ohľadu na vyššie uvedené však žalobca však naďalej zotrváva na svojej doterajšej

argumentácii, že išlo o mzdové dojednanie dohodnuté písomne, a to spôsobom,

ktorý už žalobca uviedol v tomto odvolaní vyššie ako aj v samotnej žalobe a svojich

doterajších prednesoch. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil

a žalobe vyhovel v celom rozsahu.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.04.2008 k odvolaniu žalobcu a stotožňuje s právnym

posúdením veci v rozsudku Krajského súdu Bratislave -106 zo dňa 16.01.2008

a námietky žalobcu v odvolaní považuje a neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

vec podľa , O.s.p bez pojednávania podľa

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa , v spojení s

zmenil tak, rozhodnutie žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007

ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty

č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

Najvyšší súd zistil, že skutkový stav z ktorého vychádzali obaja účastníci konania

nie je sporným, preto z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v protokole

o daňovej kontrole a v rozhodnutiach vychádzal.

Spor medzi účastníkmi konania spočíval v neuznaní časti výdavkov žalobcu

za zdaňovacie obdobie 01.09.2004 do 31.08.2005 ako daňových výdavkov na mzdové

a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovno-

právnymi predpismi – podľa ust. , bod 5 o dani

z príjmov (ďalej len „ZDP“). Spor spočíval v právnej kvalifikácii „nadlimitných výdavkov

– benefitov“, o ktorých žalobca tvrdil že boli zamestnancom vyplatené ako súčasť mzdy a boli

predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti. Žalovaný ich právne kvalifikoval

ako výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 ods. 1, písm. e/ ZDP

ako výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými

predpismi a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobit-

nými predpismi.

Najvyšší súd sa stotožnil a považuje za vecne správnu časť právneho názoru súdu

prvého stupňa k právnej povahe mzdy (posledný odsek na str. 7 a prvý odsek na str. 8

odôvodnenia rozsudku ) nasledovne:

„S ohľadom na legálnu definíciu mzdy možno konštatovať, že zamestnávateľ si môže

so zamestnancom dohodnúť v rámci mzdových dojednaní v pracovnej zmluve okrem základnej

mzdy aj iné pohyblivé či nepravidelné zložky mzdy, ktoré sú nárokovateľné a patria

zamestnancovi po splnení dohodnutých podmienok. Za mzdu teda možno považovať všetko,

čo zákonník prace (§ 118 ods. 2) z pojmu mzda nevylučuje .Podľa názoru súdu nič nebráni

tomu, aby za súčasť mzdy boli podľa písomných mzdových dojednaní v pracovnej zmluve

považované aj náklady na životné a invalidné poistenie zamestnanca, ktoré celkom

alebo sčasti za zamestnanca uhrádza zamestnávateľ, prípadne doplatky k nemocenským

dávkam zamestnanca počas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti až do výšky

jeho mesačného príjmu. Pokiaľ by bolo v písomnej pracovnej zmluve výslovne dohodnuté,

že tieto platové náležitosti sú súčasťou mzdy zamestnanca a boli by zdanené daňou z príjmov

fyzických osôb ako príjem zo závislej činnosti, nebol by dôvod na účely posudzovania základu

dane z príjmov právnických osôb tieto výdavky zamestnávateľa neuznať ako daňové výdavky

na mzdy zamestnancov“.

Najvyšší súd potvrdzuje že i nadlimitné výdavky – benefity možno poskytnúť

zamestnancom ako súčasť mzdy mimo základnej mzdy (ďalšie zložky plnení poskytovaných

za prácu) ak boli dojednané ako súčasť mzdových podmienok v pracovnej zmluve (§ 43 ods.

1, písm. d/ ). Nedostatok písomnej formy však nespôsobuje neplatnosť

dojednania.

Podľa právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas

zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami

zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom,

je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Je nesporné, že dojednania zamestnanca a zamestnávateľa v danom prípade o tom,

že tieto benefity mu budú vyplatené ako súčasť mzdy, náležitosť písomnej formy právneho

úkonu nespĺňajú. Tento nedostatok formy právneho úkonu však v zmysle § 17 ods. 2

nie je sankcionovaný neplatnosťou, keďže ani iný osobitný

predpis výslovne s touto vadou neplatnosť nespájajú. Vzhľadom na to sú platné

i konkludentné dojednania o mzdových podmienkach a konkludentné dodatky k pracovným

zmluvám – poskytnutím a prijatím ďalšej zložky mzdy a samozrejme jej zdanením ako mzdy.

Rozhodujúca je pritom prejavená vôľa zamestnávateľa a zamestnanca, ktorú v prípade

pochybností pre správcu dane zmluvné strany môžu následne písomne deklarovať.

To aké na základe iného zákona nenárokovateľné plnenia budú ďalšou zložkou mzdy je

v celom rozsahu závislé od zhodne prejavenej vôle zamestnanca a zamestnávateľa. Písomná

forma pracovnej zmluvy zabezpečuje len určitosť jej obsahu pre zmluvné strany a následne

určitosť pri uplatňovaní a preukazovaní daňových výdavkov vo vzťahu k daňovým orgánom,

ktorej nedostatok je však možné odstrániť i inými dôkaznými prostriedkami.

Podľa ods .2 mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej

hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu

sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení

tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné,

cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií)

alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie

poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení..

Najvyšší súd ďalej potvrdzuje i vecnú správnosť výkladu žalobcu v odvolaní,

týkajúceho sa vzťahu pojmového vymedzenia mzdy v

k tzv. nenárokovateľným (dobrovoľným) nadlimitným plneniam podľa osobitných predpisov.

Plnenia vyplácané zamestnancom nad rozsah cestovných náhradách,

na ktoré im nevznikol nárok priamo zo zákona, alebo na základe tohto zákona

(ten vzniká iba do rozsahu zákonom ustanoveného limitu a iba do rozsahu ustanoveného

zákonom je daňovým výdavkom majúcim svoj základ v tomto osobitnom predpise),

môžu byť zložkou mzdy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec na tom dohodli

(i konkludentne).

„Nadlimitné“ (dobrovoľné, nad rámec zákonného nároku) plnenia (cestovné náhrady,

poistné na životné a invalidné poistenie zamestnancov, doplatky počas pracovnej

neschopnosti a pod.) poskytované zamestnancom nad rámec ich nároku vzniknutého priamo

zo zákona, môžu byť súčasťou dojednaných ďalších zložiek mzdy vzhľadom na pojmové

vymedzenie mzdy podľa . Nadlimitné plnenia sú spôsobilým

predmetom ďalšej mzdovej zložky, ak zamestnancovi na ne nevznikol nárok podľa

osobitných ustanovení alebo podľa ustanovení osobitných predpisov (

ods. 2, veta druhá ). Práve vznik nároku zamestnanca podľa osobitného

predpisu je v danom prípade diferenciačným kritériom pre nemožnosť plnenia dojednať

ho ako súčasť mzdy.

Z hľadiska axiologického a ústavne konformného výkladu ustanovenia § 118 ods. 2

nie je možné zamestnávateľa obmedzovať ak mieni zamestnancovi vyplácať

ako časť mzdy ďalšie dobrovoľné plnenia, na ktoré nevzniká zamestnancovi nárok

podľa iných predpisov a zamestnanec tieto zložky mzdy i konkludentne prijme a zdaní

ako mzdu.

O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa , v spojení

s , druhá veta Najvyšší súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal,

pretože vznik spor zavinil nedojednaním predmetných mzdových podmienok v písomnej

forme so zamestnancami, ktorú povinnosť mu ukladá .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, dňa 09.októbra 2008

JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.

predseda senátu

za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková