Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
914/371628.6eb6f6.pdf
PDF · 178.02 KB
No categories available
3Sžf/31/2008
Najvyšší súd 3 Sžf 31/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu JUDr. Anny Elexovej a JUDr. Jany Zemkovej, PhD.
v právnej veci žalobcu: A., s.r.o. so sídlom v M., IČO: X., právne zastúpeného JUDr. P. B.,
advokátom v G., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom
v Banskej Bystrici, Nová č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S 164/2007-106 zo dňa 16.01.2008 m e n í tak, že podľa § 250j ods. 2
písm. a/, c/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa
20.04.2007 ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty
č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007 z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na
ďalšie konanie.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007,
ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák.č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil
dodatočný platobný výmer dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové
subjekty č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1 citovaného zákona vyrubený žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie od 01.09.2004 do 31.08.2005 v sume 1 788 930,--Sk.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že s ohľadom na legálnu definíciu mzdy
možno konštatovať, že zamestnávateľ si môže so zamestnancom dohodnúť v rámci mzdových
dojednaní v pracovnej zmluve okrem základnej mzdy aj iné pohyblivé či nepravidelné zložky
mzdy, ktoré sú nárokovateľné a patria zamestnancovi po splnení dohodnutých podmienok.
Za mzdu teda možno považovať všetko, čo zákonník prace (§118 ods. 2) z pojmu mzda
nevylučuje. Podľa názoru súdu nič nebráni tomu, aby za súčasť mzdy boli podľa písomných
mzdových dojednaní v pracovnej zmluve považované aj náklady na životné a invalidné
poistenie zamestnanca, ktoré celkom alebo sčasti za zamestnanca uhrádza zamestnávateľ,
prípadne poplatky k nemocenským dávkam zamestnanca počas jeho dočasnej pracovnej
neschopnosti až do výšky jeho mesačného príjmu. Pokiaľ by bolo v písomnej pracovnej
zmluve výslovne dohodnuté, že tieto platové náležitosti sú súčasťou mzdy zamestnanca a boli
by zdanené daňou z príjmov fyzických osôb ako príjem zo závislej činnosti, nebol by dôvod
na účely posudzovania základu dane z príjmov právnických osôb tieto výdavky
zamestnávateľa neuznať ako daňové výdavky na mzdy zamestnancov. V danom prípade
žalobca uplatnil tieto náklady vyplácané zamestnanom ako daňové výdavky tvrdiac, že tvoria
súčasť mzdy, na ktorú vznikol zamestnancom nárok v zmysle internej smernice žalobcu,
v ktorej boli uvedené zložky mzdy rámcovo dojednané pre všetkých zamestnancov rovnako.
Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedený interný predpis, na základe
ktorého žalobca pri vyplácaní predmetných peňažných plnení zamestnanom postupoval,
sa nestal súčasťou pracovných zmlúv, aj keď boli zamestnanci s týmto predpisom
oboznámení a plnenia poskytnuté žalobcom na jeho základe dobromyseľne prijali. Zákonník
práce totiž vyžaduje pre platnosť mzdových dojednaní v pracovnej zmluve písomnú formu,
ktorá v danom prípade nebola dodržaná. Pracovné zmluvy zamestnancov v dotknutej časti
obsahovali len dojednanie o základnej mzde a tiež údaj o tom, že všetky zmeny a doplnky
pracovnej zmluvy môžu byť dojednané len písomne. Pracovné zmluvy neobsahovali
ani odkaz na predmetnú smernicu, na základe ktorého by sa obsah relevantných častí
smernice stal súčasťou jednotlivých pracovných zmlúv a žalobca neuzavrel so zamestnancami
ani osobitné dojednanie o tom, že náklady žalobcu na životné a invalidné poistenie
zamestnancom a doplatky k nemocenským dávkam počas dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnancov tvoria súčasť ich mzdy. Z tohto dôvodu nebolo možné považovať tieto peňažné
plnenia žalobcu za vyplácanie mzdy zamestnancom na základe mzdových dojednaní
v pracovnej zmluve, pri ktorých neplatia z hľadiska ich uznateľnosti na strane daňových
výdavkov žiadne limity. Napriek tomu, že z uvedených hľadísk sa daňové orgány možnosťou
uznania predmetných plnení ako daňových výdavkov nezaoberali, postupovali správne
a v súlade so zákonom, keď o tieto plnenia v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ ZDP zvýšili
žalobcovi základ dane z príjmov za kontrolované zdaňovacie obdobie.
Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pod pojmom poistné a príspevky,
ktoré sú uvedené medzi daňovými výdavkami v zmysle ust. § 19 ods. 3 písm. i/ ZDP, je treba
rozumieť len poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, poistné
na sociálne zabezpečenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie v zmysle príslušných
právnych predpisov. Za daných okolností žalovaný správne vyhodnotil výdavky žalobcu
na životné a invalidné poistenie zamestnancov ako dobrovoľné komerčné poistenie nad rámec
poistenia a príspevkov stanovených ustanoveniami ZDP v nadväznosti na príslušné osobitné
predpisy upravujúce toto poistenie a príspevky a náklady na toto poistenie nepovažoval
za oprávnený daňový výdavok. To isté možno konštatovať v prípade žalobcom vyplatených
náhrad pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnancov vo výške presahujúcej rámec
zákonnej náhrady príjmu stanovenej zákonom o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej
neschopnosti, ktorý stanovuje limity náhrad uplatniteľných ako daňové výdavky.
V tomto smere žalovaný i správca dane svoj postup náležite a zrozumiteľne odôvodnili
a preto naň možno len poukázať.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Namietal,
že ustanovenie § 118 ods. 2 Zákonníka práce, o ktoré súd svoj názor opiera vylučuje z pojmu
mzda výlučne náhrady poskytované zamestnancom podľa iných ustanovení Zákonníka práce
prípadne iných osobitných predpisov. Plnenia vyplácané zamestnancom nad rozsah zákona
č. 283/2002 Z.z. cestovných náhradách nie sú poskytované na základe tohto ani iných
osobitných predpisov, a teda nemôžu právne kvalifikované ako cestovné náhrady v zmysle
zákona č. 283/2002 Z.z. Preto tieto plnenia nie sú ustanovením § 118 ods. 2 Zákonníka práce
z pojmu mzda vylúčené. Interpretácia predmetného ustanovenia súdom odporuje aj účelu
tohto ustanovenia, ktorým je ochrana zamestnanca v tom zmysle, že bráni zamestnávateľom
krátiť dojednanú mzdu o náhrady poskytované podľa iných ustanovení. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že plnenia, ktoré žalobca poskytuje svojim zamestnancom nad rámec zákona
č. 283/2002 Z.z. nie sú cestovnými náhradami, a teda nevzťahuje sa na tieto plnenia negatívne
vymedzenie mzdy v zmysle ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce. Na základe argumentu
a contrario teda tieto plnenia musia byť považované za mzdu, resp, jej súčasť,
t.j. sú daňovými výdavkami. Súd prvého stupňa sa teda v tejto časti napadnutého rozsudku
dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci – ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.
Žalobca ďalej nesúhlasil s názorom súdu (str. 7 štvrtý odsek rozsudku a str. 8
rozsudku), podľa ktorého nebolo dojednanie o týchto zložkách mzdy platne uzavreté,
keďže nebolo dojednané písomne s tým, že pracovné zmluvy neobsahovali odkaz
na predmetnú smernicu. Podľa ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon,
na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon ktorý vopred
nebol prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou
predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak je to výslovne ustanovuje tento zákon
alebo osobitný predpis. Zákonník práce však nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy
alebo dodatku k nej nepostihuje neplatnosťou pracovnej zmluvy alebo dodatku k nej. Taktiež
znenie pracovných zmlúv neobsahuje ustanovenie o neplatnosti dodatku k pracovným
zmluvám, ak neboli uzavreté písomne. V týchto súvislostiach súd 1. stupňa dojednania
medzi žalobcom a jeho zamestnancami vôbec neposudzoval. Naviac, podľa ust. § 15
Zákonníka práce „prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,
za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Podľa ust. § 18 Zákonníka práce zmluva
podľa tohto zákona je uzavretá, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Z prejavov vôle
žalobcu a jeho zamestnancov pri uzatváraní dohôd, na základe ktorých boli zamestnancom
vyplácané plnenia a z interných predpisov žalobcu, s ktorými boli jeho zamestnanci
oboznámení, a ktoré sú teda súčasťou prejavov vôle oboch zmluvných strán. Jednoznačne
vyplýva, že obe zmluvné strany (žalobca aj jeho zamestnanci) považovali sporné plnenia
za súčasť mzdy. Jedine takýto výklad zodpovedá dobrým mravom, a teda ide o daňové
výdavky žalobcu. Názor žalovaného že sa nejedná o súčasť mzdy je v tomto smere
nerozhodný, ak obe zmluvné strany (žalobca a jeho zamestnanci) tieto plnenia za súčasť mzdy
na základe ich prejavov vôle považujú.
Bez ohľadu na vyššie uvedené však žalobca však naďalej zotrváva na svojej doterajšej
argumentácii, že išlo o mzdové dojednanie dohodnuté písomne, a to spôsobom,
ktorý už žalobca uviedol v tomto odvolaní vyššie ako aj v samotnej žalobe a svojich
doterajších prednesoch. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
a žalobe vyhovel v celom rozsahu.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 09.04.2008 k odvolaniu žalobcu a stotožňuje s právnym
posúdením veci v rozsudku Krajského súdu Bratislave 2S 164/07-106 zo dňa 16.01.2008
a námietky žalobcu v odvolaní považuje a neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal
vec podľa § 246c, § 214 ods. 1 O.s.p bez pojednávania podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.
a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 4 O.s.p., v spojení s § 220 O.s.p.
zmenil tak, rozhodnutie žalovaného č. I/221/5358-30907/2007/990311-r zo dňa 20.04.2007
ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty
č. 500/230/741/07/Mik zo dňa 15.01.2007 zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
Najvyšší súd zistil, že skutkový stav z ktorého vychádzali obaja účastníci konania
nie je sporným, preto z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v protokole
o daňovej kontrole a v rozhodnutiach vychádzal.
Spor medzi účastníkmi konania spočíval v neuznaní časti výdavkov žalobcu
za zdaňovacie obdobie 01.09.2004 do 31.08.2005 ako daňových výdavkov na mzdové
a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovno-
právnymi predpismi – podľa ust. § 19 ods. 2, písm. c/ bod 5 zák.č. 595/2003 Z.z. o dani
z príjmov (ďalej len „ZDP“). Spor spočíval v právnej kvalifikácii „nadlimitných výdavkov
– benefitov“, o ktorých žalobca tvrdil že boli zamestnancom vyplatené ako súčasť mzdy a boli
predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti. Žalovaný ich právne kvalifikoval
ako výdavky ktoré nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 ods. 1, písm. e/ ZDP
ako výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými
predpismi a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobit-
nými predpismi.
Najvyšší súd sa stotožnil a považuje za vecne správnu časť právneho názoru súdu
prvého stupňa k právnej povahe mzdy (posledný odsek na str. 7 a prvý odsek na str. 8
odôvodnenia rozsudku ) nasledovne:
„S ohľadom na legálnu definíciu mzdy možno konštatovať, že zamestnávateľ si môže
so zamestnancom dohodnúť v rámci mzdových dojednaní v pracovnej zmluve okrem základnej
mzdy aj iné pohyblivé či nepravidelné zložky mzdy, ktoré sú nárokovateľné a patria
zamestnancovi po splnení dohodnutých podmienok. Za mzdu teda možno považovať všetko,
čo zákonník prace (§ 118 ods. 2) z pojmu mzda nevylučuje .Podľa názoru súdu nič nebráni
tomu, aby za súčasť mzdy boli podľa písomných mzdových dojednaní v pracovnej zmluve
považované aj náklady na životné a invalidné poistenie zamestnanca, ktoré celkom
alebo sčasti za zamestnanca uhrádza zamestnávateľ, prípadne doplatky k nemocenským
dávkam zamestnanca počas jeho dočasnej pracovnej neschopnosti až do výšky
jeho mesačného príjmu. Pokiaľ by bolo v písomnej pracovnej zmluve výslovne dohodnuté,
že tieto platové náležitosti sú súčasťou mzdy zamestnanca a boli by zdanené daňou z príjmov
fyzických osôb ako príjem zo závislej činnosti, nebol by dôvod na účely posudzovania základu
dane z príjmov právnických osôb tieto výdavky zamestnávateľa neuznať ako daňové výdavky
na mzdy zamestnancov“.
Najvyšší súd potvrdzuje že i nadlimitné výdavky – benefity možno poskytnúť
zamestnancom ako súčasť mzdy mimo základnej mzdy (ďalšie zložky plnení poskytovaných
za prácu) ak boli dojednané ako súčasť mzdových podmienok v pracovnej zmluve (§ 43 ods.
1, písm. d/ Zákonníka práce). Nedostatok písomnej formy však nespôsobuje neplatnosť
dojednania.
Podľa § 17 ods. 2 zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas
zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami
zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom,
je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Je nesporné, že dojednania zamestnanca a zamestnávateľa v danom prípade o tom,
že tieto benefity mu budú vyplatené ako súčasť mzdy, náležitosť písomnej formy právneho
úkonu nespĺňajú. Tento nedostatok formy právneho úkonu však v zmysle § 17 ods. 2
Zákonníka práce nie je sankcionovaný neplatnosťou, keďže Zákonník práce ani iný osobitný
predpis výslovne s touto vadou neplatnosť nespájajú. Vzhľadom na to sú platné
i konkludentné dojednania o mzdových podmienkach a konkludentné dodatky k pracovným
zmluvám – poskytnutím a prijatím ďalšej zložky mzdy a samozrejme jej zdanením ako mzdy.
Rozhodujúca je pritom prejavená vôľa zamestnávateľa a zamestnanca, ktorú v prípade
pochybností pre správcu dane zmluvné strany môžu následne písomne deklarovať.
To aké na základe iného zákona nenárokovateľné plnenia budú ďalšou zložkou mzdy je
v celom rozsahu závislé od zhodne prejavenej vôle zamestnanca a zamestnávateľa. Písomná
forma pracovnej zmluvy zabezpečuje len určitosť jej obsahu pre zmluvné strany a následne
určitosť pri uplatňovaní a preukazovaní daňových výdavkov vo vzťahu k daňovým orgánom,
ktorej nedostatok je však možné odstrániť i inými dôkaznými prostriedkami.
Podľa § 118 ods .2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej
hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu
sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení
tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné,
cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií)
alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení..
Najvyšší súd ďalej potvrdzuje i vecnú správnosť výkladu žalobcu v odvolaní,
týkajúceho sa vzťahu pojmového vymedzenia mzdy v § 118 ods. 2 Zákonníka práce
k tzv. nenárokovateľným (dobrovoľným) nadlimitným plneniam podľa osobitných predpisov.
Plnenia vyplácané zamestnancom nad rozsah zákona č. 283/2002 Z.z. cestovných náhradách,
na ktoré im nevznikol nárok priamo zo zákona, alebo na základe tohto zákona
(ten vzniká iba do rozsahu zákonom ustanoveného limitu a iba do rozsahu ustanoveného
zákonom je daňovým výdavkom majúcim svoj základ v tomto osobitnom predpise),
môžu byť zložkou mzdy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec na tom dohodli
(i konkludentne).
„Nadlimitné“ (dobrovoľné, nad rámec zákonného nároku) plnenia (cestovné náhrady,
poistné na životné a invalidné poistenie zamestnancov, doplatky počas pracovnej
neschopnosti a pod.) poskytované zamestnancom nad rámec ich nároku vzniknutého priamo
zo zákona, môžu byť súčasťou dojednaných ďalších zložiek mzdy vzhľadom na pojmové
vymedzenie mzdy podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce. Nadlimitné plnenia sú spôsobilým
predmetom ďalšej mzdovej zložky, ak zamestnancovi na ne nevznikol nárok podľa
osobitných ustanovení zákonníka práce alebo podľa ustanovení osobitných predpisov (§ 118
ods. 2, veta druhá zákonníka práce). Práve vznik nároku zamestnanca podľa osobitného
predpisu je v danom prípade diferenciačným kritériom pre nemožnosť plnenia dojednať
ho ako súčasť mzdy.
Z hľadiska axiologického a ústavne konformného výkladu ustanovenia § 118 ods. 2
Zákonníka práce nie je možné zamestnávateľa obmedzovať ak mieni zamestnancovi vyplácať
ako časť mzdy ďalšie dobrovoľné plnenia, na ktoré nevzniká zamestnancovi nárok
podľa iných predpisov a zamestnanec tieto zložky mzdy i konkludentne prijme a zdaní
ako mzdu.
O trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení
s § 250k ods. 1, druhá veta O.s.p. Najvyšší súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal,
pretože vznik spor zavinil nedojednaním predmetných mzdových podmienok v písomnej
forme so zamestnancami, ktorú povinnosť mu ukladá Zákonník práce.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, dňa 09.októbra 2008
JUDr. Ivan R u m a n a , v.r.
predseda senátu
za správnosť vyhotovenia:
Alena Augustiňáková