Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
63b/373767.6e4155.pdf
PDF · 136.09 KB
No categories available
3To/109/2005
N a j v y š š í s ú d 3 To 109/2005
Slovenskej republiky
UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému
I. H. pre pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250
ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ( zákona číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 1. septembra
1999), rozhodol na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29. októbra 2008 v Bratislave
o odvolaní krajského prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. júla
2005, č. k. 1 T 1/02 – 5447
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. (zákona číslo 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov) napadnutý rozsudok s a z r u š u j e.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 20. júla 2005, č. k. 1 T 1/02 – 5447, bol
obžalovaný I. H. podľa § 226 písm. c/ Tr. por. (teda z dôvodu, že nebolo preukázané,
že skutok spáchal obžalovaný) oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora v Kežmarku
zo dňa 15. októbra 2001, sp. zn. Pv 172/01, pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin
podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení
účinnom do 1. septembra 1999, ktorého sa mal dopustiť v podstate na tom skutkovom
základe, že
spoločným konaním z toho času už právoplatne odsúdeným J. K. po vzájomnej dohode
v období od presne nezisteného dňa v mesiaci jún 1995 až do konca uvedeného roka,
po celom území Slovenskej republiky podvodným spôsobom v úmysle seba obohatiť,
uvádzali do omylu majiteľov akcií z I. vlny kupónovej privatizácie tým, že prehlasovali,
že majú záujem o odkúpenie akcií z I. vlny kupónovej privatizácie, ktoré mienia následne
predať a takto získané finančné prostriedky majiteľom akcií v priebehu troch až štrnástich dní
vyplatiť, pričom už v tomto čase pojali úmysel uvedený sľub nesplniť, na základe čoho
uzavreli Zmluvy o odplatnom prevode cenných papierov so 184 fyzickými osobami
(vymenovanými v obžalobe), od uvedených majiteľov akcií získali splnomocnenie k prevodu
akcií, na základe čoho boli akcie odplatne prevedené na účty rôznych fyzických
a právnických osôb, pričom dohodnuté sumy za prevod a následný predaj akcií majiteľom
akcií v stanovenej lehote a ani do podania obžaloby nevyplatili, tieto použili pre vlastnú
potrebu, čím spôsobili majiteľom akcií škodu 1 724 399 Sk.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom predpísanej lehote (dňa 5. augusta 2005)
tzv. bianco odvolanie krajský prokurátor v Prešove (č. l. 5466 spisu), pričom ho dodatočne
odôvodnil osobitným písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa 7. decembra 2005.
Odvolanie smerovalo proti výrokom o vine aj treste.
Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania vyjadril názor, že súd prvého stupňa
vykonal síce dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, avšak dospel
k nesprávnym skutkovým záverom, z čoho odvodil rovnako nesprávne právne závery.
Rozhodnutie založil najmä na výpovediach obžalovaného H., toho času právoplatne
odsúdeného K. a svedkyne P. bez toho, aby sa vysporiadal s výraznými rozpormi v ich
výpovediach. Namietal nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany konajúceho
súdu, pričom poukázal na nasledovné skutočnosti :
- Obžalovaný H. pripustil možnosť spolupráce s K. ešte pred uzavretím pracovnej
zmluvy (máj až 4. august 1995) prvýkrát až na hlavnom pojednávaní dňa 20. júla 2005.
Tvrdil, že skôr sa o tejto činnosti nezmieňoval, lebo to nepovažoval za potrebné, čo je
v rozpore s jeho doterajšou obhajobou, keď sa odvolával na to, že činnosť vykonával
na základe pokynov K. až po podpísaní pracovnej zmluvy. Podľa odvolateľa je nepresvedčivé
jeho tvrdenie, že by sa o tejto činnosti skôr nezmienil, lebo to nepovažoval za potrebné
vzhľadom na jeho skoršie podrobné výpovede.
- Poukázal na rozpor vo výpovediach obžalovaného H. ohľadne založenia jeho účtu
v Stredisku cenných papierov, keď tento účet bol zriadený 23. júna 1995, pričom
20. júla 1995 boli na tento účet prevedené akcie 6 poškodených. V prípravnom konaní
(č. l. 127) totiž vypovedal, že účet si zriadil v čase, keď pracoval sám, aby mohol obchodovať
s cennými papiermi, zatiaľ čo na hlavnom pojednávaní 20. júla 2005 vypovedal, že mu K.
vysvetlil, že musí mať založený účet v Stredisku cenných papierov.
- Obžalovaný H. nepotreboval účet v Stredisku cenných papierov, aby mohol vykonávať
pre K. prácu vodiča, ochrankára a samostatného pracovníka na vypisovanie zmlúv
i splnomocnení. Vyplýva to z toho, že akcie sem boli prevedené len jedenkrát. Založenie účtu
svedčí o tom, že H. a K. boli spoločníkmi a nešlo medzi nimi o pracovnoprávny vzťah. To,
že boli spoločníkmi, vysvetľuje aj to, prečo bola pracovná zmluva uzavretá až 4. augusta
1995, hoci obaja spolupracovali už od mája 1995.
- K pracovnej zmluve zo dňa 4. augusta 1995 odvolateľ uviedol, že súd ju pri hodnotení
dôkazov precenil. Obaja menovaní spolupracovali ešte pred uzavretím zmluvy, o čom svedčí
fakt, že zmluva bola uzavretá až po tom, ako boli na účet obžalovaného H. prevedené akcie
6 poškodených. V čase pohybu financií na účte obžalovaného teda zmluva ešte nebola
uzavretá. Súčasne vyjadril názor, že zmluva bola uzavretá preto, lebo obžalovaný H. si bol
vedomý rizík a chcel sa tak vyhnúť prípadnému trestnému stíhaniu. Navyše z výpovedí
svedkov, ktorí boli s H. a K. v kontakte v čase pred uzavretím zmluvy vyplýva, že títo
nevystupovali ako zamestnanec a zamestnávateľ [svedkovia L. (č.l. 777 – 779 spisu), N. (č.l.
782 – 784 spisu), P. (č.l. 868 – 869 spisu)]. Z výpovedí svedkov, ktorí boli s H. a K.
v kontakte po uzavretí zmluvy vyplýva, že obžalovaný H. zdôrazňoval, že je len
zamestnancom K. [(svedkovia Z. (č.l. 547 spisu), V. (č.l. 551 spisu), K. (č.l. 567 spisu)].
Po 20. júli 1995 neboli na jeho účet prevedené žiadne akcie, hoci s K. ďalej spolupracoval,
pritom nestalo sa tak ani vtedy, keď celý prevod akcií zabezpečoval sám i keď podľa jeho
poslednej výpovede si účet v Stredisku cenných papierov zriadil práve preto, aby mohol
pre K. samostatne pracovať. V tejto súvislosti krajský prokurátor poukázal aj na výpoveď
svedkyne P. (č.l. 133 spisu), podľa ktorej H. pôvodne nechcel predať akcie cez RM systém
v Žiline, teda najneskôr 20. júla 1995 sa H. dozvedel, že peniaze získané prevodom nestačia
na vyplatenie peňazí majiteľom cenných papierov.
- Z viacerých rozporuplných tvrdení obžalovaného H. vyplýva ich účelovosť. Na jednej
strane tvrdil, že sa veľmi zaujímal o obchod s cennými papiermi, na druhej strane
sa nezaujímal o zisk. Bol svedkom ako K. predával cenné papiere, avšak nepamätá
sa na okolnosti predaja, hoci si pamätá množstvo iných nevýznamných podrobností.
Vypovedal, že sa o vyplácanie peňazí pôvodným majiteľom nezaujímal, súčasne však
uviedol, že mu K. vysvetlil, že aj keď sľubujú majiteľom za akcie vyššiu cenu než je trhová
cena alebo dividendy a úroky, akcie predá v balíku za vyššiu cenu. Akcie 6 poškodených
[Š. (č.l. 880 – 881 spisu), Š. (č.l. 883 – 885 spisu), Š. (č.l. 887 – 889 spisu), Č. (č.l. 891 – 893
spisu), Č. (č.l. 2825 spisu), C. (č.l. 2827 spisu)] boli na účet obžalovaného H. v Stredisku
cenných papierov prevedené 20. júla 1995 a ešte v ten istý deň boli prevedené na tretiu osobu.
Okrem toho bol svedkom bezprostredného predaja akcií v Dolnom Kubíne (svedok G. – č.l.
2143 – 2145 spisu), teda vedel, že dochádza k bezprostrednému predaju akcií a nie k ich
ponechaniu na účte dokiaľ s K. nebudú mať tzv. balík akcií (t.z. 5 000 ks). Pokiaľ ide
o obhajobu s tzv. balíkom akcií, pri sľubovaní dividend a úrokov menovaní nemohli vedieť
za akú cenu balík v budúcnosti predajú. K okolnostiam zriadenia bežného účtu v I.
obžalovaný H. uviedol, že K. potreboval súrne založiť účet, ale keďže nemal občiansky
preukaz požiadal o to jeho, pričom o pohybe peňazí na účte nevie, nakoľko súčasne bolo K.
zriadené k tomu účtu dispozičné právo. Pritom aj na zriadenie dispozičného práva k účtu
v prospech inej osoby je nevyhnutné, aby táto osoba predložila preukaz totožnosti. Účet v I.
bol zriadený 6. septembra 1995, obaja od 24. augusta do 7. septembra 1995 kupovali akcie
v okrese Poprad, v dňoch 6. a 7. septembra 1995 bola časť akcií predaná spoločnosti L.,
pobočka Poprad, v dňoch 8. a 11. septembra 1995 boli na účet v I. pripísané finančné
prostriedky, čo taktiež nasvedčuje tomu, že obžalovaný H. o bezprostrednom predaji akcií
vedel. K okolnostiam skončenia pracovného pomeru s K. na jednej strane H. uviedol,
že v roku 1996 dostal od K. písomnú výpoveď, na bližšie okolnosti si pritom nespomína (č.l.
126 spisu), na druhej strane tvrdil, že po tom, čo sa vrátil z Dolného Kubína (kde mu policajti
povedali, že ide o podvod ) do Rožnova pod Radhoštem, sám povedal K., že s ním končí (č.l.
128 spisu). Navyše nevysvetlil prečo aj po tom, ako sa dozvedel 11. marca 1996 v Dolnom
Kubíne o tom, že ide o podvod, pokračoval v obdobnej trestnej činnosti na území Českej
republiky (bol odsúdený v konaní vedenom Okresným súdom Vsetín pod sp. zn. 3 T 87/98).
Musel vedieť o tom, že jeho činnosť s K. je podvodná, nakoľko v uvedenej veci bol
policajtmi vyťažovaný už dňa 9. októbra 1995 (vo Vranove nad Topľou) a dňa 31. októbra
1995 (v Žiline). Obžalovaný taktiež tvrdil, že vyplatenie mzdy od K. podpisoval
na výplatných listinách, výplatnú pásku však nedostal, pričom svedkyňa P. vypovedala,
že prevzatie mzdy nikde nepodpisovala, výplatnú pásku ani listinu nedostala, ani nevidela,
nakoľko K. bol v tom čase nezamestnaný a neplnil si žiadne povinnosti zamestnávateľa (napr.
odvody). Výpoveď tejto svedkyne sa javí odvolateľovi ako presvedčivejšia. Ďalší rozpor
vo výpovediach obžalovaného a tejto svedkyne spočíva v tom, že zatiaľ čo obžalovaný tvrdil,
že na výsluch do Dolného Kubína išiel až po tom ako bol spolu s menovanou za K.
v Rožnove pod Radhoštem pre výplaty, svedkyňa P. vypovedala, že obžalovaný bol na polícii
v Dolnom Kubíne a povedal K., že s ním končí pred tým než prišli do Rožnova
pod Radhoštem.
- Tvrdenia K. v prospech obžalovaného H. sú podľa názoru krajského prokurátora
nepravdivé. K. povedal len toľko, že jeho zamestnanci nevedeli o tom, že peniaze
sa majiteľom cenných papierov nevyplácajú, avšak neuviedol žiadne podrobnosti, ktoré by
obhajobu obžalovaného H. potvrdzovali. Takmer o všetkých okolnostiach ohľadne
obžalovaného vypovedal v tom smere, že si už nepamätá. K. taktiež nevedel vysvetliť, prečo
o tom, že obžalovaný o podvode nevedel, nevypovedal už skôr, hoci vedel, že obžalovaný
vykonal takmer tri a pol ročný trest odňatia slobody v Českej republike. Nespomenul
si dokonca ani na to, ako vypovedal ohľadne obžalovaného H. pred súdom v Českej
republike.
- V ďalšom krajský prokurátor poukázal na nepravdivosť K. výpovedí o tom, že mienil
pôvodne kúpne ceny vyplácať s tým, že chcel predať akcie v balíku ako aj o tom,
že bol vydieraný. K. pritom v konaní pred súdom v Českej republike usvedčil obžalovaného
H. z obdobnej trestnej činnosti (z marca 1996). O pravdivosti výpovede K. pred súdom
v Českej republike svedčí aj to, že obžalovaný H. od 27. augusta 2002 neurobil žiadne kroky,
aby dosiahol obnovu konania - zrejme preto, že si je vedomý toho, že K. pred českým súdom
zotrvá na svojej pôvodnej (podľa krajského prokurátora pravdivej) výpovedi. Tvrdeniu
obžalovaného, že návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Vsetín (v ktorom
bol právoplatne odsúdený) je napísaný ale nebol podaný, lebo nemal peniaze na zaplatenie
zálohy advokátovi (JUDr. S.) nemožno uveriť, nakoľko u obžalovaného H. je daný
v uvedenom konaní dôvod nutnej obhajoby.
- Tvrdenie svedka K. ohľadne toho, že tohto v roku 1996 s K. zoznámil práve
obžalovaný H., pričom išlo o pomoc zo strany obžalovaného, aby svedok K. mohol pre K.
pracovať, je v rozpore s tvrdením obžalovaného, podľa ktorého v roku 1996 si došiel za K.
do Rožnova pod Radhoštěm len pre mzdu, ktorú mu tento dlhoval. Svedok K. popísal
aj spôsob vystupovania obžalovaného H. pri vykupovaní akcií, a to zhodne ako to opisujú
svedkovia – poškodení (hoci svedok K. sa vyjadruje k činnosti obžalovaného z roku 1996)
tak, že obžalovaný sa rozprával s ľuďmi a vystupoval aktívne. Tento svedok taktiež uviedol,
že akcie kupoval obžalovaný H. spolu s K., nebol medzi nimi žiadny šéf, niekedy K. dal H.
pokyn, čo má robiť, niekedy však všetko zostalo na H., nakoľko K. bol nezodpovedný (opil
sa, išiel do kasína, za ženami). Podľa výpovede tohto svedka sa peniaze získané z predaja
delili rovným dielom. Skutočnosť, že ide o podvod, zistil svedok K. priamo od K., lebo sa ho
viackrát pýtal, ako to je s vyplácaním peňazí, až mu raz K. povedal, že je to podvod, i keď K.
tvrdí, že žiadny z jeho zamestnancov o tom nevedel.
- V reakcii na závery vyvodené súdom prvého stupňa krajský prokurátor uviedol,
že rozhodujúci význam pre vyvodenie trestnej zodpovednosti obžalovaného H. má zistenie,
že vedel o tom, že sa peniaze pôvodným majiteľom akcií nevyplácajú. K tomuto záveru
možno dôjsť len na základe nepriamych dôkazov (vzhľadom na popieranie viny obžalovaným
a na výpoveď odsúdeného K. v prospech obžalovaného). Nestotožnil sa so záverom súdu
prvého stupňa, že činnosť H. je svedkami popisovaná nejasne a neisto, nakoľko svedecké
výpovede sa zhodujú v opise správania aj výzoru oboch menovaných. Taktiež sa nestotožnil
so záverom, že H. sa mohol predstavovať ako zástupca nejakých firiem, čo mohlo byť
spôsobené jeho neznalosťou o prevode akcií a mohol sa mylne domnievať, že cenné papiere
sa skupujú v mene iných firiem – výpoveď K. v časti, kde poprel, že by dával pokyn,
predstavovať sa pod iným menom, je nepravdivá, pretože sám vystupoval ako zástupca iných
subjektov. Obžalovaný H. musel vedieť, ako sa realizuje predaj cenných papierov najneskôr
20. júla 1995, nakoľko v tento deň zrealizoval prevod akcií zo svojho účtu v Stredisku
cenných papierov. Jeho vystupovanie v mene iných firiem možno vysvetliť snahou zvýšiť
svoju dôveryhodnosť.
Krajský prokurátor preto navrhol rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na nové konanie a rozhodnutie.
Obžalovaný I. H. sa k odvolaniu prokurátora písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách § 564
ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku (zákona číslo 301/2005 Z.z. v znení neskorších
predpisov), nezistil dôvod na zamietnutie odvolania krajského prokurátora podľa § 253 ods. 1
Tr. por., ani dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 253 ods. 3 Tr. por., preto
preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
napadnutého rozsudku i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc
aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané, pričom zistil, že odvolanie krajského
prokurátora je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému
súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Po preskúmaní spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že výrok
o oslobodení obžalovaného I. H. spod obžaloby je v súčasnom štádiu trestného konania
predčasný, nakoľko súd prvého stupňa sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými
pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), na základe v konaní vykonaných dôkazov
existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení a na objasnenie veci treba dôkazy
opakovať a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu
prvého stupňa (§ 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).
Primárne je potrebné konštatovať, že prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku
dostatočne nevysvetlil, akými úvahami sa spravoval najmä pri hodnotení rozporov
vo výpovediach obžalovaného H., toho času už odsúdeného K. i svedkyne P.. Rozpory v ich
výpovediach neodstránil v intenciách skoršieho zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 6. októbra 2004, sp. zn. 4 To 3/2004. V dôsledku toho
v skúmanom konaní nebolo možné dosiaľ zhromaždené dôkazy vyhodnotiť v súlade s § 2
ods. 6 Tr. por. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je tak vo viacerých smeroch nelogické
a pochybnosti odvolateľa – krajského prokurátora ohľadne jednostranného vyhodnotenia
dôkazov v prospech obžalovaného pri nezohľadnení okolností svedčiacich v jeho neprospech
(ktoré viedli prvostupňový súd k oslobodzujúcemu výroku v otázke viny obžalovaného) je
potrebné za danej dôkaznej situácie považovať za opodstatnené.
Z hľadiska objektívnej stránky žalovaného trestného činu podvodu bolo doposiaľ
v konaní vykonanými dôkazmi preukázané, že spoločným konaním J. K. a I. H. bola
spôsobená škoda na cudzom majetku 184 poškodeným vo výške 1 724 399 Sk. Akcie
v uvedenej hodnote boli v Stredisku cenných papierov prevedené na účty oboch menovaných,
avšak kúpne ceny uvedené v zmluvách neboli poškodeným uhradené (čo vyplýva z kúpnych
zmlúv, výpisov z účtov v Stredisku cenných papierov, splnomocnení, ktoré im udelili
poškodení na prevod cenných papierov, výpovedí poškodených, ako aj priznávajúcej
výpovede toho času už právoplatne odsúdeného K.). Taktiež došlo k obohateniu oboch
účastníkov žalovaného konania, a to o peňažnú hodnotu akcií poškodených, ktoré previedli na
svoje účty, avšak dohodnuté kúpne ceny za ne poškodeným nezaplatili, i keď nebolo
preukázané akým spôsobom boli peniaze za prevod cenných papierov použité (čo vyplýva
z kúpnych zmlúv, výpovedí svedkov, výpisov z účtov v Stredisku cenných papierov, výpisov
z bežných účtov oboch protagonistov žalovaného konania – vo vzťahu k obžalovanému H.,
najmä výpisu z účtu v I.). Uvedenie poškodených do omylu vyplýva zo spôsobu tzv.
vykupovania akcií. Všetci svedkovia, ktorí sú súčasne poškodenými ako aj ďalší svedkovia,
zhodne popísali vždy ten istý spôsob vykupovania akcií K. a H., spočívajúci vo vyhlásení
výkupu akcií v rozhlase, spisovaní zmlúv a splnomocnení, utvrdzovaní predávajúcich,
že peniaze za predaj akcií im budú v príslušných lehotách poslané poštovou poukážkou.
Z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky žalovaného trestného činu (úmyselného
zavinenia) je potrebné uviesť, že podstatou dokazovania v súčasnom štádiu trestného konania
vo vzťahu k obžalovanému H. je zisťovanie, či H. vedel, alebo nevedel o tom, že nedochádza
k vyplácaniu kúpnych cien zo zmlúv o prevode akcií poškodeným. Jeho obhajoba je založená
na tom, že síce sa protiprávneho konania zúčastňoval, avšak konal len ako zamestnanec
odsúdeného K., všetko robil na základe jeho pokynov, pričom o tom, že kúpne ceny
sa poškodeným nevyplácajú, a teda že ide o protiprávne konanie nevedel, v dôsledku čoho u
neho absentuje úmyselné zavinenie.
Súd prvého stupňa pri hodnotené dôkazov nezohľadnil viaceré skutočnosti vyplývajúce
z dosiaľ vykonaných dôkazov. Jednak neodstránil rozpory vo výpovediach samotného
obžalovaného H., ktorý uviedol, že účet v Stredisku cenných papierov si zriadil, aby mohol
obchodovať s cennými papiermi, nakoľko vtedy pracoval sám, pričom K. v tom čase
nepoznal, tohto spoznal v apríli až júni (nakoľko predmetný účet bol založený 23. júna 1995,
v tom čase by už K. mal poznať). Nelogické sú okolnosti ohľadne zriadenia účtu v I.,
keď obžalovaný spochybňoval, že by si účet zriadil na vlastné podnikanie a uviedol,
že dôvodom zriadenia účtu bola len okolnosť, že si K. zabudol občiansky preukaz. Logická je
námietka krajského prokurátora, že na zriadenie dispozičného práva K. bolo taktiež potrebné
banke predložiť občiansky preukaz. Nelogicky vyznieva aj tvrdenie, že pre K. občiansky
preukaz v aute by sa museli vracať asi hodinu pešo. Nie je tu zrejmé prečo odparkovali auto
tak ďaleko od banky. V takom prípade totiž aj do banky museli ísť hodinu pešo. Skutočnosť,
že obžalovaný predal cenné papiere cez RM systém v Žiline zase nasvedčuje tomu, že vedel,
za akú cenu sa akcie predávajú.
Existuje doposiaľ neodstránený rozpor medzi výpoveďami obžalovaného H. a svedkyne
P. ohľadne podpisovania výplatných pások. Obžalovaný podporil svoju obhajobu, že bol len
zamestnancom K. tvrdením, že mzdu od K. podpisoval na výplatných listinách,
i keď výplatné pásky nedostával. Svedkyňa P. pritom uviedla, že ona prevzatie mzdy od K.
nikde nepodpisovala, výplatnú pásku ani listinu nedostala ani nevidela (skutočnosť, že K. bol
v tej dobe nezamestnaný a neplnil si voči obžalovanému H. žiadne povinnosti
zamestnávateľa, nasvedčuje skôr pravdivosti tvrdenia svedkyne).
Obžalovaný svoju obhajobu odôvodňoval aj tvrdením, že keď sa dozvedel, že konanie
odsúdeného K. je, resp. by mohlo byť trestným činom podvodu, od spolupráce s odsúdeným
K. upustil. Tu sa rozchádzajú výpovede obžalovaného a svedkyne P., keď táto na rozdiel
od obžalovaného časovo situovala oznámenie obžalovaného K. o skončení ich spolupráce
až po tom, čo bol obžalovaný na polícii v Dolnom Kubíne. Uvedené je pritom podstatné
pre posúdenie otázky hodnovernosti svedkyne P. pri jej výpovediach v prospech
obžalovaného. Pochybnosť o jej hodnovernosti, a teda aj možnej účelovosti jej výpovedí
vyplýva jednak z partnerského vzťahu s obžalovaným ako aj z toho, že sa sama podieľala
na kupovaní akcií obžalovaného a odsúdeného K..
Dôveryhodnosť výpovedí obžalovaného znižuje aj skutočnosť, že nevedel ozrejmiť,
prečo v prípravnom konaní nevypovedal k viacerým konkrétnym veciam, ktoré uviedol
až na hlavnom pojednávaní, čo vysvetlil len tým, že určite tam nejaký dôvod bol.
Až na hlavnom pojednávaní obžalovaný predložil súdu splnomocnenie z 22. decembra 1995
a potvrdenie o prevzatí peňazí K. (č.l. 5042 – 5045 spisu), pričom rovnako nevedel uviesť,
prečo tieto listiny nepredložil už v prípravnom konaní.
Obžalovaný H. si taktiež nepamätal, že by sa v inkriminovanom období na neho niekto
obracal, aby sa informoval na vyplatenie kúpnej ceny, čím zdôvodnil, že nemal z čoho
dedukovať, že vznikol s vyplácaním peňazí nejaký problém. Toto tvrdenie je však v rozpore
s tvrdením svedkyne L., ktorá uviedla opak.
Sám obžalovaný uviedol, že sa viackrát o kúpe cenných papierov s K. bavil, tento mu
pomáhal a zaúčal ho do problematiky veci. Nie je preto logické, že by ho pritom nezaučil
aj to, akým spôsobom sa pri predaji cenných papierov vyplácajú kúpne ceny.
Z výpovedí viacerých svedkov vyplynulo, že obžalovaný H. bol pri kúpe akcií aktívny
a nepôsobil tam len ako šofér či pomocník – napr. svedkyňa M. H. sa svoje akcie rozhodla
predať až na naliehanie H., ten ju osobne odviezol domov, kde s ňou spísal zmluvu s tým,
že peniaze dostane do troch dní.
Z dokazovania vyplýva taktiež viacero skutočností, ktoré spochybňujú dôveryhodnosť
výpovede odsúdeného K. v prospech H.. Na otázku prečo v prospech obžalovaného H.
nevypovedal skôr ale až na hlavnom pojednávaní uviedol, že na to nebol dôvod, nechcel
o tom vypovedať. Jeho verzii o nevyplácaní kúpnych cien za akcie z dôvodu jeho vydierania
Ukrajincami súd prvého stupňa správne neuveril - nepamätal si po akú dobu kupoval cigarety
od Ukrajincov ani spôsob, ako zabezpečoval predaj. Taktiež si nepamätal čo vypovedal
ohľadne obžalovaného H. pred súdom v Českej republike, kde ho usvedčil z obdobnej trestnej
činnosti, na ktorej sa spolu podieľali v Českej republike v roku 1996, keď v tomto konaní bol
obžalovaný H. odsúdený a vykonal trest odňatia slobody. Ďalej uviedol, že neskôr
sa obžalovanému H. za jeho usvedčujúcu výpoveď pred českým súdom ospravedlnil. Keďže
si pamätal, že sa mu ospravedlnil, je nelogické, že si nepamätal svoju výpoveď pred českým
súdom.
Výpoveď obžalovaného, podľa ktorej mu K. síce nehovoril, že je vydieraný, ale dvakrát
videl, že za ním prišli nejaké osoby (v Rožňave a Královiciach ), pričom K. mu napísal aj list
(v dobe keď bol obžalovaný vo väzbe), v ktorom sa zmienil o tom, že je vydieraný, je možné
v kontexte K. výpovede vnímať ako snahu obžalovaného zvýšiť dôveryhodnosti K. výpovede
ako celku, a tým aj tej časti, ktorá ho má zbaviť viny.
Obžalovaný H. bol dvakrát právoplatne odsúdený v Českej republike za trestné činy
podvodu spáchané neskôr, ako sa stal skutok v posudzovanej trestnej veci. Rozsudkom
Okresného súdu vo Vsetíne zo dňa 23. februára 1999, sp. zn. 3 T 87/98, bol odsúdený
za skutok spáchaný v Českej republike v období februára až marca 1996. Išlo pritom
charakterom o obdobnú trestnú činnosť ako v posudzovanej trestnej veci. Z rozhodnutia
vyplýva, že po roku 1995 začal obžalovaný H. a odsúdený K. skupovať rovnakým spôsobom
akcie aj v Českej republike. Taktiež rozsudok Okresného súdu v Domažliciach zo dňa
23. júna 1998, sp. zn. 1 T 10/98, v spojení s uznesením Krajského súdu v Plzni zo 14. októbra
1998, sp. zn. 1 T 10/98, bol obžalovaný H. odsúdený za obdobnú trestnú činnosť spáchanú
v marci roku 1997.
Z týchto listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaný H. pokračoval v obdobnej trestnej
činnosti aj v roku 1996 a 1997, čo je v rozpore s jeho tvrdením, že s odsúdeným K. ukončil
činnosť už v roku 1995. Navyše, ak by ju naozaj ukončil, preto že nemal záujem sa podieľať
na trestnom čine podvodu, možno dôvodne usudzovať, že pri pokračovaní v skupovaní akcií
by bol ostražitejší v otázke riadneho splácania kúpnych cien za akcie poškodeným.
Uvedený záver len podporuje výpoveď svedka K., s ktorým obžalovaný spolupracoval
v rokoch 1996 a 1997, ktorý okrem iného uviedol, že 17. januára 1996 ho obžalovaný
skontaktoval a navrhol mu, aby s ním spolupracoval pri výkupe akcií, K. robil len
mechanickú prácu, všetko riadil H., H. aj falšoval podpisy a zmizíkoval údaje v matričnej
pečiatke. V ďalšom vypovedal o obdobnom konaní v Českej republike v roku 1996
nasledovne: „ja som robil pre K. tým spôsobom, že akcie, ktoré som kúpil a následne predal,
tak som získal peniaze, ktoré som dal K., ktoré sa rozdelili pre všetkých a ak K. predal,
tak taktiež sa s peniazmi rozdelil s nami“, čo svedčí o tom, že peniaze z predaja akcií
sa rozdeľovali medzi všetky na predaji zainteresované osoby.
Je nepochybné, že obžalovaný H. sa v niektorých prípadoch pri výkupe akcií
predstavoval ako zástupca rôznych firiem – napr. A. (svedok L.), J. (svedkyne B. a H.).
V prípade dobromyseľného vykupovania akcií na to nemal dôvod.
Ďalej bolo preukázané, že obžalovaný H. utvrdzoval ľudí (poškodených), že nejde
o podvod a že peniaze im budú včas a riadne vyplatené. Svedkyňa K. uviedla, že na otázku,
či to nie je nejaký podvod, ju šofér – nejaký I. – utvrdzoval, že nie, že je to v poriadku,
že veľa ľuďom pomohli a tí boli spokojní. Svedkyňa K. vypovedala, že obžalovaný (ktorého
spoznala) uisťoval ľudí o výhodnosti predaja akcií a rýchlosti výplaty za predané akcie, čo
malo byť do týždňa poštovou poukážkou. Tieto výpovede vyvracajú tvrdenie obžalovaného,
že o výplatu kúpnych cien za akcie sa nestaral. Obžalovaný taktiež ponúkal akcie aj za vyššiu
cenu, než bola ich hodnota. Konkrétne svedkovi a súčasne poškodenému P. ponúkol kúpnu
cenu 160 000 Sk, čo mu zdôvodnil tým, že akcie idú, že je o ne záujem, pričom skutočne boli
akcie napokon predané za 45 000 Sk.
Dňa 20. júla 1995 bola časť akcií prevedená na účet obžalovaného v Stredisku cenných
papierov, pričom v ten istý deň boli akcie prevedené na tretiu osobu, z čoho je zrejmé,
že obžalovaný musel mať predstavu, za akú cenu boli akcie prevedené na tretiu osobu,
nakoľko prevod na jeho účte za neho nemohla robiť iná osoba. Okamžitý predaj akcií súčasne
vyvracia jeho verziu o tzv. balíku akcií – teda, že vyššie ceny akcií, úroky a zisky z nich
sľubovali ľuďom preto, že akcie ďalej predávali v tzv. balíku (5000 akcií), ktorý sa dal predať
za vyššiu cenu ako jednotlivé akcie. V prípade pravdivosti tejto verzie by nepredával akcie
okamžite (po častiach), ale čakal by, kým bude mať na účte tzv. balík akcií.
Kriticky možno hodnotiť aj výpoveď svedkyne P. v prospech obžalovaného.
Hodnovernosť tejto spochybňuje jej partnerský vzťah k obžalovanému, s odkazom na ktorý
napokon aj využila na hlavnom pojednávaní právo nevypovedať. Navyše sa sama zúčastnila
kupovania akcií, teda keby vypovedala, že obžalovaný H. o neplatení kúpnych cien
poškodeným vedel, bolo by zrejmé, že o tom vedela aj ona, čím by riskovala vlastné trestné
stíhanie.
Pochybnosť o pravdivosti obhajobných tvrdení obžalovaného vyvolávajú viaceré jeho
vyjadrenia. Napr. jeho tvrdenie, že o činnosti spred 4. augustom 1995 sa v prípravnom konaní
podrobnejšie nezmieňoval, lebo to nepovažoval za potrebné. S K. pritom vykupoval akcie už
od júna 1995, od 23. júna 1995 mal založený účet v Stredisku cenných papierov. Taktiež
nevedel uviesť, prečo svedok K. pred súdmi v Českej republike uvádzal, že do nákupu
cenných papierov ho zaúčal práve obžalovaný. Jeho tvrdenie, že bol svedkom, keď K.
predával akcie tretej osobe, avšak na okolnosti predaja si nepamätá a ani ho to nezaujímalo,
neznie logicky vzhľadom na jeho vyjadrenie, že sa chcel naučiť obchodovať s cennými
papiermi. Rozpory v jeho výpovediach sa týkajú aj času a miesta zoznámenia sa s K.,
keď najskôr uviedol, že ho stretol v Stredisku cenných papierov v Prešove, neskôr
na hlavnom pojednávaní zase, že vo Vranove nad Topľou v hoteli Rozkvet (na otázku
predsedu senátu nevedel tento rozpor objasniť). V prípravnom konaní uviedol, že účet
v Stredisku cenných papierov (založený 23. júna 1995) si zriadil, aby mohol sám obchodovať
s cennými papiermi v čase, keď K. ešte nepoznal, zatiaľ čo na hlavnom pojednávaní uviedol,
že tento účet si bol zriadiť spolu s K., keď súčasne pripustil, že s ním mohol spolupracovať už
v máji 1995. Uvedené tvrdenia naznačujú, že obžalovaný postupne v konaní menil
a prispôsoboval podľa vlastnej potreby svoje výpovede.
Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory a nelogickosti bude v ďalšom priebehu konania
potrebné opätovne vypočuť obžalovaného H., odsúdeného K. a v prípade potreby aj svedkyňu
P. so zameraním sa na vysvetlenie vzájomných rozporov v ich výpovediach, obžalovaného H.
aj na vysvetlenie vnútorných rozporov v jeho vlastných výpovediach .
Obžalovaný by mal predovšetkým vysvetliť účel založenia účtu v Stredisku cenných
papierov – či ho založil na vlastné obchodovanie s cennými papiermi alebo až po dohode
s K..
Ďalej by mal vysvetliť okolnosti zriadenia účtu v I. – konkrétne nelogickosti ohľadne
zabudnutého občianskeho preukazu K., zaparkovania auta ďaleko od banky a jeho
nevedomosť o pohybe peňazí na vlastnom účte (keď ako majiteľovi účtu by mu mali byť
bankou doručované výpisy z účtu).
Mal by uviesť, ako si vysvetľoval ziskovosť obchodu v okrese Čadca, keď akcie sám
predal cez RM systém v Žiline, a teda vedel, že ich nepredáva v tzv. balíku. Rovnako prečo
akcie prevedené 20. júla 1995 na jeho účet v Stredisku cenných papierov boli v ten istý deň
prevedené ďalej na tretiu osobu a nečakalo sa na ich predaj v tzv. balíku.
Nech sa obžalovaný podrobne a vecne vyjadrí k okolnostiam skončenia jeho
„pracovného pomeru“ s odsúdeným K. so zameraním sa na vyššie uvedené rozpory v jeho
výpovediach ohľadne tejto otázky.
Ak sa obžalovaný bránil nevedomosťou v tom smere, či sa v inkriminovanom období
na neho niekto obracal, aby sa informoval o zaplatení kúpnej ceny, v dôsledku čoho nemal
z čoho dedukovať, že vznikol s vyplácaním peňazí nejaký problém, nech sa vyjadrí
k výpovedi svedkyne L., ktorá konkrétne opísala jeho správanie, keď sa na neho v tejto
otázke obrátila (prečo podľa neho táto svedkyňa takto vypovedala?).
Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že sa viackrát o kúpe cenných papierov s K. bavil a tento mu
pomáhal a zaúčal ho do veci, nech sa jasne vyjadrí, či ho nezaúčal aj v úzko náväzne
súvisiacej oblasti spôsobu vyplácania kúpnych cien, resp. či ho táto otázka nezaujímala, resp.
či mu nebolo podozrivé, že K. ho do tejto časti obchodovania nezainteresoval.
Taktiež nech sa vyjadrí k výpovediam svedkýň H., M. a K., podľa ktorých on
a svedkyňa P. vypisovali zmluvy a splnomocnenia len v jednom výtlačku s tým, že oni
zmluvu nepotrebujú, oni potrebujú len overené splnomocnenie. Nakoľko v splnomocneniach
nebola uvádzaná kúpna cena, na základe čoho (akého dokladu alebo evidencie) predpokladal,
že bude predávajúcim dodatočne zaplatená kúpna cena (K. pritom vypovedal, že sa žiadna
evidencia predávajúcich a kúpnych cien neviedla).
Rovnako nech sa vyjadrí k výpovediam svedkýň K. a K., v zmysle ktorých práve on
utvrdzoval ľudí, že nejde o podvod, a že peniaze im budú včas a riadne vyplatené. Nech
uvedie, z čoho pri tomto utvrdzovaní vychádzal, keďže podľa jeho tvrdenia sa o výplatu
peňazí nezaujímal, ani nestaral, resp. prečo podľa neho uvedené svedkyne takto vypovedajú.
Taktiež na základe akej informácie ponúkal svedkovi P. akcie za vyššiu cenu, než bola ich
hodnota s tvrdením, že o akcie je záujem.
Taktiež bude nutné opätovne vypočuť odsúdeného K. so zameraním sa na vyššie
uvedené rozpory vyplývajúce z jeho vlastných výpovedí.
Až po doplnení dokazovania v naznačených smeroch v zmysle § 2 ods. 5 Tr. por.,
po konfrontáciách označených procesných strán a svedkov, prípadne po ďalšom doplnení
dokazovania, ak jeho potreba vyvstane z prípadných novozistených skutočností, bude
potrebné, aby súd prvého stupňa opätovne dôkazy vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 6 Tr. por.
Pri ich hodnotení je povinný vysvetliť, akými úvahami sa spravoval (so zameraním
predovšetkým na obhajobné tvrdenia obžalovaného i na rozpory vo svedeckých výpovediach
i nelogickosti z nich dosiaľ vyplývajúce) a to tak, aby odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo
náležitostiam ustanovenia § 125 Tr. por.
Odvolací súd upozorňuje na ustanovenie § 264 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého je súd,
ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, viazaný právnym názorom,
ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a doplnenia,
ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.
Na základe všetkých týchto skutočností a citovaných zákonných ustanovení Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29.októbra 2008
JUDr. Ján M i h a l , v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová