Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/43/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci navrhovateľky M. S., bývajúcej v R., blok V., proti odporcovi S., a.s. L.,

so sídlom v L., IČO : X., zastúpenému JUDr. J. D., advokátom v R., za účasti vedľajšieho

účastníka S. P. so sídlom v B., pobočky v R., o zaplatenie 698 532,-- Sk istiny

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod sp.zn.

, o dovolaní odporcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 27. septembra 2007, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolania smerujúce proti časti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. septembra 2007, sp.zn. , ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke

stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 v sume 182 698,-- Sk,

o d m i e t a .

Dovolania smerujúce proti časti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 27. septembra 2007, sp.zn. , ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke

ešte stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 v sume 252 590,-- Sk, ako aj čo

do výroku o náhrade trov konania, z a m i e t a .

Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Rimavskej Sobote rozsudkom z 10. januára 2007 RA-1C/464/1997-

359 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke z titulu straty na zárobku za obdobie

od 3.11.1995 do 22.1.2002 sumu 182 698,-- Sk do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku. Vo zvyšku, čo do 515 833,-- Sk a úrokov z omeškania, návrh zamietol. Odporcovi,

vedľajšiemu účastníkovi a štátu nepriznal náhradu trov konania. Odporcovi uložil povinnosť

zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 7 304,-- Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka uplatnila voči

odporcovi z titulu zistenej choroby z povolania nároky v zákonnom rozsahu, o ktorých už

bolo právoplatne rozhodnuté, a to čiastočným a medzitýmnym rozsudkom zo dňa 19.5.2005

v tomto istom konaní, ktorý rozsudok bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu v konaní

sp.zn. a nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2005. Okresný súd čiastočným

rozsudkom zamietol uplatnený nárok navrhovateľky na stratu na zárobku odo dňa priznania

nároku na starobný dôchodok, to znamená od 23.1.2002 do 31.12.2003 a medzitýmnym

rozsudkom rozhodol o danosti základu nároku navrhovateľky na náhradu škody v období

od 3.11.1995 do 22.1.2002. Toto obdobie je ohraničené dňom 3.11.1995 preto, lebo v konaní

o návrhu na náhradu škody návrhom podaným dňa 3.11.1997 bola zohľadnená vznesená

námietka premlčania, keď bol ohraničený termín nepremlčateľnosti daného nároku

do 22.1.2002, t.j. do priznania starobného dôchodku. Okresný súd vychádzal z ustanovení

a č. 65/65 Zb. platného ku dňu

odškodňovania a vzniku nároku. V súlade ustanovením si osvojil

skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov o výpočte priemerného zárobku

navrhovateľky pred vznikom škody, zistením poberaného čiastočného invalidného dôchodku

a vyčíslením minimálnej mzdy v uvedenom období. Mal za to, že navrhovateľke patrí strata

na zárobku po skončení práceneschopnosti ako rozdiel medzi jej priemerným zárobkom pred

vznikom škody po príslušnej valorizácii s pripočítaním čiastočného invalidného dôchodku

poberaného navrhovateľkou v uplatňovanom období, spolu s minimálnou mzdou, ktorá

predstavovala najnižšiu možnú hranicu zárobku po zistení choroby z povolania. Dospel

k záveru, že nezaradenie navrhovateľky do pracovného procesu bolo spôsobené výlučne

nedostatkom vhodných pracovných príležitostí na získanie príjmu z vlastnej zárobkovej

činnosti. Považoval navrhovateľku za nedobrovoľne nezamestnanú a s prihliadnutím na jej

nekvalifikovanosť, minimálnu mzdu zohľadnil ako najnižšiu možnú hranicu zárobku

po zistení choroby z povolania. Mal za to, že navrhovateľka mala zachovanú pracovnú

spôsobilosť a mohla vykonávať práce za uľahčených podmienok v zmysle doporučení

lekárov i znalcov. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala vyššieho plnenia a úrokov

z omeškania, návrh zamietol. Odporcovi, vedľajšiemu účastníkovi a štátu nepriznal náhradu

trov konania v zmysle ustanovenia aj keď by inak, ako prevažne úspešní, mali

právo na ich náhradu v zmysle Zohľadnil dôvody hodné osobitného

zreteľa na strane navrhovateľky, ktorej by povinnosť nahradiť trovy konania týmto

účastníkom spôsobila sociálne problémy pre jej zdravotný stav a dôsledky choroby

z povolania.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky a odporcu rozsudkom

z 27. septembra 2007 sp.zn. zmenil rozsudok okresného súdu tak, že odporcu

zaviazal zaplatiť navrhovateľke stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002

v sume 435 288,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.

Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania 6 160,-- Sk právnej

zástupkyni JUDr. V. B., advokátke so sídlom AK v R., do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Odporcu

zaviazal zaplatiť trovy konania štátu 4 171,-- Sk a súdny poplatok 17 411,-- Sk na účet

Okresného súdu v Rimavskej Sobote, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dospel

k záveru, že okresný súd sa správne zaoberal nárokom navrhovateľky na náhradu škody

z titulu straty na zárobku pre chorobu z povolania za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002.

V priebehu dokazovania boli vyčíslené základné parametre, z ktorých bolo treba

matematicky stratu na zárobku vypočítať, a keďže tieto predpoklady výpočtu účastníci

zhodne uznali za správne, okresný súd z nich správne vychádzal v zmysle ustanovenia § 120

ods. 3 V priebehu konania, ako aj v odvolaní odporca namietal, že súd mal

pri posudzovaní prípadnej straty na zárobku brať do úvahy pravdepodobný zárobok, ktorý by

bola navrhovateľka dosiahla pri práci zodpovedajúcej jej schopnostiam, kvalifikácii

a zdravotnému stavu, ktoré by preukázateľne vykonávala, keby tomu nebránil nedostatok

pracovných príležitostí. Za takú prácu považoval zaradenie navrhovateľky ako informátorky

alebo vrátničky. Odpočítanie minimálnej mzdy nepovažoval teda za správne. Odvolací súd

považoval za správne, že okresný súd posudzoval uplatnený nárok navrhovateľky podľa

právnych predpisov účinných v dobe, za ktorú sa domáhala nároku na náhradu za stratu

na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, to znamená podľa v znení

účinnom do 31.3.2002. Mal preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu

za vznik škody, pretože bola preukázaná existencia choroby z povolania, ktorá vznikla

za stanovených podmienok, vznik škody, aj príčinnú súvislosť medzi chorobou z povolania

a vznikom škody. Odvolací súd poukázal na to, že jedným z následkov poškodenia zdravia

chorobou z povolania je aj škoda, ktorá spočíva v strate na zárobku po skončení

práceneschopnosti pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity. K strate na zárobku

dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby z povolania

znížená alebo zanikla a účelom náhrady za túto stratu na zárobku je poskytnúť primerané

odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je schopný pre následky choroby z povolania

dosahovať taký zárobok, ako mal pred poškodením. Ide o majetkovú ujmu, ktorá predstavuje

rozdiel medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom po zistení choroby

z povolania, k čomu je potrebné pripočítať, napr. čiastočný invalidný dôchodok, poskytovaný

z toho istého dôvodu. Zodpovednosť za takto vzniknutú škodu je objektívna, ale

zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá vznikla z príčinnej súvislosti

so zistenou chorobou z povolania. Ak sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom

zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho zníženej pracovnej schopnosti pre chorobu

z povolania len pre nedostatok pracovných miest, nejde o škodu spôsobenú v príčinnej

súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Nedostatok vhodných

pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov, bez

ohľadu nato, či majú pracovnú spôsobilosť zníženú chorobou z povolania alebo z iných

príčin. Ak teda treba mať na zreteli účel náhrady škody, teda odškodnenia zníženej alebo

zaniknutej pracovnej spôsobilosti poškodeného zamestnanca a jeho neschopnosti dosahovať

z dôvodu následkov choroby z povolania rovnaký zárobok ako pred poškodením, tomu účelu

zodpovedá použitie pravdepodobného zárobku v zmysle zákonnej úpravy § 17 ods. 4 zákona

č. 1/92 Zb., ktorý by zamestnanec dosiahol pri práci zodpovedajúcej jeho schopnostiam,

kvalifikácii, zdravotnému stavu a ktorú by preukázateľne vykonával, keby tomu nebránil

nedostatok pracovných príležitostí. Pravdepodobný zárobok by sa nemal stotožňovať

s minimálnou mzdou, lebo tú je možné určiť len ako najnižšiu možnú hranicu zárobku

po zistení choroby z povolania. Tieto právne úvahy použil okresný súd pre zdôvodnenie

svojho rozhodnutia keď ustálil, že navrhovateľka mohla dosiahnuť po znížení pracovnej

spôsobilosti len minimálnu mzdu, pretože všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že by

v prípadnom pracovnom zaradení vyšší zárobok dosiahnuť nemohla. Mal preukázané, že sa

o prácu uchádzala, ale vzhľadom na jej zdravotný stav jej nebola ponúknutá vhodná práca,

preto právnu úvahu o zohľadnení minimálnej mzdy považoval za vhodnú s ohľadom

na osobitosti daného prípadu. Odvolací súd sa s vysloveným právnym názorom okresným

súdom v zásade stotožnil, ale s prihliadnutím na osobitosti danej veci, postavenie

navrhovateľky, jej predpokladov zamestnať sa s ohľadom na kvalifikáciu, zdravotný stav

a okolnosti získania choroby z povolania zaujal z hľadiska určenia výšky náhrady škody,

teda straty na zárobku v žalovanom období odlišný právny názor. Urobil tak potom, keď

požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v R. o spresnenie jeho stanoviska

o možnostiach navrhovateľky zamestnať sa z hľadiska vývoja pracovných ponúk

v uvedenom regióne a predpokladov pre ich využitie. Nestotožnil sa so stanoviskom

okresného súdu a jeho právnym názorom, ktorý uplatnil a ktorý vychádzal zo skutočnosti, že

navrhovateľka sa nemohla zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jej

v dôsledku choroby z povolania zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok

pracovných miest. Odvolací súd zaujal názor, že navrhovateľka bola nedobrovoľne

nezamestnanou zo súhrnu príčin a nebol to len nedostatok pracovných miest v danom regióne

kde žije, kde mala byť pre ňu aktuálna ponuka pracovných miest. Z vyjadrenia Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny v R. jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľke nemohli ponúknuť

vhodné miesto kvôli jej zdravotnému stavu. Pokiaľ mala zníženú pracovnú schopnosť, bola

zaradená do kategórie osôb zdravotne ťažko postihnutých, podľa medicínskej charakteristiky

mohla vykonávať prácu za mimoriadne uľahčených podmienok, a to prácu fyzicky

nenáročnú, ľahšiu, bez preťažovania horných končatín a chrbtice, mimo prašné a chemicky

dráždivé prostredie, klimaticky vyrovnané v teple, suchu a pod.. Súčasne však

pre navrhovateľku platilo, že môže vykonávať prácu primeranú jej kvalifikácii a tá

zodpovedala úrovni ukončeného piateho ročníka základnej školy. Tento limit vzdelania

v súvislosti s medicínskou charakteristikou práce jej nedával žiadne možnosti sa zamestnať,

tak ako to vyplynulo aj zo spresňujúcej správy úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

Odvolací súd považoval za limitujúcu aj skutočnosť, že navrhovateľka celý život

od nadobudnutia pracovnej schopnosti pracovala u právneho predchodcu odporcu,

vykonávala najťažšiu prácu akú bolo možné u tohto subjektu robiť a to triedenie 40 kg

magnezitových tehál. Z uvedeného je zrejmé, že nebyť choroby z povolania, bola by naďalej

takto pracovne produktívna. Iné skúsenosti s vykonávaním inej práce a overením si svojich

fyzických a psychických predpokladov ju vykonávať nemala, preto jej zaradenie

do pracovného procesu po znížení pracovnej schopnosti neboli ovplyvnené len nedostatkom

pracovných miest, ale aj týmito súvisiacimi zvláštnymi okolnosťami, ktoré odvolací súd

musel zobrať do úvahy. Odvolací súd nepoprel správnosť zaujatého právneho názoru

okresným súdom vo všeobecnosti, ale s ohľadom na zvláštnosti postavenia navrhovateľky

po získaní choroby z povolania a nespornej existencie nároku na náhradu škody, straty

na zárobku v uplatňovanom období zaujal názor, že výkon práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; tieto nikto nesmie, a to

ani odporca, zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je

navrhovateľka. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby súd vychádzal z predpokladu, že

navrhovateľka sa mohla zamestnať v regióne, kde žije a býva celý život po predchádzajúcich

pracovných skúsenostiach a zaradeniach aké mala, že by mohla vykonávať kvalifikovanejšiu

prácu pri ukončení základného vzdelania v piatom ročníku s tými zdravotnými

obmedzeniami, ktoré vyplývali z charakteristiky jej poškodenia zdravia. Uvedené považoval

za v súlade so základným článkom č. 2 . Na základe takejto úvahy odvolací

súd zmenil rozsudok okresného súdu po čiastočnej zmene právneho názoru súdu prvého

stupňa. Zmena rozsudku okresného súdu spočívala v tom, že aj odvolací súd vychádzal

zo zhodných stanovísk účastníkov po vyčíslení priemerného mesačného zárobku, poberanom

čiastočnom invalidnom dôchodku s nezohľadnením a teda nepripočítaním minimálnej mzdy,

k dosiahnutému príjmu. Ak v sledovanom období priemerný zárobok pred vznikom škody

s náležitou valorizáciou dosiahol 640 144,-- Sk, po odpočítaní čiastočného invalidného

dôchodku v sume 204 856,-- Sk, predstavuje rozdiel stratu na zárobku 435 288,-- Sk.

Odvolací súd preto zaviazal odporcu na zaplatenie tejto sumy z titulu straty na zárobku

v uplatňovanom období. Vzhľadom na to, že navrhovateľka žiadala vyššiu sumu ako bola

vyčíslená týmto výpočtom, súd návrh vo zvyšku zamietol, odvolávajúc sa v tomto smere aj

na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, vrátane zamietnutia návrhu o priznanie úroku

z omeškania, keďže dôvody podaného odvolania sa tohto nároku nedotýkali. O náhrade trov

konania rozhodol v súlade s ustanovením a vyjadril ho výpočtom pomeru

úspechu účastníkov v konaní. Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý sa práva na náhradu trov

konania vzdal, toto právo nepriznal a odporcovi zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy

konania štátu vzniknuté v súvislosti so znaleckým dokazovaním v zmysle ustanovenia § 148

a súdny poplatok v zmysle (zák.č. 71/92 Zb v znení

zmien a doplnkov).

Proti tomuto rozhodnutiu, v časti priznania straty na zárobku vo výške 435 288,-- Sk,

ako aj proti výroku o trovách konania, podali v zákonnej lehote dovolanie odporca a vedľajší

účastník. Žiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odporca poukazoval na tú skutočnosť, že navrhovateľke vznikla choroba z povolania

v odškodniteľnej forme až 7.9.1994, t.j. v čase, keď už u neho nepracovala a preto jej

nevznikol nárok na náhradu v zmysle . Vytýkal odvolaciemu súdu aj

to, že pri výpočte straty na zárobku, keď už dospel k záveru o danosti nároku, mal brať

do úvahy fiktívny zárobok v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. . Bol toho názoru, že hodnotenie odvolacieho súdu stavia

zamestnávateľov v oblasti s vysokou nezamestnanosťou do úlohy zodpovedných subjektov

nielen za existujúcu situáciu na trhu práce, ale aj za dosiahnutý stupeň vzdelania svojich

zamestnancov. On v žiadnom prípade nekonal v rozpore s dobrými mravmi. Zníženiu príjmu

navrhovateľky v dôsledku nezamestnanosti resp. nízkej vzdelanostnej úrovne nemožno

odškodniť náhradou straty na zárobku.

Vedľajší účastník bol toho názoru, že nárok na náhradu škody straty na zárobku

podľa navrhovateľke nevznikol. Poukázal aj na to, že pri výpočte

náhrady za stratu na zárobku sa mal brať do úvahy fiktívny zárobok, v zmysle rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1993 sp.zn.

publikovaného pod R 75/1994. Zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá

poškodenému vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti s chorobou

z povolania. Skutočnosť, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom

zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti

len pre nedostatok pracovných miest, resp. z dôvodu jeho nedostatočnej vzdelanostnej

úrovne, nie je podľa jeho názoru spôsobené v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale

so situáciou na trhu práce. Na ťarchu zamestnávateľa nie je možné dávať zodpovednosť

za stupeň vzdelania navrhovateľky, ktoré nie je možné odškodniť v rámci straty na zárobku

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2004 pod sp.zn.

uverejnený pod R 4/2005).

Navrhovateľka považovala dovolanie odporcu a vedľajšieho účastníka za plne

nedôvodné a navrhla ich zamietnuť. Poukázal na tú skutočnosť, že o základe jej nároku bolo

súdmi právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za vecne správne,

vychádzajúce s riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), prejednal vec

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k týmto záverom:

Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, že

odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke

435 288,-- Sk, teda okrem sumy 182 698,-- Sk priznanej navrhovateľke prvostupňovým

rozsudkom, jej priznal navyše sumu 252 590,-- Sk (535 288,-- Sk – 182 698,-- Sk).

Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti (sumy 182 698,-- Sk) rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a zmenil ho iba vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcom rozsahu (čiastočne)

tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke ešte sumu 252 590,-- Sk, vo zvyšku návrh

zamietol a rozhodol o trovách konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z obsahu dovolania odporcu

a vedľajšieho účastníka vyplýva, že títo napádajú rozhodnutie odvolacieho súdu v časti

priznania straty na zárobku vo výške 435 288,-- Sk, ako aj čo do výroku o trovách

konania. Dovolanie preto smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej

potvrdil rozsudok, pokiaľ ním bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu

182 698,-- Sk. Dovolanie odporcu a vedľajšieho účastníka teda smeruje aj proti takej časti

rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je ale dovolanie

prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ). Keďže v danej veci dosiaľ dovolací súd nerozhodoval, prípadným

právnym názorom ktorým by bol odvolací súd viazaný, nie je dovolanie odporcu

a vedľajšieho účastníka proti ním napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani

podľa Dovolací súd naostatok nezistil, že by dovolanie proti predmetnej

časti rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné podľa až g/ Konanie

a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti totiž netrpí vadou podľa uvedených ustanovení.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie odporcu

a vedľajšieho účastníka smerujúce proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu, nie je

prípustné a preto ho podľa v spojení s

odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, potom sa už nezaoberal vecnou

správnosťou napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu.

Odporca a vedľajší účastník napadli svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu aj

v časti, v ktorej odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok a odporcu zaviazal zaplatiť

navrhovateľke ešte sumu 252 590,-- Sk. Dovolanie proti predmetnej časti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné podľa , nie je však dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vady podľa (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie

konania, v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom,

či v konaní súdom nesprávne obsadeným), z obsahu spisu nevyplývajú.

Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou

(v ustanovení neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo

v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami ( ).

Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného odporcom a vedľajším

účastníkom, vrátane jeho obsahového vymedzenia (napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci). Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami

v dovolaniach nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolaní nie je spôsobilý

spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích

dôvodov výslovne v ňom uvedených.

Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa , je také posúdenie, pri ktorom

odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne

použitý právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací

súd v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.

Keďže v danom prípade predmetom sporu je nárok na náhradu straty

na zárobku za obdobie pred nadobudnutím účinnosti

‚ bolo potrebné tento nárok navrhovateľky posúdiť podľa ustanovení

účinného do 1.4.2002, t.j. do účinnosti (ďalej

len ).

Výklad v tom čase platných a účinných ustanovení týkajúcich

sa vzniku, trvania a zániku nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity odvolacím

súdom je vecne správny, v súlade s aplikovanou jednotnou judikatúrou súdov (napr.

R 26/1970, R 46/1982, R 36/1990, R 46/1996, R 44/2002).

Z ustanovenia vyplýva, že predpoklady zodpovednosti

zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania sú choroba

z povolania, vzniknutá za stanovených pracovných podmienok, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody. K vzniku nároku na náhradu škody

je potrebné, aby všetky tieto predpoklady boli splnené súčasne; ak chýba ktorýkoľvek z nich,

nárok nevzniká.

Škoda, ktorá vzniká následkom choroby z povolania môže spočívať tiež v strate

na zárobku poškodeného zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti. Ku strate

na zárobku dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby

z povolania obmedzená (dočasne alebo trvale) alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu

na tomto zárobku je poskytnutie primeraného odškodnenia zamestnancovi, ktorý nie je

schopný v dôsledku zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania dosahovať

taký zárobok, aký mal pred poškodením.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti a chorobou z povolania ide vtedy, ak vznikla táto škoda následkom choroby

z povolania, t.j. bez choroby z povolania by strata na zárobku tak, ako vznikla, nenastala.

Strata na zárobku nevzniká poškodenému zamestnancovi len vtedy, ak sa po skončení

pracovnej neschopnosti znovu zamestnal u pôvodného zamestnávateľa a vykonával tam inú,

menej platenú prácu, prípadne po skončení pracovného pomeru sa zamestnal u iného

zamestnávateľa, kde dosahoval nižší zárobok, než pred zistením choroby z povolania, ale aj

vtedy, ak zamestnanec po vzniku škodnej udalosti stratil vôbec možnosť zamestnať sa.

Ku škode vo forme straty na zárobku dochádza totiž nielen za predpokladu poklesu zárobku

ale nepochybne aj pri úplnej strate zárobku, v oboch prípadoch za predpokladu, že ku škode

došlo výlučne v dôsledku ochorenia chorobou z povolania. K strate možnosti poškodeného

zamestnanca zamestnať sa nedochádza len so zánikom jeho pracovnej schopnosti spôsobenej

chorobou z povolania, ale k nej môže dôjsť aj vtedy, ak sa poškodený zamestnanec

po vzniku škodnej udalosti nemôže po skončení pracovného pomeru zamestnať práve a len

v dôsledku choroby z povolania. Rozhodujúcou skutočnosťou je výlučne zdravotný stav,

ktorý po zistení choroby z povolania, je príčinou nemožnosti, resp. sťaženej možnosti

vyhľadať ďalšie zamestnanie. V tomto smere závery uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. , R 75/1994 a R 4/2005 ohľadom

skutočnosti vylučujúcich zodpovednosť za škodu, spočívajúcich v tom, že poškodený

zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho

pracovným úrazom zníženej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest a škoda nie je

spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce, na ktoré

poukazovali dovolatelia, nie sú pre prejednávanú vec skutkovo identické a preto k nim

nemožno prihliadať.

Nie je vylúčené, že aj v prípade, ak zamestnávateľ rozviazal so zamestnancom

pracovný pomer z dôvodov nesúvisiacich s chorobou z povolania, môže zamestnancovi

po tomto rozviazaní pracovného pomeru vzniknúť škoda spočívajúca v strate na zárobku. Ak

by k tomu u zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti došlo, je zamestnávateľ

povinný túto škodu mu nahradiť, ak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti

za škodu pri chorobe z povolania podľa , pritom je bez právneho

významu, že strata na zárobku vznikla až po skončení pracovného pomeru účastníkov.

Z uvedeného vyplýva, že existencia príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania

a vznikom škody spočívajúcej v strate na zárobku, môže byť daná nielen v prípade, ak sa

poškodený zamestnanec po skončení pracovného pomeru z dôvodov nesúvisiacich

s chorobou z povolania znovu zamestnal, v ktorom zamestnaní vykonával inú, menej platenú

prácu, ale aj vtedy, ak po rozviazaní pracovného pomeru nebol zamestnaný a nedosahoval

žiadny zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti; v oboch prípadoch

za predpokladu, že k poklesu zárobku, resp. k jeho strate dochádza len v dôsledku

zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania.

Poškodený zamestnanec má teda nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný

a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem, nahradzujúci zárobok, alebo poberal len

podporu v nezamestnanosti. Poškodený zamestnanec musí v takomto prípade preukázať, že

po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo

len v dôsledku poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania.

V posudzovanej veci odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka

sa stala nedobrovoľne nezamestnanou (došlo u nej k úplnej strate zárobku) zo súhrnu príčin

a nebol to len nedostatok pracovných miest v danom regióne kde žije, kde mala byť pre ňu

aktuálna ponuka pracovných miest. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

v R. odvolací súd zistil, že navrhovateľke nemohli ponúknuť vhodné miesto práve kvôli jej

zdravotnému stavu z dôvodu, že mala zníženú pracovnú schopnosť a bola zaradená

do kategórie osôb zdravotne ťažko postihnutých.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (, )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním

vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní

o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania

v dovolacom konaní.

Ak teda u navrhovateľky po zistení choroby z povolania bol príčinou nemožnosti,

resp. sťaženej možnosti vyhľadať ďalšie zamestnanie výlučne jej zdravotný stav spôsobený

chorobou z povolania, je potrebné takto vzniknutú stratu na zárobku na jej strane považovať

za majetkovú ujmu vyvolanú chorobou z povolania. Pritom je potrebné uviesť aj to, že

poukaz dovolateľov na nedostatočnú vzdelanostnú úroveň navrhovateľky bol pre toto

posúdenie právne irelevantný.

Odvolací súd za tohto skutkového stavu preto správne vychádzal z právneho názoru,

že medzi chorobou z povolania a vzniknutou škodou spočívajúcou v strate zárobku žalobcu

za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 existuje príčinná súvislosť a že sú splnené všetky

zákonné predpoklady uvedené v pre vznik zodpovednosti odporcu

za túto škodu.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaniami vytýkané nesprávne

právne posúdenie veci odvolacím súdom ( ) nie je dôvodné

a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré

by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady

konania uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania odporcu

a vedľajšieho účastníka na strane odporcu v tejto časti ako aj čo do výroku o trovách

konania podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s ). Dovolací súd jej napriek tomu náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal, pretože nepodala návrh na ich priznanie ( ) a žiadne trovy jej ani

v dovolacom konaní nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. decembra 2008

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková