Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e05/373050.215920.pdf
PDF · 138.29 KB
No categories available
5Cdo/43/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 43/2008
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci navrhovateľky M. S., bývajúcej v R., blok V., proti odporcovi S., a.s. L.,
so sídlom v L., IČO : X., zastúpenému JUDr. J. D., advokátom v R., za účasti vedľajšieho
účastníka S. P. so sídlom v B., pobočky v R., o zaplatenie 698 532,-- Sk istiny
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde v Rimavskej Sobote pod sp.zn.
RA-1C/464/1997, o dovolaní odporcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 27. septembra 2007, sp.zn. 16 Co 68/07, takto
rozhodol:
Dovolania smerujúce proti časti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. septembra 2007, sp.zn. 16 Co 68/07, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke
stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 v sume 182 698,-- Sk,
o d m i e t a .
Dovolania smerujúce proti časti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 27. septembra 2007, sp.zn. 16 Co 68/07, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke
ešte stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 v sume 252 590,-- Sk, ako aj čo
do výroku o náhrade trov konania, z a m i e t a .
Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Rimavskej Sobote rozsudkom z 10. januára 2007 RA-1C/464/1997-
359 zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke z titulu straty na zárobku za obdobie
od 3.11.1995 do 22.1.2002 sumu 182 698,-- Sk do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Vo zvyšku, čo do 515 833,-- Sk a úrokov z omeškania, návrh zamietol. Odporcovi,
vedľajšiemu účastníkovi a štátu nepriznal náhradu trov konania. Odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 7 304,-- Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka uplatnila voči
odporcovi z titulu zistenej choroby z povolania nároky v zákonnom rozsahu, o ktorých už
bolo právoplatne rozhodnuté, a to čiastočným a medzitýmnym rozsudkom zo dňa 19.5.2005
v tomto istom konaní, ktorý rozsudok bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho súdu v konaní
sp.zn. 13Co/186/05 a nadobudol právoplatnosť dňa 24.11.2005. Okresný súd čiastočným
rozsudkom zamietol uplatnený nárok navrhovateľky na stratu na zárobku odo dňa priznania
nároku na starobný dôchodok, to znamená od 23.1.2002 do 31.12.2003 a medzitýmnym
rozsudkom rozhodol o danosti základu nároku navrhovateľky na náhradu škody v období
od 3.11.1995 do 22.1.2002. Toto obdobie je ohraničené dňom 3.11.1995 preto, lebo v konaní
o návrhu na náhradu škody návrhom podaným dňa 3.11.1997 bola zohľadnená vznesená
námietka premlčania, keď bol ohraničený termín nepremlčateľnosti daného nároku
do 22.1.2002, t.j. do priznania starobného dôchodku. Okresný súd vychádzal z ustanovení
§ 193 ods. 1 písm. a/ a § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/65 Zb. platného ku dňu
odškodňovania a vzniku nároku. V súlade ustanovením § 120 ods. 3 O.s.p. si osvojil
skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov o výpočte priemerného zárobku
navrhovateľky pred vznikom škody, zistením poberaného čiastočného invalidného dôchodku
a vyčíslením minimálnej mzdy v uvedenom období. Mal za to, že navrhovateľke patrí strata
na zárobku po skončení práceneschopnosti ako rozdiel medzi jej priemerným zárobkom pred
vznikom škody po príslušnej valorizácii s pripočítaním čiastočného invalidného dôchodku
poberaného navrhovateľkou v uplatňovanom období, spolu s minimálnou mzdou, ktorá
predstavovala najnižšiu možnú hranicu zárobku po zistení choroby z povolania. Dospel
k záveru, že nezaradenie navrhovateľky do pracovného procesu bolo spôsobené výlučne
nedostatkom vhodných pracovných príležitostí na získanie príjmu z vlastnej zárobkovej
činnosti. Považoval navrhovateľku za nedobrovoľne nezamestnanú a s prihliadnutím na jej
nekvalifikovanosť, minimálnu mzdu zohľadnil ako najnižšiu možnú hranicu zárobku
po zistení choroby z povolania. Mal za to, že navrhovateľka mala zachovanú pracovnú
spôsobilosť a mohla vykonávať práce za uľahčených podmienok v zmysle doporučení
lekárov i znalcov. Pokiaľ sa navrhovateľka domáhala vyššieho plnenia a úrokov
z omeškania, návrh zamietol. Odporcovi, vedľajšiemu účastníkovi a štátu nepriznal náhradu
trov konania v zmysle ustanovenia § 150 O.s.p. aj keď by inak, ako prevažne úspešní, mali
právo na ich náhradu v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. Zohľadnil dôvody hodné osobitného
zreteľa na strane navrhovateľky, ktorej by povinnosť nahradiť trovy konania týmto
účastníkom spôsobila sociálne problémy pre jej zdravotný stav a dôsledky choroby
z povolania.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľky a odporcu rozsudkom
z 27. septembra 2007 sp.zn. 16 Co 68/07 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že odporcu
zaviazal zaplatiť navrhovateľke stratu na zárobku za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002
v sume 435 288,-- Sk do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke trovy konania 6 160,-- Sk právnej
zástupkyni JUDr. V. B., advokátke so sídlom AK v R., do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Vedľajšiemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Odporcu
zaviazal zaplatiť trovy konania štátu 4 171,-- Sk a súdny poplatok 17 411,-- Sk na účet
Okresného súdu v Rimavskej Sobote, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dospel
k záveru, že okresný súd sa správne zaoberal nárokom navrhovateľky na náhradu škody
z titulu straty na zárobku pre chorobu z povolania za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002.
V priebehu dokazovania boli vyčíslené základné parametre, z ktorých bolo treba
matematicky stratu na zárobku vypočítať, a keďže tieto predpoklady výpočtu účastníci
zhodne uznali za správne, okresný súd z nich správne vychádzal v zmysle ustanovenia § 120
ods. 3 O.s.p. V priebehu konania, ako aj v odvolaní odporca namietal, že súd mal
pri posudzovaní prípadnej straty na zárobku brať do úvahy pravdepodobný zárobok, ktorý by
bola navrhovateľka dosiahla pri práci zodpovedajúcej jej schopnostiam, kvalifikácii
a zdravotnému stavu, ktoré by preukázateľne vykonávala, keby tomu nebránil nedostatok
pracovných príležitostí. Za takú prácu považoval zaradenie navrhovateľky ako informátorky
alebo vrátničky. Odpočítanie minimálnej mzdy nepovažoval teda za správne. Odvolací súd
považoval za správne, že okresný súd posudzoval uplatnený nárok navrhovateľky podľa
právnych predpisov účinných v dobe, za ktorú sa domáhala nároku na náhradu za stratu
na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, to znamená podľa Zákonníka práce v znení
účinnom do 31.3.2002. Mal preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu
za vznik škody, pretože bola preukázaná existencia choroby z povolania, ktorá vznikla
za stanovených podmienok, vznik škody, aj príčinnú súvislosť medzi chorobou z povolania
a vznikom škody. Odvolací súd poukázal na to, že jedným z následkov poškodenia zdravia
chorobou z povolania je aj škoda, ktorá spočíva v strate na zárobku po skončení
práceneschopnosti pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity. K strate na zárobku
dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby z povolania
znížená alebo zanikla a účelom náhrady za túto stratu na zárobku je poskytnúť primerané
odškodnenie zamestnancovi, ktorý nie je schopný pre následky choroby z povolania
dosahovať taký zárobok, ako mal pred poškodením. Ide o majetkovú ujmu, ktorá predstavuje
rozdiel medzi zárobkom poškodeného pred vznikom škody a zárobkom po zistení choroby
z povolania, k čomu je potrebné pripočítať, napr. čiastočný invalidný dôchodok, poskytovaný
z toho istého dôvodu. Zodpovednosť za takto vzniknutú škodu je objektívna, ale
zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá vznikla z príčinnej súvislosti
so zistenou chorobou z povolania. Ak sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom
zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho zníženej pracovnej schopnosti pre chorobu
z povolania len pre nedostatok pracovných miest, nejde o škodu spôsobenú v príčinnej
súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce. Nedostatok vhodných
pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov, bez
ohľadu nato, či majú pracovnú spôsobilosť zníženú chorobou z povolania alebo z iných
príčin. Ak teda treba mať na zreteli účel náhrady škody, teda odškodnenia zníženej alebo
zaniknutej pracovnej spôsobilosti poškodeného zamestnanca a jeho neschopnosti dosahovať
z dôvodu následkov choroby z povolania rovnaký zárobok ako pred poškodením, tomu účelu
zodpovedá použitie pravdepodobného zárobku v zmysle zákonnej úpravy § 17 ods. 4 zákona
č. 1/92 Zb., ktorý by zamestnanec dosiahol pri práci zodpovedajúcej jeho schopnostiam,
kvalifikácii, zdravotnému stavu a ktorú by preukázateľne vykonával, keby tomu nebránil
nedostatok pracovných príležitostí. Pravdepodobný zárobok by sa nemal stotožňovať
s minimálnou mzdou, lebo tú je možné určiť len ako najnižšiu možnú hranicu zárobku
po zistení choroby z povolania. Tieto právne úvahy použil okresný súd pre zdôvodnenie
svojho rozhodnutia keď ustálil, že navrhovateľka mohla dosiahnuť po znížení pracovnej
spôsobilosti len minimálnu mzdu, pretože všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že by
v prípadnom pracovnom zaradení vyšší zárobok dosiahnuť nemohla. Mal preukázané, že sa
o prácu uchádzala, ale vzhľadom na jej zdravotný stav jej nebola ponúknutá vhodná práca,
preto právnu úvahu o zohľadnení minimálnej mzdy považoval za vhodnú s ohľadom
na osobitosti daného prípadu. Odvolací súd sa s vysloveným právnym názorom okresným
súdom v zásade stotožnil, ale s prihliadnutím na osobitosti danej veci, postavenie
navrhovateľky, jej predpokladov zamestnať sa s ohľadom na kvalifikáciu, zdravotný stav
a okolnosti získania choroby z povolania zaujal z hľadiska určenia výšky náhrady škody,
teda straty na zárobku v žalovanom období odlišný právny názor. Urobil tak potom, keď
požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v R. o spresnenie jeho stanoviska
o možnostiach navrhovateľky zamestnať sa z hľadiska vývoja pracovných ponúk
v uvedenom regióne a predpokladov pre ich využitie. Nestotožnil sa so stanoviskom
okresného súdu a jeho právnym názorom, ktorý uplatnil a ktorý vychádzal zo skutočnosti, že
navrhovateľka sa nemohla zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jej
v dôsledku choroby z povolania zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok
pracovných miest. Odvolací súd zaujal názor, že navrhovateľka bola nedobrovoľne
nezamestnanou zo súhrnu príčin a nebol to len nedostatok pracovných miest v danom regióne
kde žije, kde mala byť pre ňu aktuálna ponuka pracovných miest. Z vyjadrenia Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v R. jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľke nemohli ponúknuť
vhodné miesto kvôli jej zdravotnému stavu. Pokiaľ mala zníženú pracovnú schopnosť, bola
zaradená do kategórie osôb zdravotne ťažko postihnutých, podľa medicínskej charakteristiky
mohla vykonávať prácu za mimoriadne uľahčených podmienok, a to prácu fyzicky
nenáročnú, ľahšiu, bez preťažovania horných končatín a chrbtice, mimo prašné a chemicky
dráždivé prostredie, klimaticky vyrovnané v teple, suchu a pod.. Súčasne však
pre navrhovateľku platilo, že môže vykonávať prácu primeranú jej kvalifikácii a tá
zodpovedala úrovni ukončeného piateho ročníka základnej školy. Tento limit vzdelania
v súvislosti s medicínskou charakteristikou práce jej nedával žiadne možnosti sa zamestnať,
tak ako to vyplynulo aj zo spresňujúcej správy úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Odvolací súd považoval za limitujúcu aj skutočnosť, že navrhovateľka celý život
od nadobudnutia pracovnej schopnosti pracovala u právneho predchodcu odporcu,
vykonávala najťažšiu prácu akú bolo možné u tohto subjektu robiť a to triedenie 40 kg
magnezitových tehál. Z uvedeného je zrejmé, že nebyť choroby z povolania, bola by naďalej
takto pracovne produktívna. Iné skúsenosti s vykonávaním inej práce a overením si svojich
fyzických a psychických predpokladov ju vykonávať nemala, preto jej zaradenie
do pracovného procesu po znížení pracovnej schopnosti neboli ovplyvnené len nedostatkom
pracovných miest, ale aj týmito súvisiacimi zvláštnymi okolnosťami, ktoré odvolací súd
musel zobrať do úvahy. Odvolací súd nepoprel správnosť zaujatého právneho názoru
okresným súdom vo všeobecnosti, ale s ohľadom na zvláštnosti postavenia navrhovateľky
po získaní choroby z povolania a nespornej existencie nároku na náhradu škody, straty
na zárobku v uplatňovanom období zaujal názor, že výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; tieto nikto nesmie, a to
ani odporca, zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, ktorým je
navrhovateľka. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby súd vychádzal z predpokladu, že
navrhovateľka sa mohla zamestnať v regióne, kde žije a býva celý život po predchádzajúcich
pracovných skúsenostiach a zaradeniach aké mala, že by mohla vykonávať kvalifikovanejšiu
prácu pri ukončení základného vzdelania v piatom ročníku s tými zdravotnými
obmedzeniami, ktoré vyplývali z charakteristiky jej poškodenia zdravia. Uvedené považoval
za v súlade so základným článkom č. 2 Zákonníka práce. Na základe takejto úvahy odvolací
súd zmenil rozsudok okresného súdu po čiastočnej zmene právneho názoru súdu prvého
stupňa. Zmena rozsudku okresného súdu spočívala v tom, že aj odvolací súd vychádzal
zo zhodných stanovísk účastníkov po vyčíslení priemerného mesačného zárobku, poberanom
čiastočnom invalidnom dôchodku s nezohľadnením a teda nepripočítaním minimálnej mzdy,
k dosiahnutému príjmu. Ak v sledovanom období priemerný zárobok pred vznikom škody
s náležitou valorizáciou dosiahol 640 144,-- Sk, po odpočítaní čiastočného invalidného
dôchodku v sume 204 856,-- Sk, predstavuje rozdiel stratu na zárobku 435 288,-- Sk.
Odvolací súd preto zaviazal odporcu na zaplatenie tejto sumy z titulu straty na zárobku
v uplatňovanom období. Vzhľadom na to, že navrhovateľka žiadala vyššiu sumu ako bola
vyčíslená týmto výpočtom, súd návrh vo zvyšku zamietol, odvolávajúc sa v tomto smere aj
na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, vrátane zamietnutia návrhu o priznanie úroku
z omeškania, keďže dôvody podaného odvolania sa tohto nároku nedotýkali. O náhrade trov
konania rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a vyjadril ho výpočtom pomeru
úspechu účastníkov v konaní. Vedľajšiemu účastníkovi, ktorý sa práva na náhradu trov
konania vzdal, toto právo nepriznal a odporcovi zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy
konania štátu vzniknuté v súvislosti so znaleckým dokazovaním v zmysle ustanovenia § 148
O.s.p. a súdny poplatok v zmysle zákona o súdnych poplatkoch (zák.č. 71/92 Zb v znení
zmien a doplnkov).
Proti tomuto rozhodnutiu, v časti priznania straty na zárobku vo výške 435 288,-- Sk,
ako aj proti výroku o trovách konania, podali v zákonnej lehote dovolanie odporca a vedľajší
účastník. Žiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odporca poukazoval na tú skutočnosť, že navrhovateľke vznikla choroba z povolania
v odškodniteľnej forme až 7.9.1994, t.j. v čase, keď už u neho nepracovala a preto jej
nevznikol nárok na náhradu v zmysle § 195 Zákonníka práce. Vytýkal odvolaciemu súdu aj
to, že pri výpočte straty na zárobku, keď už dospel k záveru o danosti nároku, mal brať
do úvahy fiktívny zárobok v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3 Cdo 80/2005. Bol toho názoru, že hodnotenie odvolacieho súdu stavia
zamestnávateľov v oblasti s vysokou nezamestnanosťou do úlohy zodpovedných subjektov
nielen za existujúcu situáciu na trhu práce, ale aj za dosiahnutý stupeň vzdelania svojich
zamestnancov. On v žiadnom prípade nekonal v rozpore s dobrými mravmi. Zníženiu príjmu
navrhovateľky v dôsledku nezamestnanosti resp. nízkej vzdelanostnej úrovne nemožno
odškodniť náhradou straty na zárobku.
Vedľajší účastník bol toho názoru, že nárok na náhradu škody straty na zárobku
podľa § 195 Zákonníka práce navrhovateľke nevznikol. Poukázal aj na to, že pri výpočte
náhrady za stratu na zárobku sa mal brať do úvahy fiktívny zárobok, v zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1993 sp.zn. 4 Cdo 102/93
publikovaného pod R 75/1994. Zamestnávateľ je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá
poškodenému vznikla chorobou z povolania, t.j. v príčinnej súvislosti s chorobou
z povolania. Skutočnosť, že sa poškodený zamestnanec nemôže zamestnať v inom
zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej schopnosti
len pre nedostatok pracovných miest, resp. z dôvodu jeho nedostatočnej vzdelanostnej
úrovne, nie je podľa jeho názoru spôsobené v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale
so situáciou na trhu práce. Na ťarchu zamestnávateľa nie je možné dávať zodpovednosť
za stupeň vzdelania navrhovateľky, ktoré nie je možné odškodniť v rámci straty na zárobku
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2004 pod sp.zn. 3 Cdo 93/03
uverejnený pod R 4/2005).
Navrhovateľka považovala dovolanie odporcu a vedľajšieho účastníka za plne
nedôvodné a navrhla ich zamietnuť. Poukázal na tú skutočnosť, že o základe jej nároku bolo
súdmi právoplatne rozhodnuté. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za vecne správne,
vychádzajúce s riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k týmto záverom:
Z porovnania rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je zrejmé, že
odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke
435 288,-- Sk, teda okrem sumy 182 698,-- Sk priznanej navrhovateľke prvostupňovým
rozsudkom, jej priznal navyše sumu 252 590,-- Sk (535 288,-- Sk – 182 698,-- Sk).
Z uvedeného vyplýva, že v tejto časti (sumy 182 698,-- Sk) rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a zmenil ho iba vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcom rozsahu (čiastočne)
tak, že odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke ešte sumu 252 590,-- Sk, vo zvyšku návrh
zamietol a rozhodol o trovách konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z obsahu dovolania odporcu
a vedľajšieho účastníka vyplýva, že títo napádajú rozhodnutie odvolacieho súdu v časti
priznania straty na zárobku vo výške 435 288,-- Sk, ako aj čo do výroku o trovách
konania. Dovolanie preto smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu aj v časti, v ktorej
potvrdil rozsudok, pokiaľ ním bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu
182 698,-- Sk. Dovolanie odporcu a vedľajšieho účastníka teda smeruje aj proti takej časti
rozhodnutia, ktorou bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené. Proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je ale dovolanie
prípustné len vtedy, ak odvolací súd vysloví vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O.s.p.). Keďže v danej veci dosiaľ dovolací súd nerozhodoval, prípadným
právnym názorom ktorým by bol odvolací súd viazaný, nie je dovolanie odporcu
a vedľajšieho účastníka proti ním napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu prípustné ani
podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolací súd naostatok nezistil, že by dovolanie proti predmetnej
časti rozsudku odvolacieho súdu bolo prípustné podľa § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Konanie
a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti totiž netrpí vadou podľa uvedených ustanovení.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie odporcu
a vedľajšieho účastníka smerujúce proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu, nie je
prípustné a preto ho podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, potom sa už nezaoberal vecnou
správnosťou napadnutej časti rozsudku odvolacieho súdu.
Odporca a vedľajší účastník napadli svojím dovolaním rozsudok odvolacieho súdu aj
v časti, v ktorej odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok a odporcu zaviazal zaplatiť
navrhovateľke ešte sumu 252 590,-- Sk. Dovolanie proti predmetnej časti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p., nie je však dôvodné.
Z ustanovenia § 241 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;
obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami,
pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vady podľa § 237 O.s.p. (spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie
konania, v odňatí možnosti účastníka pred súdom konať a v rozhodovaní vylúčeným sudcom,
či v konaní súdom nesprávne obsadeným), z obsahu spisu nevyplývajú.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou
(v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. K zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom došlo
v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami (§ 220 O.s.p.).
Dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uplatneného odporcom a vedľajším
účastníkom, vrátane jeho obsahového vymedzenia (napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). Nezaoberal sa pritom právnymi otázkami
v dovolaniach nenamietanými. Dospel k záveru, že obsah dovolaní nie je spôsobilý
spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích
dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle
dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., je také posúdenie, pri ktorom
odvolací súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne
použitý právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci dovolací
súd v rozhodnutí odvolacieho súdu také pochybenie nezistil.
Keďže v danom prípade predmetom sporu je nárok na náhradu straty
na zárobku za obdobie pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z.
Zákonníka práce‚ bolo potrebné tento nárok navrhovateľky posúdiť podľa ustanovení
Zákonníka práce účinného do 1.4.2002, t.j. do účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej
len Zákonník práce).
Výklad v tom čase platných a účinných ustanovení Zákonníka práce týkajúcich
sa vzniku, trvania a zániku nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity odvolacím
súdom je vecne správny, v súlade s aplikovanou jednotnou judikatúrou súdov (napr.
R 26/1970, R 46/1982, R 36/1990, R 46/1996, R 44/2002).
Z ustanovenia § 195 Zákonníka práce vyplýva, že predpoklady zodpovednosti
zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania sú choroba
z povolania, vzniknutá za stanovených pracovných podmienok, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody. K vzniku nároku na náhradu škody
je potrebné, aby všetky tieto predpoklady boli splnené súčasne; ak chýba ktorýkoľvek z nich,
nárok nevzniká.
Škoda, ktorá vzniká následkom choroby z povolania môže spočívať tiež v strate
na zárobku poškodeného zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti. Ku strate
na zárobku dochádza preto, že pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby
z povolania obmedzená (dočasne alebo trvale) alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu
na tomto zárobku je poskytnutie primeraného odškodnenia zamestnancovi, ktorý nie je
schopný v dôsledku zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania dosahovať
taký zárobok, aký mal pred poškodením.
O vzťah príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti a chorobou z povolania ide vtedy, ak vznikla táto škoda následkom choroby
z povolania, t.j. bez choroby z povolania by strata na zárobku tak, ako vznikla, nenastala.
Strata na zárobku nevzniká poškodenému zamestnancovi len vtedy, ak sa po skončení
pracovnej neschopnosti znovu zamestnal u pôvodného zamestnávateľa a vykonával tam inú,
menej platenú prácu, prípadne po skončení pracovného pomeru sa zamestnal u iného
zamestnávateľa, kde dosahoval nižší zárobok, než pred zistením choroby z povolania, ale aj
vtedy, ak zamestnanec po vzniku škodnej udalosti stratil vôbec možnosť zamestnať sa.
Ku škode vo forme straty na zárobku dochádza totiž nielen za predpokladu poklesu zárobku
ale nepochybne aj pri úplnej strate zárobku, v oboch prípadoch za predpokladu, že ku škode
došlo výlučne v dôsledku ochorenia chorobou z povolania. K strate možnosti poškodeného
zamestnanca zamestnať sa nedochádza len so zánikom jeho pracovnej schopnosti spôsobenej
chorobou z povolania, ale k nej môže dôjsť aj vtedy, ak sa poškodený zamestnanec
po vzniku škodnej udalosti nemôže po skončení pracovného pomeru zamestnať práve a len
v dôsledku choroby z povolania. Rozhodujúcou skutočnosťou je výlučne zdravotný stav,
ktorý po zistení choroby z povolania, je príčinou nemožnosti, resp. sťaženej možnosti
vyhľadať ďalšie zamestnanie. V tomto smere závery uvedené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 152/2004, R 75/1994 a R 4/2005 ohľadom
skutočnosti vylučujúcich zodpovednosť za škodu, spočívajúcich v tom, že poškodený
zamestnanec sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho
pracovným úrazom zníženej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest a škoda nie je
spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce, na ktoré
poukazovali dovolatelia, nie sú pre prejednávanú vec skutkovo identické a preto k nim
nemožno prihliadať.
Nie je vylúčené, že aj v prípade, ak zamestnávateľ rozviazal so zamestnancom
pracovný pomer z dôvodov nesúvisiacich s chorobou z povolania, môže zamestnancovi
po tomto rozviazaní pracovného pomeru vzniknúť škoda spočívajúca v strate na zárobku. Ak
by k tomu u zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti došlo, je zamestnávateľ
povinný túto škodu mu nahradiť, ak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu pri chorobe z povolania podľa § 195 Zákonníka práce, pritom je bez právneho
významu, že strata na zárobku vznikla až po skončení pracovného pomeru účastníkov.
Z uvedeného vyplýva, že existencia príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania
a vznikom škody spočívajúcej v strate na zárobku, môže byť daná nielen v prípade, ak sa
poškodený zamestnanec po skončení pracovného pomeru z dôvodov nesúvisiacich
s chorobou z povolania znovu zamestnal, v ktorom zamestnaní vykonával inú, menej platenú
prácu, ale aj vtedy, ak po rozviazaní pracovného pomeru nebol zamestnaný a nedosahoval
žiadny zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti; v oboch prípadoch
za predpokladu, že k poklesu zárobku, resp. k jeho strate dochádza len v dôsledku
zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania.
Poškodený zamestnanec má teda nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný
a nedosahoval žiadny zárobok, resp. iný príjem, nahradzujúci zárobok, alebo poberal len
podporu v nezamestnanosti. Poškodený zamestnanec musí v takomto prípade preukázať, že
po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo
len v dôsledku poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania.
V posudzovanej veci odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka
sa stala nedobrovoľne nezamestnanou (došlo u nej k úplnej strate zárobku) zo súhrnu príčin
a nebol to len nedostatok pracovných miest v danom regióne kde žije, kde mala byť pre ňu
aktuálna ponuka pracovných miest. Z vyjadrenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
v R. odvolací súd zistil, že navrhovateľke nemohli ponúknuť vhodné miesto práve kvôli jej
zdravotnému stavu z dôvodu, že mala zníženú pracovnú schopnosť a bola zaradená
do kategórie osôb zdravotne ťažko postihnutých.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním
vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní.
Ak teda u navrhovateľky po zistení choroby z povolania bol príčinou nemožnosti,
resp. sťaženej možnosti vyhľadať ďalšie zamestnanie výlučne jej zdravotný stav spôsobený
chorobou z povolania, je potrebné takto vzniknutú stratu na zárobku na jej strane považovať
za majetkovú ujmu vyvolanú chorobou z povolania. Pritom je potrebné uviesť aj to, že
poukaz dovolateľov na nedostatočnú vzdelanostnú úroveň navrhovateľky bol pre toto
posúdenie právne irelevantný.
Odvolací súd za tohto skutkového stavu preto správne vychádzal z právneho názoru,
že medzi chorobou z povolania a vzniknutou škodou spočívajúcou v strate zárobku žalobcu
za obdobie od 3.11.1995 do 22.1.2002 existuje príčinná súvislosť a že sú splnené všetky
zákonné predpoklady uvedené v § 195 Zákonníku práce pre vznik zodpovednosti odporcu
za túto škodu.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaniami vytýkané nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné
a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré
by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady
konania uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania odporcu
a vedľajšieho účastníka na strane odporcu v tejto časti ako aj čo do výroku o trovách
konania podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej napriek tomu náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, pretože nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.) a žiadne trovy jej ani
v dovolacom konaní nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková