Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/109/2005

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému

I. H. pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250

ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ( zákona číslo v znení účinnom do 1. septembra

1999), rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29. októbra 2008 v Bratislave

o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. júla

2005, č. k. – 5447

t a k t o :

Podľa , (zákona číslo v znení

neskorších predpisov) napadnutý rozsudok s a z r u š u j e.

Podľa sa vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. júla 2005, č. k. – 5447, bol

obžalovaný I. H. podľa (teda z dôvodu, že nebolo preukázané,

že skutok spáchal obžalovaný) oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v Kežmarku

zo dňa 15. októbra 2001, sp. zn. , pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin

podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení

účinnom do 1. septembra 1999, ktorého sa mal dopustiť v podstate na tom skutkovom

základe, že

spoločným konaním z toho času už právoplatne odsúdeným J. K. po vzájomnej dohode

v období od presne nezisteného dňa v mesiaci jún 1995 až do konca uvedeného roka,

po celom území Slovenskej republiky podvodným spôsobom v úmysle seba obohatiť,

uvádzali do omylu majiteľov akcií z I. vlny kupónovej privatizácie tým, že prehlasovali,

že majú záujem o odkúpenie akcií z I. vlny kupónovej privatizácie, ktoré mienia následne

predať a takto získané finančné prostriedky majiteľom akcií v priebehu troch až štrnástich dní

vyplatiť, pričom už v tomto čase pojali úmysel uvedený sľub nesplniť, na základe čoho

uzavreli Zmluvy o odplatnom prevode cenných papierov so 184 fyzickými osobami

(vymenovanými v obžalobe), od uvedených majiteľov akcií získali splnomocnenie k prevodu

akcií, na základe čoho boli akcie odplatne prevedené na účty rôznych fyzických

a právnických osôb, pričom dohodnuté sumy za prevod a následný predaj akcií majiteľom

akcií v stanovenej lehote a ani do podania obžaloby nevyplatili, tieto použili pre vlastnú

potrebu, čím spôsobili majiteľom akcií škodu 1 724 399 Sk.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom predpísanej lehote (dňa 5. augusta 2005)

tzv. bianco odvolanie krajský prokurátor v Prešove (č. l. 5466 spisu), pričom ho dodatočne

odôvodnil osobitným písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa 7. decembra 2005.

Odvolanie smerovalo proti výrokom o vine aj treste.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania vyjadril názor, že súd prvého stupňa

vykonal síce dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, avšak dospel

k nesprávnym skutkovým záverom, z čoho odvodil rovnako nesprávne právne závery.

Rozhodnutie založil najmä na výpovediach obžalovaného H., toho času právoplatne

odsúdeného K. a svedkyne P. bez toho, aby sa vysporiadal s výraznými rozpormi v ich

výpovediach. Namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany konajúceho

súdu, pričom poukázal na nasledovné skutočnosti :

- Obžalovaný H. pripustil možnosť spolupráce s K. ešte pred uzavretím pracovnej

zmluvy (máj až 4. august 1995) prvýkrát až na hlavnom pojednávaní dňa 20. júla 2005.

Tvrdil, že skôr sa o tejto činnosti nezmieňoval, lebo to nepovažoval za potrebné, čo je

v rozpore s jeho doterajšou obhajobou, keď sa odvolával na to, že činnosť vykonával

na základe pokynov K. až po podpísaní pracovnej zmluvy. Podľa odvolateľa je nepresvedčivé

jeho tvrdenie, že by sa o tejto činnosti skôr nezmienil, lebo to nepovažoval za potrebné

vzhľadom na jeho skoršie podrobné výpovede.

- Poukázal na rozpor vo výpovediach obžalovaného H. ohľadne založenia jeho účtu

v Stredisku cenných papierov, keď tento účet bol zriadený 23. júna 1995, pričom

20. júla 1995 boli na tento účet prevedené akcie 6 poškodených. V prípravnom konaní

(č. l. 127) totiž vypovedal, že účet si zriadil v čase, keď pracoval sám, aby mohol obchodovať

s cennými papiermi, zatiaľ čo na hlavnom pojednávaní 20. júla 2005 vypovedal, že mu K.

vysvetlil, že musí mať založený účet v Stredisku cenných papierov.

- Obžalovaný H. nepotreboval účet v Stredisku cenných papierov, aby mohol vykonávať

pre K. prácu vodiča, ochrankára a samostatného pracovníka na vypisovanie zmlúv

i splnomocnení. Vyplýva to z toho, že akcie sem boli prevedené len jedenkrát. Založenie účtu

svedčí o tom, že H. a K. boli spoločníkmi a nešlo medzi nimi o pracovnoprávny vzťah. To,

že boli spoločníkmi, vysvetľuje aj to, prečo bola pracovná zmluva uzavretá až 4. augusta

1995, hoci obaja spolupracovali už od mája 1995.

- K pracovnej zmluve zo dňa 4. augusta 1995 odvolateľ uviedol, že súd ju pri hodnotení

dôkazov precenil. Obaja menovaní spolupracovali ešte pred uzavretím zmluvy, o čom svedčí

fakt, že zmluva bola uzavretá až po tom, ako boli na účet obžalovaného H. prevedené akcie

6 poškodených. V čase pohybu financií na účte obžalovaného teda zmluva ešte nebola

uzavretá. Súčasne vyjadril názor, že zmluva bola uzavretá preto, lebo obžalovaný H. si bol

vedomý rizík a chcel sa tak vyhnúť prípadnému trestnému stíhaniu. Navyše z výpovedí

svedkov, ktorí boli s H. a K. v kontakte v čase pred uzavretím zmluvy vyplýva, že títo

nevystupovali ako zamestnanec a zamestnávateľ [svedkovia L. (č.l. 777 – 779 spisu), N. (č.l.

782 – 784 spisu), P. (č.l. 868 – 869 spisu)]. Z výpovedí svedkov, ktorí boli s H. a K.

v kontakte po uzavretí zmluvy vyplýva, že obžalovaný H. zdôrazňoval, že je len

zamestnancom K. [(svedkovia Z. (č.l. 547 spisu), V. (č.l. 551 spisu), K. (č.l. 567 spisu)].

Po 20. júli 1995 neboli na jeho účet prevedené žiadne akcie, hoci s K. ďalej spolupracoval,

pritom nestalo sa tak ani vtedy, keď celý prevod akcií zabezpečoval sám i keď podľa jeho

poslednej výpovede si účet v Stredisku cenných papierov zriadil práve preto, aby mohol

pre K. samostatne pracovať. V tejto súvislosti krajský prokurátor poukázal aj na výpoveď

svedkyne P. (č.l. 133 spisu), podľa ktorej H. pôvodne nechcel predať akcie cez RM systém

v Žiline, teda najneskôr 20. júla 1995 sa H. dozvedel, že peniaze získané prevodom nestačia

na vyplatenie peňazí majiteľom cenných papierov.

- Z viacerých rozporuplných tvrdení obžalovaného H. vyplýva ich účelovosť. Na jednej

strane tvrdil, že sa veľmi zaujímal o obchod s cennými papiermi, na druhej strane

sa nezaujímal o zisk. Bol svedkom ako K. predával cenné papiere, avšak nepamätá

sa na okolnosti predaja, hoci si pamätá množstvo iných nevýznamných podrobností.

Vypovedal, že sa o vyplácanie peňazí pôvodným majiteľom nezaujímal, súčasne však

uviedol, že mu K. vysvetlil, že aj keď sľubujú majiteľom za akcie vyššiu cenu než je trhová

cena alebo dividendy a úroky, akcie predá v balíku za vyššiu cenu. Akcie 6 poškodených

[Š. (č.l. 880 – 881 spisu), Š. (č.l. 883 – 885 spisu), Š. (č.l. 887 – 889 spisu), Č. (č.l. 891 – 893

spisu), Č. (č.l. 2825 spisu), C. (č.l. 2827 spisu)] boli na účet obžalovaného H. v Stredisku

cenných papierov prevedené 20. júla 1995 a ešte v ten istý deň boli prevedené na tretiu osobu.

Okrem toho bol svedkom bezprostredného predaja akcií v Dolnom Kubíne (svedok G. – č.l.

2143 – 2145 spisu), teda vedel, že dochádza k bezprostrednému predaju akcií a nie k ich

ponechaniu na účte dokiaľ s K. nebudú mať tzv. balík akcií (t.z. 5 000 ks). Pokiaľ ide

o obhajobu s tzv. balíkom akcií, pri sľubovaní dividend a úrokov menovaní nemohli vedieť

za akú cenu balík v budúcnosti predajú. K okolnostiam zriadenia bežného účtu v I.

obžalovaný H. uviedol, že K. potreboval súrne založiť účet, ale keďže nemal občiansky

preukaz požiadal o to jeho, pričom o pohybe peňazí na účte nevie, nakoľko súčasne bolo K.

zriadené k tomu účtu dispozičné právo. Pritom aj na zriadenie dispozičného práva k účtu

v prospech inej osoby je nevyhnutné, aby táto osoba predložila preukaz totožnosti. Účet v I.

bol zriadený 6. septembra 1995, obaja od 24. augusta do 7. septembra 1995 kupovali akcie

v okrese Poprad, v dňoch 6. a 7. septembra 1995 bola časť akcií predaná spoločnosti L.,

pobočka Poprad, v dňoch 8. a 11. septembra 1995 boli na účet v I. pripísané finančné

prostriedky, čo taktiež nasvedčuje tomu, že obžalovaný H. o bezprostrednom predaji akcií

vedel. K okolnostiam skončenia pracovného pomeru s K. na jednej strane H. uviedol,

že v roku 1996 dostal od K. písomnú výpoveď, na bližšie okolnosti si pritom nespomína (č.l.

126 spisu), na druhej strane tvrdil, že po tom, čo sa vrátil z Dolného Kubína (kde mu policajti

povedali, že ide o podvod ) do Rožnova pod Radhoštem, sám povedal K., že s ním končí (č.l.

128 spisu). Navyše nevysvetlil prečo aj po tom, ako sa dozvedel 11. marca 1996 v Dolnom

Kubíne o tom, že ide o podvod, pokračoval v obdobnej trestnej činnosti na území Českej

republiky (bol odsúdený v konaní vedenom Okresným súdom Vsetín pod sp. zn. ).

Musel vedieť o tom, že jeho činnosť s K. je podvodná, nakoľko v uvedenej veci bol

policajtmi vyťažovaný už dňa 9. októbra 1995 (vo Vranove nad Topľou) a dňa 31. októbra

1995 (v Žiline). Obžalovaný taktiež tvrdil, že vyplatenie mzdy od K. podpisoval

na výplatných listinách, výplatnú pásku však nedostal, pričom svedkyňa P. vypovedala,

že prevzatie mzdy nikde nepodpisovala, výplatnú pásku ani listinu nedostala, ani nevidela,

nakoľko K. bol v tom čase nezamestnaný a neplnil si žiadne povinnosti zamestnávateľa (napr.

odvody). Výpoveď tejto svedkyne sa javí odvolateľovi ako presvedčivejšia. Ďalší rozpor

vo výpovediach obžalovaného a tejto svedkyne spočíva v tom, že zatiaľ čo obžalovaný tvrdil,

že na výsluch do Dolného Kubína išiel až po tom ako bol spolu s menovanou za K.

v Rožnove pod Radhoštem pre výplaty, svedkyňa P. vypovedala, že obžalovaný bol na polícii

v Dolnom Kubíne a povedal K., že s ním končí pred tým než prišli do Rožnova

pod Radhoštem.

- Tvrdenia K. v prospech obžalovaného H. sú podľa názoru krajského prokurátora

nepravdivé. K. povedal len toľko, že jeho zamestnanci nevedeli o tom, že peniaze

sa majiteľom cenných papierov nevyplácajú, avšak neuviedol žiadne podrobnosti, ktoré by

obhajobu obžalovaného H. potvrdzovali. Takmer o všetkých okolnostiach ohľadne

obžalovaného vypovedal v tom smere, že si už nepamätá. K. taktiež nevedel vysvetliť, prečo

o tom, že obžalovaný o podvode nevedel, nevypovedal už skôr, hoci vedel, že obžalovaný

vykonal takmer tri a pol ročný trest odňatia slobody v Českej republike. Nespomenul

si dokonca ani na to, ako vypovedal ohľadne obžalovaného H. pred súdom v Českej

republike.

- V ďalšom krajský prokurátor poukázal na nepravdivosť K. výpovedí o tom, že mienil

pôvodne kúpne ceny vyplácať s tým, že chcel predať akcie v balíku ako aj o tom,

že bol vydieraný. K. pritom v konaní pred súdom v Českej republike usvedčil obžalovaného

H. z obdobnej trestnej činnosti (z marca 1996). O pravdivosti výpovede K. pred súdom

v Českej republike svedčí aj to, že obžalovaný H. od 27. augusta 2002 neurobil žiadne kroky,

aby dosiahol obnovu konania - zrejme preto, že si je vedomý toho, že K. pred českým súdom

zotrvá na svojej pôvodnej (podľa krajského prokurátora pravdivej) výpovedi. Tvrdeniu

obžalovaného, že návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Vsetín (v ktorom

bol právoplatne odsúdený) je napísaný ale nebol podaný, lebo nemal peniaze na zaplatenie

zálohy advokátovi (JUDr. S.) nemožno uveriť, nakoľko u obžalovaného H. je daný

v uvedenom konaní dôvod nutnej obhajoby.

- Tvrdenie svedka K. ohľadne toho, že tohto v roku 1996 s K. zoznámil práve

obžalovaný H., pričom išlo o pomoc zo strany obžalovaného, aby svedok K. mohol pre K.

pracovať, je v rozpore s tvrdením obžalovaného, podľa ktorého v roku 1996 si došiel za K.

do Rožnova pod Radhoštěm len pre mzdu, ktorú mu tento dlhoval. Svedok K. popísal

aj spôsob vystupovania obžalovaného H. pri vykupovaní akcií, a to zhodne ako to opisujú

svedkovia – poškodení (hoci svedok K. sa vyjadruje k činnosti obžalovaného z roku 1996)

tak, že obžalovaný sa rozprával s ľuďmi a vystupoval aktívne. Tento svedok taktiež uviedol,

že akcie kupoval obžalovaný H. spolu s K., nebol medzi nimi žiadny šéf, niekedy K. dal H.

pokyn, čo má robiť, niekedy však všetko zostalo na H., nakoľko K. bol nezodpovedný (opil

sa, išiel do kasína, za ženami). Podľa výpovede tohto svedka sa peniaze získané z predaja

delili rovným dielom. Skutočnosť, že ide o podvod, zistil svedok K. priamo od K., lebo sa ho

viackrát pýtal, ako to je s vyplácaním peňazí, až mu raz K. povedal, že je to podvod, i keď K.

tvrdí, že žiadny z jeho zamestnancov o tom nevedel.

- V reakcii na závery vyvodené súdom prvého stupňa krajský prokurátor uviedol,

že rozhodujúci význam pre vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného H. má zistenie,

že vedel o tom, že sa peniaze pôvodným majiteľom akcií nevyplácajú. K tomuto záveru

možno dôjsť len na základe nepriamych dôkazov (vzhľadom na popieranie viny obžalovaným

a na výpoveď odsúdeného K. v prospech obžalovaného). Nestotožnil sa so záverom súdu

prvého stupňa, že činnosť H. je svedkami popisovaná nejasne a neisto, nakoľko svedecké

výpovede sa zhodujú v opise správania aj výzoru oboch menovaných. Taktiež sa nestotožnil

so záverom, že H. sa mohol predstavovať ako zástupca nejakých firiem, čo mohlo byť

spôsobené jeho neznalosťou o prevode akcií a mohol sa mylne domnievať, že cenné papiere

sa skupujú v mene iných firiem – výpoveď K. v časti, kde poprel, že by dával pokyn,

predstavovať sa pod iným menom, je nepravdivá, pretože sám vystupoval ako zástupca iných

subjektov. Obžalovaný H. musel vedieť, ako sa realizuje predaj cenných papierov najneskôr

20. júla 1995, nakoľko v tento deň zrealizoval prevod akcií zo svojho účtu v Stredisku

cenných papierov. Jeho vystupovanie v mene iných firiem možno vysvetliť snahou zvýšiť

svoju dôveryhodnosť.

Krajský prokurátor preto navrhol rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na nové konanie a rozhodnutie.

Obžalovaný I. H. sa k odvolaniu prokurátora písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách § 564

ods. 4 teraz účinného (zákona číslo v znení neskorších

predpisov), nezistil dôvod na zamietnutie odvolania krajského prokurátora podľa § 253 ods. 1

, ani dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa , preto

preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov

napadnutého rozsudku i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc

aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané, pričom zistil, že odvolanie krajského

prokurátora je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému

súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Po preskúmaní spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že výrok

o oslobodení obžalovaného I. H. spod obžaloby je v súčasnom štádiu trestného konania

predčasný, nakoľko súd prvého stupňa sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými

pre rozhodnutie ( ), na základe v konaní vykonaných dôkazov

existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení a na objasnenie veci treba dôkazy

opakovať a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu

prvého stupňa ( ).

Primárne je potrebné konštatovať, že prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku

dostatočne nevysvetlil, akými úvahami sa spravoval najmä pri hodnotení rozporov

vo výpovediach obžalovaného H., toho času už odsúdeného K. i svedkyne P.. Rozpory v ich

výpovediach neodstránil v intenciách skoršieho zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 6. októbra 2004, sp. zn. . V dôsledku toho

v skúmanom konaní nebolo možné dosiaľ zhromaždené dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 2

ods. 6 Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak vo viacerých smeroch nelogické

a pochybnosti odvolateľa – krajského prokurátora ohľadne jednostranného vyhodnotenia

dôkazov v prospech obžalovaného pri nezohľadnení okolností svedčiacich v jeho neprospech

(ktoré viedli prvostupňový súd k oslobodzujúcemu výroku v otázke viny obžalovaného) je

potrebné za danej dôkaznej situácie považovať za opodstatnené.

Z hľadiska objektívnej stránky žalovaného trestného činu podvodu bolo doposiaľ

v konaní vykonanými dôkazmi preukázané, že spoločným konaním J. K. a I. H. bola

spôsobená škoda na cudzom majetku 184 poškodeným vo výške 1 724 399 Sk. Akcie

v uvedenej hodnote boli v Stredisku cenných papierov prevedené na účty oboch menovaných,

avšak kúpne ceny uvedené v zmluvách neboli poškodeným uhradené (čo vyplýva z kúpnych

zmlúv, výpisov z účtov v Stredisku cenných papierov, splnomocnení, ktoré im udelili

poškodení na prevod cenných papierov, výpovedí poškodených, ako aj priznávajúcej

výpovede toho času už právoplatne odsúdeného K.). Taktiež došlo k obohateniu oboch

účastníkov žalovaného konania, a to o peňažnú hodnotu akcií poškodených, ktoré previedli na

svoje účty, avšak dohodnuté kúpne ceny za ne poškodeným nezaplatili, i keď nebolo

preukázané akým spôsobom boli peniaze za prevod cenných papierov použité (čo vyplýva

z kúpnych zmlúv, výpovedí svedkov, výpisov z účtov v Stredisku cenných papierov, výpisov

z bežných účtov oboch protagonistov žalovaného konania – vo vzťahu k obžalovanému H.,

najmä výpisu z účtu v I.). Uvedenie poškodených do omylu vyplýva zo spôsobu tzv.

vykupovania akcií. Všetci svedkovia, ktorí sú súčasne poškodenými ako aj ďalší svedkovia,

zhodne popísali vždy ten istý spôsob vykupovania akcií K. a H., spočívajúci vo vyhlásení

výkupu akcií v rozhlase, spisovaní zmlúv a splnomocnení, utvrdzovaní predávajúcich,

že peniaze za predaj akcií im budú v príslušných lehotách poslané poštovou poukážkou.

Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky žalovaného trestného činu (úmyselného

zavinenia) je potrebné uviesť, že podstatou dokazovania v súčasnom štádiu trestného konania

vo vzťahu k obžalovanému H. je zisťovanie, či H. vedel, alebo nevedel o tom, že nedochádza

k vyplácaniu kúpnych cien zo zmlúv o prevode akcií poškodeným. Jeho obhajoba je založená

na tom, že síce sa protiprávneho konania zúčastňoval, avšak konal len ako zamestnanec

odsúdeného K., všetko robil na základe jeho pokynov, pričom o tom, že kúpne ceny

sa poškodeným nevyplácajú, a teda že ide o protiprávne konanie nevedel, v dôsledku čoho u

neho absentuje úmyselné zavinenie.

Súd prvého stupňa pri hodnotené dôkazov nezohľadnil viaceré skutočnosti vyplývajúce

z dosiaľ vykonaných dôkazov. Jednak neodstránil rozpory vo výpovediach samotného

obžalovaného H., ktorý uviedol, že účet v Stredisku cenných papierov si zriadil, aby mohol

obchodovať s cennými papiermi, nakoľko vtedy pracoval sám, pričom K. v tom čase

nepoznal, tohto spoznal v apríli až júni (nakoľko predmetný účet bol založený 23. júna 1995,

v tom čase by už K. mal poznať). Nelogické sú okolnosti ohľadne zriadenia účtu v I.,

keď obžalovaný spochybňoval, že by si účet zriadil na vlastné podnikanie a uviedol,

že dôvodom zriadenia účtu bola len okolnosť, že si K. zabudol občiansky preukaz. Logická je

námietka krajského prokurátora, že na zriadenie dispozičného práva K. bolo taktiež potrebné

banke predložiť občiansky preukaz. Nelogicky vyznieva aj tvrdenie, že pre K. občiansky

preukaz v aute by sa museli vracať asi hodinu pešo. Nie je tu zrejmé prečo odparkovali auto

tak ďaleko od banky. V takom prípade totiž aj do banky museli ísť hodinu pešo. Skutočnosť,

že obžalovaný predal cenné papiere cez RM systém v Žiline zase nasvedčuje tomu, že vedel,

za akú cenu sa akcie predávajú.

Existuje doposiaľ neodstránený rozpor medzi výpoveďami obžalovaného H. a svedkyne

P. ohľadne podpisovania výplatných pások. Obžalovaný podporil svoju obhajobu, že bol len

zamestnancom K. tvrdením, že mzdu od K. podpisoval na výplatných listinách,

i keď výplatné pásky nedostával. Svedkyňa P. pritom uviedla, že ona prevzatie mzdy od K.

nikde nepodpisovala, výplatnú pásku ani listinu nedostala ani nevidela (skutočnosť, že K. bol

v tej dobe nezamestnaný a neplnil si voči obžalovanému H. žiadne povinnosti

zamestnávateľa, nasvedčuje skôr pravdivosti tvrdenia svedkyne).

Obžalovaný svoju obhajobu odôvodňoval aj tvrdením, že keď sa dozvedel, že konanie

odsúdeného K. je, resp. by mohlo byť trestným činom podvodu, od spolupráce s odsúdeným

K. upustil. Tu sa rozchádzajú výpovede obžalovaného a svedkyne P., keď táto na rozdiel

od obžalovaného časovo situovala oznámenie obžalovaného K. o skončení ich spolupráce

až po tom, čo bol obžalovaný na polícii v Dolnom Kubíne. Uvedené je pritom podstatné

pre posúdenie otázky hodnovernosti svedkyne P. pri jej výpovediach v prospech

obžalovaného. Pochybnosť o jej hodnovernosti, a teda aj možnej účelovosti jej výpovedí

vyplýva jednak z partnerského vzťahu s obžalovaným ako aj z toho, že sa sama podieľala

na kupovaní akcií obžalovaného a odsúdeného K..

Dôveryhodnosť výpovedí obžalovaného znižuje aj skutočnosť, že nevedel ozrejmiť,

prečo v prípravnom konaní nevypovedal k viacerým konkrétnym veciam, ktoré uviedol

až na hlavnom pojednávaní, čo vysvetlil len tým, že určite tam nejaký dôvod bol.

Až na hlavnom pojednávaní obžalovaný predložil súdu splnomocnenie z 22. decembra 1995

a potvrdenie o prevzatí peňazí K. (č.l. 5042 – 5045 spisu), pričom rovnako nevedel uviesť,

prečo tieto listiny nepredložil už v prípravnom konaní.

Obžalovaný H. si taktiež nepamätal, že by sa v inkriminovanom období na neho niekto

obracal, aby sa informoval na vyplatenie kúpnej ceny, čím zdôvodnil, že nemal z čoho

dedukovať, že vznikol s vyplácaním peňazí nejaký problém. Toto tvrdenie je však v rozpore

s tvrdením svedkyne L., ktorá uviedla opak.

Sám obžalovaný uviedol, že sa viackrát o kúpe cenných papierov s K. bavil, tento mu

pomáhal a zaúčal ho do problematiky veci. Nie je preto logické, že by ho pritom nezaučil

aj to, akým spôsobom sa pri predaji cenných papierov vyplácajú kúpne ceny.

Z výpovedí viacerých svedkov vyplynulo, že obžalovaný H. bol pri kúpe akcií aktívny

a nepôsobil tam len ako šofér či pomocník – napr. svedkyňa M. H. sa svoje akcie rozhodla

predať až na naliehanie H., ten ju osobne odviezol domov, kde s ňou spísal zmluvu s tým,

že peniaze dostane do troch dní.

Z dokazovania vyplýva taktiež viacero skutočností, ktoré spochybňujú dôveryhodnosť

výpovede odsúdeného K. v prospech H.. Na otázku prečo v prospech obžalovaného H.

nevypovedal skôr ale až na hlavnom pojednávaní uviedol, že na to nebol dôvod, nechcel

o tom vypovedať. Jeho verzii o nevyplácaní kúpnych cien za akcie z dôvodu jeho vydierania

Ukrajincami súd prvého stupňa správne neuveril - nepamätal si po akú dobu kupoval cigarety

od Ukrajincov ani spôsob, ako zabezpečoval predaj. Taktiež si nepamätal čo vypovedal

ohľadne obžalovaného H. pred súdom v Českej republike, kde ho usvedčil z obdobnej trestnej

činnosti, na ktorej sa spolu podieľali v Českej republike v roku 1996, keď v tomto konaní bol

obžalovaný H. odsúdený a vykonal trest odňatia slobody. Ďalej uviedol, že neskôr

sa obžalovanému H. za jeho usvedčujúcu výpoveď pred českým súdom ospravedlnil. Keďže

si pamätal, že sa mu ospravedlnil, je nelogické, že si nepamätal svoju výpoveď pred českým

súdom.

Výpoveď obžalovaného, podľa ktorej mu K. síce nehovoril, že je vydieraný, ale dvakrát

videl, že za ním prišli nejaké osoby (v Rožňave a Královiciach ), pričom K. mu napísal aj list

(v dobe keď bol obžalovaný vo väzbe), v ktorom sa zmienil o tom, že je vydieraný, je možné

v kontexte K. výpovede vnímať ako snahu obžalovaného zvýšiť dôveryhodnosti K. výpovede

ako celku, a tým aj tej časti, ktorá ho má zbaviť viny.

Obžalovaný H. bol dvakrát právoplatne odsúdený v Českej republike za trestné činy

podvodu spáchané neskôr, ako sa stal skutok v posudzovanej trestnej veci. Rozsudkom

Okresného súdu vo Vsetíne zo dňa 23. februára 1999, sp. zn. , bol odsúdený

za skutok spáchaný v Českej republike v období februára až marca 1996. Išlo pritom

charakterom o obdobnú trestnú činnosť ako v posudzovanej trestnej veci. Z rozhodnutia

vyplýva, že po roku 1995 začal obžalovaný H. a odsúdený K. skupovať rovnakým spôsobom

akcie aj v Českej republike. Taktiež rozsudok Okresného súdu v Domažliciach zo dňa

23. júna 1998, sp. zn. , v spojení s uznesením Krajského súdu v Plzni zo 14. októbra

1998, sp. zn. , bol obžalovaný H. odsúdený za obdobnú trestnú činnosť spáchanú

v marci roku 1997.

Z týchto listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný H. pokračoval v obdobnej trestnej

činnosti aj v roku 1996 a 1997, čo je v rozpore s jeho tvrdením, že s odsúdeným K. ukončil

činnosť už v roku 1995. Navyše, ak by ju naozaj ukončil, preto že nemal záujem sa podieľať

na trestnom čine podvodu, možno dôvodne usudzovať, že pri pokračovaní v skupovaní akcií

by bol ostražitejší v otázke riadneho splácania kúpnych cien za akcie poškodeným.

Uvedený záver len podporuje výpoveď svedka K., s ktorým obžalovaný spolupracoval

v rokoch 1996 a 1997, ktorý okrem iného uviedol, že 17. januára 1996 ho obžalovaný

skontaktoval a navrhol mu, aby s ním spolupracoval pri výkupe akcií, K. robil len

mechanickú prácu, všetko riadil H., H. aj falšoval podpisy a zmizíkoval údaje v matričnej

pečiatke. V ďalšom vypovedal o obdobnom konaní v Českej republike v roku 1996

nasledovne: „ja som robil pre K. tým spôsobom, že akcie, ktoré som kúpil a následne predal,

tak som získal peniaze, ktoré som dal K., ktoré sa rozdelili pre všetkých a ak K. predal,

tak taktiež sa s peniazmi rozdelil s nami“, čo svedčí o tom, že peniaze z predaja akcií

sa rozdeľovali medzi všetky na predaji zainteresované osoby.

Je nepochybné, že obžalovaný H. sa v niektorých prípadoch pri výkupe akcií

predstavoval ako zástupca rôznych firiem – napr. A. (svedok L.), J. (svedkyne B. a H.).

V prípade dobromyseľného vykupovania akcií na to nemal dôvod.

Ďalej bolo preukázané, že obžalovaný H. utvrdzoval ľudí (poškodených), že nejde

o podvod a že peniaze im budú včas a riadne vyplatené. Svedkyňa K. uviedla, že na otázku,

či to nie je nejaký podvod, ju šofér – nejaký I. – utvrdzoval, že nie, že je to v poriadku,

že veľa ľuďom pomohli a tí boli spokojní. Svedkyňa K. vypovedala, že obžalovaný (ktorého

spoznala) uisťoval ľudí o výhodnosti predaja akcií a rýchlosti výplaty za predané akcie, čo

malo byť do týždňa poštovou poukážkou. Tieto výpovede vyvracajú tvrdenie obžalovaného,

že o výplatu kúpnych cien za akcie sa nestaral. Obžalovaný taktiež ponúkal akcie aj za vyššiu

cenu, než bola ich hodnota. Konkrétne svedkovi a súčasne poškodenému P. ponúkol kúpnu

cenu 160 000 Sk, čo mu zdôvodnil tým, že akcie idú, že je o ne záujem, pričom skutočne boli

akcie napokon predané za 45 000 Sk.

Dňa 20. júla 1995 bola časť akcií prevedená na účet obžalovaného v Stredisku cenných

papierov, pričom v ten istý deň boli akcie prevedené na tretiu osobu, z čoho je zrejmé,

že obžalovaný musel mať predstavu, za akú cenu boli akcie prevedené na tretiu osobu,

nakoľko prevod na jeho účte za neho nemohla robiť iná osoba. Okamžitý predaj akcií súčasne

vyvracia jeho verziu o tzv. balíku akcií – teda, že vyššie ceny akcií, úroky a zisky z nich

sľubovali ľuďom preto, že akcie ďalej predávali v tzv. balíku (5000 akcií), ktorý sa dal predať

za vyššiu cenu ako jednotlivé akcie. V prípade pravdivosti tejto verzie by nepredával akcie

okamžite (po častiach), ale čakal by, kým bude mať na účte tzv. balík akcií.

Kriticky možno hodnotiť aj výpoveď svedkyne P. v prospech obžalovaného.

Hodnovernosť tejto spochybňuje jej partnerský vzťah k obžalovanému, s odkazom na ktorý

napokon aj využila na hlavnom pojednávaní právo nevypovedať. Navyše sa sama zúčastnila

kupovania akcií, teda keby vypovedala, že obžalovaný H. o neplatení kúpnych cien

poškodeným vedel, bolo by zrejmé, že o tom vedela aj ona, čím by riskovala vlastné trestné

stíhanie.

Pochybnosť o pravdivosti obhajobných tvrdení obžalovaného vyvolávajú viaceré jeho

vyjadrenia. Napr. jeho tvrdenie, že o činnosti spred 4. augustom 1995 sa v prípravnom konaní

podrobnejšie nezmieňoval, lebo to nepovažoval za potrebné. S K. pritom vykupoval akcie už

od júna 1995, od 23. júna 1995 mal založený účet v Stredisku cenných papierov. Taktiež

nevedel uviesť, prečo svedok K. pred súdmi v Českej republike uvádzal, že do nákupu

cenných papierov ho zaúčal práve obžalovaný. Jeho tvrdenie, že bol svedkom, keď K.

predával akcie tretej osobe, avšak na okolnosti predaja si nepamätá a ani ho to nezaujímalo,

neznie logicky vzhľadom na jeho vyjadrenie, že sa chcel naučiť obchodovať s cennými

papiermi. Rozpory v jeho výpovediach sa týkajú aj času a miesta zoznámenia sa s K.,

keď najskôr uviedol, že ho stretol v Stredisku cenných papierov v Prešove, neskôr

na hlavnom pojednávaní zase, že vo Vranove nad Topľou v hoteli Rozkvet (na otázku

predsedu senátu nevedel tento rozpor objasniť). V prípravnom konaní uviedol, že účet

v Stredisku cenných papierov (založený 23. júna 1995) si zriadil, aby mohol sám obchodovať

s cennými papiermi v čase, keď K. ešte nepoznal, zatiaľ čo na hlavnom pojednávaní uviedol,

že tento účet si bol zriadiť spolu s K., keď súčasne pripustil, že s ním mohol spolupracovať už

v máji 1995. Uvedené tvrdenia naznačujú, že obžalovaný postupne v konaní menil

a prispôsoboval podľa vlastnej potreby svoje výpovede.

Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory a nelogickosti bude v ďalšom priebehu konania

potrebné opätovne vypočuť obžalovaného H., odsúdeného K. a v prípade potreby aj svedkyňu

P. so zameraním sa na vysvetlenie vzájomných rozporov v ich výpovediach, obžalovaného H.

aj na vysvetlenie vnútorných rozporov v jeho vlastných výpovediach .

Obžalovaný by mal predovšetkým vysvetliť účel založenia účtu v Stredisku cenných

papierov – či ho založil na vlastné obchodovanie s cennými papiermi alebo až po dohode

s K..

Ďalej by mal vysvetliť okolnosti zriadenia účtu v I. – konkrétne nelogickosti ohľadne

zabudnutého občianskeho preukazu K., zaparkovania auta ďaleko od banky a jeho

nevedomosť o pohybe peňazí na vlastnom účte (keď ako majiteľovi účtu by mu mali byť

bankou doručované výpisy z účtu).

Mal by uviesť, ako si vysvetľoval ziskovosť obchodu v okrese Čadca, keď akcie sám

predal cez RM systém v Žiline, a teda vedel, že ich nepredáva v tzv. balíku. Rovnako prečo

akcie prevedené 20. júla 1995 na jeho účet v Stredisku cenných papierov boli v ten istý deň

prevedené ďalej na tretiu osobu a nečakalo sa na ich predaj v tzv. balíku.

Nech sa obžalovaný podrobne a vecne vyjadrí k okolnostiam skončenia jeho

„pracovného pomeru“ s odsúdeným K. so zameraním sa na vyššie uvedené rozpory v jeho

výpovediach ohľadne tejto otázky.

Ak sa obžalovaný bránil nevedomosťou v tom smere, či sa v inkriminovanom období

na neho niekto obracal, aby sa informoval o zaplatení kúpnej ceny, v dôsledku čoho nemal

z čoho dedukovať, že vznikol s vyplácaním peňazí nejaký problém, nech sa vyjadrí

k výpovedi svedkyne L., ktorá konkrétne opísala jeho správanie, keď sa na neho v tejto

otázke obrátila (prečo podľa neho táto svedkyňa takto vypovedala?).

Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že sa viackrát o kúpe cenných papierov s K. bavil a tento mu

pomáhal a zaúčal ho do veci, nech sa jasne vyjadrí, či ho nezaúčal aj v úzko náväzne

súvisiacej oblasti spôsobu vyplácania kúpnych cien, resp. či ho táto otázka nezaujímala, resp.

či mu nebolo podozrivé, že K. ho do tejto časti obchodovania nezainteresoval.

Taktiež nech sa vyjadrí k výpovediam svedkýň H., M. a K., podľa ktorých on

a svedkyňa P. vypisovali zmluvy a splnomocnenia len v jednom výtlačku s tým, že oni

zmluvu nepotrebujú, oni potrebujú len overené splnomocnenie. Nakoľko v splnomocneniach

nebola uvádzaná kúpna cena, na základe čoho (akého dokladu alebo evidencie) predpokladal,

že bude predávajúcim dodatočne zaplatená kúpna cena (K. pritom vypovedal, že sa žiadna

evidencia predávajúcich a kúpnych cien neviedla).

Rovnako nech sa vyjadrí k výpovediam svedkýň K. a K., v zmysle ktorých práve on

utvrdzoval ľudí, že nejde o podvod, a že peniaze im budú včas a riadne vyplatené. Nech

uvedie, z čoho pri tomto utvrdzovaní vychádzal, keďže podľa jeho tvrdenia sa o výplatu

peňazí nezaujímal, ani nestaral, resp. prečo podľa neho uvedené svedkyne takto vypovedajú.

Taktiež na základe akej informácie ponúkal svedkovi P. akcie za vyššiu cenu, než bola ich

hodnota s tvrdením, že o akcie je záujem.

Taktiež bude nutné opätovne vypočuť odsúdeného K. so zameraním sa na vyššie

uvedené rozpory vyplývajúce z jeho vlastných výpovedí.

Až po doplnení dokazovania v naznačených smeroch v zmysle ,

po konfrontáciách označených procesných strán a svedkov, prípadne po ďalšom doplnení

dokazovania, ak jeho potreba vyvstane z prípadných novozistených skutočností, bude

potrebné, aby súd prvého stupňa opätovne dôkazy vyhodnotil v súlade s

Pri ich hodnotení je povinný vysvetliť, akými úvahami sa spravoval (so zameraním

predovšetkým na obhajobné tvrdenia obžalovaného i na rozpory vo svedeckých výpovediach

i nelogickosti z nich dosiaľ vyplývajúce) a to tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo

náležitostiam ustanovenia

Odvolací súd upozorňuje na ustanovenie , podľa ktorého je súd,

ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, viazaný právnym názorom,

ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a doplnenia,

ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Na základe všetkých týchto skutočností a citovaných zákonných ustanovení Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29.októbra 2008

JUDr. Ján M i h a l , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová