Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/162/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Daniely Švecovej, v právnej

veci žalobcu M., bývajúceho v H., proti žalovanej S., s.r.o., so sídlom v H., za účasti

vedľajšej účastníčky na strane žalovanej Sociálnej poisťovne - ústredie, so sídlom v

Bratislave, Ul. 29. augusta 8 (vec týkajúca sa pobočky Sociálnej poisťovne Žiar nad

Hronom, Sládkovičova 17), o zaplatenie 2 727, 64 € (82 173 Sk) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. , o dovolaní vedľajšej

účastníčky na strane žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19.

októbra 2006 sp. zn. v znení uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici z

28. februára 2007 sp. zn. a zo 7. októbra 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie vedľajšej účastníčky na strane žalovanej z a m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žiar nad Hronom (súd prvého stupňa) rozsudkom z 24. mája 2006 č. k.

-143 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 82 173 Sk s úrokom

z omeškania a to: 17,6% zo sumy 1 861 Sk od 16.augusta 2001 do zaplatenia, 17,6% zo sumy

1 861 Sk od 16.septembra 2001 do zaplatenia, 17,6% zo sumy 1 861 Sk od 16 októbra 2001

do zaplatenia, 17,6% zo sumy 2 400 Sk od 16.novembra 2001 do zaplatenia, 15,5% zo sumy

2 400 Sk od 16.decembra 2001 do zaplatenia, 15,5% zo sumy 2 400 Sk od 16.januára 2002

do zaplatenia, 15,5% zo sumy 2 400 Sk od 16. februára 2002 do zaplatenia, 15,5% zo sumy

2 400 Sk od 16. marca 2002 do zaplatenia, 15,5% zo sumy 2 400 Sk od 16.apríla 2002 do

zaplatenia, 16,5 % zo sumy 7 252 Sk od 16.mája 2002 do zaplatenia, 16,5 % zo sumy 7 252

Sk od 16.júna 2002 do zaplatenia, 16,5 % zo sumy 7 252 Sk od 16.júla 2002 do zaplatenia,

16,5 % zo sumy 6 739 Sk od 16.augusta 2002 do zaplatenia, 16,5 % zo sumy 6 739 Sk od

16. septembra 2002 do zaplatenia, 16,5 % zo sumy 6 739 Sk od 16. októbra 2002 do

zaplatenia, 16 % zo sumy 6 739 Sk od 16. novembra 2002 do zaplatenia, 13 % zo sumy

6 739 Sk od 16. decembra 2002 do zaplatenia, 13 % zo sumy 6 739 Sk od 16. januára 2003

do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovanej uložil povinnosť

zaplatiť na účet súdu prvého stupňa 4 105 Sk ako súdny poplatok a 4 792 Sk ako trovy

preddavkované zo štátnych prostriedkov; právo na náhradu trov konania žiadnemu z

účastníkov nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako bývalý pracovník žalovanej trpí

chorobou z povolania, za ktorú zodpovedá žalovaná ( – zák. č.

v znení neskorších predpisov). Choroba z povolania a to ochorenie kostí, kĺbov,

svalov, ciev a nervov v kombinácii spôsobenej pri práci s vibrujúcimi nástrojmi

a zariadeniami bola zistená v čase trvania pracovného pomeru so žalovanou - 11. mája 2001.

Rozhodnutie o čiastočnom invalidnom dôchodku, ktorý bol žalobcovi priznaný od 30. júna

2001, bolo vydané 13. mája 2002. Pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil 30. júna 2001

výpoveďou z dôvodu uvedeného v . Pri priznaní náhrady

straty na zárobku od vzniku nároku, t. j. za žalované obdobie od júla 2001 do decembra 2002

podľa uplatnenej žaloby (82 173 Sk) vychádzal z pravdepodobného zárobku žalobcu (11 400

Sk), ktorý sa stal nedobrovoľne nezamestnaný, a vzhľadom na omeškanie žalovanej s plnením

peňažného dlhu priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania. O povinnosti žalovanej zaplatiť

súdny poplatok rozhodol podľa a o povinnosti žalovanej

zaplatiť náhradu trov konania štátu podľa ; výrok o náhrade trov konania

účastníkov odôvodnil

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie vedľajšej účastníčky

rozsudkom z 19. októbra 2006 sp. zn. v znení uznesení Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 28. februára 2007 sp. zn. a zo 7. októbra 2008 sp. zn. 15

Co 144/2006 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa a žiadnemu

z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal; zároveň samostatným

výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Dovolanie pripustil na otázku, či je daný

základ nároku na náhradu za stratu na zárobku v prípade, ak pracovný pomer s poškodeným

zamestnancom zanikol z dôvodov, ktoré nesúvisia s chorobou z povolania a tento sa stal

nedobrovoľne nezamestnaným; v prípade, ak by bol daný základ nároku, z akého zárobku po

zistení choroby z povolania sa má vychádzať. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

mal za preukázanú zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú chorobou z povolania

žalobcu. Bol toho názoru, že na tejto skutočnosti nič nemení, že žalovaná (ako sa dozvedela,

že žalobca trpí chorobou z povolania) k 30. júnu 2001 so žalobcom rozviazala pracovný

pomer z dôvodu uvedeného v a že od 1. júla 2001 sa stal

žalobca nedobrovoľne nezamestnaný a jeho príjmom boli vyplácaný čiastočný invalidný

dôchodok a podpora v nezamestnanosti. Považoval za správny aj postup súdu prvého stupňa,

ktorý pri určení výšky náhrady za stratu na zárobku vychádzal zo zistenia pravdepodobného

zárobku podľa o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a

priemernom zárobku platnom do 31. marca 2002 a Obranu

vedľajšieho účastníka založenú na tvrdení o neexistencii príčinnej súvislosti medzi právnou

skutočnosťou, za ktorú sa zodpovedá, a vzniknutou škodou ako jedného zo základných

predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Poukázal, že bezprostredná časová následnosť medzi zistením choroby z povolania, jej

hlásením žalovanej a ňou prejaveným právnym úkonom vedúcim k zániku pracovného

pomeru preukazuje, že k strate na zárobku u žalobcu došlo k dôsledku zistenej choroby z

povolania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie vedľajšia účastníčka

a žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Súhlasila s názorom,

že náhrada za stratu na zárobku prislúcha poškodenému zamestnancovi počas obdobia

nedobrovoľnej nezamestnanosti, hoci sa mu poskytuje hmotné zabezpečenie uchádzača

o zamestnanie. „Každý zamestnanec, ktorému vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku

v dôsledku choroby z povolania, má nárok na vyplácanie tejto náhrady aj v čase, keď je

nedobrovoľne nezamestnaný a poberá podporu v nezamestnanosti, pričom na spôsobe

skončenia pracovného pomeru nezáleží“. Namietala však, že v danom prípade počas obdobia

nezamestnanosti absentuje príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a škodou (v podobe

straty) zapríčinenou v dôsledku skončenia pracovného pomeru, nakoľko pracovný pomer

skončil bez súvislosti s chorobou z povolania - nemalo to mať podľa jej názoru žiadny vplyv

na vyplácanú náhradu za stratu na zárobku počas tohto obdobia. Pokles príjmu žalobcu sa teda

nemal brať do úvahy preto, lebo k rozviazaniu pracovného pomeru by došlo, aj keby choroba

z povolania zistená nebola.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu osobitne zdôraznil svoj nepriaznivý zdravotný stav

a dlhotrvajúci súdny spor.

Žalovaná si vo svojom vyjadrení k dovolaniu osvojila právny názor vedľajšej

účastníčky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas vedľajšia účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods.

2 ).

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

Prípustnosť dovolania vedľajšej účastníčky, ktoré v danom prípade smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vyplýva z ustanovenia a zo

skutočnosti, že odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti svojmu

rozhodnutiu dovolanie.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. nevysvetľuje, kedy ide o také

rozhodnutie, bezpochyby má ale na mysli rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo

len v iných súvislostiach prezentovanú právne inak riešenú otázku spôsobom, ktorý je

významný nielen v konkrétnej prejednávanej veci, ale aj zo širších hľadísk. Ak odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť

jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve

len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom

konaní potom predmetom posudzovania a vyriešenia môžu byť len právne otázky (na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami –

porovnaj druhá veta ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia;

obligatórne sa zaoberá len vadami konania vymedzenými v a inými vadami,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vady podľa a ani tzv.

iné vady konania ( ), na ktoré musí dovolací súd prihliadnuť, aj

keď nie sú v dovolaní namietané, z obsahu spisu nevyplývajú.

V prejednávanej veci odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho významu

otázku „či je daný základ nároku na náhradu za stratu na zárobku v prípade, ak pracovný

pomer s poškodeným zamestnancom zanikol z dôvodov, ktoré nesúvisia s chorobou

z povolania, a tento sa stal nedobrovoľne nezamestnaným.“ A ďalej otázku „v prípade, ak by

bol daný základ nároku, z akého zárobku po zistení choroby z povolania sa má vychádzať“.

Z porovnania takto určeného rámca pre možný prieskum dovolacím súdom (k tomu

vymedzených otázok) s obsahom dovolania vedľajšej účastníčky vyplýva, že v dovolaní sa

namieta (spochybňuje) len ten právny záver odvolacieho súdu, že žalobcovi ako chorobou

z povolania poškodenému zamestnancovi, ktorý sa stal nedobrovoľne nezamestnaný,

prislúcha (patrí) náhrada za stratu na zárobku v súvislosti so zistenou chorobou z povolania aj

v takom prípade, keď k rozviazaniu pracovného pomeru došlo bez súvislosti s chorobou

z povolania (z iného dôvodu), teda dáva sa dovolaciemu súdu na prieskum iba jedná /prvá/

otázka, resp. jej časť a to: „ či nie je vylúčený základ nároku na náhradu za stratu na zárobku

v prípade, ak pracovný pomer s poškodeným zamestnancom zanikol z dôvodov, ktoré s

chorobou z povolania nesúvisia “.

Nesprávnym právnym posúdením veci (či určitej právnej otázky) v zmysle

dovolacieho dôvodu podľa , je také posúdenie, pri ktorom odvolací

súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý

právny predpis nesprávne vyložil alebo nesprávne aplikoval. V danej veci v rámci dovolaním

vymedzeného priestoru na prieskum dovolací súd v rozhodnutí odvolacieho súdu také

pochybenie nezistil.

Podľa ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj

pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú

podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie vyjadrujú vzťah novej právnej úpravy k právnym vzťahom skôr

založeným. Právna úprava vychádza z tzv. nepravej spätnej pôsobnosti, ktorá zabezpečuje

ochranu už nadobudnutých práv podľa skoršieho (doterajšieho) predpisu. V prípade tejto

spätnej pôsobnosti sa nároky z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré (nároky) vznikli v minulosti

(pred 1. aprílom 2002, t. j. za účinnosti skoršieho právneho predpisu), spravujú skorším

právnym predpisom. Nároky, ktoré dovtedy nevznikli (vznikli až po účinnosti nového

predpisu), sa už posudzujú podľa nového právneho predpisu - aplikuje sa

Z. z., aj keď (hoci) ide o následky vyplývajúce zo situácie spred účinnosti predchádzajúcej

právnej úpravy.

Pretože v danom prípade predmetom sporu je nárok na náhradu straty na zárobku po

skončení práceneschopnosti za obdobie pred aj po nadobudnutí účinnosti

Z. z. ‚ je potrebné tento nárok žalobcu posúdiť podľa ustanovení účinného

do 31. marca 2002 aj podľa ustanovení účinného od 1.apríla 2002, t.j.

a

Z ustanovenia () aj z ustanovenia

vyplýva, že predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa voči

zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania sú choroba z povolania, ktorá vznikla za

stanovených podmienok, vznik škody a príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania

a vznikom škody. Pre vznik nároku na náhradu škody je potrebné, aby všetky tieto

predpoklady boli splnené súčasne; ak chýba ktorýkoľvek z nich, nárok nevzniká.

Škoda, ktorá vzniká následkom choroby z povolania, môže spočívať tiež v strate na

zárobku poškodeného zamestnanca po skončení pracovnej neschopnosti (porovnaj § 193 a

- a a

v znení do 31. decembra 2003). K strate na zárobku ako majetkovej ujme dochádza preto, že

pracovná schopnosť zamestnanca bola následkom choroby z povolania obmedzená (dočasne

alebo trvale) alebo zanikla, a účelom náhrady za stratu na zárobku je poskytnutie primeraného

odškodnenia zamestnancovi, ktorý nie je schopný v dôsledku zdravotného postihnutia

spôsobeného chorobou z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi stratou na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti a chorobou z povolania ide vtedy, ak vznikla táto škoda následkom choroby z

povolania, t.j. bez choroby z povolania by strata na zárobku tak, ako vznikla, nenastala. Strata

na zárobku nevzniká poškodenému zamestnancovi len vtedy, ak sa po skončení pracovnej

neschopnosti znovu zamestnal u pôvodného zamestnávateľa a vykonával tam inú, menej

platenú prácu, prípadne po skončení pracovného pomeru sa zamestnal u iného

zamestnávateľa, kde dosahoval nižší zárobok, než pred zistením choroby z povolania, ale aj

vtedy, ak zamestnanec po vzniku škodnej udalosti stratil vôbec možnosť zamestnať sa. Ku

škode vo forme straty na zárobku dochádza totiž nielen za predpokladu poklesu zárobku, ale

nepochybne aj pri úplnej strate zárobku, v oboch prípadoch za predpokladu, že ku škode došlo

v dôsledku ochorenia chorobou z povolania.

Nie je vylúčené, že aj v prípade, ak zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer so

zamestnancom z dôvodov s chorobou z povolania nesúvisiacich, môže zamestnancovi po

tomto rozviazaní pracovného pomeru vzniknúť škoda spočívajúca v strate na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti. Ak by k tomu u zamestnanca došlo, je zamestnávateľ

povinný túto škodu mu nahradiť, ak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu

pri chorobe povolania podľa (), resp.

; je pritom bez právneho významu, že strata na zárobku vznikla až po

skončení pracovného pomeru účastníkov. Preto len samotná okolnosť, že pracovný pomer

s poškodeným zamestnancom zanikol výpoveďou z dôvodu uvedeného v § 46 ods.1 písm. c/

, t. j. z dôvodu nesúvisiaceho s chorobou z povolania sama osebe ešte

nevylučuje základ nároku zamestnanca na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti (porovnaj k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 10. decembra 2008 sp. zn. , z 23. februára 2006 sp. zn. 3 Cdo

80/2005). Pokiaľ totiž žalobca pre následky choroby z povolania nebol schopný vykonávať

prácu rovnakého druhu, akú pôvodne vykonával pre žalovaného, resp. ak pre chorobu

z povolania žalobca nemohol vykonávať ani inú prácu u iného zamestnávateľa, majetková

ujma tým mu vznikajúca je škodou, ktorá je vyvolaná chorobou z povolania. Z uvedeného je

zrejme, že námietka v dovolaní vedľajšej účastníčky, že žalobcovi nepatrí náhrada za stratu na

zárobku v dôsledku zistenej choroby z povolania, nakoľko jeho pracovný pomer so

žalovaným skončil bez súvislosti s chorobou z povolania, neobstojí. Už len pre tento záver nie

je možné argumentácii dovolateľky prisvedčiť. Pre úplnosť však treba poukázať na konkrétne

okolnosti tejto právnej veci - skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd, dovolateľkou

nespochybnený, a jeho posúdenie vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Odvolací súd „vzhľadom na skutočnosti daného

prípadu, kedy potom, ako sa žalovaná dozvedela o tom, že žalobca trpí chorobou z povolania,

ku dňu 30. júna 2001 rozviazala s ním pracovný pomer z dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1

písm. c/ “, ustálil, že táto „bezprostredná časová následnosť medzi zistením

choroby z povolania, jej hlásením žalovanej a ňou prejaveným právnym úkonom vedúcim

k zániku pracovného pomeru preukazuje, že k strate na zárobku u navrhovateľa došlo

v dôsledku zistenej choroby z povolania“. Z právneho posúdenia odvolacieho súdu vychádza,

že uvedený spôsob rozviazania pracovného pomeru nie je okolnosťou vylučujúcou u žalobcu

nárok na požadovanú náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti.

Dovolací súd takéto právne posúdenie odvolacieho súdu považuje za vecne správne. V

spojitosti s uvedeným názorom, t. j. že pri skúmaní príčin straty na zárobku len samotný

spôsob skončenia (rozviazania) pracovného pomeru bez ďalšieho (a priori) nevylučuje, že

žalobcovi vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti,

považuje dovolací súd za vhodné dať do pozornosti tiež rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. apríla 2004 sp. zn. , z ktorého vyplýva, že ani

skončenie pracovného pomeru dohodou na podnet zamestnanca samo osebe neznamená, že

zamestnancovi nemôže vzniknúť nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení

pracovnej neschopnosti. Pri odškodňovaní choroby z povolania žalobcu bolo určujúce, že

príčinou straty na zárobku bola zistená choroba z povolania. Existencia príčinnej súvislosti

medzi chorobou z povolania a vznikom škody spočívajúcej v strate na zárobku, môže byť

daná nielen v prípade, ak sa poškodený zamestnanec po skončení pracovného pomeru z

dôvodov nesúvisiacich s chorobou z povolania znovu zamestnal, v ktorom zamestnaní

vykonával inú, menej platenú prácu, ale aj vtedy, ak po rozviazaní pracovného pomeru nebol

zamestnaný a nedosahoval žiadny zárobok, ale poberal len podporu v nezamestnanosti; v

oboch prípadoch za predpokladu, že k poklesu zárobku, resp. k jeho strate dochádza v

dôsledku jeho zdravotného postihnutia spôsobeného chorobou z povolania. Poškodený

zamestnanec má teda nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej

neschopnosti aj v prípade, ak v čase vzniku škody nebol zamestnaný a nedosahoval žiadny

zárobok, resp. iný príjem, nahradzujúci zárobok, alebo poberal len podporu

v nezamestnanosti.

Nad rámec vymedzený obsahom dovolania, ktorým sa spochybnila výlučne otázka, či

poškodenému zamestnancovi (žalobcovi) patrí alebo nepatrí náhrada za stratu na zárobku

v dôsledku zistenej choroby z povolania aj v takom prípade, keď k rozviazaniu (skončeniu)

pracovného pomeru došlo bez spojitosti s chorobou z povolania (výpoveďou žalovanej

z dôvodu uvedeného v ), dovolací súd dáva do

pozornosti, že v posudzovanej veci sa žalobca stal nedobrovoľne nezamestnaným (došlo

u neho k strate na zárobku) zo súhrnu príčin a nebol to len nedostatok pracovných miest

v danom mieste, kde žije, resp. aktuálna ponuka pracovných miest na trhu práce. Z konania

vyplynulo, že žalobca sa nemohol zamestnať práve pre svoj zdravotný hendikep – zdravotné

postihnutie spôsobeného chorobou z povolania, čo preukazoval nielen svojim výsluchom

(porovnaj č. l. 35 p. v. spisu), ale aj listinným dôkazom o odmietnutí prijatia do zamestnania

vzhľadom na jeho zdravotné obmedzenie (porovnaj č. l. 58 spisu). K strate možnosti

poškodeného zamestnanca zamestnať sa nedochádza totiž len so zánikom jeho pracovnej

schopnosti spôsobenej chorobou z povolania, ale k nej môže dôjsť vtedy, ak sa poškodený

zamestnanec po vzniku škodnej udalosti nemôže po skončení pracovného pomeru zamestnať

práve v dôsledku choroby z povolania. Rozhodujúcou skutočnosťou je tu zdravotný stav,

ktorý po zistení choroby z povolania je príčinou nemožnosti, resp. sťaženej možnosti

vyhľadať ďalšie zamestnanie. V tomto smere závery uvedené napr. v rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. ohľadom skutočnosti vylučujúcich

zodpovednosť za škodu, spočívajúcich v tom, že poškodený zamestnanec sa nemôže

zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej

schopnosti len pre nedostatok pracovných miest a škoda nie je spôsobená v príčinnej

súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou na trhu práce, sú skutkovo neidentické s

prejednávanou vecou a nebolo by možno k nim preto prihliadať.

Možno uzavrieť, že odvolací súd za uvedeného skutkového stavu správne vychádzal

z právneho názoru, že žalobcovi patrí náhrada za stratu na zárobku v dôsledku zistenej

choroby z povolania za zažalované obdobie aj v takom prípade, keď k rozviazaniu

pracovného pomeru došlo výpoveďou žalovanej podľa ,

t.j. že táto skutočnosť (rozviazanie pracovného pomeru z iného dôvodu než pre chorobu

z povolania) bez ďalšieho nevylúčila príčinnú súvislosť medzi chorobou z povolania

a vzniknutou škodou spočívajúcou v strate na zárobku žalobcu ako jeden zo zákonných

predpokladov uvedených v () a zákona

č. pre vznik zodpovednosti žalovanej za túto škodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie vedľajšej účastníčky na

strane žalovanej ako nedôvodné podľa zamietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5

v spojení s , a V dovolacom konaní úspešnému

žalobcovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ju neuplatnil – zjavne

z dôvodu, že žiadne trovy mu v dovolacom konaní nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2010

JUDr. Jana Bajánková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Hrčková Marta