Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c25/371752.5ec1b6.pdf
PDF · 112.83 KB
No categories available
5Cdo/99/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 99/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa F. Z., bývajúceho
v B., zastúpeného JUDr. T. R., advokátom v B., proti odporkyni M. Z., bývajúcej v B.,
o určenie výživného na plnoleté dieťa, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica
pod sp.zn. 19 C 165/2007, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 19. februára 2008, sp.zn. 14 Co 6/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .
Odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom zo 7. novembra 2007, č.k. 19 C 165/2007-39
uložil odporkyni povinnosť prispievať na výživu navrhovateľa výživným v sume 2 000,-- Sk
mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k jeho rukám, od 18. septembra 2007.
Odporkyňu zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi okrem bežného výživného aj zameškané
výživné v sume 3 334,-- Sk, ktorá suma sa jej povoľuje splácať v pravidelných mesačných
splátkach po 1 000,-- Sk, vždy do 15-teho dňa v mesiaci spolu s bežným výživným, k rukám
navrhovateľa s tým, že pri neuhradení čo i len jednej splátky nastane zročnosť celého dlhu.
Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 19. februára
2008, sp.zn. 14 Co 6/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil. Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a ustálil,
že výživné od odporkyne v súdom určenej výške s pripočítaním adekvátnej čiastky výživného
otca navrhovateľa sú postačujúce na krytie nákladov spojených s výživou navrhovateľa.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ, ktorý navrhol rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a súčasne je nepresvedčivé, neurčité a hlavne nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie
podľa dovolateľa zakladá protiústavný stav a je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a § 157 ods. 2 O.s.p. Tým, že sa odvolací súd nevysporiadal so skutočnosťami,
ktoré navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, považoval takýto postup súdu za nezlučiteľný
so zásadou spravodlivosti konania a práva na spravodlivý proces. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci, tak ako ho uvádzal v konaní pred súdmi.
Odporkyňa sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak
len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Osobitne však
treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach
upravených Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení
rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských
práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva
alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým sa
rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci výživného na plnoleté dieťa). Nejde
pritom o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo
o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi
dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Napadnutý rozsudok
nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale práve naopak, znaky
rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Vykladajúc obsah dovolania navrhovateľa podľa obsahu dovolací súd dospel k záveru,
že dovolateľ považuje za vadu konania skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepresvedčivé, neodôvodnené a odvolací súd sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí
so všetkými argumentmi navrhovateľa, čím mu odoprel právo na spravodlivý proces.
So zreteľom na navrhovateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, že
v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a navrhovateľovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch,
na ktorých odvolací súdu založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedodatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho rozporu s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 4. marca 2009
JUDr. Ladislav Górász, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková