Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/6/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky I., bývajúcej v H.,

proti odporcovi S., spol. s r.o., so sídlom v S., zastúpenému Mgr. M., advokátom v S.,

o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy

a o určenie, že neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou, vedenej na

Okresnom súde Senica pod sp. zn. SI-4 C 316/1998, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 13. júla 2006

sp. zn. a rozsudku Okresného súdu Senica z 23. decembra 2005 č.k.

SI-4 C 316/1998-553, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. júla 2006

sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Senica z 23. decembra 2005 č.k.

SI-4 C 316/1998-553 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Senica na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Senica rozsudkom z 23. decembra 2005 č.k. SI-4 C 316/1998-553

zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého zrušenia

pracovného pomeru daného navrhovateľke odporcom listom z 8. decembra 1998, náhrady

mzdy a určenia, že neprítomnosť navrhovateľky v práci od 6. novembra 1998 nie je

neospravedlnenou absenciou; zároveň rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť

odporcovi náhradu trov konania v sume 9925,40 Sk. Rozhodnutie založil na zistení, že

navrhovateľka po odvolaní z funkcie vedúcej ekonomického úseku (5. novembra 1998)

neprijala ponuku inej vhodnej práce ( tým mal za daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1

písm. c/ ) a nedostavovala sa od 6. novembra 1998 do práce, čo posúdil ako

neospravedlnenú neprítomnosť v práci a porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým

spôsobom, ktoré porušenie predstavuje dôvod na rozviazanie pracovného pomeru okamžitým

zrušením podľa . Výrok o náhrade trov konania

odôvodnil úspešnosťou odporcu v konaní ( ), keď trovy konania odporcovi

vznikli jeho právnym zastúpením advokátom.

Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Trnave rozsudkom z 13. júla 2006 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že odporca po odvolaní

navrhovateľky z funkcie vedúcej ekonomického úseku 5. novembra 1998 splnil si ponukovú

povinnosť, keď jej ponúkol funkciu vedúcej cestovnej kancelárie. Navrhovateľka sa k ponuke

nevyjadrila dostatočne určito, hoci jej boli poskytnuté bližšie informácie, ponuku neprijala

a spôsobila, že jej odporca nemohol prideľovať prácu. Podľa názoru odvolacieho súdu napriek

tejto skutočnosti mala navrhovateľka na výzvu odporcu k nastúpeniu do práce na pracovisko

sa dostaviť a preukázať tak ochotu pracovať. Navrhovateľka výzvu na nastúpenie do práce

dostala 25. novembra 1998, do práce mala nastúpiť 27. novembra 1998, 30. novembra 1998,

1. až 4. decembra 1998, 7. decembra 1998. Nedostavenie sa navrhovateľky na pracovisko

v trvaní týchto 7 pracovných dní vzhľadom na okolnosti prípadu považoval odvolací súd za

porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom a zhodne so súdom prvého stupňa

bol preto názoru, že odporca listom z 8. decembra 1998 dôvodne okamžite zrušil pracovný

pomer s navrhovateľkou podľa . Keďže došlo k platnému

okamžitému zrušeniu pracovného pomeru, nebolo možné priznať navrhovateľke nárok na

náhradu mzdy podľa ; v dôsledku rozhodnutia o platnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru sa stalo právo na určenie neplatnosti neospravedlnenej absencie

právom, na určenie ktorého nejestvuje naliehavý právny záujem navrhovateľky. Výrok

o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania odporcovi odôvodnil neuplatnením si náhrady

trov úspešným účastníkom konania.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu navrhovateľky podal

mimoriadne dovolanie, ktorým napadol oba rozsudky nižších súdov. Navrhol, aby dovolací

súd napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci nižšími súdmi (§ 243f ods. 1 písm. c/

). Poukázal na to, že navrhovateľka pôsobila v spoločnosti odporcu ako konateľka

a valným zhromaždením 29. septembra 1998 bola z tejto funkcie odvolaná. Konateľ

spoločnosti 4. novembra 1998 menoval navrhovateľku do funkcie vedúcej ekonomického

úseku a nasledujúceho dňa ju z tejto funkcie odvolal. V právomoci konateľa bolo odvolať

navrhovateľku z vedúcej funkcie, keď výkon funkcie končí nasledujúcim dňom po doručení

odvolania, v danom prípade 6. novembra 1998. Odporca ponúkol (5. novembra 1998)

navrhovateľke prácu vedúcej cestovnej kancelárie s tým, aby sa k jej prijatiu vyjadrila do

6. novembra 1998. V čase ponuky voľného miesta ponúkaná funkcia v spoločnosti odporcu

nebola vytvorená. Na výzvu navrhovateľky bola jej zaslaná pracovná náplň ponúkaného

miesta až 24. novembra 1998 a navrhovateľka následne urgovala bližšiu špecifikáciu

konkrétnych podmienok a zabezpečenia fungovania cestovnej kancelárie. Tieto informácie

neboli síce nevyhnutné pre úplnosť ponuky, boli však podstatné pre navrhovateľku z hľadiska

jej rozhodovania. Pokiaľ odporca až do skončenia pracovného pomeru nereagoval, nemožno

z nevyriešenia veci viniť navrhovateľku, nakoľko tá svoje požiadavky na osvetlenie

niektorých aspektov fungovania cestovnej kancelárie deklarovala včas. Navrhovateľka

u odporcu v čase od 5. novembra 1998 nevykonávala žiadnu funkciu, jej pracovné zaradenie

nebolo žiadne. Odporca jej prácu nielen že neprideľoval, ale prideliť ani nemohol. Keďže

navrhovateľka u odporcu nemala v tom v čase žiadnu funkciu, nemala preto ani pracovnú

náplň. Bolo by teda nesprávne požadovať, aby sa dožadovala pridelenia neexistujúcej práce.

zdôrazňuje povinnosť zamestnanca plne využívať pracovnú dobu

k vykonávaniu zverených prác, nikde však z jeho ustanovenia nemožno vyčítať, že

zamestnanec je povinný dostaviť sa na pracovisko, pokiaľ mu práca nie je pridelená. Odporca

si po doplnení ponuky svoju ponukovú povinnosť splnil a viac uskutočniť nemal, pokiaľ ale

ponuka nebola prijatá, navyše ponúkaná funkcia vytvorená nebola, viac uskutočniť mohol,

keďže neprijatím ponuky, resp. nemožnosťou ponúknuť navrhovateľke vhodnú prácu vznikol

výpovedný dôvod podľa . Tvrdenie, že navrhovateľka

mala i napriek všetkému chodiť do práce, a nebola zbavená „povinnosti dostaviť sa na

pracovisko, a to najmä v tých dňoch, kedy bola navrhovateľka na nástup do práce vyzvaná“,

nemá oporu v právnych predpisoch a súd tieto svoje úvahy ani nijako neodôvodnil. Generálny

prokurátor namietal, že súd nesprávne vyložil ustanovenie . Zo

znenia je nepochybné, že prideľovať zamestnancovi

prácu podľa pracovnej zmluvy, ako aj vytvárať podmienky na úspešné plnenie jeho

pracovných úloh sú zákonnými povinnosťami zamestnávateľa. v

písm. b/ existenciu povinnosti zamestnanca vykonávať práce pre zamestnávateľa vyslovene

podmieňuje dvomi podmienkami, ktoré musia byť splnené súčasne, a to vykonávaním druhu

práce dohodnutého v pracovnej zmluve a vykonávaním práce podľa pokynov zamestnávateľa.

Z uvedeného ustanovenia nemožno žiadnym výkladom dôvodiť iný záver než taký, že ak nie

je daná hoci len jedna z tam ustanovených zákonných podmienok existencie povinnosti

zamestnanca vykonávať pre zamestnávateľa určité práce, zamestnanec túto povinnosť voči

zamestnávateľovi nemá. V čase po odvolaní navrhovateľky z funkcie vedúcej ekonomického

úseku jej pracovný pomer trval, ale jeho obsahom nebola dohoda o druhu práce, čo malo za

následok, že neexistovala povinnosť navrhovateľky vykonávať pre zamestnávateľa nejakú

prácu. ani iný všeobecne záväzný právny predpis navrhovateľke neukladal

povinnosť vyvíjať súčinnosť so zamestnávateľom smerujúcu k dohode o druhu práce. Súd pri

posudzovaní skutkového stavu a aplikácii opomenul tvrdenie konateľa

odporcu, „že pre navrhovateľku nemal stoličku ani miestnosť, kde by sedela a vykonávala

prácu“. Za uvedených skutkových okolností nemala navrhovateľka ani povinnosť dožadovať

sa prideľovania práce a nebolo možné z jej nečinnosti odvodzovať pre ňu nepriaznivé

následky, t.j. považovať jej neúčasť na pracovisku za neospravedlnenú absenciu a tú použiť

ako dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru.

Účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu navrhovateľky ( a

) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

) preskúmal napadnuté rozsudky v rozsahu podľa v spojení s

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je opodstatnené.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s druhá

veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky najprv otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípadne nedostatku návrhu na začatie konania

tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne

obsadeným). V mimoriadnom dovolaní nebola namietaná existencia niektorej z vád

uvedených v ( ) a žiadna z nich nebola v konaní

o mimoriadnom dovolaní zistená.

Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok okresného súdu

a rozsudok krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1

písm. c/ ) a to v spojitosti s aplikáciou ustanovenia ako aj

ods. 1 písm. a/, b/ a . Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V zmysle () v znení účinnom

v čase okamžitého zrušenia pracovného pomeru (ďalej len „“) zamestnávateľ

môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil

pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom.

Podľa , uplynutím volebného obdobia, odvolaním

z funkcie ani vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so

zamestnancom dohodne jeho ďalšie pracovné zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu

zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ

nemá pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod

podľa § 46 ods. 1 písm. c/; odstupné poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách

patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej

zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. Pre skončenie tohto pracovného pomeru platia inak

ustanovenia o skončení pracovného pomeru dojednaného pracovnou zmluvou.

Podľa , odo dňa, keď vznikol pracovný pomer

a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť

mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh

a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi alebo kolektívnou

alebo pracovnou zmluvou;

b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa

pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Predmetom konania v prejednávanej veci bol návrh na určenie neplatnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru, ktoré dal odporca navrhovateľke podľa § 53 ods. 1 písm. b/

listom z 8. decembra 1998 pre bezdôvodné nenastúpenie do práce od

6. novembra 1998 do 8. decembra 1998, ktoré považoval za porušenie pracovnej disciplíny

zvlášť hrubým spôsobom (za zavinenú absenciu). Odporca v predmetnej právnej veci videl

teda porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou zvlášť hrubým spôsobom v tom, že

navrhovateľka v uvedené dni nedochádzala do zamestnania. Oba nižšie súdy sa správne preto

zaoberali otázkou, či takáto neprítomnosť navrhovateľky v zamestnaní bola alebo nebola

neospravedlnenou absenciou, ktorú možno považovať za dôvod na okamžité zrušenie

pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka; túto otázku však chybne vyriešili.

Podľa citovaného ustanovenia zamestnávateľ

môže okamžite zrušiť pracovný pomer len výnimočne, a to v prípade, že zamestnanec porušil

pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Dovolací súd sa nestotožňuje s právnym

názorom nižších súdov, že navrhovateľka bola povinná dostaviť sa na pracovisko a tu sa

zdržiavať, a to najmä v tých dňoch, kedy bola vyzvaná na nástup do práce. Za situácie, keď

po odvolaní navrhovateľky z vedúcej funkcie pracovný pomer medzi účastníkmi síce trval

v zmysle citovaného ustanovenia prvá veta , ale obsahom tohto

pomeru nebola dohoda o druhu práce, nebolo možné, aby odporca ako zamestnávateľ

navrhovateľke prideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy a dával jej na jej vykonávanie

pokyny. Na druhej strane ani navrhovateľka nemohla vykonávať pre odporcu ako

zamestnávateľa nijakú prácu práve pre chýbajúcu dohodu účastníkov o druhu práce.

Jednostranné opatrenie odporcu ako zamestnávateľa, ktorým by navrhovateľke ako

zamestnankyni bez jej súhlasu nariadil konať prácu, na ktorej druhu sa účastníci pracovného

pomeru nedohodli, by ako neplatný úkon nemohlo navrhovateľku zaväzovať. Len do novely

, ktorá bola prijatá a nadobudla účinnosť 29. mája

1992, platilo, že zamestnávateľ so zamestnancom odvolaným z funkcie prerokoval jeho

ďalšie pracovné zaradenie, a ak sa nedohodli inak, rozhodol o jeho zaradení na inú prácu

zodpovedajúcu jeho kvalifikácii. Vzhľadom na rozpor takejto úpravy s čl. 9 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, podľa ktorého nikto nesmie byť podrobený nútenej a povinnej

práci (ktorá bola včlenená do nášho právneho poriadku ústavným zákonom bývalej ČSFR

č. ) ako aj so zreteľom na dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 29

o nútenej a povinnej práci, od 29. mája 1992 už neumožňoval bez súhlasu

zamestnanca jeho zaradenie na inú prácu, hoci aj zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, t.j.

zamestnanec už nebol povinný pracovné miesto (druh práce) prijať (bolo na jeho rozhodnutí,

či prijme alebo neprijme zamestnávateľom ponúknutú prácu).

Uvedený stav, kedy po odvolaní z funkcie zamestnanec nemôže vykonávať pre

zamestnávateľa prácu a zamestnávateľ mu nemôže prideľovať prácu, ktorý je vyvolaný tým,

že už nejestvuje dovtedy vykonávaný druh práce zodpovedajúci funkcii a iná práca (nový

druh práce), ktorú v súlade s , zamestnávateľ by

zamestnancovi mohol prideľovať a zamestnanec by ju bol povinný osobne podľa pokynov

zamestnávateľa vykonávať v určenom pracovnom čase, nebola účastníkmi pracovnoprávneho

pomeru určená (dohodnutá), znamená aj to, že zamestnanec nie je povinný dodržovať

pracovný čas. Povinnosť dodržovať určený pracovný čas podľa citovaného ustanovenia § 35

ods. 1 písm. b/ je totiž integrálne spojená s povinnosťou zamestnanca konať

pre zamestnávateľa prácu a takúto povinnosť (dodržovať pracovný čas alebo inak povedané,

zdržiavať sa počas pracovného času na pracovisku) samú osebe uvedený zamestnanec

(navrhovateľka) bez existencie povinnosti pracovať (danej vymedzením druhu práce) nemá.

Nebolo preto možné dôvodne požadovať, aby navrhovateľka ako zamestnankyňa bez

vymedzenia druhu práce dostavovala sa do zamestnania, len aby dodržiavala určený pracovný

čas (bola prítomná na pracovisku). Opačný prístup (názor), ktorý zaujali nižšie súdy,

prehliada aj to, že takáto asymetria by nerešpektovala rovnaké postavenie účastníkov

pracovnoprávnych vzťahov a niesla v sebe prvok (znak) nátlaku. Navrhovateľka teda

neporušila pracovnú disciplínu tým, že nedochádzala na pracovisko a sa tam nezdržiavala,

a to ani na výzvu odporcu (zamestnávateľa). Keďže takéto nezdržiavanie sa navrhovateľky na

pracovisku nemôže ísť na jej ťarchu v tom, že by išlo o porušenie pracovnej disciplíny

(neospravedlnenú absenciu), chýba tak dôvod pre okamžité zrušenie pracovného pomeru

podľa § 53 ods. 1 písm. b/ Zákonníka. Opodstatnene preto generálny prokurátor namietal

nesprávne právne posúdenie veci nižšími súdmi.

Pokiaľ odporca ako zamestnávateľ nemal pre navrhovateľku ako zamestnankyňu prácu

zodpovedajúcu jej kvalifikácii, prípadne inú pre ňu vhodnú prácu, resp. ak navrhovateľka

takúto ponuku odmietla, bol daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka

práce, na základe ktorého mohol jednostranným právnym úkonom odporca skončiť pracovný

pomer s navrhovateľkou.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie

podľa v spojení s , keďže to vyžadovala ochrana práv

a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť

inými právnymi prostriedkami.

Pretože rozsudky nižších súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, keď

ustálili danosť dôvodu na okamžité zrušenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b/

, pričom ďalšie nároky navrhovateľky, o ktorých súdy tiež zamietavo

rozhodli, boli s touto neplatnosťou súvisiace, resp. nadväzujúce, Najvyšší súd Slovenskej

republiky oba napadnuté rozsudky zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Okresnému súdu Senica

na ďalšie konanie ( v spojení s ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania (( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková